Akoby menivou tieňa hrou , sa svieca mi -hotavo predvádza , čo ako malým plameňom vytvorí na bledých stenách vôkol nej hravú predzvesť svojho horenia . Nemôže síce tušiť , či v doháraní ostane do konca , bo práve prsty od vlhkého jazyka svojho na knôt prikladám . Potemnie sa a vôňa tá konca knôtu tlejúceho , pripomenie nielen príchod šeravých zorí , ale čas otvoriť obločnice , nech vkĺzne svetlo rána . Nanovo sa ponúka ďalšia fľaša vína , aby otvorená ponúkla zabudnutie , na noc , na sen , na to čo čakaným je , no neprichádza . Len z tých prvých hltov v hlave zatočenej , i keď sediac s nohami spustenými z pelaste lôžka , skrsne môžbyť i cesta dňom príchodzím , avšak pár krokov k oknu a sama prázdna s cinknutím opustí ruku mi pádom na podlahu , čím zaraz v bezútešnosti , radšej hneď otváram ďalšiu . Červené . Tak to môžem .

Mimochodom práve v prítmí predlžujúcich sa tieňov prineskorého dopoludnia , z bosých nôh zacítiť chlad i uprostred leta . Síce slabý a chvíľou slabnúci , iste nemrazivý , no aj tak podvedome trúc si jedno chodidlo o druhé , odháňam pocit , čo niekedy nezmyselným tela zatrasením pripomína , mrazivú predtuchu posledných chvíľ každého z nás . Aj tebe iste , tak ako mne .A pritom i vánok zdvihnuvší sa od zeme , kde lenivo ískal konce travín , zaraz kvapôčky potu z čela mi suší . Už nehorúci a priam v tichosti predstaví sa , ako volanie blaženej vyhliadky do záhrady . Tri schodíky no a potom ... tak hej , takže čas zdvihnúť svoje telo .  a tých pár krokov ho zanesie iste tam , kde ani očakávaným nie je .Hm , snažiť sa nestúpiť na hriadky kvetín , by možno poslúžilo im celej záhrade , ale potácanie ach to potácanie .


Udržiavajúc kolísanie v medziach tých , či môžbyť v riadkoch sejbou daných , je na môj dušu nemožné . I pri snahe . Malinkej. Načim snáď dopiť fľašu , čo v ruke znova omína ma . A keby len pár hltov , ale dúšky riadne vpravia do mňa čo mi vravia zo dňa . A nech , hoc aj prvé stupaje vrávoravo napovedia , že môj tieň , čo mlčky doháňa ma , stratí obrys v chládku stromu . Ja tuším ale ako krásnym košatením , ležmo ,jabloň ponúka sa . Na listy v pohybe byľ z úst trčiaca smeruje a oči raz prižmúrené , a raz dokorán zisťujú mi , čo tak asi nad korunou nedávno preletelo . Aj by som si zahádal , či nie husi , ktoré zrána gagotali ,avšak tie plachtia priveľmi vysoko , možno teda jastrab , ten totiž reže vzduchom ľahkým letom , no i tak sa usmievam z pocitu, že to boli lastovičky vo vírivom tanci .

Náhle v preblesknutí lúčov slnka zamarí sa mi , akoby list padajúci . A keby jedným bol len . Hŕby kopec , priam celá perina , zo šiat jeho  , prikríva ma , od nôh práve , bo čo i prstami hýbajúc , od kolien dole nevidno ich . A zrazu až do pól pása .V lakťoch pozdvihnem telo samé a členky s kolenom ľavým ukážu sa roztrasené . Uf. Závoj haliaci ma mizne ako deka v pare rozplynutá . I vtom radšej obrátiac sa na bok , cez šnúry hojdačky , v diaľke neďalekej bránka zočenou je . Vstávajúc ma ti napadá , či do zámku nejaký kľuč zapadá . Mám ho vôbec , keď vo vrecku ma okrem dlane , prstov iné neomína . Možno závora so západkou vyrieši ich otvorenie , až dočiahnem na kľučku tú . Iste podísť bližšie treba k nej . Rozhliadnem sa , nech z úst dym stúpajúci štípuc oči mi , rozplynie sa s vykročením . Pomaly , pomaličky , bo hlava točiacou sa stane . Tak chvíľa , už je ohorok v diaľ z prstov odstrelený . Netrafil som zas , načo zacielil som , čo robiť sa dá , asi nie je nedeľa . Tak a ďalším dúškom posilnený usmievavo k dvierkam smerujem .