Úryvok z Orwellovej, na Slovensku ešte nevydanej, politickej eseje, ktorá prvý krát vyšla vo francúzskom týždenníku Le Progrès civique (Občiansky pokrok), 29 decembra 1928. Osemdesiat rokov jej na aktuálnosti (žiaľ) neubralo.

Anglicko! Nezamestnanosť! Neoddeliteľné pojmy. Nezamestnanosť je jednou z charakteristických čŕt povojnového života v Anglicku; a tiež odmenou robotnému ľudu za vojenské útrapy. Nezamestnanosť síce existovala aj pred vojnou, ale ľudí bez práce bolo relatívne málo, a tak ich bolo možné prehliadať. Boli „rezervnou armádou práce“ - slúžili na reguláciu príliš rýchleho rastu platov a príležitostne na zaplátanie zvýšeného dopytu po pracovnej sile. V tej dobe stroj hospodárstva fungoval, alebo sa aspoň zdalo, že funguje bez väčších zádrheľov. Verejná mienka bola pokojná a nepripúšťala si, že by sa mašina mohla pokaziť.

Ale prišla vojna, a všetko sa rozpadlo. Môže za to konkurencia, podstata moderného obchodu, ktorá núti priemyselníkov jednotlivých krajín navzájom súťažiť - na doraz. Kde je súťaž sú vždy aj víťaz, aj porazení. Anglicko bolo pred vojnou víťazom, dnes je medzi porazenými. Tak sa dá v krátkosti vysvetliť pôvod všetkého zla.

Vojna odzvonila anglickej nadvláde v priemysle. Krajiny, ako Amerika, ktoré sa vyhli bojom, si prisvojili podstatnú časť exportných trhov koruny. Zvyšok sveta Anglicko naviac predčil aj tempom industrializácie. Prvenstvo Veľkej Británie v priemyselnom svete zrazu hralo proti nej. Kapitál zaplatil rýchlo prekonané technológie, ktoré nevládali držať krok s novými metódami, a príliš draho na to, aby ich bolo možné len tak zošrotovať. Krajiny, ktoré vyštartovali neskôr, sa vybavili v súlade s modernými potrebami. (...)

Výsledok: milión a štvrť, milión a pol, niekedy takmer dva milióny nezamestnaných v Anglicku. Pre každú krajinu predstavuje jeden alebo dva milóny vyhladovaných ľudí bezprostrednú hrozbu revolúcie; všetci teda veľmi rýchlo pochopili, že ľuďom bez práce musí štát pomôcť. (...) A preto sa vláda v roku 1920 ponáhľala presadiť zákon o poistení proti nezamestnanosti, ktorý každému pravidelne zamestnanému robotníkovi umožnil platiť poistné ako ochranu pred stratou zamestnania. Získal tým nárok žiadať o pomoc, v prípade, že prácu stratil bez vlastného zavinenia. Múdre to opatrenie proti hladomoru, a revolúcii, ktorú by fatálne spôsobil.

(...) Aby nevzniklo nedorozumenie: v žiadnom prípade nemôže byť reč o charite. Kedže ide o poistenie, drvivá väčšina robotníkov nemá zo svojich príspevkov nič. Hospodársky úpadok, za ktorý robotníci nenesú žiadnu zodpovednosť, z týchto dávok v Anglicku urobil absolútnu nevyhnutnosť. Pričom sa nedá povedať, že by išlo o preštedrú pomoc nezamestnaným. Jeden šiling týždenne pre dieťa nie je veľa. A aj dospelý muž môže len ťažko týždeň vyžiť z osemnástich šilingov.

Nezaškodí si to pripomenúť, keď v konzervatívnej tlači koluje absurdná legenda, podľa ktorej je nezamestnanosť dôsledkom lenivosti a hrabivosti pracujúcich. Táto legenda tvrdí, že anglický robotník v živote nesleduje nič iné, než vyhýbať sa ťažkej práci, aby si v sladkom ničnerobení mohol užívať tých svojich osemnásť šilingov. Tí, ktorí ju šíria, vymysleli aj prirovnanie dávky v nezamestnanosti k „almužne.“ „Almužna“ je mrzké slovo, plné pohŕdania, podsúvajúce myšlienku peňazí zo súcitu pre nehodných parazitov. Anglické majetné vrstvy nezamestnaných vnímajú prevažne ako armádu sibaritov, ktorí hodujú na účet dobročinných daňových poplatníkov.

Lenže osud ľudí bez práce je v skutočnosti nezávideniahodný. Veď ako je možné vyžiť z osemnástich šilingov na týždeň? Odpoveď je jednoduchá: nijako, dá sa len prežiť. (...) Z čoho sa asi môže skladať jedálniček na tejto úrovni príjmov? Chlieb a čaj, čaj a chlieb, ako je týždeň dlhý. V Anglicku tento režim – veľmi nekvalitný, biely, nevýživný chlieb s čajom – tvorí základ stravy chudobných. V zime je takmer nemožné vykúriť jedinú a ošarpanú izbu. Muž si nemôže dovoliť tabak, a na pivo ani pomyslieť. Dokonca aj mlieko pre deti je na prídel. Náhradné oblečenie a aj ten najnutnejší nábytok postupne putujú do záložne, jeden ponurý deň strieda druhý, a koniec nezamestnanosti v nedohľadne. To, čo cnostné konzervatívne noviny nazývajú „zaháľaním v luxuse,“ sa pri pohľade zblízka ponáša skôr na „stav na hrane hladu.“ (...)

Všetok čas, ktorý nevenuje hľadaniu hocijakej práce, (nezamestnaný) trávi pri ohni - bezmyšlienkovito. Okrem bezvýsledného hľadania práce, nemá čo robiť. Za týchto okolností, pri absolútne vyprázdnenej existencii, bez najmenšieho rozptýlenia, či zábavy – keď hlad nie je nikdy úplne zažehnaný – sa jednotvárnosť a smútok života nedajú vydržať, a preto je pochopiteľné, že človek netúži po ničom inom než po práci, po akejkoľvek robote, aj tej najodpornejšej, za hocijakú plácu. Nezamestnaný má ledva dosť peňazí na utíšenie základných potrieb, a nútená nečinnosť je stokrát horšia ako tá najťažšia robota.

Pričom dávky v nezamestnanosti nemôže poberať večne, a aj ich vybavovanie nie je med lízať. Každý deň sa musí dostaviť na úrad, aby sa prezvedel, či niet práce, a tam často čakať celé hodiny, kým dôjde rad naňho. Svoju týždennú dávku si musí tiež prísť vybrať osobne, a znova čakať v rade. Pred dverami úradov teda v každú dennú hodinu postávajú húfy vyziabnutých úbožiakov v handrách. Okoloidúci im hádžu súcitné alebo opovržlivé pohľady. Úradníci, ktorí majú na starosti vyplácanie dávok, im dávajú pocítiť ich podradnosť. Dbajú na to, aby ani na okamih nezabudli, že sú vyvrheľmi, že žijú na cudzí účet, a že sa teda za každých okolností musia správať pokorne a poddane. V prípade, že by bol niekto opitý (stačí aby z neho bol cítiť alkohol), majú právo mu odmietnuť vyplatiť dávku.

A potom raz príde osudný deň. Už prešlo dvadsaťšesť týždňov. A nezamestnaný, ktorý ešte stále nemá prácu, prišiel aj o príjem. Čo mu zostáva? Možno si ušetril pár šilingov, ktoré mu umožnia prestáť ešte jeden alebo dva dni. Môže predať svoju chatrnú posteľ, a spať pod holým nebom, znížiť príjem potravín na úplné minimum, tak aby neumrel od hladu. A načo? Ak nenájde vytúženú prácu, ostáva mu buď žobrať, alebo kradnúť, alebo od biedy zdochnúť. (...)

Také sú životné podmienky nezamestnaných v Anglicku. (...) Vláda sa snaží zakryť pravdu, a vlastné zlyhania. Oficiálna štatistika nezamestnanosti je cielene nastavená tak, aby zavádzala. Registruje iba poistených nezamestnaných, a mimo necháva desiatky tisíc osôb, ktorým od konca vojny nebolo dožičené pracovať pravidelne. Rovnako nezapočítava ženy a deti, ktoré sú od nezamestnaných závislé. Skutočný počet chudobných je teda ohromne podcenený. Konzervatívna tlač sa všemožne snaží téme nezamestnanosti vyhýbať; a keď už do nej zabrúsi, tak len v pohrdlivých odkazoch na almužnu a lenivosť robotníckej triedy. A tak sa majetný anglický meštiak, ktorý o živote chudobných nič nevie – a ani nechce vedieť – nedozvie nič, čo by ho mohlo vytrhnúť z ľahostajnosti v ktorej si hovie.

Už len povedať, ako sa to všetko skončí. Aké je schodné riešenie? Isté je len jedno: väčšinu bedárov nenecháme zomrieť od hladu. Žiadna vláda sa neopováži proti sebe postaviť napríklad pol milióna vyhladovaných baníkov. Nech sa deje čokoľvek, aby sa predišlo revolúcii, nezamestnaní budú vždy dostávať nejaké dávky. Ale výrazne zlepšenie ich situácie sa zdá nemožné. Nezamestnanosť je vedľajším produktom kapitalizmu a priemyselnej konkurencie vo veľkom merítku. Pokiaľ sa tento stav nezmení, bieda bude robotníkov kváriť aj naďalej, raz v jednej krajine, raz v druhej.

Momentálne sú obetným baránkom anglickí robotníci. A určite budú trpieť, pokým nedôjde k radikálnemu prelomu v súčasnom ekonomickom systéme. Ich jediná skutočná nádej dovtedy spočíva v príchode k moci dostatočne silnej a inteligentnej vlády, ktorá by takú zmenu privodila. (...)

Súvisiace články:

• Nesiahate nám po Členkovej deti