V súčasnom systéme označovania reality sa vynakladá závratné množstvo úsilia na prekrytie starého významu novým. Nápadným príkladom je pomenovanie diaľnice komunikáciou prvej triedy. Čo hľadať za touto pyšnou figúrou, aká neblahá hra zmyslu je skrytá v danom výraze?

Komunikácia prvej triedy: podvratným spôsobom sa tu podsúva ostentatívny význam akejsi neobyčajnej komunikácie najvyššej kvality, výberovej ako kávové zrnká či čerstvé kúsky ovocia. Diaľnica však nedisponuje podmanivou arómou a chýbajú jej i všetky zvyšné atribúty úspešného produktu potravinového priemyslu. Práve naopak, diaľnica sa vzdorovito hypostatizovala v nevzhľadných a dlhých pásoch sivého asfaltu, tak vzdialených nádhere vlastného pomenovania.

Doteraz však zostáva nezodpovedanou otázka: kde tu dochádza ku komunikácii, kto komunikuje s kým, aký obsah a zmysel má táto komunikácia?

Na diaľnici nedochádza ku komunikácii nikdy; nikto na diaľnici nekomunikoval a komunikovať nebude. Taká je pravda podstaty diaľnice.

Diaľnice sú popravde miestom vyhnanstva a opustenosti, pravej samoty palubnej dosky a vyhrievaného sedadla; auto je pohyblivá eremitáž. Kláštorná regula nadobudla formu prísnych cestných predpisov a dopravného značenia. Je to priestor bez úniku a možnosti návratu, vstúpením do toku automobilov zanikajú všetky práva na sebaurčenie a odklon: na zbehov po stranách striehnu zvodidlá.

Jediná možnosť je hýbať sa neustále vpred, zastaviť na diaľnici sa prieči legislatíve, a to dostatočne rýchlo, čo je taktiež múdro zákonom stanovené. Tak je celá diaľnica neúprosný a svojbytný mechanizmus, z ktorého možno len neľahko uniknúť.

Možný priestor pôsobenia človeka je naplnený interakciou tela a ovládacích prvkov stroja, vizuálne pole zaplnené šedým pásom. Namiesto priameho pôsobenia a možnosti výberu sa stavia dodržiavanie pravidiel. Namiesto prísľubu komunikácie nastupuje teror kinetiky a topofobického unikania. Komunikácia prebieha len medzi pneumatikami automobilu a povrchom vozovky, ale aj tu dochádza len k neustálemu ubiehaniu, nepretržitému odlučovaniu, následnej a konečnej separácii.

Vďaka diaľnici môžeme radostne opustiť brehy útrap slobody, neschopnosti predikcie nášho bytia a nevyhnutnosti voľby. Jediným úkrokom vstupujeme do novej a prekvapivo tíšivej lineárnosti našej existencie. Či táto blaživá nemožnosť rozhodovania a masochistické dodržiavanie pravidiel cestnej premávky vynahradzuje reálnu komunikáciu, zatiaľ nikto neurčil.

No diaľnice sú aj uskutočnením mnohých, v minulosti takých vytúžených ideálov; najkratšie možné spojenie dvoch bodov v priestore: ideál geometrie; pohyb stroja po ideálnej trajektórii s minimálnou spotrebou energie za najkratší možný čas: ideál fyziky. Zmysel tak netkvie v presune a vynucovanej komunikácii, ale v samotnom prepájaní a v možnosti konať úsporný pohyb.

V tejto pravde sa akékoľvek ďalšie premýšľanie o budúcom prísľube dokončenia a následného zastavenia výstavby diaľnic javí ako najvyššia blasfémia. Diaľnic nikdy nebude dosť, diaľnic nikdy nemôže byť dosť, nikdy sa nezbavíme nezmyselnej nutnosti stavať ďalšie kilometre: obsedantná aktivita nikdy nedosahuje finalitu, tá je ukrytá v samotnom jej vykonávaní.

Autor je študentom žurnalistiky