JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Anarchistická revolúcia

Kríza žánru | Autonómna zóna | Tomáš Profant | 01.02.2013

_ma_small

Nikdy nie je na škodu zopakovať si až príliš pravdivé klišé, že dejiny píšu víťazi. Kto vyhrá vojnu, urobí z nepriateľa zosobnenie zla a zo seba bojovníka za dobro ľudstva. Aj preto si zrejme omnoho častejšie pripomíname holokaust ako vybombardovanie Drážďan, alebo väčšina obyvateľov Spojených štátov oslavuje Deň Krištofa Kolumba namiesto toho, aby si pripomínala Deň pôvodných obyvateľov, ktorým sa začala ich genocída.

Nie inak je tomu aj v prípade dejín nežnej revolúcie. Píšu ich víťazi (a víťazky), teda nové elity, ktoré sa na čelo dostali potom, ako ľud zvrhol tie staré. Revolúcia v Čechách a na Slovensku mala v istom zmysle veľmi podobný priebeh ako revolúcie vo Francúzsku, či Rusku. Po revolučnom zlome nasledoval výbuch ľudového demokratického nadšenia. Avšak tu sa revolúcia zastavuje a „hneď ako sú nové elity nastolené ako zástupcovia ľudovej moci, vždy zavedú opatrenia na jej obmedzenie“ (s. 266). Takýto príbeh našej revolúcie podáva americký historik, James Krapfl, vo svojej knihe Revolúcia s ľudskou tvárou: Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989.

Jeho cieľom je vzkriesiť zabudnuté dejiny revolúcie zdola. Dôraz kladie na skúsenosti bežných občanov namiesto politických elít. Snaží sa identifikovať významy, ktoré občania Československa dávali revolúcii, chce vysvetliť, ako bojovali za ich obranu, a napokon sa zaoberá dosahom týchto významov na vývoj demokratickej kultúry po roku 1989. K svojim záverom dochádza štúdiom vyhlásení, letákov, bulletinov, plagátov, otvorených listov a ďalších dokumentov, ktoré obyvatelia Československa v revolučnom období vyprodukovali, a ktorým dosiaľ takmer nikto nevenoval pozornosť. Podľa vlastných slov mu samotné štúdium v sprístupnených archívoch trvalo dva roky.

Jeho práca však nevyšla nazmar. Zrejme najkontroverznejší poznatok sa týka ideálov revolúcie. Ústredným ideálom bola ľudskosť. Tento vágny pojem bol tak úspešný práve vďaka svojej neurčitosti, čím umožnil spojenie mnohých ľudí, ktorí si pod ním mohli predstaviť rôzne významy. Avšak obsahoval jeden dôležitý prvok a tým bol odpor voči neľudským byrokratickým systémom.

Zásadným ideálom bolo tiež nenásilie. Nebolo zamerané len proti násiliu bývalého režimu, ale najmä sa týkalo odmietnutia použiť násilie voči tým, ktorí sa ho až donedávna dopúšťali. Hoci kresby šibeníc a podobných symbolov neboli celkom výnimočné, ľuďom sa podarilo túto náročnú hodnotu do veľkej miery napĺňať.

Zrejme najprekvapivejším ideálom revolúcie bol socializmus. Ľudia nevolali po jeho zrušení, ale po jeho „zachovaní a obrode“ (s. 130). Pritom „väčšina ľudových vyjadrení oddanosti socializmu bola úprimná“ (ibid.). Nešlo o akúsi zásterku, naopak pravý socializmus bol v súlade s revolučnými ideálmi a boli to funkcionári komunistickej strany, ktorí ho deformovali. Krapfl aj vysvetľuje, prečo toľko komentátorov nesprávne pochopilo tento jav. Podpora socializmu totiž bola geograficky nevyrovnaná. Prijatie trhovej ekonomiky západného štýlu podporovali ľudia v hlavných mestách a na južnom Slovensku. Inde však jednoznačne prevažovala podpora socializmu a to bez ohľadu na vek, či povolanie. Podľa prieskumu vykonanom krátko po 17. novembri, 45% opýtaných občanov vyjadrilo podporu pokračovať socialistickou cestou a 47% podporilo niečo medzi socializmom a kapitalizmom (s. 132).

So socializmom s ľudskou tvárou, ktorý mnohí podporovali, súvisel ďalší ideál – férovosť. Ľudia nevnímali ako problematickú samotnú nerovnosť, ale nerovnosť dosiahnutú neférovým spôsobom. Naďalej požadovali sociálne vyrovnanie a prejavovali svoje rozhorčenie najmä nad korupciou, rodinkárstvom a pokrytectvom vyšších funkcionárov.

Druhým najprekvapivejším ideálom revolúcie bola demokracia, a to najmä preto, že jeho naplnením nemala byť tá forma liberálnej demokracie, v akej dnes žijeme. Ľudia chceli „skombinovať prednosti zastupiteľskej a priamej demokracie“ (s. 146). „Základným významom demokracie (…) bolo, že ľudia sa mali zmysluplne zúčastňovať na rozhodovacom procese“ (s. 118). Nemalo viac dochádzať k rozhodovaniu „o nás bez nás“ a k tzv. kabinetnej politike, v rámci ktorej sa za zatvorenými dverami rozhodovalo o ľuďoch bez ich účasti. Významné je, že tieto námietky sa netýkali len štátneho aparátu, ale boli namierené aj proti vedeniu na pracoviskách. Takáto forma demokracie je však len veľmi ťažko predstaviteľná v kapitalizme a len potvrdzuje tézu o podpore ideálu socializmu. Neznamená to však, že by ľudia boli proti myšlienke zastúpenia. Usilovali o prepojenie priamej demokracie s politickým zastupovaním. Na jeho správne fungovanie navrhli tri formy ľudovej kontroly – priame televízne prenosy dôležitých diskusií a hlasovaní, referendá o významných problémoch a možnosť odvolať ktoréhokoľvek poslanca alebo poslankyňu, ktorí sklamali ich dôveru v obvode, kde boli zvolení. Demokracia, o ktorú obyvatelia Československa usilovali, mala mať do istej miery stavovský charakter a odrážať pomer záujmových skupín. Vláda navrhnutá Ladislavom Adamcom v decembri 1989 nebola kritizovaná len preto, že v nej bolo pätnásť komunistov a len päť nekomunistov, ale aj preto, že v nej bola len jedna žena. Nežná revolúcia teda bola aj o kvótach pre ženy. Kľúčovým prvkom demokracie mal byť dialóg a k tomu v revolučnom období dochádzalo neustále, či už na pracoviskách, na národných výboroch, alebo najčastejšie, spontánne, na ulici. Dnes len ťažko predstaviteľná verejná debata o smerovaní spoločnosti bola vtedy každodennou realitou.

Posledným ideálom bola samoorganizácia a je až neuveriteľné, že stotisícové davy sa dokázali zorganizovať tak, aby nedošlo k nijakému násiliu. Ľud tak dokázal, že je schopný organizácie aj bez administratívno-direktívnych metód riadenia, ktorých sa chcel zbaviť.

Tretia obrazoborecká téza, ktorú Krapfl ponúka, sa týka materiálnosti požiadaviek. Obvykle sa tvrdí, že obyvateľom strednej a východnej Európy išlo v roku 1989 o dobehnutie Západu v jeho životnej úrovni. Motivácie pre revolúciu tak mali byť údajne materialistické. Ako však naznačuje vyššie uvedené, „[v] zozname požiadaviek, ktoré v novembri a decembri 1989 spisovali občania, sa najčastejšie objavovala téma kvality politickej reprezentácie. Približne 37% položiek týchto zoznamov sa zamieriavalo na nejaký aspekt politickej reprezentácie. Ďalších 62% sa týkalo nemateriálnych problémov, ako sú medziľudské vzťahy na pracovisku (…) ekológia, či deideologizácia spoločenského života. Za materialistické je možno pri maximálnom úsilí označiť asi iba 1% požiadaviek“ (s. 108).

James Krapfl sa zaoberá aj priebehom revolúcie. V jeho rámci kryštalizujú rozpory medzi dvoma hlavnými centrami – Prahou a Bratislavou – a regiónmi. Na jednu stranu sa tu prejavuje snaha o čo najdemokratickejšiu revolúciu, na druhú autoritárske tendencie. Na začiatku „bola občianska iniciatíva všade lokálna a autonómna“ (s. 153). Občianske fórum (OF) a Verejnosť proti násiliu (VPN) boli iba dve z mnohých iniciatív, ktorými občania reagovali na 17. november. Až neskôr, keď sa rozšírila správa o vzniku OF v Prahe a VPN v Bratislave sa začali označovať ako OF, prípadne VPN. Spočiatku však OF bolo prítomné na polovici územia Slovenska. Tu sa prejavila jedna z úspešných snáh prepísať históriu revolúcie. Slovenské revolučné skupiny sú v tejto „histórii“ vnímané ako súčasti VPN, hoci najprv išlo o veľmi rôznorodé miestne skupiny, ktoré sa nie vždy celkom dobrovoľne pridali k VPN.

Potom, ako si OF a VPN rozdelili Československo podľa republík, sa začali prejavovať problémy vzťahu centra a regiónov. Zároveň však medzi sebou o nadvládu súťažili rôzne regionálne úrovne. Takže Bratislava odmietla zastupovanie Prahou, zároveň však Banská Bystrica chcela zastupovať celé stredné Slovensko (vtedy boli na Slovensku tri kraje). Lenže Považská Bystrica sa vzoprela voči Banskej Bystrici a hľadala podporu v Bratislave a Ružomberok sa odvolával na Banskú Bystricu proti namyslenosti Liptovského Mikuláša (s. 172). Takže na jednu stranu tu bol federalistický impulz zdola, v rámci ktorého fungovali novovzniknuté organizácie na rovnostárskom základe. Zároveň tu ale existovali centralistické impulzy zhora. Národné a regionálne štruktúry sa usilovali podriadiť si jednotky na nižšej úrovni. Víťazom tohto imperiálneho boja sa napokon stali Praha a Bratislava a prehrali mestá ako Brno (ktoré sa nebolo schopné dohodnúť s Olomoucom, kto má reprezentovať Moravu), či Banská Bystrica. „Predstava, že niektoré mestá majú prirodzené právo spravovať iné – bez súhlasu iných – ešte neustúpila pred postupom demokracie“ (s. 174).

Centralizácia sa prejavila aj pri voľbe prezidenta. Sprvu viedol Alexander Dubček v rebríčku obľúbenosti v oboch republikách a nie len na Slovensku, ako sa (v rámci prepísanej histórie) traduje. K posunu v obľúbenosti došlo po presadení návrhu Petra Oslzlého z OF „dať Havlovo meno ľuďom do hlavy“ (s. 134). Na to sa podujali napríklad študenti, ktorí mobilizovali obyvateľstvo na jeho podporu. Napriek podpore priamej voľbe prezidenta medzi obyvateľstvom preferovali predstavitelia OF voľbu v parlamente, aby zaistili Havlovo zvolenie. Napokon Marián Čalfa, prvý ponovembrový predseda vlády v súkromnom rozhovore Havlovi sľúbil, že zákulisne zmanipuluje poslancov, aby Dubčeka zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia a Havla za prezidenta (s. 39).

Proti týmto centralizačným snahám dáva autor do protikladu moc na ulici. Hoci prebehli demonštrácie a došlo k zrušeniu vedúcej úlohy KSČ, mnohí komunistickí funkcionári boli naďalej na svojich miestach. Z vedúcich pozícií v továrňach, školách, odboroch, národných výboroch a ďalších ustanovizniach ich postupne odvolávali samotní občania tak, ako ich k tomu oprávňovali komunistické zákony. Opäť tu išlo o využitie prvkov priamej demokracie. Fascinujúce z dnešného pohľadu je, že sa často očakávalo, že „skompromitovaní funkcionári by mali jednoducho pocítiť tlak verejnej mienky a odísť z vlastnej vôle. Do prekvapujúco veľkej miery sa to tak naozaj stalo“ (s. 212).

Napokon však revolúcia nabrala smer naznačený v úvode a bola do určitej miery potlačená elitnými revolucionármi. Aj po zostavení Vlády národného porozumenia a zvolení Havla prezidentom, občania naďalej chceli byť aktívni. Cieľom aktivistov a aktivistiek v tomto období bola podľa autora naďalej snaha realizovať vôľu ľudu (a nie túžba po pozíciách ako to tvrdí Jiří Suk). Brali ju veľmi vážne, takže pracne zisťovali verejnú mienku ku konkrétnym záležitostiam a potom sa ju usilovali presadiť. Ich cieľom bolo vypočuť hlasy všetkých občanov bez výnimky. Problém nastal pri presadzovaní vôle ľudu, ktorá sa dostala do konfliktu s centrálami OF a VPN. Tie museli ustúpiť keď ľudia protestovali proti návrhu vlády zloženej z komunistov a nekomunistov v pomere 15:5. Aj v iných prípadoch často stačila hrozba štrajkom, aby došlo k presadeniu názoru ľudí v regiónoch. K rozporu došlo pri zvolaní snemu OF, ktorý trpel tým, čo dnes nazývame demokratickým deficitom (na druhú stranu, prvý snem VPN mal priveľa delegátov a nebol príliš akcieschopný). „Miestni hovorcovia začali v novom roku [1990] čoraz viac pociťovať, že názory ústredných rád nezodpovedajú názorom hnutia ako celku“ (s. 254). Okresných aktivistov a aktivistky rozzúrili napríklad kandidátne listiny. Podobne ako za komunizmu, na kandidátku sa dostali ľudia bez akéhokoľvek vzťahu ku krajom, ktoré mali teoreticky zastupovať. Boli jednoducho nominovaní z Prahy a Bratislavy.

Nedostatok demokracie vo VPN a v OF napokon vyniesol do popredia dve postavy, ktoré miestnym organizáciám sľubovali väčší podiel na určovaní smerovania týchto dvoch hnutí. Kým Václava Klausa zvolili ešte za predsedu OF a až následne došlo k štiepeniu, Vladimír Mečiar sa stal lídrom VPN-ZDS po tom, ako návrh okresných zástupcov na priamu voľbu predsedu neprešiel na sneme VPN kvôli zástupcom nominovaných celoslovenskou radou. Následne skupina okresných hovorcov VPN oznámila vznik VPN-ZDS. Tá podľa ich slov zastupovala „pôvodnú platformu“ VPN (s. 261). Ako Václav Klaus, tak Vladimír Mečiar sa tak prejavili (aj keď len zdanlivo) ako demokrati, ktorí bojovali proti centralistickému prístupu v hlavných mestách. Napriek tomu, že vo voľbách v roku 1992 získali jasnú demokratickú legitimitu, nešli cestou kombinácie zastupiteľskej a priamej demokracie, o ktorú usilovali ich podporovatelia.

Autorov záver však nie je celkom pesimistický: „Hoci démos vychádza na konci Nežnej revolúcie menej mocný, než bol v jej prvej etape, bolo by prehnané povedať, že prehral“ (s. 268). Nástupnícke režimy v oboch štátoch odvodzujú svoju legitimitu od toho, do akej miery napĺňajú ideály revolúcie. Tu sa však už interpretácie rôznia. Na jednu stranu existuje argument v podstate dobrého konca, ktorý počuť najmä z úst politikov. Tí prijímajú existujúce štruktúry a mechanizmy ako akceptovateľné. Na druhú stranu existuje tragická interpretácia o ukradnutej revolúcii. Spory o tieto interpretácie sú spormi o moc, nie však o to, kto by mal obsadiť mocenské pozície, ale o to, ako má byť moc konštituovaná. V tejto otázke masy prehrávajú boj s elitami. „V oboch krajinách sa prejavuje tendencia redukovať dejiny revolúcie na históriu konania a rokovaní elít v hlavných mestách a prikladať angažujúcim sa občanom iba akúsi okrasnú úlohu“ (s. 274).

Autor sa svojou hodnotnou knihou usiluje napraviť takéto interpretácie Nežnej revolúcie a ako „fanúšik demokracie“ sa zrejme prikláňa k jej ideálom, najmä ku kombinácii priamej a zastupiteľskej demokracie. Azda takýto odkaz našej revolúcie dodá legitimitu tým skupinám, ktoré sa hlásia k radikálnej demokracii a nie jej (neo)liberálnym opakom.

 

Krapfl, James 2009: Revolúcia s ľudskou tvárou. Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989, Bratislava: Kalligram, 302 strán.

 

Ak sa vám článok páčil, môžete jeho autora podporiť akoukoľvek sumou, napríklad 10 centami, na účte 171012903/0900.

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 93 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 04.02.2013 (PeterS)

Diskusia k článku obsahuje 16 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist