Ak Petr Žantovský upozorňuje na nezdvorilé komentáre českých novinárov voči slovenskej politickej scéne, my môžeme konštatovať, že u nás máme celú skupinu autorov, ktorí sa živia nezdvorilosťou v komentovaní takmer každého zahraničného politického subjektu. Schovávajú sa pod nálepkou - politológovia.

Priznám sa, že s týmto (profesným?) označením mám už od samého začiatku problém. Nie je mi totiž jasné, kto a ako sa vlastne kvalifikuje na tento odborný titul. Ak je to tak, ako sa zdá, že politológom je ktokoľvek, kto naberie odvahu vyjadrovať sa verejne k politike, potom máme na Slovensku desaťtisíce politológov, ktorí svoje „expertízy“ rozdávajú zadarmo po krčmách takmer každý deň. Horší sú ale tí, čo si za to nechávajú platiť.

Ako príklad uvediem dva komentáre „politológov“ istého nemenovaného „mienkotvorného“ denníka. Prvý má naliehavý názov Ignorujme plač teroristov a komentuje masakru civilistov v palestínskom meste Bajt Hanún. Hoci svetové spoločenstvo demokratických krajín odsudzuje akékoľvek útoky proti civilistom, tu sa dozvedáme, že nie je civilista ako civilista a ak nejaký vojak zastrelí nevinné dieťa aj s otcom, ktorý sa ho snaží zachrániť, je to vlastne záslužný čin, lebo sa tak zníži možnosť výskytu teroristov o dve osoby. Nie je to jediný absurdný záver v údajnej „vojne proti terorizmu“, kde sa neriešia príčiny, ale následky. Tu je skôr zaujímavé, že daný „politológ“ napĺňa dávno zabudnuté slovenské príslovie „zbili ma a ani plakať mi nedali“. Nie som si istý, či sa radikalizmus vo vyjadrovaní takýchto súdov znáša s vecnou analýzou problému.

Ešte radikálnejší slovník použil podobný „politológ“ v článku s titulkom Kampaň sa začína po voľbách, ktorý rozoberá patovú situáciu Bushovej vlády vo svete. Dozvedáme sa tu, že: „Víťazstvu demokratov pomohlo šírenie hystérie okolo Iraku... predovšetkým vplyvných apoštolov univerzitného a žurnalistického neomarxizmu.“ Ďalej sa dočítame, že: „Antiamerickým výpadom a ideologickým prekrúcačom histórie je každý americký neúspech (aj keď Američanmi nie priamo zavinený - ? to je aký ? pozn. aut.) potvrdením nesprávnosti jej princípov a prístupov.“ A do tretice: „Kto dnes chce, aby z Iraku odišli (americké vojská – pozn. aut.), nemá na mysli dobro tamojších obyvateľov, ale je smädný po potupnej porážke (takmer) globálneho hegemóna.“

Keď takéto výroky čítame a porovnávame ich so súčasnou americkou politickou scénou, vychádza nám, že najsmädnejší po porážke a najprekrúcanejší antiamericky naladený je Kongres Spojených štátov amerických?! Myslím si, že nielen demokratickí politici v USA by sa voči takejto rétorike jednoznačne ohradili.

To najhoršie, čo v týchto „politologických“ spiskoch vnímame, je absencia rešpektu voči názoru iných, pretože čokoľvek sa danému „politológovi“ nepáči, je automaticky napádané. A to slovníkom, ktorý pripomína 50. roky angažovaného komunistického štvania, kde vybrané terče zahraničných politikov nazývali besnými psami. Je len otázka času, kedy budú naši „politológovia“ označovať každého autora s kritickým hlasom za besného psa?

Mimochodom, veď to začal G. Bush Jr., keď po 11.9. 2001 použil známe komunistické heslo „Kto nie je s nami, je proti nám“. Tak kto tu vyvoláva ideológiu neomarxizmu?

To, čo mi na verejne sa vyjadrujúcich údajných „politológoch“ v našich médiách chýba, je úplná absencia elementárnych zásad korektnej analýzy problémov. Do nej patrí rešpektovanie názoru iných, rešpektovanie faktov a korektný slovník. V duchu povzdychu Petra Žantovského nad biedou českých politických komentárov o Slovensku by som teda našich, slovenských „politológov“ nazval „nezdvořákmi“ z povolania.

Súvisiace články:

• O (ne)zdvořilosti