Kňazský seminár v Košiciach mu pripomínal kasárne. Ozajstné kasárne v jeho meste ho vždy desili, už v detstve sa bál, že raz si aj on si bude musieť obliecť uniformu, ostrihať sa nakrátko a obetovať celé mesiace v nezmyselnej a povinnej službe, v hrubom, sadistickom prostredí, v budovách, kde bude chrániť čudný svet bez žien, svet uniformovaných, cvičených, komandovaných, vulgárnych mužov pred vonkajším, bežným svetom nepriepustná vrátnica a vysoké múry. Ako decko sa vedel hrať na vojakov, nie však na kasárne.

Kasárenská atmosféra kňazského seminára mu vrátila do mysle už dávno zabudnuté obavy. Seminár smrdel tak, ako smrdeli kasárne v jeho predstavách. Zatuchnutý pach starých uniforiem, niekoľko dní nemenených ponožiek, nepratých tričiek, prepotených košieľ zmiešaný s vtieravou sladkastou arómou nechutných voňaviek a ktovieakých vôd po holení a čudesne ostrých kolínskych. To sa nedalo vyvetrať. V aule, v kaplnke, v kostole, v jedálni, v kuchyni, na chodbách, v izbe, nikde nemohol ujsť pred charakteristickým smradom. Desil sa, že tým ovzduším už sám nasiakol, a ak vyjde na ulicu, bude sa tiahnuť za ním ako chvost neviditeľnej kométy.

Nenávidel predstavu kasární a teraz si musel priznať, že je v nej reálne namočený. „Chlapský svet“, svet nárečia, život v jazyku väzenských manierov, v slovníku sedliakov, svet psej hierarchie a stredovekej disciplíny, svet, do ktorého nepatril, svet, na ktorom si chlapci zakladali a bol im vlastný. Uprostred mesta, v jeho centre, si mladí muži z ďalekých, stratených dedín vytvorili vidiecku oázu. Ak niekedy pred druhou svetovou vojnou prišiel vidiecky chlapec vstupujúci do kňazského seminára takmer priamo od pasenia husí k prameňom kultúry a vzdelania, teraz to vyzeralo naopak. Medzi múrmi seminára chýbali už iba morky, kačky, sliepky, chlievy s prasatami, stajne s kravami a chovnými býkmi a bolo by to pre mladých mužov z dedín, v ktorých farár ešte stále predstavoval jedinú vážnu autoritu, najväčšieho samca v stáde, hlas Boha na Zemi, ideálne. Kasanovský vedel, že nie každý dedinčan je synonymom zaostalosti, a ak o tom začal prvýkrát v živote pochybovať, opakoval si sám pre seba, že Marcel a Vlado boli z vidieka a aj tak boli často rafinovanejší, inteligentnejší a citlivejší ako on. Ale z akých predpotopných neandertálskych osád vyberali väčšinu seminaristov?

Rozmýšľal, kde vyzbierali toľko čudákov a prečo práve ich museli nasmerovať do seminára. A prečo práve do seminára, a nie inde? Koľkých spomedzi tridsiatich troch spolužiakov z ročníka považoval za normálnych? Troch? Piatich? Piati, to bolo asi maximum. S kým sa dalo baviť? Kto mal nejaké slušné, aspoň priemerné IQ, v sebe trochu čistej, nezamútenej ľudskosti, zdravé názory, vrodenú zdvorilosť, ohľaduplné vystupovanie? Rudy, ktorého tam život zavial z rovnakého gymnázia, ako chodil on. Vlado, dobrácky chlapec, čo prišiel z čisto chlapčenskej saleziánskej školy niekde od hlavného mesta. A Marcel, o ktorom by nikto, ani ten, kto sa ho snažil spoznať bližšie, nepovedal, že je v poctivom celibáte žijúci homosexuál a je s tým už dávno vyrovnaný. Možno ešte nejaký jeden-dvaja, ktorí sa nerehotali nad tým, že Kasanovský má vo svojej knižnici zobrané dielo Janka Silana a nerozumie slovám murárskeho žargónu...

A zvyšok? Slušný človek by povedal: tí ostatní boli jednoduchí chlapci. Jednoduchí chlapci? Alebo tupí chlapci? Chlapci? Kto tým obmedzeným seminaristom povedal, že ak chcú byť chlapmi, musia byť za každú cenu neotesaní a hrubí? A tým ďalším, tiež jednoduchým, kto povedal, že ak chcú byť svätí, alebo chcú, aby si ľudia o nich aspoň mysleli, že sú, musia sa chovať neprirodzene zženšteno ako netalentovaní herci snažiaci sa zahrať klišéovitých homosexuálov v trápnej, lacnej komédii?

Koľkí seminaristi vyzerali ako práve vykastrovaní pornoherci, ktorí chcú za jednu noc nacvičiť Hamleta?

A on a jeho traja kamaráti, ako vyzerali?

„Bratia“, to bolo najčastejšie oslovenie, ktorým sa na nich obracal predstavení. „Bratia“ bolo to prvé, čo počul z úst rektora na slávnostnej omši pri otvorení nového akademického roka. „Bratia,“ opakovali ihneď prváci, či už mali osemnásť, alebo tridsať, keď sa obracali k viac ako jednému spolužiakovi. O bratstve medzi seminaristami a predstavenými však Kasanovský nemal ani potuchy.

„Chlapi“ bolo ďalšie oslovenie, ktorým sa na nich obracali najmä „menší“ predstavení, napríklad prefekt, na ktorom si ako prvé všimol jeho mastné tučné klobásovité prsty. „Chlapi,“ oslovovali sa nadšene medzi sebou prváci.

V jeho ušiach to znelo rovnako nefalšovane a vulgárne ako „súdruhovia“ z doby nedávno padnutého režimu.

Väčšina biskupov vyzerala tak ako predsedovia roľníckych družstiev zo stalinistickej dejinnej epochy. Tí biskupi, ktorí sa cítili sebaisto iba medzi svojimi a ktorí sa tak desili iných spôsobov, iných prostredí ako tých, čo im vštepovali v ich maloroľníckom detstve. Vyzerali ako človek, ktorého posadili do vyššej spoločnosti, a on sa nevie vyrovnať so svojím proletárskym mindrákom a s neobratnou bezmocnosťou sa hrá na veľkého aristokrata.

„Sedliaci,“ precedil cez zuby Marcel tak, aby to počul iba Kasanovský. „Nemám nič proti sedliakom, ale títo... Sedliaci, primitívni sedliaci.“

Keď na jednom eucharistickom kongrese spoznali pomocného biskupa z menšieho mesta, ktorého k sebe na úrad pritiahol hlavný biskup z miesta rektora iného seminára, Kasanovský nevedel, či sa mu sníva zlý sen, alebo iba pozerá nevydarený trojrozmerný film.

Pomocný biskup pred ním oslovil neznámu vidiecku ženu:

„Pani, to máte dvoch krásnych synov! Jedného môžete nechať na semeno, ale druhého by ste mali zasvätiť Bohu!“

Semeno a Boh! To by nenapadlo ani markíza de Sada!

O pár minút neskôr referoval zhrozený Rudymu, čo práve počul z úst hlboko konzervatívneho biskupa. Rudy zareagoval trasúcim sa hlasom ako z apokryfného evanjelia:

„Čuduješ sa? Sedel si s ním niekedy pri obede alebo pri večeri? Nevidel si ho, ako žerie grilované kurča rukami, obhrýza kosti a oblizuje si prsty? Povracal by si sa... Biskup a bývalý rektor seminára... Duchovná autorita!“

A „bratia“ zo seminára sa medzi biskupmi cítili ako medzi svojimi detskými idolmi. Biskupi, tie tajné modly seminaristov. V snoch dúfali, že raz budú aj oni sedieť v episkopálnom kresle, dostanú dutú santaclausovskú berlu, čarovný zlatý prsteň, šamanskú mitru, budú mať vlastný erb, vlastné latinské heslo, že aj oni – teraz zelení, zajtra čierni – budú raz, azda už pozajtra, ako oni, biskupi: purpuroví. Staré ženy im budú bozkávať ruky, mladé ženy sa im budú spovedať zo smilných skutkov, mladé panny z prebúdzajúcich sa živelných túžob, matky ich budú v spovedniciach so slzami v očiach prosiť o odpustenie za potraty a všetci muži ich budú rešpektovať a nenávidieť, tak ako rešpektujeme a nenávidíme výklad zlatníctva.

Krása kňazskej disciplíny v krajine medzi Dunajom a Tatrami! Poslúchať, prikyvovať, stáť v pozore, slúžiť, hlavne slúžiť, plaziť sa ako v armáde, v spovednici šikanovať a byť šikanovaný, v peňaženke mať ostré, byť chlapom, byť servilný, smrdieť ako cap, byť nahladko oholený, byť narýchlo navoňaný, v nástupe, v zástupe, pozor, pohov, rozchod, poplach, mať čiernu uniformu, mať biely kolár, mať vulgárny chlapský humor, podlizovať sa, povyšovať sa, ponižovať iných, salutovať pred autoritou, deptať slabších, nechať sa deptať silnejšími, slintať z diaľky na sukne, civieť na výstrihy, ryčať na každú vidinu nebezpečných nevercov, jedným okom obkresľovať obliny mladých mníšok, veriť vojenskému celibátu, občas pojebať nejakú ochotnú ovečku, veriť očistnej vojne, veriť generálom s biskupskými mitrami na hlavách, poslušnosť je viac ako sebaúcta, autoritatívnosť viac ako vzdelanie, svätosť viac ako ľudskosť, peniaze pre kňazov viac ako vojnový Boh v kňazských predstavách, ženy sú menejcenné, ženy sú na plodenie, rodenie, varenie, ženy sú hlúpe, slabé, silné, smiešne, naivné, prefíkané, mníšky sú kurvy, ženy sú kurvy, ničomu nerozumejú, nevedia, čo chcú, vedia až priveľmi dobre, čo chcú, majú nebezpečne nízke city, smiešne city, ženy, okrem matiek kňazov a Kristovej matky, samozrejme, sú, boli a budú obyčajné piče.

Alebo je lepšie povedať to ináč, slušnejšie? V duchovnejšom, mysterióznejšom, asketickejšom jazyku? Alebo v jazyku primitívnej púťovej religiozity? Alebo je lepšie nepovedať vôbec nič?

Boh má iné, vznešenejšie city, Boh je autor inej, sladšej, nežne perverznej lásky, vojenskej lásky generála k pešiakom, Boh nemá semeno, Boh nemá vagínu, Boh je dokonalý, Cirkev je svätá. Pochválen...

„Keby mali aspoň základné hygienické návyky,“ vzdychol si pred ním v prvé dni Rudy. „Na ten smrad si neviem zvyknúť. Jeden z mojej izby sa tento týždeň ešte ani raz neosprchoval a ten druhý sa po futbale aj osprchuje, ale oblečie si mokré, práve spotené tričko... Chce sa mi vracať.“

„A v Ninive sa nenašiel ani jeden spravodlivý,“ zašomral si vedľa neho počas vyučovania znudený Vlado. „Keby malo moje gymnázium takú chabú úroveň, do týždňa z neho odídem. Toto nemá úroveň ani strednej školy. Teologická fakulta... Mali to nazvať vyšším miništrantským kurzom alebo učňovským remeslom a neklásť to na úroveň vysokoškolského vzdelania. Dementi študenti, dementi učitelia, dementná škola.“

„Kto bol ten Nietzsche? Nejaký svätec či čo?“ spýtal sa ich potichu štrbavý Erik z lavice za nimi.

Mal odísť, keď cítil atmosféru poľných súdov, synchronizovaný dupotavý pochod v podvedomí, fašizoidnú mentalitu okolo seba? Prečo neodišiel? Chcel si dokázať, že je povolaný, a preto to všetko, tú cudzotu, mokré studené zákopy, celú tú cezpoľnú bojovú kampaň prekoná aj bez plynovej masky a prežije to celý, zdravý a ešte stále normálny? Normálny? Veril, že za všetky tie odriekania uprostred ubíjajúcej vulgárnosti ho Boh raz odmení? Myslel si, že Boh je na neho hrdý?

Peter Bilý: DON GIOVANNI (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2007)