Nad menom Trockij sa aj v niekdajšom ľudovodemokratickom Československu vznášala zvláštna a zlovestná aura: nemalo sa o ňom vôbec vedieť, no obvinenie z trockizmu v rokoch "kultu osobnosti" mohlo aj človeka, ktorý o Trockom nikdy nepočul, doviesť do väzenia alebo na popravisko.

"Trockistický" postoj ľavicových intelektuálov v 30. rokoch pritom nemusel automaticky znamenať podporu "permanentnej revolúcie", ktorá sa najviac spája s týmto menom: jednoducho išlo o antistalinizmus. Trockij bol v poslednom desaťročí svojho života jedným z najvplyvnejších kritikov Stalina a v emigrácii s vervou odhaľoval vykonštruovanosť politických procesov v Sovietskom zväze. Kým bol a čo robil predtým, než musel odísť do exilu, sa môžeme dozvedieť z nového prekladu jeho biografickej knihy.

Kniha a jej autor (detstvo a štúdiá)
Trockého Môj život bol do češtiny už raz pohotovo preložený krátko po vzniku, začiatkom 30. rokov. Nie je však, ako to očakávame podľa názvu (a žánru), bilanciou zavŕšeného života. Trockij knihu napísal ako päťdesiatročný bezprostredne po tom, čo bol násilne vysťahovaný zo Sovietskeho zväzu do Turecka, ako porazený. Autobiografia mala byť predovšetkým prostriedkom v ďalšom kole zápasu. Pred sebou mal ešte jedenásť rokov života, ukončeného atentátom v Mexiku.

Kniha sa skladá z dvoch nerovnakých častí, ktoré vypovedajú akoby o dvoch rôznych ľuďoch. Prvá je venovaná detstvu a mladosti. Strávil ich v rodnej ukrajinskej dedine Janovka a na stredoškolských štúdiách vo viacerých mestách. Najvýznamnejšiu úlohu tu zohráva Odesa. Spomienky sú napísané s odstupom, akoby sám seba pred revolučnou "iniciáciou" nebral vážne a písal o niekom inom: ale to, čo si pamätá, podáva názorne, živo, zmyslovo presvedčivo. Sám seba považuje za "literáta a revolucionára" a priznáva, že väčšiu časť života bol nútený byť tým prvým.

V prvej časti knihy nájdeme pasáže, ktoré by robili česť hociktorému spisovateľovi. Je písaná na osnove výchovného románu. Jeho hrdina, talentovaný žiak vyrastajúci v nábožensky vlažnom prostredí, sústredí svoje vášne do iného typu viery – do viery v rozum (pri prejavoch poverčivosti mal "pocit zneuctenia rozumu", s. 93). Príklon k revolučnému hnutiu nie je v autobiografii presvedčivo motivovaný. Autor sa pravdepodobne domnieval, že išlo o samozrejmosť, ktorú netreba bližšie vysvetľovať (ako sedemnásťročný sa rozhodoval medzi štúdiom matematiky a revolúciou, vybral si druhú možnosť).

Revolucionár
Podoba knihy sa podstatne zmení, keď jej autor dospeje. Vysokoškolské roky strávi v cárskych krimináloch a vo vyhnanstve na Sibíri. Odvtedy mu život vypĺňa politická činnosť a revolučný boj: konkrétnosť zmyslového sveta je nahradená "ideami". Desiatky strán vypĺňajú dnes už ťažko čitateľné pasáže o sporoch v ruskej sociálnej demokracii v období pred 1. svetovou vojnou, sem-tam okorenené skvelými nenávistnými charakteristikami protivníkov (nadávať, to ako správny boľševik vedel už vtedy, keď bol ešte menševikom). Pre Trockého je charakteristický abstrahujúci prístup k svetu (na viacerých miestach píše, že "príroda" mu bola cudzia, hoci vášnivo rád poľoval). Bol ľahostajný k veciam, ktoré sa nedali transformovať na poučku či zákonitosť.

Najvýznamnejšie hlavné mestá Európy sú v jeho podaní neutrálnym priestorom, ktorý si zapamätal iba podľa revolučnej dogmy, o ktorú sa v ňom práve sporili. Výnimku predstavuje krátky pobyt v Spojených štátoch. Krajina, ktorú ako človek s vedomím ruskej veľkosti jedinú mohol považovať za partnera, ho fascinovala (hoci aj negatívne: "Ocitol som sa v New Yorku, v rozprávkovo prozaickom meste kapitalistického automatizmu, kde na uliciach triumfuje estetická teória kubizmu a v srdciach mravná filozofia dolára. New York mi imponoval, pretože viac než čokoľvek iného stelesňuje ducha súčasnosti." s. 257).

Pokiaľ ide o jeho súkromie, drží sa inštrukcie, ktorú si dal hneď na začiatku: "V mojom osobnom živote nie sú žiadne udalosti, ktoré by si zaslúžili pozornosť samy osebe." (s. 13.) Nepripraveného čitateľa občas prekvapia kusé zmienky o štyroch deťoch, ktoré mal s dvomi ženami. Nie je celkom zrejmé, ako sa – ženy i deti – v jeho živote ocitli. Bez bázne a zbytočnej skromnosti píše o vlastnom historickom zástoji, no o seba ako o súkromnú osobu neprejavuje nijaký záujem: jakobín.

Autobiografia svätca
Kniha má apologetický ráz a štruktúrou pripomína hagiografie (životopisy svätých). Obhajuje svoju pravovernosť, teda vzťah k Bohu, ktorým je v tomto kontexte Lenin. Tu je však Trockij naozaj trochu neortodoxný, pretože nehovorí o iba o svojom vzťahu k Bohu, ale aj o vzťahu Boha (Vladimíra Iľjiča) k sebe. Viackrát naznačuje, že išlo skoro o partnerstvo, neuspokojuje sa s úlohou pravoverného učeníka, sám seba chápe ako spolupracovníka, ako niekoho, kto je oprávnený mať na božskosti svojho idolu podiel (povedzme ako Duch svätý revolúcie a občianskej vojny).

Pokiaľ ide o roky 1918 – 1920, tak sú tieto nároky celkom oprávnené: ak bol Lenin mozgom revolučno-vojnového diania toho času, Trockij bol jeho oceľovou päsťou. Najpodivnejšou kapitolou jeho života bola premena papierového revolucionára, diskutéra (a charizmatického rečníka) na profesionálneho, bezohľadného, "ľudskými zdrojmi" voľne disponujúceho organizátora niekoľkých frontov občianskej vojny naraz – víťazného organizátora, treba dodať. Sám o svojej anabáze v pancierovom vlaku píše vcelku skromne, vynechávajúc menej pekné detaily. Pokiaľ ide o drakonické donucovacie metódy, uspokojí sa s abstraktnou úvahou, v ktorej, mimochodom, celkom nezakryte vyjadrí mienku o svojom blížnom: "Armádu nemožno postaviť bez toho, aby sa trestalo. Velenie nemôže hnať davy ľudí na smrť a nemať k dispozícii voľbu trestu smrti. Kým budú tie bezchvosté opice, hrdé na svoju techniku, ktoré si hovoria ľudia, budovať armádu a bojovať, bude musieť velenie armády vojakom neustále pripomínať, že na nich všade číha smrť." (s. 383, zvýraznil V. B.)

Občianska vojna je vrcholom Trockého revolučnej dráhy. O svojej úlohe na krvavom potlačení vzbury kronštadtských námorníkov, dožadujúcich sa v roku 1921 znovunastolenia revolučnej demokracie, sa už nezmieňuje: nebolo sa čím chváliť. Boj o nástupníctvo a moc, vedený počas posledných rokov Leninovho života a najmä po jeho smrti, Trockij prehral. Veril v obrat, veril, že stalinizmus je iba zachádzkou na ceste k lepšej budúcnosti, na ceste, ktorú – ako sa domnieval – poznal najlepšie. Koncovka tejto partie však už bola jasná: Stalinovi zostala krajina, Trockij vo vyhnanstve mal už k dispozícii iba svoju výrečnosť a povesť. Otázkou je, do akej miery si to bol ochotný pripustiť. Asi nie, ak usudzujeme podľa jeho biografie: bojoval do konca.

Lev Davidovič Trockij: Můj život. (Praha: Academia, 2010)

Text vychádza s láskavým povolením denníka Pravda