V kaviarni, kde som sa stavila na kávu, som našla starý výtlačok časopisu Elle a v ňom takýto prevratný článok. Redakcia časopisu Elle požiadala niekoľko svojich zamestnankýň, ba dokonca svojich zamestnancov, aby si niekoľko dní zapisovali všetko, čo zjedia. Upozornila ich, aby nič neprikrášľovali a nezamlčovali, a po týždni sa k zloženiu stravy redaktoriek a redaktorov vyjadril akýsi odborník na výživu, takzvaný výživový poradca.

Všetci už vieme, že zdravá strava je dôležitá. Sedem porcií zeleniny denne a dva a pol litra tekutín, klíčky a vláknina a tak ďalej a tak ďalej, proti tomu by som nič nemala. A ani by mi nevadilo, že o tom všetkom sa už dávno vie, a tak je článok v Elle snáď trochu zbytočný. Pretože články v tomto type časopisov sú stále o tom istom (Desať stratégií zvádzania po tridsiatke a Zaostrené na dokonalé stehná) a predstavujem si to tak, že od jedného vydania po druhé dorastie vždy nová generácia čitateľov respektíve čitateliek, pre ktoré ešte predstavujú informácie tohto typu prevratné novinky. Naviac, opakovanie je matka múdrosti a tak nikdy nie je neskoro pripomenúť zásady racionálnej výživy.

Takže potiaľto je všetko v poriadku. Čo v poriadku nie je, je zloženie, respektíve množstvo stravy opýtaných zamestnancov a zamestnankýň redakcie, ich vlastné reakcie a nakoniec reakcie výživového poradcu. Redaktorka a zrejme mladá mamička zje na raňajky keksík, na obed si dá pohár džúsu a croissant, ktorý si vzala na tlačovej konferencií, poobede doje po synovi polovicu detskej výživy, a keď si dá na večeru polievku s krajcom chleba, urobí si pod zápis poznámku Za to by som si najradšej dala facku. V tomto duchu sa nesú všetky „jedálničky“ dokonca aj mužov, ktorí sa cítia vinní, ak si výnimočne dajú na obed v reštaurácii „meníčko“, pretože lepšie by bolo dať si jablko a müssli tyčinku.

Väčšina opýtaných kompenzuje diétne prehrešky vo forme dvoch zemiakov alebo polovice rohlíka cvičením, a keď módna fotografka po hodine a pol jogy vyhladne, napíše Po cvičení som myslela, že mám hlad. Ale kdeže hlad, boli to len chute! A namiesto toho, aby sa najedla, si dá sušenú marhuľu. Podobným štýlom sa k jedálnym zápiskom stavia výživový poradca, ktorý vôbec nekomentuje povážlivé množstvo jedla, skôr pripomína kozmetické chyby krásy a má jednoznačne sklon všímať si, čoho je v strave príliš, ako čo chýba.

Výživovým poradcom sa dnes môže stať ktokoľvek, stačí si opísať v električke telefónne číslo z inzerátu s ponukou zamestnania. Pripomína mi to, ako som sa nedávno v rámci nočnej služby rozprávala so sedemnásťročným chlapcom s asi dve a pol promile alkoholu v krvi, ktorého práve prijímali na detský detox, a keď som sa ho spýtala, odkiaľ má peniaze na alkohol, povedal, že pracuje ako finančný poradca. A keď som sa trochu čudovala, urazene sa spýtal, či si fakt myslím, že v sedemnástich nemá nárok na brigádu. Nevravím, že finančný poradca sa nikdy neopije, ale chlapcovi v ovracaných šatách by som nezverila ani svoj nie ktovie aký obsah peňaženky.

Ale naspäť k článku v Elle. Nech si redaktori a redaktorky jedia, čo chcú. Časopis Elle má však na istú časť populácie zásadný vplyv. Byť redaktorkou Elle je povolanie, na ktoré by si dala nahovoriť nejedna tínedžerka. Len dnes som niekde čítala, že 25 percent amerických mladých žien by radšej vyhralo súťaž miss ako Nobelovu cenu mieru. A keď už nemôžu byť miss, rady by sa ligotavého sveta krásy a módy zúčastňovali aspoň prácou v takom médiu, akým je Elle. Drvivá väčšina pätnásťročných gymnazistiek je so sebou nespokojná, neistá a osamelá a drvivá väčšina z nich hľadá vzory, ktoré by mohli nasledovať. Ak takáto pätnásťročná čitateľka porovná svoje stravovanie so stravovaním módnych redaktoriek slávneho časopisu, zhrozí sa. A má už len krok k držaniu diéty. V lepšom prípade ju to po pár dňoch prejde a bude síce na seba nahnevaná a sebou sklamaná, ale aspoň zdravá. V horšom prípade sa jej diéta vymkne z rúk a ochorie na mentálnu anorexiu. A keď sa tak stane, má táto gymnazistka približne tridsaťpercentnú šancu, že sa z anorexie celoživotne nevylieči. A okolo dvadsaťpercentnú šancu, že do dvadsiatich rokov od stanovenia diagnózy zomrie.

Už v nasledujúcom čísle uverejnila Elle list čitateľky, ktorá obdivuje, ako tieto úžasné ženy dokážu tak málo zjesť a mať ešte aj energiu na prípravu takého fantastického časopisu.

Je dokázané, že čítanie o diétach a štíhlosti zvyšuje nespokojnosť s vlastným telom, ktorá môže byť spúšťacím faktorom poruchy príjmu potravy. A poruchy príjmu potravy nie sú zábava. Dievčatá (a čoraz častejšie aj chlapci) trpiaci mentálnou anorexiou nie sú éterické bytosti s platmi topmodeliek. Často sú to nešťastné bludičky, ktoré sa sociálne izolujú, pretože väčšinu času trávia rituálmi spojenými s jedlom. Rednú im kosti, majú poruchy plodnosti, pokazený chrup a tak ďalej a tak ďalej. Mentálna anorexia má najvyššiu úmrtnosť spomedzi duševných chorôb. A ak chce niekto argumenty skôr ekonomické, jej liečba trvá neraz roky a je drahá. Dlhodobá práceneschopnosť a nakoniec aj invalidizácia, ktorá nie je žiadnou výnimkou, tiež stoja peniaze. Na toto však gymnazistka zasnívaná nad fotografiami na ligotavom papieri v časopise Elle nepomyslí.

Dá sa, samozrejme, namietať, prečo by sa mal človek nad článkami v Elle rozčuľovať. Ak sa mi nepáči, nemám čítať Elle, pretože vo svojom veku mám už vedieť, čo v nej nájdem. Lenže práve u žien, ktoré už z Elle vyrástli, je riziko vzniku anorexie relatívne malé. Elle však čítajú práve dievčatá v citlivom veku. A nepomôže, ak sa v nej raz za čas objaví článok varujúci pred anorexiou. Jedným dychom sa čitateľka totiž ešte v tom istom čísle dočíta, že dať si žemľu je v priadku, pokiaľ si po nej na dve hodiny zabehá. Preto navrhujem, aby boli časopisy typu Elle povinne vybavené varovaním, že ich čítanie môže spôsobiť pomalú a bolestnú smrť.