Jednou z významných charakteristík vedeckej paradigmy je jej schopnosť zaručovať dôveryhodnosť svojim proponentom. Keď sa k tejto črte pričlení garancia vládnych peňazí, pokušenie vedca sa začína nápadne podobať tomu Faustovmu.

Súhlasím s tým, že úlohu zodpovedania otázky globálneho otepľovania a jeho vzťahu k priemyselným aktivitám človeka treba v prvom rade ponechať na odborníkoch klimatológoch. Osobne sa prikláňam k názoru, že problém zmeny klímy existuje, ale nie je až taký naliehavý, ako sa v súčasnosti prezentuje. Čo ma trápi viac, je vysoko riziková možnosť predpojatosti týchto odborníkov - a to ako stúpencov myšlienky globálneho otepľovania, tak i skeptikov. Netvrdím však, že istá miera „nevedeckej“ zaujatosti musí byť nevyhnutne na škodu. Napríklad Johannes Kepler obhajoval teologický heliocentrizmus ešte ako študent, teda predtým, ako formuloval svoje revolučné zákony o pohybe nebeských telies.

Na čo však chcem poukázať, je zrejmá predpojatosť vedy spätej s politikou a dôsledok tejto predpojatosti, ktorým je stagnácia vedeckej paradigmy.

Posuny v paradigmách

Filozofa Thomasa Kuhna preslávila kniha The Structure of Scientific Revolutions (1962), približujúca povahu sociologických okolností vedeckého skúmania. Kuhn v nej popularizuje koncept vedeckej paradigmy a predstavuje ju ako ten súbor metód skúmania skutočnosti, ktorý v danom čase vysvetľuje čo možno najväčšie množstvo pozorovaných faktov. Pridržiavanie sa metód paradigmy prepožičiava vedcovi dôveryhodnosť. Žiadna paradigma však nevystihuje realitu úplne, takmer vždy sa pri skúmaní vyskytnú predbežne nevysvetliteľné výkyvy rôznej povahy. Niektoré sú časom absorbované, iné nedávajú vedcom spávať často celé roky. V každej vedeckej obci, tvrdí Kuhn, sa z času na čas vyskytujú momenty, keď sa niektorý z bádateľov začne domnievať, že pozorované anomálie už ďalej nie sú „stráviteľné“ a vyžadujú si nejaký nový, revolučný princíp skúmania. Takáto nová metóda je následne vystavená tvrdým skúškam - ktorými zväčša neprejde, nie každý je génius formátu Maxa Plancka. Ak však testovanie prežije, môže viesť až k predefinovaniu celého systému skúmania reality v danom vednom odbore. A túto zmenu nazval Kuhn posunom v paradigme (paradigm shift).

Podľa klimatológa Patricka J. Michaelsa vychádza paradigma dnešnej klimatológie z tvrdení, že teplota zemského povrchu je ovplyvňovaná ľudskou aktivitou, sme schopní tento vplyv kvantifikovať a presnejšie údaje o zmenách klímy môžu slúžiť ako podklad pre politické rozhodnutia v prípade potreby odvrátenia týchto zmien.

So far, so good. Máme vedný odbor, jeho paradigmu a drvivá väčšina vedcov o nej predbežne nepochybuje. Tých pár rebelantov (známy Bjørn Lomborg či spomínaný Patrick Michaels) sa nejaví ako relevantná hrozba.

Poučenie z projektu Manhattan

Ako s tým súvisí vývoj atómovej bomby? V roku 1944 sa prezident Roosevelt začal zaujímať o to, čo sa skrývalo za dovtedy nevídane hladkou a efektívnou spoluprácou vedcov na projekte Manhattan a - ako by sa to dalo využiť v budúcnosti. Touto úlohou poveril Vannevara Busha, ktorý sa spojil s päťdesiatkou elitných amerických vedcov a výsledkom ich pátrania bola brožúrka s romantickým názvom Science: The Endless Frontier. Obsahom brožúrky bolo ospravedlnenie vládnej zodpovednosti za rozvoj vedy a vytýčenie pravidiel napĺňania tejto zodpovednosti, aby sa neskôr stala intelektuálnym základom pre vytvorenie monštruóznej vládnej agentúry National Science Foundation. Inak povedané, Vannevar Bush pasoval vedeckú činnosť na verejný záujem a vedcov - popri vojakoch, sudcoch a politikoch - na nevyhnutú súčasť záruky nekonečného spoločenského pokroku zabezpečovaného štátom. A keďže Spojené štáty boli v povojnovom období jedinou funkčnou ekonomikou a do značnej miery aj vzorom štátnej administrácie pre zvyšok sveta, Bushov nápad sa rýchlo ujal aj za (vtedy ešte studenými) oceánmi.

Should I stay or should I go?

Položme si otázku, či a ako by mohol nárast štátnych dotácií do vedy ovplyvňovať motiváciu vedcov úmyselne zotrvávať pri aktuálne panujúcej paradigme, alebo sa ju naopak snažiť podkopať. Pripomeňme si, že jednou z dôležitých charakteristík paradigmy, kým pretrváva, je jej schopnosť zaručovať kredibilitu svojim proponentom. Keď k tejto črte pribudne garancia vládnych peňazí, pokušenie bádateľa sa začína nápadne podobať tomu Faustovmu. Oplatí sa slovenskému klimatológovi klásť si nové otázky o príčinách povodní, keď vo vzduchu visí šťavnatý grant z Bruselu na rozvoj protipovodňovej ochrany? A oplatí sa jeho americkému kolegovi pátrať po pravých príčinách hurikánu, keď už dopredu vie, po akých „vedeckých“ výsledkoch je dopyt u priemyselno-politickej lobby z Bieleho domu? Odpovede na tieto otázky závisia od morálky každého z nich. Prečo by sa ale mali od ich morálnej disciplíny odvíjať aj životy nás, tuctových občanov?

Víťazná alternatíva

Podnecovanie vedeckej diskusie o klimatických zmenách „zhora“ sa javí ako značne kontraproduktívne. Alternatívu ponúka elegantné trhové riešenie, ktoré je na míle vzdialené od konvenčných názorov uväznených v predstave chápajúcej pojem „materiálny zisk“ iba v jeho najužšom zmysle, prítomnej aj v texte Jarmily Mikušovej. Na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, kto by mohol vlády štátov v dotovaní vedeckého výskumu nahradiť. V otázke klimatických zmien však existuje množstvo záujmových skupín, u ktorých je reálna možnosť, že sa tejto úlohy ujmú. Producenti, distribútori a spotrebitelia fosílnych palív stoja na jednej strane a proti nim, na strane druhej, sú azda najsilnejšou sociologickou skupinou obyvatelia pobrežných oblastí morí a oceánov, ktorých reálne ohrozuje vzostup hladiny morí, ale aj producenti „čistej“ energie či dreva v miernom podnebnom pásme. Z povahy súkromných finančných prostriedkov vyplýva, že budú investované s väčšou rozvahou ako peniaze štátne, čo je dobrým dôvodom k viere, že by sa dostali do rúk tým najodbornejším.

A je tu happyend – výskum objektívnejší, občan informovanejší a bradatý bádateľ o morálnu dilemu ľahší.

Daniel Valent

Autor je libertarián (valent.blog.sme.sk)