V tejto známej prednáške sa Renan pokúša definovať pojem národ. Národ samozrejme nie je rasové alebo etnické spoločenstvo, pretože biológia dokazuje, že všetci ľudia sú miešanci, a dejiny nám zas dokazujú, že všetky národy pochádzajú z premiešania rôznych komunít.

Národ nie je ani jazykové spoločenstvo, tak ako to dokazuje existencia Belgicka, Švajčiarska alebo Číny, ani náboženské spoločenstvo, stačí zobrať do úvahy príklad Spojených štátov amerických alebo Egypta. Pravda, náboženstvo a jazyk sú silné identifikačné znamienka, ktoré výrazne vplývajú na formovanie národného povedomia, ale sami osebe, tak ako akékoľvek iné kultúrne kritérium, nedokážu definovať národnú príslušnosť. Tak čo je to národ ? Pre Renana je to duchovný princíp, pocit kolektívnej spolupatričnosti, ktorý sa zakladá na dvoch prvkoch : na zdieľanej pamäti a dobrovoľnom priľnutí. Autor teda predstavuje efektívnu koncepciu národa, ktorá sa vyhraňuje voči etnickej alebo kultúrnej definícii.

Inak povedané, národ spočíva v túžbe spoločne zdieľať život. Táto túžba sa odvíja od spomienok na zašlú slávu a utrpenie, a zároveň vyjadruje dobrovoľné prihlásenie sa k spoločenstvu, voči ktorému sa cítime zaviazaní. A práve v tomto zmysle treba chápať Renanovo vyjadrenie, že národ je svojim spôsobom « každodenným plebiscitom ». Spoločné vedomie, ktoré je emanáciou národa, je teda morálne, a práve v tomto morálnom vedomí tkvie podstata sily národa.

Renanovu tézu musíme zasadiť do historického kontextu : v roku 1882 si Francúzsko ešte stále nárokuje návrat Alsaska a Lotrinska, ktoré Nemecko anektovalo po vojne roku 1870. Je pozoruhodné do akej miery pozície Francúzska a Nemecka korešpondujú s dvoma odlišnými definíciami národa. Ak národ definujeme kultúrou, tak je Alsasko jednoznačne nemecké. Ak národ definujeme dobrovoľným priľnutím jeho členov, Alsasko je väčšinovo francúzske a tým pádom je podľa Renana jeho násilná anexia zločinom.

Renan svoju koncepciu odvíja od niekoľkých argumentov. Prvý je filozofický : človek je rozumná a slobodná bytosť, Kant by povedal, že « bytosť morálna ». Inak povedané, človek nie je determinovaný svojou rasou (ak toto slovo má vôbec nejaký zmysel), jazykom, náboženstvom, zemepisom. Navyše, jeho vôľu treba rešpektovať. Čoho dôsledkom je, že národ nemožno chápať nezávisle od myšlienky dobrovoľnej akceptácie jeho členov. Odtiaľ pochádza národnostné právo, ktoré oponuje právu dynastickému (to nie kráľovská vôľa robí národ národom) a zároveň historickému (to nie podobná, alebo rovnaká kultúra ľudu umožňuje jeho národnú integráciu).

Druhý argument je historického rázu. Renan sa nám snaží vysvetliť, že príslušnosť územia k jednému národu v minulosti nelegitimizuje žiadnu anexiu. Napríklad Alsasko je francúzskym územím od XVII storočia. Predtým to bolo germánske územie. A pred Germánmi ho obývalo niekoľko keltských kmeňov. A pred Keltami boli ešte menej známi obyvatelia. Ako ďaleko v čase je potrebné ísť, keď ide o uplatnenie práva prvého okupanta ? V liste adresovanom jednému nemeckému historikovi Renan píše, že s takouto logikou by celý svet mal patriť « orangutanom ». Takýto typ uvažovania založený na pôvodnej okupácii územia nemôže viesť k ničomu inému ako k neistote a nejasnostiam prvých historických vekov. Čo je horšie, táto logika nezadržateľne vedie národy k barbarstvu nekonečných vojen, ako v prípade palestínsko-izraelského konfliktu (aj keď ten má samozrejme omnoho komplexnejšie dôvody ako len tento historický argument).

Renan je teda jedným z prvých autorov, ktorí formulovali kľúčový princíp moderného medzinárodného práva : sebaurčenie. Aplikácia tohto princípu však nie je jednoduchá a spôsobuje dve zásadné teoretické ťažkosti.

Prvá : ako identifikovať a presne ohraničiť spoločenstvá povolané sa vyjadriť k svojej túžbe patriť k tomu alebo onakému národu ? Lebo ak sa dnes obyvateľ Nice alebo Savojska cíti byť Francúzom, je to len kvôli násilnej anexii Nice a Savojska za Napoleóna III ? A naopak, ak sa Bruselčan cíti Belgičanom, je to len vďaka tomu, že Napoleón Bonaparte pre Francúzsko túto časť západnej Európy neudržal ? Znamená to asi toľko, že obe Renanove kritériá – história a slobodná voľba – predpokladajú už skonštituovaný národ.

Princíp sebaurčenia teda predpokladá relatívny konsenzus. Ale čo robiť v prípade, keď sa viac alebo menej silná menšina vyjadrí proti vôli väčšiny ? Môže väčšina legitímne nanútiť menšine príslušnosť k národu s ktorým sa nestotožňuje, alebo s ktorým sa prestala stotožňovať ? Alebo : môže ju dotlačiť k secesii ? A z pohľadu menšiny : je v práve, keď požaduje odtrhnutie s tým, že vzniká pocit novej národnej príslušnosti ? Myslenie s Renanom do dôsledkov nabáda na prvé dve otázky odpovedať záporne, a kladne na tretiu. Ale nevzniká v takom prípade riziko fragmentácie a parcelizácie národov ? A či práve vedomie tohto rizika nepredstavuje ten najsilnejší podnet na rozdúchavanie nekonečných vojen, tak ako sme tomu len nedávno boli svedkami v bývalej Juhoslávii, pokiaľ je reč len o Európe ? Renan si uvedomuje apokalyptický rozmer týchto hrozieb : « vždy som sa obával", píše ", aby sa v mene národnostného princípu boje medzi národmi nezvrhli na rasové vyhladzovanie ». A preto k prvému princípu pridáva opravný prostriedok : princíp federalizmu. Obmedzujúc sa na európsky priestor, Renan vidí pre mier medzi národmi jediné východisko – akýsi « Kongres Spojených Štátov Európskych », ktorý jediný bude môcť garantovať bezpečné hranice, a nanútiť mierové riešenie konfliktov, ktorým sa nepodarí predísť.

Renanova koncepcia je ale ešte komplexnejšia. Je v nej niekoľko protikladov, ktoré ju robia zaujímavou a zároveň odkrývajú jej slabé miesta.

Prvým je protiklad medzi jednotlivým a univerzálnym. Všetky národy sú jedinečné v tom zmysle, že majú vlastnú históriu, svoje svetlé aj tmavé obdobia, svoje veľkolepé monumenty, veľké osobnosti a posvätné miesta. Napriek tomu má to, na čo sú jednotlivé národy pyšné v určitom zmysle význam a hodnotu pre ľudstvo ako celok. Francúz, ktorý navštívi zakázané mesto v Číne alebo Číňan, ktorý vystúpi na Mont Saint Michel v Normandii nie sú len zvedavými turistami, ale prišli, aby sa kochali géniom národa, výtvorom vyjadrujúcim ľudskú univerzalitu. Niet národnej pýchy, ktorá by neašpirovala na univerzálny dosah. Lenže prihlásenie sa k národu je ohraničené konkrétnym spoločenstvom, ako to pripomínajú tragické osudy mužov patriacim k dvom národom, ktorí si nakoniec musia vybrať stranu, pre ktorú budú ochotní podstúpiť najvyššiu obeť.

Druhým je protiklad medzi výchovnou hodnotou národa pre jednotlivca a amorálnosťou, ktorá je vlastná národu ako politickej entite. Pretože každý národ je obdivuhodný a hanebný zároveň. Ešte horšie : to čo robí národ slávnym, jednotlivca často robí hodného nenávisti. Veľkosť totiž vyžaduje alebo je výsledkom egoizmu, závisti, agresivity, ba dokonca krutosti. Egyptské pyramídy, stredoveké katedrály, Versailles kráľa Slnko, flámske maľby, paláce Ľudovíta II Bavorského, Mozartove opery, a Benátky, a Florencia, a Verona, nič z toho by nikdy nemohlo vzniknúť bez pomoci tých najhorších egoizmov a tých najväčších hriechov. Lenže prevratný paradox je, že skvosty, na ktoré je národ hrdý, umožňujú jednotlivcom vzdelávať sa, teda preklenúť ich striktne súkromné záujmy aby sa pozdvihli k univerzalite.

Tretí protiklad je medzi slobodou rozumnej bytosti a historickým stvárňovaním jednotlivca patriaceho k národu. Priľnutie k národu sa totiž neuskutočňuje na konci racionálneho procesu a akceptáciou čisto politických alebo právnych princípov. Pocit národnej spolupatričnosti je aj záležitosťou srdca. Ináč povedané, vzťahy medzi členmi národa neurčuje len dejinné vedomie, ale aj pocity, ktoré sú výsledkom spoločného odvolávania sa na viac menej presne poznanú minulosť. V tomto zmysle nie je jedinec, ktorý sa prihlasuje k národu, úplne slobodný. Vznik alebo existencia takéhoto národného pocitu je pritom možná len vďaka schopnosti súčasne pamätať a zabúdať. Samotný Renan v celej svojej úvahe neprestajne trvá na tomto pnutí : členovia národa musia pamätať na slávu a skúšky minulosti, ale zároveň musia zabúdať na násilie a tragédie, ktoré nimi kedysi otriasali. V dejinách národov vždy boli násilnosti z prostého dôvodu : jednotu možno sformovať len násilím. Napríklad Francúzsko sa začalo zjednocovať len po viac ako storočí teroru. Ale ako udržať jednotu ak sa neustále jatria spomienky na násilie, ktoré ju umožnilo ? A tak prichádza Renan k myšlienke, že národná jednota si vyžaduje určitú mieru mytologizácie a čiastkovú amnéziu. Odtiaľ odvolávanie sa na « predkov », ktorí majú slúžiť ako nasledovaniahodné príklady pre súčasníkov, aby aj ďalej prežívala idealizovaná a z pohľadu historickej vedy z veľkej časti mýtická minulosť.

A tak sa dostávame k štvrtému protikladu medzi mudrcmi a masami. Podľa Renana má človek slobodný výber. Ale človek si nevyberá úplne slobodne, nepozná všetko potrebné pre naozaj rozumnú voľbu. Pre Renana to nie je len konštatovanie faktu ale aj oprávňujúce tvrdenie. Ak má ľud s niečím súhlasiť, neočakáva sa od neho, že bude vedieť o všetkom. Renan nezatají svoje nepriateľstvo voči ideálu demokracie. Oslava národa Renana vedie minimálne k veľkej rezervovanosti voči demokracii. Až do takej miery, že Renan odmieta ako « základnú faktickú chybu rovnosť medzi jednotlivcami a rovnosť medzi rasami; vyššie časti ľudstva musia dominovať tie nižšie. » Aj keď sa zmieril s republikou, Renan navždy zostal zástancom elitizmu a ideálu nerovnosti. Asi preto, že demokracia a národ sú nevyhnutne v konfliktnom vzťahu vzhľadom na to, že kým pre prvú má hodnotu individualizmus, druhý privileguje vlastenectvo. « Moderná » demokracia podľa koncepcie Benjamina Constanta, aj keď v dosť úzkom slova zmysle, je formou, ktorú na seba berie štát, keď deklarovaným cieľom politiky je zabezpečiť slobodu – a aj blaho – jednotlivcov, zatiaľ čo národ je možno koncipovať len za cenu vyžadovania veľkých obetí od tých istých jednotlivcov. Samotný Renan napísal, že « veľkosť národa je v pomere k šťastiu ľudí väčšinou záporne proporcionálna », z čoho vyplýva, že akýkoľvek pokrok demokracie sa môže udiať len na úkor moci národnej myšlienky. Až pominú náboženské mýty, príde rad na tie národné. Mier si polepší, pretože demokracia je vo svojej podstate mierumilovná, ale pribudne mravnej priemernosti a ubudne kolektívnej energie.

Samozrejme, s konzervatívnymi až reakcionárskymi politickými koncepciami Ernesta Renana možno polemizovať. Ale nič to nemení na jeho mimoriadne plodnej definícii národa : vo svojej podstate je národ vecou výberu. Pochopiteľne, vo všeobecnosti prevažuje názor, že národ je daný, že je v ňom zvyk, že je vecou donútenia, toho, čo už tu je. Ale to predsa ešte nemusí nutne protirečiť Renanovej koncepcii. Ako pri Rousseauovej spoločenskej zmluve: členovia národa dávajú svojej faktickej príslušnosti cez implicitné prihlásenie sa k národu neskorší volený zmysel (tak treba v konečnom dôsledku v texte chápať metaforu « každodenného plebiscitu »). Svojou každodennou účasťou na živote národa, svojou prácou, svojou občianskou zodpovednosťou, znalosťou národnej minulosti, si členovia národa privlastňujú národ v ktorého lone sa zrodili. Táto koncepcia má však dve slabé miesta. Prvé sa týka privlastnenia : aby bolo ozajstné, alebo konkrétne, vyžaduje si splnenie dvoch podmienok : absencie politického alebo ekonomického donútenia jednotlivcov, a možnosti vzdať sa a zmeniť národnú príslušnosť. Z toho vyplýva, že čisto výberová koncepcia národa by mohla mať zmysel jedine vo svete bez národných a medzinárodných konfliktov, kde by vládla absolútna sloboda pohybu pre jednotlivcov, teda v post-historickom svete. Druhé slabé miesto sa týka myšlienky, že národná jednota aspoň z časti vzniká na podklade kolektívnej amnézie minulých násilností. Za predpokladu, že by bola naozaj možná, aj keby bola len čiastočná, ešte stále by ju to nerobilo spravodlivou a bezpečnou. Takáto amnézia by bola nespravodlivá, pretože zabudnutie násilia je vo svojej podstate ďalším násilím na obetiach. A bola by aj nebezpečná, pretože návrat potlačeného, ako by povedal Freud, je v tomto prípade neodvratný. Národ za svoje zabudnutia, či už chcené alebo nie, vždy platí vysokú cenu. Ba čo viac, v záujme Francúzska nielenže nikdy nebolo napríklad zabudnúť na jeho vichystickú minulosť, koloniálne zverstvá, alebo na mučenie v Alžírsku, ale práve naopak : pre ozajstný pocit a vedomie príslušnosti k Francúzsku je potrebné vedieť, že tieto čierne stránky dejín sú neodmysliteľnou súčasťou francúzskeho národa, že nie sú vryté do kože, ale do mäsa.

Autor komentára sorbonskej prednášky Ernesta Renana z roku 1882 je učiteľom filozofie a literatúry na Európskej škole v Luxemburgu.

Súvisiace články:

• Chýbajúca rozšírujúca sada Carcassonne
• Reformovaná európska civilizácia