Mansur: „Požiadal som otca manželky o ruku, ten súhlasil. Manželstvo bolo uzavreté legálne pred súdom a nie je žiadny dôvod na rozvod.“ Fatima: „Žijem s dobrým človekom, milujem ho, naše manželstvo je šťastné a máme dve deti.“ To sú slová dvoch mladých ľudí, ktorí štyri roky žili v harmonickom manželstve. Odzneli pred súdom v Saudskej Arábii. Súd rozhodol, že muž a žena spolu už nemôžu stráviť ani jeden deň. Dôvodom rozhodnutia bola sociálna nerovnosť partnerov (žena na rozdiel od partnera pochádza priamo z kmeňa Saudov) a podnet na rozvod manželstva po smrti otca dal Fatimin brat.

Uvedený príbeh nie je žiadnym výmyslom či dokumentom stredoveku. Je to príbeh súčasnej arabskej spoločnosti. Má aj svoje pokračovanie. Brat Fatime nanútil nového muža, od toho však ušla k exmanželovi a svojím dvom deťom. Zasiahla polícia, ktorá ju od pôvodnej rodiny odviedla. Fatima išla do väzenia, ktoré si zvolila z dvoch možností. Druhou bol život s mužom, ktorého jej vybral brat. Je to príbeh zo spoločnosti ovládanej arabskými zvykmi a tradíciami a odohral sa napriek tomu, že najvyšší islamský duchovný v Saudskej Arábii šejk Abdul-Azíz vyhlásil, že nútenie ženy k uzavretiu manželstva je činom odporujúcim božiemu zákonu.

Tento príbeh je pre naše zmýšľanie úplne nepochopiteľný, najmä keď si uvedomíme formulku, ktorá odznieva z úst duchovných v kresťanských chrámoch pri uzatváraní manželstva: „Čo Boh spojil, nech človek nerozdvojí!“

Jeden Boh a dva svety

Prirodzene vám musí prísť na um otázka, ako je možné, že pri súčasnej globalizácii na tak malej planéte, akou je Zem, na začiatku tretieho tisícročia, môže existovať tak rozdielne vnímanie postavenia ženy a vzťahu muža a ženy? Pritom prvým pilierom islamskej viery je existencia jedného Boha a prvým prikázaním kresťanskej náuky je vlastne rovnaká téza: Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa! Tak jeden Boh, aj keď jedni vzývajú Alaha a druhí Ježiša.

Protipól vnímania samotnej ľudskej existencie týmito dvoma kultúrami si výrazne uvedomíte pri sledovaní záverečnej scény filmu Let číslo 93. Je to príbeh štvorice teroristov, posádky a cestujúcich jedného zo štyroch unesených lietadiel 11. septembra 2001. V záverečnej scéne vnímate modlitby islamských teroristov, ktorí volajú Alaha a spájajú ho so smrťou. V prestrihoch vidíte modliacich sa kresťanských cestujúcich, ktorí vzývajú Ježiša a veria, že prežijú, hoci lietadlo sa rúti k zemi. Ak uvidíte záverečné sekvencie filmu jediný raz, alebo si ich budete mať možnosť pozrieť viackrát po sebe, nemôže vám prísť nič iné na um, ako súhlas s úvahami analytikov, ktorí tvrdia, že Zem stojí pred zrážkou civilizácií. Dá sa tomu predísť?

Keď si uvedomíte udalosti ostatných šiestich rokov od septembra 2001, príliš veľa optimizmu nenájdete. Na začiatku bolo 19 únoscov štyroch lietadiel. Po nárazoch do budov Svetového obchodného centra a Pentagonu zahynulo 2973 ľudí. V polovici marca 2007 počet mŕtvych Američanov, ktorí od začiatku vojny zahynuli na pôde Iraku, presiahol už číslo 3200. Mŕtvych Iračanov, ktorých život sa skončil v súvislosti s konfliktom, je ďaleko viac – pramene uvádzajú iba za minulý rok 34 452 osôb. Keď k tomu pripočítame Afganistan a ďalšie obete v dôsledku protiteroristickej vojny, tak v celosvetovom  meradle prišlo o život podľa odhadov 62 tisíc ľudí.

Milovať život a milovať smrť

Americká vláda mala len počas minulého roka vynaložiť 8 miliárd dolárov na snahy o chytenie Usámu bin Ládina a ďalších teroristov, pritom ale americké tajné služby už 2 roky nemajú žiadnu informáciu o úkryte teroristu č. 1. Pritom v Afganistane je pozícia Talibanu, najmä na juhu krajiny, stále silná. Tak čo sa vlastne zmenilo?

V kontexte tejto otázky mi prichádza na um priebeh filmu Mníchov, v ktorom sa režisér Steven Spielberg vracia k udalostiam počas olympiády v roku 1972. Členovia palestínskej organizácie Čierny september vtedy najskôr zajali a potom zabili skupinu izraelských športovcov. Izraelská tajná služba Mossad vyšle agentov, aby našli a usmrtili organizátorov spomínaného masakra. Film v závere prostredníctvom agenta Avnera nastoľuje vážne otázky. Akí sú to ľudia, ktorých zabíjame? Zabráni ich smrť ďalšiemu teroru? Súčasnosť mu dáva za pravdu. V súvislosti s ďalšími a ďalšími samovražednými útokmi islamistov sa mnohí ľudia prirodzene pýtajú: Prečo nás tak nenávidia? Treba si zrejme oveľa výraznejšie všímať tvrdenia samotných teroristov. Hovoria o svojej viere – islame! Zarážajúce je, že často sú to mladí ľudia, ktorí sa narodili a užívali si pokrok západnej civilizácie. Je teda ich viera silnejšia ako naša kresťanská?

Hassan Nasralláh, ktorého považujú za ideológa hnutia Hizballáh, zdôrazňuje: „Zvíťazíme, pretože oni milujú život a my milujeme smrť!“

Má byť teda láska k smrti oproti láske k životu tým určujúcim faktorom stretu dvoch civilizácií? Ukazuje sa, že zatiaľ žiadne náboženstvo nevyriešilo vnímanie a realizáciu pojmu porozumenie, spolucítenie. A tak sa ani nedivím zrodu nového albumu trash metalovej skupiny Slayer. Každá pieseň sa točí okolo náboženstva v modernej spoločnosti a označuje ho za hlavnú príčinu zla. Náboženstvo je strach, náboženstvo je nenávisť, náboženstvo je vojna, zaznieva v piesni Cult. Keď si však prejdete teoretické štúdie o základoch kresťanstva či islamu, nenájdete aspekty, ktoré by potvrdzovali také tendencie náboženstva, ako ho vidia hudobníci skupiny Slayer.

Sprisahanie podľa Huntingtona

Diskusia o nevyhnutnom strete islamu a kresťanstva je intenzívne vnímaná posledných 15 rokov, keď v roku 1993 vydal harvardský profesor Samuel Huntington najskôr esej a neskôr knihu Stret civilizácií a nový svetový poriadok. Keďže od zrodu jeho úvah už uplynulo pár ďalších rokov, vieme reálnejšie posúdiť aj jeho víziu možnej svetovej vojny, ako ju Huntington predpovedal na rok 2010.

Boj sa však začína v Ázii, a to v okamihu, keď Čína vyhlási svoju suverenitu nad náleziskami ropy, ktoré objavili americké firmy v Juhočínskom mori. Výsledkom je stret vojnových lodí Číny a Vietnamu, za ktorým nasleduje útok čínskych pozemných síl na Hanoj. Vietnam sa obráti so žiadosťou o pomoc na USA. V tom čase už USA stiahli vojská zo zjednotenej Kórey, znížili počet vojakov v Japonsku a Taiwan sa stal členom OSN ako súčasť Číny. Americké vojnové lode vplávali do Juhočínskeho mora, čo Čína pochopila ako útok na svoju suverenitu a zasadila lodiam vážny úder. Spor Číny a USA využije India, ktorá zaútočí na Pakistan, no zastavia ju iránske vojská. Čína, Pakistan a Irán sa zjednocujú a na strane Číny stojí skoro celý moslimský svet. Vtedy Čína obsadzuje Vladivostok a začínajú sa boje na Sibíri. Západná Európa prijme Rusko ako plnoprávneho člena do NATO a cez Sibír začne aliancia útok proti Pekingu. Front sa ustáli: USA, západná Európa, Rusko a India stoja proti Číne, Japonsku a väčšine islamského sveta. Globálne centrum moci sa presunulo na juh. Na druhú polovicu 21. storočia predpovedá Huntington konflikt medzi Čínou a Indiou.

Huntingtonovské sprisahanecké teórie nastoľujú jednoznačné nebezpečenstvo: islam! „Prežitie Západu závisí od toho, či Američania posilnia svoju západnú identitu a obyvatelia Západu si priznajú fakt, že ich kultúra je jedinečná, no nie univerzálna. Musia sa tiež zjednotiť v obnove tejto kultúry a jej obrane pred hrozbou nezápadných civilizácií,“ zdôrazňuje Huntington. Ak však pri čítaní jeho myšlienok a pod vplyvom udalostí z 11. septembra 2001 a ďalších teroristických útokov dokážete odolať fóbii z islamského ovládnutia západnej civilizácie, tak vám jeho teórie musia pripomenúť obranné postoje USA voči komunistickému svetu. Bipolárny svet studenej vojny sa síce rozplynul, ale téza o existencii nepriateľa pretrváva.

Barberov džihád, McSvet a slovenská identita

Nie všetci však vidia možnú hranicu konfliktu cez náboženské videnie, cez stret kresťanstva a islamu. Iný Američan, politológ Benjamin Barber, rázne oponuje huntingtonovským tézam, podľa neho sú koncepčným omylom a sú politicky nebezpečné. Atentátnici z 11. septembra 2001 by nemali byť považovaní za stelesnenie islamskej kultúry. Boli to ľudia, ktorí žili vo vnútri západnej kultúry a ktorí „sa upísali ničeniu“. Podobne to platí aj o atentátnikoch v Londýne. Neexistujú žiadne dôkazy o vytváraní nejakého bloku v islamskom svete, ako to prorokuje S. Huntington. V zmysle „samosplniteľného proroctva“ vytvára nebezpečenstvo aliancie v islamskom svete až agresívna zahraničná politika USA. Barber tvrdí, že tu neexistuje žiadna vojna dvoch civilizácií, ale mali by sme vnímať, že ide o stret skupín v každej civilizácii. Jedna skupina ťahá ľudí dolu, smerom k členstvu v uzavretých skupinách, a existuje skupina, ktorej tendenciou je globálna príslušnosť. Používa termín džihád na pomenovanie síl, ktoré stoja proti modernizácii. Tieto sily však podľa neho neexistujú len v islame. Fundamentalistické sily sú v akomkoľvek svetovom náboženstve. Oproti džihádu používa Barber aj termín McSvet, ktorý je svetom komercie a univerzálnej konzumnej kultúry. Protiklad medzi „džihádom“ a „McSvetom“ nie je medzi kultúrami, ale vo vnútri každého jednotlivca. Deliaca čiara je podľa Barbera medzi tými, ktorí sa stali v globalizácii víťazmi a porazenými. Medzi duševne pracujúcimi a podriadenými manuálnymi robotníkmi. Medzi mladými a starými.

Barber ostro kritizuje aj Huntingtonovu nedôveru voči multikultúrnemu životu v USA. Veď predsa príbeh úspechu krajiny mohol začať len vďaka zhromažďovaniu talentov a schopností prisťahovalcov z rozličných krajín. V kontexte týchto postojov treba pripomenúť nedávne vystúpenie bývalého ministra spravodlivosti a súčasného poslanca KDH D. Lipšica, ktorý na pôde parlamentu v rozprave k novele zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností zdôraznil, že on nie je zástancom multikultúrnej spoločnosti. Aj na Slovensku sú sily, ktoré sa chcú uzavrieť len do seba a nie sú ochotné prijať inú kultúru. Predseda SNS J. Slota to vyjadril typicky svojsky: „...nebudú tu predsa behať nejakí s turbanmi na hlavách...“. Sprísnením kritérií na registráciu cirkví a sprísnením kritérií na udelenie občianstva sme tým pár tisícom moslimov, ktorí sú na Slovensku, vlastne vyslali signál, že nás majú nenávidieť, lebo my nenávidíme ich. Nekopeme si tak ale vlastný hrob? Sme schopní sa začleniť do Európy, keď politické elity začínajú čoraz viac zdôrazňovať potrebu národnej identity?

Spoločných hodnôt je viac. Prevládne rozum?

Politológ B. Barber zdôrazňuje, že ho nezaujíma budúcnosť amerického spôsobu života, zaujíma sa totiž o ľudský spôsob života. Sme schopní vnímať problém slovenskej budúcnosti rovnako? Sú to schopní ľudia aj v ďalších európskych krajinách? Priveľa otázok. Žiaľ, zatiaľ príliš málo konkrétnych odpovedí.

Napriek tomu, že niektoré európske kresťanské politické prúdy stále zdôrazňujú nutnosť riadiť sa podľa huntingtonovských téz o strete islamu a kresťanstva, úplne opačne vyznel nedávny prieskum, ktorý pre BBC robila spoločnosť Globescan v 27 krajinách sveta. Ako zdôraznil pri prezentácii prieskumu riaditeľ spoločnosti D. Miller, viac ako polovica opýtaných si myslí, že predstavitelia západnej a moslimskej kultúry môžu nájsť spoločnú reč. 28 percent naopak usudzuje, že konflikt je nevyhnutný. Ako príčinu súčasných konfliktov 52 percent respondentov nevidí náboženstvo, ale politické rozpory. Keď si pozrieme výsledky prieskumu v jednotlivých európskych krajinách, tak napríklad vo Francúzsku, kde žije 8 miliónov moslimov, na otázku, či vzťahy medzi islamom a Západom vyústia do konfliktu, odpovedalo kladne iba 23 percent respondentov. Vo Veľkej Británii, kde hlavné mesto zažilo teroristické útoky, to bolo iba 15 percent opýtaných. Podľa prieskumu je väčšina obyvateľov planéty presvedčená, že hodnôt, ktoré spájajú islamský svet so Západom, je viac ako tých, ktoré by tieto komunity rozdeľovali.

Vráťme sa však k úvahám amerického politológa B. Barbera. Podľa neho by budúcnosť ľudstva mala byť vo vzájomnej závislosti prostredníctvom medzinárodnej spolupráce: „Dnes je potrebná medzinárodná spoločenská zmluva, ktorá sa však nebude začínať ‚Vyhlásením nezávislosti‘, ale ‚Deklaráciou vzájomnej závislosti‘ medzi národmi a ľuďmi. Na to je potrebné, aby sa všetci usilovali o vytvorenie spravodlivého svetového poriadku, na ktorom sa môžu podieľať všetci ľudia na Zemi.  Čaká nás teda stret civilizácií? Je to o Bohu a Alahovi? Je to o tom, ako ktoré náboženstvo vníma postavenie ženy, o ktorom som písal na začiatku? Nie. Vyzerá to skôr na stret záujmových skupín. Víťazi v globalizácii nebudú chcieť prísť o svoje víťazstvá. Otázkou len zostáva, či si víťazi uvedomujú, že pokračovaním stretov v snahe zachrániť svoje víťazstvá môžu napokon zničiť aj samých seba? Ak prevládne rozum, tak možné budúce svety ležia niekde medzi „bojom kultúr“ S. Huntingtona a vzájomne závislým svetom B. Barbera.