Britský časopis Prospect položil stovke svojich autorov veľkú otázku: Súboj ľavice a pravice definoval 20. storočie. Aký ideologický konflikt nás čaká v tom ďalšom?

Tyrania väčšiny

Niektorí z intelektuálov otázku akoby nepochopili a spísali súkromné futurologické štúdie. O konflikte ani zmienka.

Novinár Don Berry sa zviezol na téme globálneho otepľovania a blysol sa výrokom "potrebujeme alternatívu demokracie, šetrnú k planéte". Vzhľadom na to, že pyšní ľudia vo vyspelých krajinách sa nebudú chcieť ničoho vzdať a demokracie rešpektujú tyraniu väčšiny, nebude podľa neho žiadna šanca tento proces zastaviť. Podľa Dona Berryho demokracia musí v tomto storočí zaniknúť, pretože povedie k ekologickej katastrofe. Priamo to však nenapísal, pravdepodobne si nechcel narušiť reputáciu nálepkou schizofrenika s apokalyptickými víziami.

Biznismen Harvey Coley sa za svoje apokalyptické vízie nehanbí a píše o tom, že výpadky dodávok energie budú v nasledujúcom storočí symbolom kolapsu Metropoly a národné vlády budú nahradené lokálnymi skupinami, prevažne ozbrojenými. Pri predstave sna pravoverných libertariánov ma mimovoľne striaslo.

Málo frekventovanú protiváhu všetkým pesimistom vytvoril v tomto elitnom výbere Robert Cooper, predstaviteľ EÚ: „Sloboda bude vychádzať z medzinárodného práva, ale nebude existovať medzinárodný štát.“ Títo euroúradníci prekypujú nezlomným optimizmom. Always look on the bright side of life.

Inovatívny pohľad ponúkol sociológ Todd Gitlin, ktorý vidí nový konflikt v konfrontácii realistov a fanatikov, ktorí sa so slepým a vášnivým nadšením pridŕžajú svojich konečných riešení. Do skupiny fanatikov bez mihnutia oka zaradil k islamistom aj libertariánov a neokonzervatívnych puristov. Au.

Takýchto kategorizácií však možno vytvoriť množstvo a ich výpovedná hodnota bude mizerná. Ak spisovateľ Duncan Fallowell hovorí o boji medzi veľkorysosťou a egoizmom, je to ešte stále veľmi všeobecné. Jeden z respondentov načrtol bipolaritu medzi tými, čo veria, že ľudské správanie by malo byť regulovateľné v záujme spoločného dobra, a tými, ktorí sa domnievajú, že spoločné dobro sa vynorí realizáciou kolektívnej slobodnej vôle. Hudobník Brian Eno sa na rozdiel od intelektuálov veľmi neokolkoval a pomenoval to presne - pôjde o spor intervencionistov a prívržencov laissez-faire.

Plutokracia reloaded

Noreena Hertzová, autorka knihy Plíživý prevrat, v eseji pre magazín The Observer nastolila tézu, že najväčšou hrozbou pre demokraciu bude kapitulácia vlád, ktoré odovzdajú moc veľkým korporáciám. Hertzová upozorňuje, že viera v samoreguláciu trhu nemusí byť v našom záujme. Napriek tomu, že súkromné spoločnosti budú v budúcnosti preberať určité zodpovednosti, ktoré dovtedy prináležali štátu, nie je to dostatočný dôvod na to, aby sa vlády stiahli. Spoločnosti môžu zohrávať určitú úlohu v sociálnej sfére, v zmierňovaní chudoby a ochrane životného prostredia, avšak sociálne investície a sociálna spravodlivosť nikdy nebudú jadrom ich činnosti.

„Korporácie nie sú dozorcami spoločnosti: sú komerčnými entitami, ktoré konajú s cieľom dosiahnuť zisk, nesledujú etické hľadiská.“

Hertzová varuje, že oslabovanie úlohy štátu v prospech korporátneho aktivizmu môže viesť k tomu, že existencia aktivít v záujme spoločnosti bude striktne závisieť od toho, či budú generovať zisk. Okrem toho kladie zľahka populistickú otázku: dnes Microsoft do našich škôl dodáva počítače - bude zajtra určovať, čo sa žiaci učia?

Trh pustený z reťaze je ako mäsiarsky pes

Svet potrebuje morálnejších biznismenov, píše Eugen Gindl. A ja s ním súhlasím, hoci - uvedomujúc si, že morálka je vecou osobnej voľby - som skeptická. Nemenovaný odborník mi nedávno vysvetľoval, že výrobcovia naschvál montujú do spotrebnej elektroniky súčiastky, ktoré sa hodia na nižšiu záťaž preto, aby po istom čase vypovedali funkciu. Expertovi tento postup neprišiel čudný, mne áno.

Patrím k etatistom - budem radšej tolerovať nadvládu štátu, republiky, ako spoločnosti hospodáriacej so ziskom, ktorá použije akúkoľvek (i neetickú) metódu na to, aby ma donútila zvýšiť jej obrat.

Podporovatelia trhového fundamentalizmu radi poukazujú na negatívne aspekty socializmu, ktoré s radosťou používajú ako argumenty pre celoplošnú elimináciu štátu. Taktiež napríklad vyzývajú na zrušenie verejnoprávnej televízie a pritom si neuvedomujú, že práve uvoľnenie mediálneho prostredia im nivočí tie posvätné tradičné hodnoty. Komerčné mediálne prostredie vyplavuje na povrch iregularity a anomálie, ale konzervatívci sa len prekvapene čudujú, keď sa zrazu skolektivizovaní gayovia dožadujú registrovaného partnerstva. Komerčné mediálne prostredie so sebou rovnako prináša overený princíp sex sells. Dobré mravy sa uvoľňujú, po Obchodnej sa premávajú čoraz obnaženejšie lascívne šestnástky a fanklub Vladimíra Palka sa potom nemôže sústrediť na štúdium zobraných spisov eklektika Paula Johnsona.

Konzervatívci sú ako zúfalí námorníci na potápajúcej sa lodi, ktorí chcú situáciu zachrániť tým, že do dna urobia ešte zopár dier, aby tá voda mala kam odtiecť.

Slobodný trh a jeho nepriateľ

Žurnalista Anatole Kaletsky v ankete konštatuje, že rovnostársky princíp sa stal dočasným víťazom, no v budúcnosti bude prevládať nerovnosť. Nie preto, že je eticky správna alebo ekonomicky efektívna, ale preto, že sa stala akceptovateľnou. Elity na celom svete hľadajú a nachádzajú cesty, ako uspokojiť túžby väčšiny a zároveň neohroziť svoje vlastné privilegované pozície.

Trhoví fundamentalisti chcú zredukovať vplyv štátu, aby bolo zabezpečené fungovanie slobodného trhu. Aspoň tak znie oficiálna PR verzia. V skutočnosti chcú so štátom odstrániť nepriateľa, ktorý im do cesty kladie prekážky pri dosahovaní maximálneho zisku.

Maximalizácia zisku v praxi (a zánik humanizmu)

Psychoterapeut M. Scott Peck v úvode knihy Svet, ktorý čaká na zrodenie - Návrat k civilizovanosti spomína, ako v januári 1990 priniesol denník USA Today celostránkovú reklamu finančnej spoločnosti D&B, ktorá sa špecializuje na „delikátne umenie ako zvládať riziká". Inzerát v novinách obsahoval iba lapidárny text:

Letel som práve 10 tisíc metrov nad Nebraskou a ten človek vedľa mňa vyzeral solídne. Napadlo mi pozvať ho na drink, ale najskôr som sa ospravedlnil a šiel som k telefónu. Zavolal som D&B a spýtal som sa, ako je na tom jeho firma. Za tri minúty som už bol späť na svojom mieste a pozýval som svojho nového najlepšieho kamaráta na pivo.

Niečo tu nie je v poriadku, píše autor. A ja dodávam, že ak intervencionisti svoj súboj 21. storočia na plnej čiare prehrajú, čaká nás éra s podnadpisom homo homini lupus.