JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Koniec liberálneho prešľapovania

Ľudia sa rozhodujú medzi kritikou a odchodom (voice vs. exit), poznamenal známy ekonóm Albert O. Hirschman. Rozhodnutie o brexite bolo ...

[Joachim Becker]

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Ako vládnuť slobodným

Kríza žánru | Autonómna zóna | Tomáš Profant | 22.04.2013

_ma_small

Michel Foucault: Zrození biopolitiky. Kurz na Collège de France (1978-1979)

V rámci sociálnej vedy sa v ostatných rokoch stále viac do popredia dostávajú tzv. „governmentality studies“. Guvernmentalita je zložená z dvoch slov – vládnuť a mentalita – a „znamená spôsob akým je vedené chovanie ľudí“ (s. 166). Analyticky sa zaoberá spôsobmi ako myslíme o vládnutí a rôznych racionalitách vládnutia, teda o rôznych spôsoboch argumentácie a využívania vedenia na vládnutie. Recenzia sa venuje prednáškam z rokov 1978-1979, ktoré na problém guvernmentality nadväzujú a venujú sa konkrétnej, neoliberálnej, guvernmentalite.

Prekladateľ sa rozhodol počeštiť pojem guvernmentalita na vládnuteľnosť a pojem „art of government“ preložil ako umenie vládnuť. Z Foucaultových prednášok z predchádzajúceho roku vyplýva, že ide o synonymá. Ja budem používať pojmy umenie vládnuť a guvernmentalita.

Hoci sa podľa názvu zdá, že hlavnou témou knihy je biopolitika, či jej zrodenie, Michel Foucualt sa zaoberá najmä neoliberalizmom ako racionalitou vládnutia. Predsa len sa však o biopolitike zmieňuje a je mu akýmsi základom štátu a následne aj neoliberalizmu. Definuje ju v resumé prednášok ako „spôsob, ktorým dochádzalo k pokusom od 18. storočia racionalizovať problémy kladené vládnej praxi javmi, ktoré sú vlastné populáciám živých ľudí: zdravie, hygiena, pôrodnosť, dlhovekosť, rasy...“ (s. 273) Je to práve biopolitika, o ktorú musí štát nevyhnutne usilovať a ktorá následne dáva vzniknúť určitej forme vládnej racionality, v tomto prípade neoliberalizmu.

Cieľ práce si Foucault definuje hneď na začiatku: „načrtnúť dejiny toho, čo by bolo možné nazvať umením vládnuť... to jest premyslený spôsob, ako vládnuť čo najlepšie.“ (s. 11-12) Usiluje o to „určiť spôsob, ktorým bola stanovená doména praxe vládnutia, jej rôzne predmety, obecné pravidlá, jej súhrnné ciele, aby bolo dosiahnuté čo možno najlepšie vládnutie. Predstavuje to... štúdium racionalizácie praxe vládnutia počas výkonu politickej suverenity.“ (s. 12)

V polovici 18. storočia Robert Walpole vyslovil vetu: „Toho, čo ostáva v kľude, sa nesmieme dotýkať“ (s. 20). Tu vzniká „moderná vládna rezóna, tu je zavedený princíp ako obmedzovať umenie vládnuť, ktorý už nebude pôsobiť zvonka, ako právo v 17. storočí, ale ktorý mu bode vlastný“ (s. 21). Dôležité pritom je, že to čo robí vláda, nebude vnímané v rámci (ne)legitímnosti, ale v rámci užitočnosti a úspešnosti konkrétnej politiky. Režim pravdy sa tak nezaoberá otázkami, či je umenie vládnuť v zhode s morálnymi, prirodzenými, či božskými zákonmi, či to, či vláda vládne dostatočne intenzívne, aby dosahovala maximum sily. Jeho kritériom je sebaobmedzenie vlády. Každej vláde je tak možno v každom okamžiku jej vládnutia klásť otázku užitočnosti. Zásada laissez-faire tak slúži ako „akýsi permanentný ekonomický tribunál stojaci proti vláde“ (s. 217).

Aká je teda táto nová forma guvernmentality? Čím sa vyznačuje neoliberalizmus? Vyznačuje sa väčším množstvom slobody, avšak to neznamená, že by išlo o prechod od vlády, ktorá bola autoritatívna k vláde, ktorá by sa stávala tolerantnejšou, laxnejšou, či pružnejšou. (s. 68) Množstvo slobody v skutočnosti nevzrástlo. „O slobode totiž nejde uvažovať akoby to bola akási univerzália, ktorá by v priebehu doby predstavovala nejaké progresívne zdokonalenie... Sloboda nie je nikdy nič iné... než aktuálny vzťah medzi vládnucími a ovládanými...“ (ibid.). Foucault hovorí o liberalizme ako o režime, ktorý sa neuspokojuje s rešpektovaním, či zaisťovaním slobody. „Táto prax slobodu konzumuje. A to potiaľ, že môže pôsobiť iba vtedy, pokiaľ skutočne existuje určitý počet slobôd: sloboda trhu, sloboda predávajúceho a kupujúceho, slobodný výkon vlastníckeho práva, sloboda diskusie... Konzumovať slobodu však znamená, že nové umenie vládnuť je veľmi nútené ju produkovať... je veľmi nútené ju organizovať. Nové umenie vládnuť sa teda bude predstavovať ako správca slobody“ (ibid.).

Toto je základný prvok štúdia guvernmentality. Zaoberá sa vládou nad slobodnými subjektami, teda spôsobom, ako organizovať ľudí na základe ich vlastných, slobodných, volieb. Vo vládnutí nad slobodou je základný rozdiel medzi (nemeckým) neoliberalizmom a liberalizmom 18. a 19. storočia. Či už doktrína výmeny, alebo konkurencie, obe dochádzajú k rovnakému výsledku – laissez-faire. Avšak toto je podľa nemeckých odroliberálov (viz nižšie) naturalistická naivnosť (s. 117). Trh, či konkurencia, nie sú prírodné danosti. Konkurencia a jej ekonomická logika sa prejaví iba „za istého počtu dômyselne usporiadaných podmienok“ (s. 118). Konkurencia, ako bytostná charakteristika trhu sa môže prejaviť iba vtedy, „ak je vyprodukovaná... aktívnym vládnutím.“ (s. 119). Vzťah medzi trhom a vládou je v neoliberalizme obrátený. Kým klasická doktrína laissez-faire predpokladala neobmedzené fungovanie trhu, pretože trh je prirodzene v rovnováhe, neoliberalizmus, ako spôsob vládnutia, si je vedomý nutnosti trh organizovať, aby sa jeho údajne pozitívne vlastnosti mohli prejaviť.

Aké sú teda príklady „slobodného vládnutia“? Prvým je problém monopolov. Kým v klasickej koncepcii je monopol považovaný za prirodzený, až nutný dôsledok konkurencie v kapitalizme, pre nemeckých neoliberálov nie je súčasťou ekonomickej a historickej logiky. Môže byť dôsledkom poskytnutia cechovných privilégií, dedičných praktík, patentových práv, či existencie národného rámca ekonomiky a colného protekcionizmu. Keďže teda monopol nie je prirodzenou súčasťou vývoja, nie je nutné do ekonomiky zasahovať. Jediné, čo je potreba stanoviť, je inštitucionálny rámec tak, aby bránil ľuďom, či štátu, vo vytváraní monopolov. Procesom, ktoré sú mimo ekonomiku, ktoré by mohli viesť k tvorbe monopolov, je treba brániť v ohrozovaní slobody konkurencie. Vo vnútri ekonomiky nie je žiaden proces, ktorý by mohol ohroziť konkurenciu, ak by aj bol v podobe monopolu, konkurencia sama ho prekoná, pretože je nanajvýš dôsledná. To čomu je treba brániť sú vonkajšie monopolistické vplyvy (s. 127-129).

Ďalším príkladom zasahovania do ekonomiky v prospech voľného pôsobenia konkurencie, teda zasahovania nie do samotnej konkurencie, ale do vytvárania podmienok pre trh, je kontrola inflácie, najmä prostredníctvom úrokových sadzieb. Tá umožňuje vytvoriť to, čo ordoliberálovia nazývajú rámcom. Foucault za takúto politiku rámca považuje napríklad vysoko regulované poľnohospodárstvo. Tu sa na krátko dostáva k téme, podľa ktorej svoj predmet nazval, biopolitike. Zásahy do poľnohospodárstva sa musia zamerať na obyvateľstvo zamestnané v tomto sektore. Je ho príliš veľa a je treba mu umožniť migrovať do mesta. To sa ale musí udiať slobodným spôsobom. Je treba modernizovať ich spôsoby výroby, zlepšiť technológie, zaviesť umelé hnojivá, zmeniť právne regulácie, aby bolo možné narábať s pôdou v rámci štruktúry akciových spoločností a je tiež treba alokovať pôdu tak, aby sa jej disponibilita približovala trhovému mechanizmu. Ide teda o zásahy, ktoré nie sú priamo ekonomické, ale sa dotýkajú rámca, aby viedli v konečnom dôsledku k tomu, že trhový mechanizmus zaistí počiatočný cieľ a tým je ona migrácia z vidieka do miest.

Tretím príkladom je sociálna politika. Jej úlohou podľa neoliberálov nemá byť zmierňovanie nerovností. Kým v štáte blahobytu je sociálna politika protiváhou trhu a je akousi kompenzáciou „divokých ekonomických procesov“ (s. 133), v neoliberalizme je jej cieľom opak. Nerovnosť musí ostať nedotknutá, pretože je „rovnaká pre všetkých“ (Röpke in Foucault, s. 135). Cieľom má byť iba zaistenie životného minima pre tých, ktorí nie sú schopní sa o seba postarať. V ďalšej kapitole sa Foucault zaoberá zmenou Francúzskej sociálnej politiky pod vedením vtedy ministra financií Giscarda d’Estaigna, ktorý propagoval tzv. negatívnu daň. Jej úlohu nie je nejaká sociálna politika rovnosti. Práve naopak, ekonomika musí byť od problému solidarity celkom oddelená. Negatívna daň pridáva ľuďom peniaze do určitej hranice tak, aby im bolo zaistené minimálne prežitie. Dôsledkom je existencia časti populácie, ktorá je neustále k dispozícii potrebám trhu podľa toho, v ktorej fáze ekonomického cyklu sa trh práve nachádza. Mechanizmy konkurencie tak ostanú nedotknuté. Táto „plávajúca populácia“ nahrádza vidiecke obyvateľstvo, ktoré v 17. a 18. storočí migrovalo do miest a bolo rezervou pre trh (s. 187). Cieľom sociálnej politiky teda nie je „vytvárať protiváhu alebo štít medzi spoločnosťou a ekonomickými procesmi. Má zasahovať do samotnej spoločnosti... aby mohli konkurenčné mechanizmy v každom mieste spoločenského telesa zohrať rolu regulátora.“ (s. 137)

Neoliberálom pritom podľa Foucaulta nejde o spoločnosť, ktorá by bola v prvom rade konzumujúca, či obchodujúca. Kľúčová je tu dynamika konkurencie. Je to konkurujúci podnik, ktorý je základom neoliberalizmu. Cieľom politiky potom má byť umožnenie takejto konkurencie napríklad v podobe redukcie gigantizmu miest a nahradenie veľkých sídlisk individuálnymi domami, povzbudenie malých hospodárstiev na vidieku, remesiel a maloobchodu, decentralizácia bývania, výroby a správy a v konečnom dôsledku organická rekonštrukcia spoločnosti na základe prirodzených komunít, rodín a susedstva (s. 139). Cieľom teda je mať spoločnosť, v ktorej základnou jednotkou je forma podniku. Nie nadnárodná koncentrácia kapitálu, ale vytvorenie spoločnosti podnikateľov je cieľom neoliberálnej politiky.

Intervenciou do spoločnosti tak, aby sa zabránilo jej sklonu k centralizácii a už zmienenej monopolizácii potom je právny štát. Foucault ho dáva do protikladu k sociálne zasahujúcemu štátu. Jediný akceptovateľný nástroj je právo, ktoré platí pre všetkých. Iba to má nárok zaisťovať hru konkurencie. Kým kapitalistická spoločnosť je plná nedokonalostí a centralizácia jej je vlastná, samotný kapitál a jeho logika je čisto konkurenčná a právo zaručí, že táto logika nebude narušovaná. Právny štát sa tak líši od sociálne-demokratického, Polizei Staat, teda štátu priamo zasahujúceho do spoločnosti. Neoliberálny právny štát intervenuje nepriamo skrz právo.

Foucault sa vo svojej knihe venuje aj rozdielom medzi nemeckým odroliberalizmom a americkým neoliberalizmom. Kým nemecký (W. Eucken, W. Röpke, L. Erhard) je skôr technikou vládnucích uplatňovanou na ovládaných, americký (F. A. Hayek, M. Friedman, G.S. Becker, G.J. Stigler) je „úplným spôsobom bytia a myslenia“ (s. 192). Je „radikálny, úplný a vyčerpávajúci“ (s. 212). Kým nemecký sa týka najmä ekonomickej oblasti života, americký môže byť použitý aj na neekonomické oblasti. Jeho povahu Foucault ukazuje okrem iného na príklade teórie ľudského kapitálu.

Teória ľudského kapitálu umožňuje kapitálu preniknúť do oblastí, ktoré dosiaľ boli vnímané ako mimoekonomické. Foucault ukazuje ako blízko tu má neoliberalizmus k maxrizmu. Práca, ktorá je u Marxa odcudzujúcou pracovnou silou predávanou robotníkom, je u neoliberálov zdrojom mzdy a tá nie je predajnou cenou, ale v prvom rade zdrojom príjmu pre robotníka. Kým ekonomická analýza od Adama Smitha sa zaoberala mechanizmom výroby, či výmeny, pre neoliberálov je kľúčová voľba jedincov pri prideľovaní vzácných zdrojov. Avšak jedinci zdroje prideľujú sami sebe. Úlohou neoliberálnej analýzy tak je „analyzovať chovanie ľudí a ich vnútornú racionalitu“ (s. 197). Ak je mzda príjem, je „príjmom z nejakého kapitálu“ (s. 198). Tým kapitálom potom sú všetky fyzické, či psychologické faktory umožňujúce získavať mzdu. Pracujúci sa tak stáva podnikom, ktorý hospodári s vlastným kapitálom – so sebou samým. Homo oeconomicus tu nie je partnerom výmeny ako u Smitha, ale je podnikateľom so sebou samým. Spotrebiteľ je zároveň výrobcom. Vyrába svoje vlastné uspokojenie. „Spotrebu je nutné chápať ako podnikovú aktivitu, prostredníctvom ktorej jedinec práve na základe určitého kapitálu, ktorým disponuje, produkuje niečo k svojmu vlastnému uspokojeniu.“ (s. 200)

Takéto chápanie človeka vedie Foucaulta k diskusii o jeho biopolitických dôsledkoch. Genetické vybavenie ako forma kapitálu môže mať za logický dôsledok snahu o uzatváranie manželstva s geneticky porovnateľným kapitálom. V tomto smere je veľavravný sci-fi film Gattaca. Jednanie jedincov môže byť zároveň doplnené o jednanie štátu, ktorý v rámci biopolitiky môže opäť usilovať o čo najväčší kapitál, tentokrát ľudský kapitál v podobe nových eugenických politík. Čo sa týka získaných vlastností, kľúčovým aspektom je vzdelávacia politika, avšak v omnoho širšom zmysle, takže napríklad čas, ktorý strávi matka s celkom malým dieťaťom, v americkom neoliberalizme nie je vnímaný ako akési prirodzené puto lásky, ale je preložený do reči ľudského kapitálu, ako spôsob zlepšovania kompetencií dieťaťa, teda ako investícia. Rovnako tak starosť o svoje zdravie je starosťou o vlastný kapitál, či migrácia je investíciou investora-prisťahovalca.

Takéto seba-chápanie podniku predpokladá celé pretvorenie sociálneho tkaniva tak, že každý jedinec funguje ako podnik. Takže napríklad veľká firma potom nie je organizáciou množstva indivíduí, ale „množstva rôznych podnikov zasadených a prepletených do seba“ (s. 211). Manželstvo je ďalší príklad, na ktorom je možno použiť túto analytickú mriežku. Žena v ňom neustále vyjednáva s mužom (a naopak) podmienky ich spolužitia, pričom aktívom tu môže byť sex (žena), alebo práca na spoločnom poli (muž) (s. 215).

V posledných dvoch prednáškach sa Foucault venuje problematike občianskej spoločnosti,. Vracia sa tu k Adamovi Smithovi a jeho neviditeľnej ruke. Ak záujmový subjekt presadzuje svoj záujem, vplýva tým na blaho všetkých. Teda subjekt sa nesmie zamerať na kolektívne dobro, pretože to vzniká samo od seba skrz individuálny záujem subjektu. Ekonomická oblasť tak musí ostať nepoznaná, aby nebola ovplyvniteľná, aby nebola totalizovateľná a ovládateľná a suverén sa tak „nemusí“ a zároveň nesmie zaoberať touto oblasťou. Politická ekonómia a teória neviditeľnej ruky trhu tak má funkciu „diskvalifikácie politického suveréna“ (s. 247). Otázka, ktorá následne vyvstáva je, čo ostáva vláde na vládnutie, keď nie ekonomické procesy. Foucault vidí odpoveď v občianskej spoločnosti. Tá nie je nejakou filozofickou predstavou, ale je konceptom vládnej technológie (s. 255). Umožňuje určitému umeniu vládnuť, aby si uložilo sebaobmedzenie, ktoré neporušuje zákony ekonómie. Zároveň je občianska spoločnosť miestom neustálej transformácie spoločenských vzťahov, označuje „komplexný vzťah medzi spoločenskou väzbou a autoritatívnym vzťahom v podobe vlády“ (s. 267). Kľúčová otázka v tejto politickej technológii potom je „otázka vzťahu občianskej spoločnosti a štátu“ (s. 268).

To čo charakterizuje neoliberálnu vládnu racionalitu je vláda podľa racionálneho chovania tých, ktorí sú ovládaní. Teda keď je v neoliberálnej analýze možné analyzovať každé jednanie ako racionálne, je možné vnímať „predmet ekonomickej analýzy ako súhrn systematických odpovedí nejakého jedinca na premenné v prostredí“ (s. 233). Do ekonómie je tak možné včleniť množstvo technológií vládnutia. Homo oeconomicus je ten, ktorý „systematicky odpovedá na modifikácie premenných v prostredí“ a teda sa javí ako manipulovateľný „ako ten, kto je navýsosť ovládateľný“ (s. 234).

Takto Foucault vníma spoločnosť ako ovládateľnú a identifikuje moderné umenie vládnuť. Okamžite sa vynára otázka, aká by mala byť reakcia na takúto analýzu vládnutia. Žijeme v novom autoritárskom režime, o ktorom ani nevieme? Je naša sloboda len pretvárkou a sme ovládaní práve v situáciách, keď sa rozhodujeme slobodne? Jednoznačnú odpoveď predkladá prekladateľ a autor doslovu Petr Horák, podľa ktorého sa Foucault „veľmi jasne vyslovuje v prospech liberalizmu“ (s. 342).

Obvykle je Foucualt vnímaný ako silne ľavicovo orientovaný a takéto jasné vymedzenie sa by som u neho určite neočakával. Čo sa týka praktickej politiky, zanechal po sebe len veľmi málo indícií ako jednať. V prvom rade v recenzovanej knihe tvrdí, že „socializmu chýba racionalita vládnutia. Socializmus... môže byť uskutočnený len tak, že je napojený na typy rôznych umení vládnuť“ (s. 94) Následne si kladie otázku, aké umenie vlády by mohlo byť adekvátne socializmu a odpovedá si, že zo socialistických textov ho nie je možno odvodiť. „Je treba ho vynájsť“ (s. 96).

V rozhovore z roku 1988 s Michaelom Bessom si Foucault sťažuje na ľudí, ktorí si myslia, že je radikálnym anarchistom absolútne nenávidiacim moc. „Nie! To, o čo sa usilujem, je pristupovať k tomuto nanajvýš dôležitému a spletitému fenoménu v našej spoločnosti – výkonu moci – s čo najreflexívnejším a najopatrnejším postojom.“ Existuje jeden prípad, ktorý je často opakovaný ako príklad želaného výkonu moci. Je ním vzťah k deťom, či už rodičovský, alebo učiteľský. Moc je vzťahom, v ktorom je chovanie ľudí riadené inými ľuďmi. V tom istom rozhovore Foucault hovorí: „Neexistuje dôvod, pre ktorý by tento spôsob riadenia jednania druhých nemohol mať pozitívne, hodnotné, zaujímavé, alebo iné výsledky.“

Toto je odrazový mostík pre článok amerického antropológa Jamesa Fergusona, ktorého cieľom je nájsť ľavicové umenie vládnutia. V oblasti „rozvojovej“ spolupráce ho nachádza v zavedení všeobecného príjmu, ktoré omnoho lepšie umožňuje predchádzať hladomorom ako pomoc vo forme potravín a zároveň nelikviduje miestnych poľnohospodárov. Neoliberálna politika v tom zmysle, že ľudia sa zapájajú do trhového mechanizmu tak je funkčná, pretože zabraňuje hladu. Je tu zrejmé riadenie ľudského správania sa – ľudia sa môžu rozhodovať iba v rámci trhu, kde spotrebujú svoj základný príjem – napriek tomu ide o technológiu guvernmentality, ktorá je presvedčivo pozitívna. Teda „neoliberálne“ sa nutne nemusí rovnať „zlé“. Pre Fergusona správna mocenská politika je hľadaním vhodného riadenia správania sa druhých (conduct of conduct). Je experimentovaním, snahou o empiricizmus, v zmysle skúšania reálnych politík a konkrétnych politických projektov podľa ich funkčnosti. Je nutné dodať, že miestne obyvateľstvo proti peniazom bez akýchkoľvek podmienok neprekvapivo neprotestuje, takže demokracia vnímaná skrz plne suverénne subjekty tu je tiež neporušená.

Ak je našim kľúčovým problémom nezdravá mocenská nerovnosť, je možné si predstaviť, že niektoré jej formy, v prípade, že zmierňujú iné, omnoho horšie nerovnosti, môžu byť dočasne akceptovateľné.

Študenti Michela Foucaulta mali možnosť v rokoch 1978-1979 počúvať výklad neoliberalizmu, ktorý sa odvtedy stal dôležitým kritickým nástrojom pri jeho analýze. Zrodenie biopolitiky, predstavuje základnú myšlienkovú os tohto myslenia a naznačuje smery, ktorými sa výskum môže uberať. Hoci preklad miestami pôsobí chvatne, či doslovne, text sa číta dobre a je zrozumiteľný. Ostáva len dúfať, že túto knihu si sociálni vedci v Čechách a na Slovensku prečítajú a zamerajú sa na analýzu vládnutia, ktorá sa nebojí vidieť pod slobodou nielen opak moci, ale aj jej technológiu.

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 42 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 24.04.2013 (palo satko)

Diskusia k článku obsahuje 5 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist