Kto kričí, toho sa nepýtajú. A kto sa sťažuje, na toho si nikto netrúfne sťažovať. Asi tak možno zobrať logiku maďarských politikov na Slovensku, keď sa odhodlali k niečomu, nad čím už naozaj zostáva rozum stáť. Osem rokov boli pri moci a bolo to tučných osem rokov. Za ten čas sa z príslušnosti k národnostnej, či etnickej menšine stal výborný kšeft. Pravda, musíte si vybrať tú správnu, pretože vtedajší podpredseda vlády Pál Csáky sa staral hlavne o svojich. Takí Rómovia ho veľmi nezaujímali a o iných menšinách aj škoda mlčať.

Aby im odchod od koryta ich koaliční partneri pekne osladili, zvýšili im vo volebnom roku 2006 dotácie na kultúru na dvojnásobok, teda neuveriteľných 160 miliónov korún! To je viac, než na väčšinovú slovenskú kultúru! A dokonca aj na pomery maďarskej menšiny to bolo odrazu také sústo, že ho nevedeli ani slušne zožuť, a tak sa za kultúrne podujatia vydávali údajne už aj ochutnávky vín. Ešteže sme nefinancovali domácu zabíjačku (už bývalého) predsedu SMK Bélu Bugára, veď je chudák menšinový. Slovenské médiá to komentovali ako „predvolebný úplatok Strane maďarskej koalície a jej klientom“. Navrch sa ešte pridal kamarátsky kšeft s vtedajším ministrom kultúry Rudolfom Chmelom, ktorý bez hanby prihodil priateľom z maďarského menšinového vydavateľstva Kalligram výhodnú zákazku na vydávanie klasických diel slovenskej literatúry. Toto do očí bijúce napchávanie si vrecák však slovenská verejnosť i politici prešli veľkorysým mlčaním.

Drzosť víťazí?

A tu sa stalo niečo priam neuveriteľné. Ozvali sa „ublížení“ maďarskí politici s tým, že sa pôjdu sťažovať do Bruselu, pretože nová vláda k nim pochopiteľne nebola tak absurdne štedrá. Nová vláda totiž obmedzuje výdavky všade, a tak si „dovolila“ skrátiť aj megalomanské dotácie na maďarskú menšinu. No a to si teda dovolila priveľa!

Béla Bugár sa najskôr vyhrážal a potom naozaj nelenil a šiel žalovať do Bruselu. Ale upliesť z hovna bič sa ani tam nedá. A tak sa vrátil len s tým, že našpinil na krajinu, v ktorej žije v ďaleko lepších podmienkach, než aké by mal v Maďarsku. Tam totiž Gyurcsányova vláda radikálne znižuje podporu menšinám a likviduje celý systém nadácií, ktoré im pomáhali.

Navyše Bugárove žalovanie nemalo ani len reálny podklad. Aj nová vláda im totiž dala o milión korún viac, než dostávali v priemere za osem rokov, čo boli sami pri moci. Ale podpredseda SMK Duka-Zólyómi ešte aj to ohovoril, lebo vraj to zvýšenie nezohľadňuje

infláciu. Lenže tá je pomerne nízka, pretože Slovensko všeobecne prosperuje. Maďarskí politici si tak sťažnosti už doslova cucajú z prsta, kde sú teda hranice ich nárokov?

A toto všetko počúvame od príslušníkov národa, ktorý nám (ako ne-ľuďom, veď „Tót nem embér“!) kruto vládol tisíc rokov a ešte tisíc by rád pridal (ako sa pochválili maďarskí futbaloví fanúšikovia rovno na transparentoch)? Od ľudí, ktorí po 1. svetovej vojne tak nenávideli právo Slovákov na sebaurčenie, že neváhali zabiť železničiara, ktorý sa odvážil povedať, že je Slovák a chce ísť do služby pre nový štát? Tých, čo dokonca aj vlastných prenasledovali a v roku 1919 z petržalskej strany sa ampliónmi menovite vyhrážali tým Maďarom, čo zostali v Bratislave, že ich obesia, ak sa budú čo i len kontaktovať s novou vládou. Ich nasledovníci sa dnes kontaktujú so slovenskou vládou natrčenou dlaňou.

Len pre zaujímavosť sa pozrime, ako nás oni vidia vo svojich ľudových prísloviach, teda súčasti maďarskej kultúry, ktorú máme dotovať: „Állj fel Iśzar, leggy tóttá!“ = „Vstaň hore, konské lajno, buď Slovákom!“ alebo „Magyarnak korsó, németnek borsó, tótnak koporsó.“ = „Maďarovi džbán, Nemcovi korenie, Slovákovi truhla.“

Ale tu je okrem arogancie niektorých menšinových politikov podstatná aj iná, všeobecnejšia skúsenosť. Z menšín sa stal v Európe fetiš. Na nebezpečie absolutizovania ľudských práv v rukách nikým nekontrolovaných mimovládnych organizácií, ktoré sú (ako sme dokladovali na príklade maďarských poberateľov vládnych grantov) pozoruhodným tokom peňazí, upozorňuje zatiaľ len český prezident Václav Klaus, ktorý tento stav nazýva „radikálnym humanrightizmom“. Je v tom však osamelý. Ostatní, najmä tzv. väčšinoví politici sa buď boja prehovoriť, alebo zasa skĺzavajú k extrémnej rétorike. Vecná námietka chýba.

Pritom je to očividný jav - byť príslušníkom menšiny je dnes výhodné. Dokonca v niektorých prípadoch výhodnejšie, než nebyť menšinový. Dochádza to tak ďaleko, že na Slovensku sa každý druhý rok udeľuje literárna cena ukrajinským spisovateľom, ale tých je tak málo, že si to medzi sebou rozdeľujú prakticky stále tí istí. Dekórum je ale zachované.

Slovensko sa pomaly stáva unikátom. Menšiny sú podporované viac ako samotný väčšinový národ. Vytvára sa umelá subkultúra, keď v domovskom národe menšiny svojou kvalitou periférne artefakty sú tu odmeňované ako veľdiela. Ale to sú len okrajové bizarnosti, pretože agresivitou predstaviteľov maďarskej menšiny sa ostatné (aj etnické) menšiny dostávajú naozaj len na okraj pozornosti verejnosti aj štátu. Znamená to teda, že ten kto je rozumný a skromný, je tu vlastne znevýhodnený? Znamená to, že sa tak dnes a denne dáva príklad iným, že majú kričať, vrieskať, škandalizovať, žalovať bez ohľadu na logiku požiadaviek, pretože na príklade maďarskej menšiny vidia, že aj absurdné sa vypláca?

Pritom po roku 1989 začínal ultranacionalista Duray pozoruhodným trikom, keď založil stranu Egyuttelés (teda Spolužitie!), kde mali byť zastúpené všetky menšiny. Tie však Durayovi poslúžili len ako odrazový mostík a odvtedy sa na ich potreby a požiadavky v „Spolužití“ nebral podľa durayovskej logiky žiadny ohľad. Mohli by sme teda povedať, že bezohľadnosť požiadaviek predstaviteľov maďarskej menšiny nielen zaťažuje štát, ale potláča aj prirodzené potreby iných menšín. Najmenej tolerantní k menšinám sú teda príslušníci tejto najagresívnejšie sa ozývajúcej menšiny. Správajú sa presne opačne, proti princípu, na ktorom postavili svoju arogantnú rétoriku. V okamihu, keď sa ocitajú v postavení väčšiny (vzhľadom k iným menšinám), tak iné menšiny negujú!

Otázka teda znie – kam až zájdeme v adorácii menšín? Existuje hranica, kde začne fungovať aj zdravý rozum a reálne hodnoty? Je možné ju vôbec nájsť a je vôbec možné uspokojiť z národnostného napätia politicky i ekonomicky profitujúce menšinové elity? Ak by totiž zanikli menšinové problémy, prišli by o svoju luxusnú existenciu. Nie je to teda tak, že si štát pripláca tých, čo robia všetko preto, aby ten štát sústavne krvácal z menšinových rán? Už sme predsa zažili adoráciu nemeckej menšiny v bývalom Československu, jej politikov v československom parlamente a jej úderky, čo neváhali aj vraždiť. Začalo sa to tým, že všetci uverili, akí sú to chudáci a že potrebujú pomoc. A stupňovaním ich požiadaviek až tak, že si sám štát už nevedel pomôcť. Veď aj SMK má svojho Duraya, ktorý žije z toho, že verejne hlása, čo kedysi Henlein. Je teda v demokracii vôbec možné postaviť sa voči „žiarlivosti menšín“, ako to už niekto definoval, a žiadať rozumnú medzu ich požiadaviek? Maďarskí politici na Slovensku tú medzu už zjavne prekročili, čo bude ďalej?

Súvisiace články:

• Borat české politiky aneb Ať žije politická správnost!