Čítal som rozhovor s jednou nádejnou slovenskou umelkyňou, narodenou v roku 1987. Povedala: „Dôležité je vôbec začať premýšľať, lebo mnohým vyhovuje počúvať a nasledovať ´rady´ iných. My sme vyrástli v ranom kapitalizme, sme prvá generácia, ktorá môže mať všetko, na čo si pomyslí, bez nejakých postraumatických šokov z minulosti.“

Ak správne rátam, dotyčná umelkyňa sa tohto roku dožíva dvadsiateho tretieho roku svojho života. Čiže má presne toľko, koľko som mal ja v novembri 1989. Vo víre „revolučných“ dní a v období, ktoré nasledovalo tesne po, aj my sme si mysleli, že dôležité je vôbec začať premýšľať a netreba načúvať radám iných. Veď ani nebolo veľmi komu. Ak nepočítam pár premýšľavcov z VPN. Oni však, česť ich obetavej práci, experimentovali rovnako ako my, ktorí sme ich nasledovali. Inak povedané: premýšľali nahlas, konali za pochodu, a spolu s nami sledovali, kam to všetko povedie. Toľko k prvej časti výroku.

Pokiaľ ide o tú druhú časť, áno, uvedomujem si aj ja, že po mne nastúpila generácia (mohli by to byť moje deti), ktorá môže mať všetko, na čo si pomyslí. No a tu prichádza pre mňa problematická čast zosobnená slovami: posttraumatické šoky z minulosti. Keďže si neviem celkom dobre predstaviť, čo tým autorka výroku mienila, inšpirovalo ma to k niekoľkým nesúrodým poznámkam, ktoré sa trochu možno  odkláňajú od presného komentovania či nebodaj analýzy jej slov.

Začnem otázkou: ak prvá generácia, ktorá vyrástla v ranom kapitalizme má dojem, že môže žiť bez nejakých posstraumatických šokov z minulosti, kto sú potom predstavitelia tej generácie, ktorú minulosť straumatizovala? Moja generácia? Alebo generácia mojich rodičov?

Ja som si napríklad na svojej matke, ktorá sa tohto roku dožíva šesťdesiatich štyroch rokov, nikdy nevšimol, že by ju skúsenosť so socializmom traumatizovala. Áno, zaiste: všetky tie komunistické bľaboty a mekoty, školenia a schôdze jej pripadali otravné a idiotské, no nikdy nepodľahla pokušeniu vstúpiť do strany. Ani v časoch, keď sme žili z ruky do úst. Pretože v jej rodine komunistická strana existovala len v podobe nadávky a výstrahy. Okrem toho, že mi od útleho detstva vtĺkala do hlavy, že existuje aj iný, lepší, slobodnejší svet a že celý ten komunistický režim nie je nič iné len podvod a klamstvo, nikdy mi nedala pocítiť, že by bola straumatizovaná politickým režimom. Jednoducho o ňom neuvažovala, žila si vo svojom uzavretom svete, pracovala ako obyčajná sekretárka. Nepritakávala, ale ani neprotestovala. Takých boli milióny. Takí sú aj dnes vo väčšine, v ktorejkoľvek spoločnosti, v akomkoľvek režime. A tá väčšina nikdy neuvažuje nad tým, či cíti nejakú traumu z minulého či prítomného politického usporiadania, pretože každý jednotlivec má dosť vlastných tráum z vlastnej, privátnej minulosti. Iný prípad bol môj otec. On komunistickým táraninám naletel, lebo asi im naletieť chcel alebo mal, čo ja viem, a krátko po vstupe do komunistickej strany sa s mojou matkou rozviedol, takže sa z nášho života takrečeno vytratil. Ani on však nemá traumu zo socializmu, ako ani desaťtisíce bývalých komunistov žiadnu traumu či vinu nepociťujú za nič: ak ich niečo traumatizuje, tak to je asi len prítomnosť.

A teraz my, moja generácia. Akí sme boli za socializmu?

Mnohí z nás sa nedostali do svetonázorových potýčok s niektorým z rozvedených a komunisticky zmýšľajúcich rodičov a nehrozil im zato vyhadzov zo strednej školy. Mnohí z nás sa na občianskej náuke nepostavili a nepovedali nahlas, že pani profesorka, to sú táraniny, čo tu hovoríte. Mnohí z nás sa v relatívnom bezpečí starorodičovského domu obrnili katolíckou výchovou a stali sa imúnnymi voči komunistickým ideologickým drístom; žili takrečeno v inom svete, v inom čase. A mnohí z nás zas naopak, uverili vulgárnemu materialistickému a darwinistickému výkladu sveta a spokojne s takou ideológiou žijú dodnes. Mnohí z nás sa nevzopreli povinnosti zúčastňovať sa na letných a jesenných brigádnických aktivitách a nepostavili ich preto pred ponižujúcu kárnu komisiu. Mnohí z nás počas „nežnej“ len tíško vyčkávali v kúte a pod schodiskom, a mali len jediný cieľ – nebyť vyhodený z vysokoškolského štúdia. Mnohí z nás len čušali. A nemyslím si, že by to dnes kohokoľvek trápilo. Nemyslím si, že by ktokoľvek z tých, čo prikyvovali a čušali a súhlasili, trpel dnes nejakými historickými traumami. Mnohí z nás aj naďalej prikyvujú a v pohode prežívajú na svojich miestečkách, bez ohľadu na to, či je jar alebo zima, či je pri moci Mečiar, Dzurinda alebo Fico. A keď po ďalších voľbách náhodou vyhrá neznámy pán Ktokoľvek, ktorý pred parlament zlezie pravdepodobne odkiaľsi z hôr a lazov, väčšina bude opäť len prikyvovať a čušať. A znova: nikto nebude trápiť tým, čo bolo včera. 

Znepokojuje ma myšlienka, možno však mylná, že jediná generácia, ktorá môže nejakú traumu z minulosti pociťovať, je nakoniec tá, ktorá o sebe tvrdí, že je zbavená posttraumatických šokov z minulosti. Vysvetlím to opäť na mojom príklade: mňa vychovávali väčšinou starí rodičia a prarodičia. Tí sa teda nestarali o žiaden komunizmus, preniesli na mňa hodnotovú orientáciu sveta, ktorý existoval medzi dvomi svetovými vojnami, resp. pred prvou svetovou vojnou. Dodnes ťažím z ich postojov a názorov. No niekto, kto dnes má dvadsaťtri rokov, toho už vychovávala viacmenej moja generácia, ktorá hodnoty starorodičovského, predkomunistického sveta na svoje deti mohla preniesť len ak v podobe chabých, nejasných a nesúrodých útržkov, prípadne vôbec nijako. Pretože mnohí z nás komunizmu uverili. A pretože keď generácia našich detí začala chodiť do školy, učila ich generácia ich rodičov, ktorí už nevedeli nadviazať na predsocialistický svet. Pýtam sa teda, čo si nesie so sebou táto nová generácia, ktorá môže mať všetko? a ktorú vychovávali tí, čo sa do socialistického režimu zabudovali? Zaiste: situácia nových generácií sa od tej situácie našej odlišuje v tom, že tu dnes máme EU, mnohé obmedzenia a bariéry padli, je slobodný prílev informácií, je tu internet, je tu slobodný pohyb po svete. Je tu však aj chaos informácií, chaos hodnôt a protihodnôt. Len jedno tu už nie je: tá generácia rodičov a učiteľov, ktorí informácie a hodnoty vedeli podľa čohosi utriediť, usporiadať do akejsi pevnej hierarchie. Nezávidím teda tejto novej generácii, ktorá chce začať premýšľať takrečeno na zelenej lúke. Až teraz sa totiž začína naplno ukazovať to mentálne a intelektuálne zhorenisko, ktoré po sebe v dvadsiatom storočí zanechali fašizmus, holokaust, druhá svetová vojna a komunistická totalita. Raný kapitalizmus sem, raný kapitalizmus tam. Posstraumatické šoky z minulosti teda trvajú. A sú to šoky elektrické.