Vo verejnosti už k známym dvom knihám Tomáša Štraussa Toto posrané storočie (2006) a Toto čudesné 21. storočie (2009) pribudla na začiatku tohto roka ďalšia s názvom Toto rozbiehajúce sa 21. storočie (všetky Kalligram).

 Dnes  už môžeme  cestovať časom storočí v sprievode historika a teoretika umenia  v širších dejinných súradniciach ako pri prvom titule, ktorý  svoju hlavnú tému vymedzoval zrodom a osudom avantgardy, sebapoznávaním ba aj sebadefinovaním oproti skorším postulátom nielen o tomto výtvarnom fenoméne. Pokiaľ v čase vzniku a rozvíjania avantgardy bola oprávnená  aj určitá jej idealizácia či preceňovanie, odstupom času, keď  všetky  štýly a smery sú už pevne usadené v dosiahnutých pozíciách, a prirodzene aj prekonané  nielen ich antipódmi, ale aj novým poznaním, následná reflexia je nutne kritická.

„Časom som tak aj ja nadobudol odstup od svojej vlastnej v podstate jednodimenzionálnej  a bezvýhradne pozitívnej projekcie  moderného umenia a kultúry nedávneho  20. storočia“ (s. 17). A netýka sa to len umenia, ba v prvých kapitolách knihy o ne ani nejde. Autor analyzuje spoločenské súvislosti rôznych javov a trendov. Medzi nimi konštatuje, že  „rok 1968 sa zdá pritom v mnohých ohľadoch kľúčový. Nalomil staré a zabehané štruktúry politického a spoločenského myslenia. Mnohí z dnešných kritikov a skeptických historikov obrody zostávajú však trčať v ahistorických myšlienkových schémach a nepochopili vtedajšiu, dalo by sa povedať prelomovú dejinnú skutočnosť druhej polovice šesťdesiatych rokov. Predovšetkým u nás“ (s. 17,18).  S takouto percepciou sme sa už stretli u autora v prvom diele jeho aktuálneho triptychu, keď nielen v priamej súvislosti s charakteristikou Milana Šimečku pripomenul novým bojovníkom za demokraciu, že „dvadsiate storočie nebolo obzvlášť originálne vo vymýšľaní klietok“ (s.26), t.j. v škatuľkovaní a nálepkovaní, ba povedzme to ostrejšie, že aj v denuncovaní tých, ktorí prešli kontroverzným vývojom, no následne sa ponúka otázka, kto ním neprešiel?    

Po v úvodnej pasáži knihy zorientujeme sa najprv v tom, „kde sa vlastne nachádzame, odkiaľ a kam vlastne ideme,“ čo je stále rovnaký odkaz na Platóna, (v jeho dikcii to môžeme sami zistiť už pri prvej otázke Sokrata: „Milý Faidros, kamže kam a odkiaľ?)“ Takú istú klasiku evokuje pripomenutie nášho bytia „v jazyku, v ktorom sme“ (s.28). Buď nás toto bytie determinuje, alebo nám rozpína krídla  v medziach znalosti jazykov, ale aj iných aspektov, ktorými si pomáhame určiť východiská témy. Zrod a otázky  moderny tvoria gnozeologické podložie aspektu „odkiaľ a kam“  a „či sa už nám to páči , či nie, aj moderna  sa - podľa vzoru stredoveku a dávnoveku – rodila na základe starých a osvedčených receptov moci a násilia“ (s. 36) . Napokon „otázka pritom znie,  musí moderna prinášať so sebou nevyhnutne aj centralizáciu alebo dokonca diktatúru vedenia a moci?“ (s. 60).

Keďže moderna vznikala modernizáciou spoločnosti, odkiaľ sa vzala a kam smeruje postmoderna?   Tá  v zmysle evolučného spoločenského posunu mieri „už do jadra života jednotlivca, do bytia a premien rodiny ako základného tkaniva bunky“ (s.66). Autor pre 21. storočie nastoľuje problém „v novom   vzájomnom vzťahu muža a ženy a v ich meniacom sa spoločenskom postavení“ (s. 67). Rodové rozdiely, strata otcovstva, význam ulice a skupinovej autority rovesníkov, veľa sociálnych faktorov formuje dnešnú spoločnosť v celom svete bez rozdielu, či niekto vyznáva Korán, Bibliu či Talmud. Aristotelovská koncepcia mnohorakosti a rozmanitosti bytia, ako sme to už poznali už  v predchádzajúcich knihách autora, formátuje  sa  v postmoderne pri výraznej prestíží individuálnej ambície byť „cool.“  „Postmoderna - a to je vari najdôležitejšie - ­sa začína teda tam, kde sa končí akýkoľvek homogénny pojmový a významový celok. Ide o schopnosť používať paralelne viacero rôznorodých jazykov. (...) Pluralizmus modelov orientačných systémov a vzájomne si konkurujúcich paradigiem“ ( s. 101).

Pokiaľ ide o modernu rôznych odtieňov, pôvod a charakter  avantgárd  v počiatkoch 20. storočia kladie  autor dôraz na ich filozofický, sociologický i estetický význam pričom ich prekonávanie značí v črtajúcej sa postmoderne nový intelektuálny a estetický rozmer.  Moderna všetkých možných odtieňov si priam koledovala o svoje „zahubenie“ novým vývinovým trendom podobne, a to pripusťme bez obáv, ako sa to  všetko okolo nás dialo od neandertálu až podnes. V súlade s vyslovenými sentenciami pripomeniem, ako proces negácie pregnantne vyjadril  farár Claude Frolo stojac pred majestátom Chrámu Matky Božej v Paríži, keď si zanariekal nad prvou vytlačenou abecedou: „Ceci tuera cela. Toto zabíja tamto“.

Umenie malo vždy náskok pred vedou. Vedou tušené ba i netušené objavy anticipovalo umenie obrazom, románom, ba niekedy aj lapidárnym bonmotom.  Filozofom neraz konkurovali  sentencie, aké nachádzame u fiktívnych románových postáv. To  v storočí racionalizmu pregnantne koncipoval stav bytia  Štraussom pripomínaný René Descartes, ktorého gnóma „myslím, teda som“ povýšila rozum na hlavný zdroj poznania.

Pokiaľ ide  reflektívnu schopnosť umenia, autor konštatuje, že „postmoderna je v tomto zmysle východiskom  z dlhotrvajúcej krízy moderny. Je schopnosťou ju pochopiť, čo znamená: pochopiť ju síce láskyplne, ale s odstupom a kriticky, reflektujúc  ju v konkrétnom čase  a v konkrétnom priestore“ (s. 101).  Hoci Štraussov postulát o jedinečnosti videnia toho istého objektu či javu sa vzťahuje na fotografiu, platí  o umení v celom rozsahu predikát, že „vidieť znamená niečo iné, ako pozerať sa “ (s. 117).  Dodajme ako príklad z iného levelu, že u Shakespeara Kráľ Lear bol schopný vidieť reálne to, čo sa okolo neho dialo, až keď oslepol.

Vedení itinerárom Tomáša Štraussa si uvedomujeme zložitosti procesov, ktoré prebiehali v minulosti a dejú sa v súčasnosti. Štraussove reflexie sa usilujú o uchopenie javov takpovediac v planetárnom rozmere, ale ani ich domáce atribúty nezostávajú iba závese univerzálneho. V politickom spektre dejov u nás doma „zdanlivo tá istá ideológia zvučí inak pred februárom 1948 a inak o rok či dva po ňom. Inak v šesťdesiatych a inak potom v ´konsolidačných ´ sedemdesiatych rokoch“ (s. 101, 102). Cesty rôznych štátnych útvarov a národov viedli k dnešku rôznymi cestami. Kým u nás máme na kajanie, či vyrovnávania sa minulosťou tak fašizmu ako aj komunizmus,  v Taliansku, Španielku a Nemecku všade v inej podobe  zažili a nie všade aj strávili  nacionalizmus i fašizmus.  To je súčasne aj jeden z vážnych odkazov autora na putovaní storočiami aj pri vyhliadkach na storočie veru už  práve desať rokov  začaté. Lebo ako hovorí Umberto Eco „ur-fašizmusje ešte vždy tu okolo nás, niekedy v civilizovanom habite“ (in: Päť úvah o morálke).

V nových súvislostiach mapuje autor nielen politické či náboženské  formy spoločenského a sociálneho styku v dokorán sa otvárajúcej komunikácii prostredníctvom moderných médií. Aj médiá ako techniky komunikácie museli prejsť dlhou cestou rozvoja od  prvej manufaktúrnej  kníhtlače, prvej fotografie, nemého filmu a ťažkopádnej televíznej techniky po súčasný boom už v trojrozmernej dimenzii alebo v internetových verziách dvoj či viacstranného styku. Týka sa to aj nových slohových typov v umení, kde „módnym sa zvyčajne stáva pravý opak toho , čo bolo módne včera“ (s.169).  Škatuľkovanie  podľa schém dobovej literárnej teórie (epika, lyrika a pod.) síce zostáva, no „pri avantgardách takéto rozlíšenie mizne“ (s. 169). A znova je autor na začiatku svojich úvah v onom „posranom storočí,“ keď avantgardám kvitli ruže nielen u významných  tvorcov v ateliéroch umeleckých centier, ale ako protipól tradíciám  znamenali radikálny posun pri vnímaní umenia ako spôsobu myslenia.

Charakteristická schopnosť takpovediac  „chameleónstva“ zodpovedá javom i zjavom v celej šírke spoločenského života. S určitou dávkou alibizmu by sa dalo povedať, že si to doba vyžadovala. Podľa  autora „ isté je, že ´pravda´ ustavične menila svoju nastavenú nám čitateľnú a viditeľnú tvár“ (s. 227). Kým vo vede „všetko diktujúce tzv. ´paradigmy´(...) majú dnes už fakticky rôznorodý význam  a nadobúdajú preto čoraz viac nejednoznačnú až spornú aplikáciu  (...) pokiaľ ide o umenie, ono neklame, pretože sa prezentuje práve ´iba´  ako umenie, to značí ako výmysel. Všetko iné sa tvári ako skutočnosť“ (s. 227-228).   

Troma knižkami liberálne orientovaného kunsthistorika precestovali sme stáročiami, postretali známe i menej známe míľniky postavené pri križovatkách dejín, umenia i spoločnosti. Tomáš Štrauss pripomína čitateľom zabudnuté a pomenúva kľúčové artefakty pohybu dejín v ich dynamickej a azda aj nikdy sa nekončiacej premenlivosti. Poznanie je totiž tiež cestovanie časom. Nebolo by to zveličenie, keby sme osobu autora spomenutých kníh prirovnali k švajčiarskemu modernistovi Albertovi Giacomettimu (1901-1996), ktorého volali cestovateľ časom, ba aj jeho najznámejšia socha l´Homme Qui Marche z roku 1961  zodpovedá tejto predstave. 

V čase, keď poniektorí politici často a povrchne  deklarujú našu európsku entitu, pozrieť sa za paravan dejov  by malo znamenať nielen pozerať sa, ale aj vidieť. Tomáš Štrauss sa odvoláva na výrok svojho moskovského priateľa, maliara Ivana Čujkova, ktorý sa zaoberal otázkou „ čo sa deje v zrkadle, keď sa doň práve nepozeráme“ (s. 225).  Práve o tom je  Týmto rozbiehajúcim sa 21. storočím zavŕšený autorov triptych. (Ako bonus figurujú v knižke menný, vecný register a súbor reprodukcií obrazov).

Tomáš Štrauss Toto rozbiehajúce sa storočie. Vyd. Kalligram, edícia Domino 2010. 238 strán plus obrazová príloha

Súvisiace články:

• Hovory Tomáša Štraussa so stáročiami