Obdobie od konca Medzinárodného filmového festivalu Bratislava (IFF) do začiatku prehliadky filmu, televízie a videa -ako sa nesúťažná slovenská časť nazýva- Febiofest by som nazval "zimnou uhorkovou sezónou".

 Minimálne kinematograficky a kultúrne sa v Bratislave nič neudialo, ani sneh sa vlastne v centre neodhrabával a len na Silvestra radnica zasponzorovala pouličnú ožran párty. S Febiom teda tentoraz prišla i jar, plné ulice a námestia, turisti, život. Smutnejším konštatovaním o už 17. ročníku tohto nekomerčného podujatia boli jeho premietacie priestory roztrúsené po meste a to v práve v tej chvíli, keď sa pompézne otváralo "nové centrum" Eurovea s multiplexom. Premietanie Febiofestu však ostalo za dverami dokonca i prehistorického multiplexu Charlie centrum, ktorý je vďaka súdnym ťahaniciam s prenajímateľom stále zatvorené.

Všetky oficiality okrem úvodnej tlačovky som programovo vynechal a i tá sa napriek osobnej účasti Fera Feniča niesla v znamení škrtenia (zatiaľ) rozpočtu, nakoľko České centrum musí zo svojej budovy ustúpiť do "podnájmu" na vyslanectve ČR. Zakladateľ festivalu nám povedal, že až v tej chvíli, po prvý raz, videl program slovenskej časti Febiofestu a celá dramaturgia prebiehala tu. Či to tak skutočne bolo, alebo len chcel nahrať zopár bodov sympatie podobne ako svojou českou-slovenčinou, nevedno, no, že bola podarená sme sa mohli presvedčiť. Absencia peňazí sa prejavila aj v neudelení honorovanej ceny pre mladých tvorcov na výrobu ďalšieho diela vzhľadom na odrieknutie podpory nemenovanou farmaceutickou firmou po jej predaji zahraničnému investorovi.

Prvý deň som teda namiesto s "hitmi" strávil poobedie so súčasnými poľskými filmami. Malá Moskva (Mala Moskwa, r. Waldemar Krzystek, PL 2008) je po veľkofilme Katyň ďalším, ktorý sa vyrovnáva s históriou vzťahov medzi Ruskom a Poľskom v dvadsiatom storočí. Tentokrát však nejde o nijaké veľké dejiny, ale osudy bežných ľudí. Sprvu melodráma, miestami presladená, prechádza do thrilleru až hororovej desivosti. Remeselne skvele odvedenému filmu žiaľ uškodilo, že asi polovicu jeho premietacieho času nefungovali titulky. Film Poľsko-ruská vojna (Wojna Polsko-ruska, r. Xavery Zulavski, PL 2009) usporiadatelia premenovali na Sneh a krv podľa bestselleru Doroty Maslowskej v ktorej hlave sa táto postmoderná mozaika obrazov a zvukov odohráva, ak ste ho čítali nenechajte si tento film ujsť, ak ste ho nečítali asi ho nepochopíte a budete odchádzať z kina s pocitom, že vám niečo ušlo.

Najočakávanejším filmom bol bezpochyby najnavštevovanejší film v českých kinách za rok 2009 Protektor (Protektor, r. Marek Najbrt, ČR 2009). Evidentne zaujal aj slovenské publikum, minimálne to festivalové nakoľko premietania boli už vopred beznádejne vypredané a usporiadatelia pridali ďalšie. No som bez obáv, ako jeden z mála pôjde do kinodistribúcie.

Najslabším filmom, ktorý som tento rok videl bol pravdepodobne belgický -frankofónny Klamár (Menteur, r. Tom Geens, BE 2008). Neinvenčné a moralizujúce dielko, pripomínajúce formálne kultovú Rodinnú oslavu a Dogmu. Natočene akoby lepším mobilom pre potreby stránky youtube, byť osvetľovačom do CV si ho nedám, sa snaží nastaviť zrkadlo honbe za úspechom a materiálnou spotrebou v západnej spoločnosti dokopy s emocionálnymi krutosťami v malomeštiackej rodine, a to všetko za 78 minút premietacieho času. Konzerva na názory a etiku po záručnej lehote, pekne zapáchajúca.

Podobne pochybným útokom na svedomie bol i kanadský-anglofónny Polytechnique (r. Denis Villeneuve, 2009). Videoherným strihom a la Lola beží o život sme tu ako diváci donútení viac raz prežiť masaker na univerzite v Montreale v roku 1989. Ku cti autorom patrí fakt, že vizuálne sa film snaží nepriživovať na krvi obetí, čo ním však chceli povedať ostalo aspoň mne utajené.

Príjemné prekvapenie a osvieženie mi pripravila scenáristka a režisérka Andrea Arnold svojím Akváriom (Fish Tank, GB 2009). Arnold sa hýbe akoby v dobrej tradícii Mikea Leigho s  trochou Lukasa Moodyssona, teda v najlepšej spoločnosti, no ostáva originálnou. Snímku sme mali možnosť vidieť už v decembri na FFI Bratislava (podobne ako víťaza z Cannes Prorok), ale pre tých čo nestihli ani tentoraz odporúčam vo filmovom klube podobne ako druhého zástupcu sekcie Projekt 100 Biela Stuha. Vo svojom najnovšom -nemecky hovorenom - filme (Das weisse Band -eine deutsche Kindergeschichte, DE/AT/FR/IT 2009) nás Michael Haneke vovedie do nemeckého protestantského vidieka pred 100 rokmi, kde však život plynie akoby v stredoveku. Hypnoticky padáme do víru násilných činov, nenávisti a v určitej chvíli máme pocit, že sledujeme detektívku, no nenechajme sa klamať, režisér sleduje patológiu medziľudských vzťahov a napriek použitému čiernobielemu filmu nedelí na vinníkov a obete, po zločine nepríde trest a na záver žiadne rozuzlenie. Napriek tomu som z kina po tomto filme odchádzal zo zvláštnym uvoľnením, ktoré nemôžem vysvetliť, ale môžem ho zato každému doporučiť.

Menej, ale predsa len stále odporučiť môžem aj ďalší film, ktorý bol vo svojom domovskom švédsku blockbusterom a u nás sa dostane aspoň do klubov. Nech vojde ten pravý (Lat den ratte komma in, r. Tomas Alfredson, 2008) je prezývaný "švédsky Twillight" (rozdiel medzi Hollywoodom a Trollywoodom tu prosím nepodceňujme) a tomu skutočne aj zodpovedá, plytký a predpokladateľný dej ma nezaujal, neprišiel mi dokonca ani strašidelný (skôr stále menej a menej), ale úžasné detské herecké výkony a fascinujúce výtvarné spracovanie za tie 2 hodiny stáli, prosto škandinávsky hit roku 2008.

V sekcii Nový český a slovenský film sa objavilo až 12 domácich zástupcov, zato však žiadne hrané celovečerné, na tie si počkáme najmenej do druhej polovice tohto roka. Medzinárodne úspešný krátky animovaný film Viliam (r. Veronika Obertová, 2009) bol uvedený spolu s filmom Malý zúrivý Robinson na ktorý som bol mimoriadne zvedavý. Dokument o významnom básnikovi a textárovi Jozefovi Urbanovi mal ambície byť road-movie (bohémskym road-movie ako to nanucujú titulky, sledujúc cestu jeho priateľov výstredným športovým autom po Slovensku. No v skutočnosti kompozične a dramaturgicky viac pripomína diel zo seriálu Predčasná úmrtí ČT. Zásadnejšie vybáča hádam iba na prvý pohľad silná, no na druhý divná scéna s "jeho ženami a dcérami" vo wellnesse (preboha čo mal tento človek s wellnessom?). Toto všetko však nič nemení na veci, že je dobre, že konečne o tomto autorovi, ktorý už za živa bol maturitnou otázkou a aspoň jeden jeho text pozná každý Slovák vznikol a ostáva dúfať. že na STV2 (lebo inde ho do programu nezaradia) si ho pozrie viac divákov ako v poloprázdnej sále kde ich počet len mierne presiahol počet tvorcov a organizátorov.

Zo slovenských dokumentov, ma najviac zaujal "menštruačný" Mesiac v nás Diany Fabiánovej (dcéra známeho psychológa, ktorú sme na festivale mohli stretnúť aj ako diváčku), naopak ma sklamal pokus o zamyslenie či dokonca kritiku X=X + 1 (r. Juraj Krasnohorský, 2009), ktorý bol ako jediný premietaný zo skutočnej filmovej kópie (35 mm), no naprie, či vďaka zástupu mladých hviezdičiek pôsobil prinajlepšom rozpačito.

Na záver prehliadky (Profilu) Lars von Tiera bol uvedený jeho nový film Antikrist (Antichrist, 2009), ktorý podobne ako iné obišiel naše kiná. Možno som ako jeho fanúšik očakával veľa, možno bol rozruch, ktorý vyvolal v Cannes neúmerný, no musím konštatovať, že ma sklamal, vidieť ho pred Blair Witch Project možno ma vyľaká, takto ma len urazil. Škoda Willema Dafoea aj Charlotte Gainsbourg. Škoda dvoch hodín, ktoré som mohol stráviť jedným z dvoch iných Profilov, Miklos Jancso alebo Jan Špáta by za to určite stáli.

Febiofest 2010 pokračuje od 5.4 do 27. v Poprade, Košiciach, Banskej Bystrici, Prešove, Martine, Trenčíne a Nitre. Informácie hľadajte výhradne na stránke febiofestsk.sk