Problematika vzťahu Slovenska k jeho historickému, a tým pádom aj umeleckému dedičstvu nie je témou, ktorá by sa týkala úzkeho okruhu odborníkov. Nadväznosť na minulosť je prirodzene prítomná v každom človeku. Vzťah k prostrediu, v ktorom žije, vždy zohráva určujúcu úlohu v rozhodnutiach, postojoch a činoch, ktorými toto prostredie pretvára. Tieto postoje ale dennodenne prezrádzajú, že náš vzťah ku kultúrno-historickému dedičstvu je v porovnaní s okolitými krajinami žalostne nerozvinutý.

Na Slovensku dochádza dlhodobo k prazvláštnym spojeniam a spoločenským javom: mnohí politici, ekonómovia, architekti, cirkevní hodnostári, starostovia, investori a primátori majú pocit, že to len nimi sa začínajú dejiny a že na malom Slovensku musíme využiť historickú príležitosť a budovať všetko „naj“. Musíme mať najväčšie administratívne centrá, najvyššie budovy, najoriginálnejšie mosty, najviac najluxusnejších hotelov – v opačnom prípade sa nám zdá, že sem hostia ani nemajú prečo chodiť, veď Slovensko nikdy nebolo žiarivým stredobodom „veľkých“ udalostí. Prameňom takéhoto patetického a kŕčovitého úsilia je, ako sa zdá, pretrvávajúci komplex historickej malosti.

Je overeným kultúrno-antropologickým a sociologickým javom, že čím nižšiu priečku sociálneho a spoločenského rebríčka zaujíma to-ktoré etnické či jazykové zoskupenie a čím menej rešpektu od väčšinovej spoločnosti sa mu dostáva, tým väčšia je jeho potreba ostentatívne dokazovať pravý opak, a získavať si tak rešpekt tých, na ktorých by sa radi podobali. Známe sú napríklad historky o slávnych cigánskych primášoch, ktorí vždy nosievali o niečo kratšie nohavice, aby si noblesná spoločnosť ihneď všimla belosť ich čistučkých ponožiek. Nechávali si prinášať husle výlučne na strieborných podnosoch a horlivejšie ako ktorýkoľvek gróf s perami na dámskych rúčkach oduševnele deklamovali kezét csokolom.  Napokon, aj dnes sa najviac ťažkých reťazí blyští na krku tých, ktorí začínajú ako priekupníci pred Tescom a keď sa pominú, na hrobe im zavše vyrastie pomník pyramidálnych rozmerov.

Nechcem uraziť niečiu ješitnosť, súčasná slovenská spoločnosť však v mnohom prejavuje veľmi podobné znaky vyrovnávania sa s podvedomým komplexom menejcennosti. A to nielen na individuálnej úrovni, ale na úrovni celospoločenských fenoménov. Pri pohľade na meniacu sa vedutu Bratislavy aj bez hlbšieho uvažovania ožíva pred očami zdanlivo zabudnutý osud Marienok a Jankov, ktorí odchádzali ako zúbožení bedári do americkej krajiny zasľúbenej, a ak im osud dožičil, vracali sa do rodnej viesky a s novonadobudnutým svetáctvom rozdávali svojim krajanom lekcie modernosti. Rozprávali príbehy o mýtickej Amerike, v ktorej sa domy ťahali k samotným nebesám a kde bolo všetko také veľké, že by si tých našich vicišpánkov s ich provinčnými mestečkami poľahky strčili do vrecka.

Z chyže pod horama hotel Panorama

Amerika, zem veliká,                                      A ty, Tatro bielovlasá,

zem pokroku, kraju slávny,                            ďaleko sme, tvoje deti...

nad tvoj národ nevyniká                                Ale neplač, tvoja chasa

žiadny národ starodávny.                              i za morom verná je ti.

Štefan Furdek

Málokto by asi dnes dobrovoľne pripustil podiel komplexov malosti na spoluvytváraní súčasnej podoby našich miest, dedín či v našom vzťahu k prírode. Povýšenie developerov na nebeský trón nedotknuteľného súkromného vlastníctva, mrakodrap na predpoklad „premeny Bratislavy na modernú metropolu“ či vskutku celosvetovo jedinečný fenomén, keď všetko, čo len nohy malo, náhlilo sa pokloniť najlepšiemu Dzurindovmu priateľovi na Hviezdoslavovo námestie, hovoria jasnou rečou. Duševné „amerikánstvo“ je v povedomí nášho človeka dnes živé rovnako ako v pohnutých časoch vysťahovalectva. Ako zlatá reťaz na krku veksláka sa na panoráme slovenskej krajiny rysuje jeho najokatejší symbol – polyfunkčný objekt. Naše polyfunkčné mrakodrapy nemajú len výšku, lež aj názvy svetové: Vista Tower, Westend Square, Residential Park. Pri Dunaji onedlho vyrastú imitácie newyorských dvojičiek (samozrejme najvyššie široko–ďaleko), „inteligentné“ budovy Emporia Towers a  kancelárske centrum, ako ináč – najväčšie v strednej Európe.

Tento zbežný prehľad uvádzam najmä preto, že s podobnou koncentráciou „najvyšších a najväčších inteligent buildings“ sa v širšom  okolí skutočne nestretneme inde ako na Slovensku. Od pádu socializmu panoráma Budapešti alebo Prahy stále zostáva panorámou stredoeurópskej elegancie, no Slovensko pociťuje neovládnuteľné nutkanie ukrývať pôvabné karpatské chrbáty dunajskej krajiny za stenu  Manhattanu. A čím je to nutkanie neovládnuteľnejšie, tým rýchlejšie mu padá za obeť to, čo kedysi vytváralo takmer dve tretiny celkového umeleckého fondu Uhorska – teda výtvarné a architektonické pamiatky. S podobným prístupom sa takisto široko–ďaleko nestretneme, hoci v tých krajinách platia prakticky rovnaké zákony pamiatkovej ochrany. Tak teda, why?

Naše dejiny sa nezačali komunizmom

Po takmer osemnástich rokoch od revolúcie sa ukazuje, že viniť obdobie socializmu zo všetkých neduhov dneška je krátkozraké. Navyše sa tým nebezpečne produkuje alibizmus, ktorý – odvolávajúc sa na chyby minulosti – nielenže umožňuje legalizovať akékoľvek necitlivé barbarstvo smerom ku kultúrnemu dedičstvu, ale ho aj povyšuje na primárny zákon demokratickej spoločnosti. V tomto smere sa myslenie súčasného človeka neveľmi líši od myslenia budovateľa socializmu, ktorý v záujme rozvoja spoločnosti, ale aj pestovania slovenského politického a kultúrneho sebavedomia, považoval za východiskový základ odmietavý alebo rozpačitý vzťah voči našim dejinám. Treba si však priznať, že indiferentnosť voči minulosti a  rozpaky neprišli s Víťazným februárom.

Na Slovensku dlhodobo prevláda potreba vyčleniť dejiny Slovenska z rámca dejín monarchie a len to považovať za „naše“, čo sa bezprostredne viaže na politickú existenciu slovenského alebo slovanského štátneho útvaru. Vyvinula sa u nás jedinečná situácia, v ktorej za každého obdobia prevládalo presvedčenie, že dejiny sa začínajú práve teraz a čokoľvek spojené s minulosťou je nepriateľom, s ktorým my nemáme nič spoločné. Tento druh selekcionizmu sa veľmi rýchlo odrazil na tvári našich miest a dedín. Tak sa mohlo stať, že v záujme budovania štátnosti bolo nevyhnutné asanovať židovské getá, odstraňovať z kostolov či cintorínov nemecky či maďarsky písané mená, drobné domčeky viechárov nahrádzať monumentálnymi stavbami a len to reprezentovať ako slovenskú kultúru, čo sa priamo viaže na triádu fujara – odzemok – bryndzové halušky. Tak sa aj dnes môžu celkom beztrestne diať také veci, že za obeť priemyselnému parku na Spiši bez okolkov padne anglický park kaštieľa v Strážkach, že sa antikvariát Steiner zmení na cestovnú kanceláriu, alebo že namiesto sochy Floriána Rómera ukazuje sprievodca turistom z kanála lezúceho čumila. Akoby sme stále žili v presvedčení, že Mária Terézia alebo Belo IV. neboli našimi panovníkmi, pretože posledným bol predsa Svätopluk a po ňom azda až Jozef Tiso.

Do istej miery sa dajú zohľadniť argumenty tých, ktorí tvrdia, že nedostatok historického (seba)vedomia na Slovensku je dôsledkom neskorého konštituovania slovenského národa ako samostatného a sebavedomého subjektu. V takom prípade by sme sa teda mohli utešovať konštatovaním, že časom všetko dobehneme a napokon sa vyrovnáme s historickými nejednoznačnosťami, ktorých majú dejiny, a najmä tie stredoeurópske, vždy viac než dosť. Obávam sa však, že očividná vlažnosť vo vzťahu k umeleckému dedičstvu je výsledkom dlhodobo pestovaného historického postoja, ktorý sa do veľkej miery zakladá na sebaľútosti, ukrivdenosti a pasívnom prijatí doktríny, že nám všetci len krivdili a my preto ani nemáme dejín. Pokiaľ nezmeníme postoj, budeme naďalej najhoršími majiteľmi vlastnej krajiny.

Veľmi často sa v našej spoločnosti ozývajú bolestínske hlasy pripomínajúce, čo všetko nám niekto „ukradol“. Samozrejme, najmä Maďari. Nie je ničím novým, že národné sebauvedomenie Maďarov v 19. storočí bolo do veľkej miery založené na osvojení si umeleckých pamiatok Uhorska ako dôkazov tvorivého ducha maďarského národa. A hoci my sa podnes správame k nášmu umeleckému dedičstvu ako k čomusi cudziemu, podľa kunsthistorika Jána Bakoša pochádzala celá zakladateľská generácia maďarského dejepisu umenia práve z územia Slovenska a svoje koncepcie rozpracovala na báze fantastickej rozmanitosti hornouhorského umenia. Koncepcia stotožnenia umenia s maďarským národom nám síce rozhodne nemusí byť po chuti, no pravda je taká, že slovenská inteligencia nevytvorila na tomto poli maďarskej argumentácii žiadny protipól. Z architektonických pamiatok sme sa stotožnili maximálne s drevenicami a dokonca sme po roku 1918 neboli ani len v hudbe schopní plnohodnotne si osvojiť niečo, čo nepramenilo vo folklóre. Neistý, často až atavistický vzťah k mestu a ku kozmopolitnej  mestskej kultúre sa dá ľahko vybadať v modernej slovenskej literatúre, maliarstve aj kinematografii. Štúrovci upriamili celú energiu národného sebaurčenia výlučne na jazyk a herderovsko–hegelovské etnické tradície a dejiny nášho výtvarného umenia do roku 1918 dodnes kontinuálne vnímame ako niečo, čo nepatrí nám. Len na ukážku: pri jednej debate o likvidácii bratislavského Podhradia ma jeden pán s obavou v hlase upozornil, že obnovenie Podhradia by sa rovnalo vráteniu mesta Maďarom.

Benešove dekréty a pretrhnutie kontinuity

Upevňovanie politickej stability štátov sa v dejinách neraz spája s elimináciou tých, ktorých väčšinová spoločnosť považuje za potenciálne podvratné či cudzorodé prvky. Násilné vyhnanie Grékov, židov, Arménov či útlak starobylých Koptov v Alexandrii možno spravili z Násira hrdinu a poslúžili ideovému zjednoteniu Egypta, celkom však zmizla duchovná kultúra, ktorá už od antiky rozvíjala svoju krásu na báze mnohoetnických odlišností. Zavŕšenie reconquisty v roku 1492 a vyhnanie Maurov a židov zo stredovekého Španielska možno upevnilo a zjednotilo politickú moc katolíckych kráľov, spolu s vyhnancami však zmizla aj civilizácia, ktorej mohlo v stredovekej Európe len máločo konkurovať a Španielsko sa z tejto kultúrnej straty nikdy celkom nespamätalo.

Môžeme donekonečna diskutovať, či boli, alebo neboli v povojnovom Československu Benešove dekréty politicky nevyhnutné vzhľadom na bezpečnosť štátnej suverenity, no nemožno nepripustiť, že exodus obrovského množstva obyvateľstva hlásiaceho sa k inej národnosti predstavoval (spolu s holokaustom) obrovský zásah do prirodzenej kontinuity kultúrneho vývoja krajiny, ktorej osobitosť vždy spočívala práve v rozmanitosti a jedinečných umeleckých fúziách. Narušená kontinuita so sebou prináša veľmi veľa negatívnych javov a jedným z nich je aj to, že slovenská spoločnosť v priebehu 20. storočia nedokázala dostatočne sebavedomo reflektovať svoje dejiny, a vytvoriť tak aj novú koncepciu vnímania historického dedičstva, ktoré sa nedá vnímať ani na čisto etnickom, ani na čisto jazykovom základe. Podvedome zdedený pocit ukrivdenia nás v mnohom nútil (a núti) pestovať výlučne „kult valašky“ a utvrdzovať sa v „amerikánskom“ presvedčení, že našu  údajnú „provinčnosť“ spasia najvyššie mrakodrapy na svete. Niet divu, že sa dnes k historickým pamiatkam pristupuje s rovnako bezohľadnou aroganciou, ako keď sa nie tak dávno gumovala z tváre Bratislavy a z ľudského povedomia história mnohonárodnostnej monarchie.

Ešte stále sa nám nepodarilo dôstojne nadviazať na pretrhnutú kontinuitu a osvojiť si dedičstvo, ku ktorému máme neprávom odmietavý vzťah, nepovažujeme ho za svoje a nedokážeme ho ani poznať, ani oceniť.

Už Goethe dávno múdro povedal: Osvojuj si dedičstvo predkov, aby si ho vlastnil.