(Poznámka JM: Na sklonku komunizmu som počas povinnej vojenskej služby trávil večery na ošetrovni vojenského útvaru Lešť prekladaním knihy Ernesta Callenbacha (1929-2012) Ekotopia.

Jej anglický paperback som dostal darom od priateľa z Krakova a prepašoval ho domov. Román o odtrhnutí štátov Západného pobrežia od USA a ich zápase o vybudovanie ekologicky a sociálne udržateľnej spoločnosti ma tak uchvátil, že som dlhé mesiace klepal do starého armádneho písacieho stroja cez vyblednutú pásku a šesť či sedem vymlátených kopírákov, po ktorých zostávali sotva čitateľné stránky prekladu. V hlade po alternatívach boli ľudia vtedy ochotní lúštiť aj sotva čitateľné texty... Ekotopia bola druhá kniha, ktorú som v živote preložil: považoval som za dôležité, aby sa jej myšlienky dostali do prostredia slovenských a českých ochranárov. Napriek tomu sa všetky exempláre prekladu stratili kdesi vo virvare Novembra 1989 a mesiacov po ňom a pokiaľ viem kniha dodnes v slovenčine ani češtine nevyšla. Napriek odstupu rokov som pred pár dňami pocítil smútok keď ma dostihla správa o smrti Ernesta Callenbacha, vizionárskeho otca Ekotópie. V jeho počítači bol nájdený text Epištoly k Ekotopijcom: keď už som v rokoch 1988-89 zlyhal v snahe o rozšírenie jeho myšlienok u nás, aspoň tento malý príspevok si snáď nájde svojich čitateľov a povzbudí záujem o myšlienky a dielo Ernesta Callenbacha u nás.)

Pre všetkých bratov a sestry, ktorí majú v srdciach sen o budúcom svete, v ktorom človek a všetky ostatné tvory žijú v harmónii a vzájomnej podpore – sen o svete trvalej udržateľnosti, stability a dôvery.  Svete podobnom tomu, ktorý som tak dávno opísal v Ekotopii a vo Vynárajúcej sa Ekotopii.

Ako  skúmam svoj život blížiaci sa k jeho koncu, chcem napísať niekoľko myšlienok, ktoré by mohli byť užitočné pre tých, ktorí prichádzajú po nás. V blízkej dobe príde čas, aby som vrátil Gaii živiny, ktoré som používal počas môjho dlhého, rušného a šťastného života. Nie som zahorknutý ani znepokojený z blížiaceho sa konca - bol som jedným z tých mimoriadne  šťastných ľudí. Preto sa mi patrí predostrieť niekoľko myšlienok a postojov, ktoré môžu byť užitočné v temných dobách, do ktorých smerujeme: storočia  alebo možno dlhšej doby mimoriadne ťažkých časov.

Ako ich tí, čo prežijú, budú zvládať? Čo môžeme odovzdať našim priateľom,  deťom,  našim komunitám? Aj keď nemusíme byť schopní zmeniť históriu, ako sa môžeme pripraviť na to, aby sme ju prežili?

Zvažujem tieto otázky v plnom vedomí svojej vlastnej smrteľnosti. Poznanie skutočného počtu mesiacov, ktoré mi zrejme zostávajú - aj keď je odhad neistý - silne koncentruje moju myseľ. Na osobné veci, samozrejme, na blízkych a dokonca aj na milované veci - ale aj na Veľký Obraz.

Začnime pre zmenu tými poslednými vecami. Analýza pre tých čo chcú príde neskôr.

NÁDEJ. Deti vyžarujú nádej, a to aj za najhorších podmienok: práve to nás musí inšpirovať keď sa naše podmienky budú zhoršovať.  Pacienti s nádejou sa zotavujú lepšie. Študenti s nádejou skórujú lepšie pri testoch. Stavitelia s nádejou stavajú lepšie budovy.  Rodičia s nádejou vychovávajú sebaisté a odolné deti. V skupinách je atmosféra nádeje nevyhnutná pre úspech spoločného úsilia: "Áno, my to dokážeme – Yes, we can!" nie je prázdny slogan, ale mantra pre ľudí, ktorí chcú niečo spoločne dokázať - či už im ide o zachraňovanie obetí hurikánov,  postavenie nových budov na vyššie položenej zemi za tie, čo padli pri povodniach, prvú pomoc pre zraneným ľudí alebo objavovanie nových sociálnych štruktúr (snáď takých, v ktorých budú „osoby“ len ľudia, nie podniky). Nevieme, akým hrozbám budeme čeliť. Ale vynaliezavosť proti nepriazni osudu je jedným zo zdedených zdrojov nášho druhu. Zdolávame ťažkosti , a viera v našu schopnosť  zdolávať ich je možno najväčší zo všetkých našich zdrojov.

VZÁJOMNÁ PODPORA. Ľudia, ktorí najlepšie zvládajú úlohy základného prežitia (vieme to experimentálne aj intuitívne) sú kooperatívni, dobrí v tímovej práci, často altruistickí, pozorní k spoločnému dobru. V naliehavých dramatických situáciách ako sú hurikány alebo zemetrasenie nás ľudia prekvapujú obetavosťou – delia sa o potraviny, prístrešia, dokonca niekedy obetujú vlastný život. Tí, ktorí prežijú spoločenský alebo ekonomický kolaps,  vojny, pandémie, alebo hladomory budú tí, ktorí dokážu spravodlivo spravovať obmedzené prostriedky: chamtivci a panovační ľudia vyhrávajú iba v krátkodobom horizonte a skončia mŕtví, vyhostení alebo bez priateľov. Takže v každom prípade môžeme a musíme navzájom pomáhaťsebe a našim deťom, učiť sa radšej spolupracovať ako súťažiť, radšej si pomáhať ako škodiť, starať sa o komunity ktorých sme súčasťou a na ktorých v konečnom dôsledku závisíme.

PRAKTICKÉ ZRUČNOSTI. S presunom americkej a svetovej populácie do miest sme podstúpili masívnu de-rekvalifikáciu v schopnostiach ako robiť praktické úlohy.Keď som bol vidiecky chlapec, každý z nás vedel ako postaviť dom na strome alebo malú chartč, ako chovať sliepky, pestovať fazuľu, alebo zmontovať trubky tak aby tiekla voda. Bol to samozrejme sexistický svet, takže keď niekto z mojich spolužiakov v ôsmej triede povedal že by sme sa chceli naučiť niektoré „dievčenské" práce, ako je pečenie chleba alebo varenie vajec,  učitelia zostali šokovaní. Ale naučili nás to. Rozšírené boli schopnosti opravovať veci – dnes je to s najmodernejšími prístrojmi, nemožné , ale stále je to rozumné keď sa jedná o základné nástroje prežitia: hrnce a panvice, bicykle, deky, stany, skladovacie krabice.

My všetci sa musíme naučiť - alebo znovu naučiť- ako by sme udržali v chode základný život, keby sme zrazu nemali platených odborníkov alebo prostriedky na ich zaplatenie. Každé dieťa by sa malo naučiť základnú tesárčinu, od kreslenia a rezania po zatĺkanie klincov. Každý by mal vedieť ako bezpečne narúbať drevo a urobiť oheň.Každý by mal vedieť, čo robiť v prípade nebezpečenstva požiaru, povodne,  padnutých elektrických drôtov a podobne. Starostlivosť o seba navzájom znamená jeden praktický krok za druhým, väčšina z nich vyžaduje pomoc od aspoň jedného ďalšieho človeka. Prežitie je tímový šport.

ORGANIZOVANIE.  Veľká časť americkej ideológie,  našich spoločných a zvyčajne nevypovedaných predpokladov sú hyper-individualistické. Radi si predstavujeme že hrdinovia sú osamelí , majú superschopnosti a zažívajú slávu v násilí, a že ak sa naše pracovné životy aj zdajú krotkejšie, pod ich povrchom sa stále zubami-nechtami bojuje v červenej krvi. Hľadali sme samotu na prériách, ako kovboji na rančoch, v našej závislosti na médiách (readšej ako na skutočných ľuďoch), a dokonca aj v našich automobilov, obrnených chalúpkach samoty. Máme neľahký a pochybovačný postoj k vláde, akoby sme si všetci vyhradzovali právo byť psanci. Ale samozrejme ľudská spoločnosť, tak ako ekologické systémy, je komplexným tancom vzájomnej podpory a obmedzení, a ak máme šťastie, tak funguje podľa slobodných zákonov stvorených a schválených ľudom.

Ak by sa trasúca  štruktúra nadvlády korporácií, s ich finančnou kontrolou nad Kongresom a ďalšími inštitúciami, zrútila pod vlastnou chamtivosťou a vláda by nebola schopná zachrániť ju, budeme musieť reorganizovať vládu tak, aby vyhovovala ľuďom. Budeme potrebovaťvedieť, ako organizovať skupiny, ako robiť kompromisy s ostatnými skupinami, ako obhajovať pred verejnosťou naše pozície. Ukazuje sa, že "brainstorming" - úplne nekritický proces v ktorom ľudia jednoducho nahadzujú nápady- neprodukuje fungujúce nápady. Zvlášť nefunguje rovnako v porovnaní s procesmi, v ktorých sú myšlienky navrhované, kritizované, zlepšované, debatované. Ale ako každý skupinový proces aj tento musí byť chránený pred dominanciou mocných jednotlivcov a tiež  pred príliš ukecanými ľudmi. Keď skupina spozná svoju skupinovú silu, môže obmedziť tieto rozpory. Spoločné uvažovanie je nesmierne kreatívne a má obrovskú hodnotu pre prežitie.

NAUČIŤ SA ŽIŤ S PROTIKLADMI. Sú časy temné, sú časy jasné. Neúprosne robíme planétu menej obývateľnou. Zakaždým keď sa objaví nové ropné pole médiá jasajú: "Hurá, je viac paliva pre sebazničujúce stroje!"  Čoraz viac pôdy meníme na púšte a parkoviská.  Hubíme nespočetné druhy, ktoré sú nielen úžasné a krásne, ale môže byť pre nás aj užitočné.  Množíme sa do takej miery,  že naša spotreba a naše odpady prevažujú nad kapacitou biosféry  produkovať a absorbovať. A predsa, napriek krvavým titulkom a prudko rastúcim vojenským rozpočtom tiež – neuveriteľne – sa navzájom proporčne zabíjame menej než v predchádzajúcich storočiach.  Zmobilizovali sme obrovskú globálnu inteligenciu a vzájomnú zvedavosť cez internet aj mimo neho. Dokonca sme vyvinuli, aspoň bodovo, globálne porozumenie že demokracia je lepšia ako tyranie, že láska a tolerancia sú lepšie ako nenávisť, že nádej je lepšia ako hnev a zúfalstvo, že sme náchylní, najmä počas katastrof, byť neuveriteľne solidárni a kooperatívni.

Môžeme dokonca začať zdieľať pochopenie, že hoci temné časy môžu pokračovať po celé generácie, po čase nastane nový rast a regenerácia. V biologickom procese nazývanom " sukcesia" sú zničené a narušené oblasti postupne, v predvídateľnom poradí vracajúcich sa rastlín, zreštaurované do ekologickej kontinuity a trvanlivosť. Keď sa staré inštitúcie a zvyky rozpadnú alebo sa samé skonzumujú, začnú sa objavovať nové pokusné výhonky a ľudia budú skúmať a testovať a zdieľať nové a lepšie spôsoby ako spoločne prežívať.

NIKDY TO NIE JE ĽAHKÉ A JEDNODUCHÉ. Pod rozpadajúcim  sa povrchom konvenčného sveta už vidíme sľubný vývoj: nové spôsoby organizácie ekonomickej aktivity (družstvá, pracovníkmi vlastnené spoločnosti, neziskové organizácie a trusty), nové spôsoby využitia technológií s nízkymi vplyvmi na prostredie využívajúce solárnu energiu,  technológie zachytávania oxidu uhličitého, nové spôsoby vytvárania kompaktných a poľudštených miest s nízkou spotrebou energie (alebo dokonca energeticky sebestačné), s nízkou produkciou odpadov s vysokou mierou recyklácie takmer všetkého. Vízia trvalej udržateľnosti niekedy prekvapivo podobná Ekotopii s chvením vstupuje do existencie v rukách ľudí, ktorí o tejto knihe nikdy nepočuli.

Teraz k Big Picture - Veľkému obrazu: ten sa zdá celkom jednoduchý, aj keď je v detailoch diabolsky zložitý. Žijeme v rokoch úpadku toho, čo je stále najväčšou ekonomikou na svete,  vo svete kde lúpeživá elita hoduje na rozkladajúcej sa mŕtvole impéria. Táto elita je zameraná na rýchle a neúprosné extrahovania maxima z rozkladajúceho sa tela pričom ožobračuje niekdajšiu pracujúcu strednú triedu. Táto trieda lariev neinvestuje svoje zisky doma. Podľa zákonov a pod tlakom obchodu s akciami musia spoločnosti hľadať tie najvyššie možné zisky, bez ohľadu na sociálne alebo národné dôsledky -  a to znamená presun kapitálu a zdrojov do zahraničia, kdekoľvek je väčšia šanca na zisk. Ako temne poznamenal Karol Marx: "Kapitál nemá žiadnu krajinu," : v podmienkach globalizácie je zrejmé čo mal na mysli.

Lúpeživá  elita systematicky výváža pracovné miesta, zručnosti, vedomosti, technológie, pričom doma drží  hlavne expertízu vo finančných manipuláciách: vysoko ziskovú, ale bez skutočnej produktívnej hodnoty. Prostredníctvom "zvýšovania produktivity" a zrýchľovania extrahuje maximálne zisky z domácich zamestnancov a potom, keď vyhadzuje prebytočných na dlažbu, sa tvári prekvapene, že veľké množstvo ľudí nemá kúpnu silu, aby mohli nakupovať to čo ekonomika stále dokáže vyrobiť (alebo doviesť).

Na to mal Marx opäť veľavravný termín: ". Kríza pod-spotreby." Keď maximalizujete nezamestnanosť a stláčate platy, ľudia sa musia obmedzovať. Keď znížia svoju spotrebu, podniky, ktoré predtým podporovali sa musia zmenšiť alebo zbanktorujú a pridávajú svojich zamestnancov do radov nezamestnaných, a ešte viac stláčajú mzdy.Konečný výsledok je niečo ako Mexiko, kde malá, ako prasce bohatá plutokracia vládne nad zbedačenou masou zúfalých, nevzdelaných a beznádejných ľudí.

Ak nedôjde k bezprecedentným revolučným tlakom, toto je skutočná budúcnosť pred ktorou stojíme aj v Spojených štátoch. Ako vieme z histórie, takéto spoločnosti môžu vydržať dlho, podporované policajnou a vojenskou kontrolou, manipuláciami médií, sledovaním a špinavými trikmi všetkého druhu. Zdá sa pravdepodobné, že niektoré časti sveta (Nemecko, s jeho variantou kapitalizmu so zamestnaneckými radami, Nový Zéland s jeho relatívnou rovnosťou, Japonsko so sociálnou solidaritou  a niektoré ďalšie) zostanú aj naďalej pomerne demokratické.

USA, ktoré majú dlhú históriu násilnej moci plutokracií - neznámu konzumentom učebníc - budú vytŕčať z radu ako najlepšie vyzbrojená krajina Tretieho sveta,  s nedostatočne kŕmeným, zle bývajúcim a mizerne vzdelaným obyvateľstvom so slabou starostlivosťou o zdravie a stúpajúcou chudobou: dokonca aj systém Sociálneho zabezpečenia (Social Security) môže byť zredukovaný, čo ožobráči desiatky miliónov seniorov.

Ako ríša upadá, jej lídri sa stávajú čoraz nekompetentnejš - nevrlí, ignorantskí, nadaní len PR schopnosťami pózovania a vytáčania sa, a náchylní vymenovávať loyálnych idiotov na dôležité vládne pozície. Komédia prekvitá, veď ani spisovatelia už skoro nie sú potrební aby vymýšlali bláznivejšie veci.

Žijeme teda v temnej dobe na našej malej drahej planéte. Ekologická devastácia, politický a ekonomický kolaps, nezmieriteľné ideologické a náboženské konflikty, chudoba, hlad: koniec prestrelenia (overshoot) kapitalistickej  spotrebiteľskej expanzie založenej na lacnej rope.

Ak neviete, kde ste boli, máte len malú šancu pochopiť kam môžete smerovať. Dovoľte mi teda ponúknuť kúsok histórie pre tých, ktorí rovnako ako väčšina z nás, dostali z učebníc histórie len veľmi málo.

Za 82 rokov môj život obsiahol až prekvapivo veľký kus americkej histórie. Počas zhruba storočia až do môjho detstva v Appalačských horách centrálnej Pensylvánie sa drvivá väčšina Američanov živila ako poľnohospodári. Rovnako ako ľudia inde vo svete boli zväčša chudobní, sotva gramotní, dezinformovaní a žili krátko. Milióny boli otrokmi. V tom istom čase boli v mestách obrovské armády prisťahovalcov mobilizované bezohľadnými a  často násilnými kapitalistami „lúpežnými barónmi“ aby vybudovali obrovský priemysel na výrobu vecí: ocele, železníc, lodí, automobilov, mrakodrapov.


Neskôr, keď som bol na základnej škole, prišla druhá svetová vojna. Amerika postavila najväčší zbrojný priemysel aký svet kedy videl, a keď vojna skončila a väčšina iných priemyselných krajín bola v troskách, začala u nás éra bezprecedentnej produktivity a prosperity. Vďaka silným odborom a sympatizujúcej vláde bola táto prosperita široko zdieľaná: vznikla obrovská pracujúca stredná trieda. Desiatky miliónov ľudí si mohlo dovoliť (z jednej mzdy) skromný dom, auto, možno poslať dieťa na vysokú školu. Táto éra vyvrcholila okolo roku 1973, kedy začali platy stagnovali, vietnamská vojna si vyžiadala strašnú daň v krvi a peniazoch a krajina sa začala posúvať doprava.

V ďalšej epoche, v ktorej ešte stále žijeme a ktorá môže byť nášou poslednou v postavení veľkého národa, kapitalisti, ktorí sa stali bohatými a mocnými vďaka tomu, že vyrábali veci, uvoľnili cestu novému druhu: finančníkom, ktorí pochopili, že sa dá zarobiť ešte viac peňazí tým, že manipulujete  peniazmi. (A tým, že presvedčíte Kongres, aby ich dotoval -  tento systém by sa mal volať Dotacizmus, nie kapitalizmus.) Nemali žiadny záujem o produktivitu národa alebo životné podmienky obyvateľov, s náboženským zápalom verili že maximalizácia zisku je absolútny ekonomický cieľ. Zistili, že podchytením vlády cez systém financovania volieb a odstránením vládnej regulácie môžu finančný systém premeniť na obrovské kasíno.

Krok za krokom krajinu vyprázdnili až kým sa stala bezmocne závislá od iných krajín v takmer všetkom čo potrebovala. Museli sme dovážať dôležité oceľové súčiastky z Číny alebo Japonska. Za náš dovoz ropy sme začali platiťvývozom potravín (teda našej pôdy). Naše médiá a náš vzdelávací systém sa rozsypal. Naše vojny sa stali chronické a nekonečné a otupujúco drahé. Naša potrava sa stala samovražednou,  náš zdravotný systém sa rozkolísal, dĺžka života začala klesať.

A tak sme sa vrátili, v akomsi strašidelnom kruhu,  do niečoho ako za mojich chlapčenských rokov, keď prezident Roosevelt v hneve hovoril o "tretine národa zle bývajúcej, zle živenej, zle oblečenej." Veľký a militantný kontingent bielych, väčšinou starších, anglo-saských protestantov na pravom krídle, cítiaci sa smrteľne ohrozený perpektívou že budú menšinou a predstierajúci, že sú milovníci slobody, sa zúfalo snaží vrátiť nás ešte hlbšie do minulosti.

Američania sa radi vidia ako výnimočná krajina, imúnni vďaka geografickej izolácii a akejsi zvláštnejpovahovej črte k prílivu a odlivu histórie. Prostredníctvom skreslených správ našich korporátnych médií máme len deformovaný pohľad na to, aká je dnes naša krajina naozaj. V budúcich desaťročiach uvidíme či skutočne máme inteligenciu, silu, odvahu preraziť do ďalšej pozitívnej éry.

Žiadny futurista nedokáže predvídať možnosti. Ako sa impériá rozpadajú, ich občianske vedenie sa stáva čoraz šialenejšie, skorumpovanejšie a neschopné, a vedenie často preberajú armády (armáda je pritom konieckoncov parazit celého národa, a tak ako lúpežná trieda ani ona nemá nezávislú finančnú bázu). Iný možný scenár je, že ak teokratické červené centrum krajiny preváži vo Washingtone,  pomerne progresívne a prosperujúce pobrežné oblasti sa v sebaobrane odtrhnú.

Ekotopia je román, a odtrhnutie sa bola jej dominantná metafora: ako by sa relatívne racionálna časť krajiny mohla ekologicky zachrániť ak by zostala závislá sama na sebe? Ako je povedané vo Vynárajúcej sa Ekotopii, Ekotópia ašpirovala stať sa majákom pre zvyšok sveta. A ním sa aj môže vo veľmi, veľmi dlhodobom horizonte stať, pretože všeobecné obrysy Ekotopie sú také isté ako každej možnej budúcej udržateľnej spoločnosti.

Argument o "ekológii v jednej krajine" bol ozvenou skutočnej rannej sovietskej diskusie o tom, či je možný "socializmus v jednej krajine". Dnes sa mi zdá, že v oboch prípadoch musí byť odpoveď nie. Dnes sme fatálne vzájomne prepojení - v oblasti klimatických zmien, ochudobňovania oceánov, straty poľnohospodárskej pôdy atď, atď, atď.  Medzinárodný spotrebiteľský kapitalizmus je seba-zničujúci stroj a pokiaľ zostane dominantnou sociálnou formou, budeme smerovať do katastrofy: v skutočnosti, tak ako rafteri vstupujúci do „jazyka“ prudkej rieky, sme už na ceste do nej.

Keď udrie katastrofa a inštitúcie sa zapotácajú tak ako sa to deje na konci ríš, neznamená to, že padnú všetky budovy a zahynú všetci ľudia. Život ide ďalej a  zostávajúci ľudia budujú nové inštitúcie o ktorých dúfajú, že lepšie zabezpečia ich prežitie.

Tak som sa pozrel na dlhodobý proces "sukcesie", ako ju zachytáva biologický koncept v ktorom "výkyvy" odrovnajú jeden ekosystém, ale kúsok po kúsku nové rastliny kolonizujú zničenú oblasť, pripravujú pôdu pre väčšie a zložitejšie rastliny (a ďalšie bytosti, ktoré sú na nich závislé), až nakoniec proces dosiahne prekvitajúci, odolný, komplexný stav - nie nevyhnutne ten, aký tam bol predtým, ale odolný a bohato produktívny. Podobným spôsobom, experimenty ktoré dnes prebiehajú po celom svete skúmajú, ako je môžné udržateľnosť skutočne dosiahnuť na lokálnej úrovni.Technicky, spoločensky, ekonomicky, pretože je celkom pravda - ako ekológovia vedia - že všetko súvisí so všetkým ostatným, a nikdy nemôžete jednoducho urobiť jednu vec samu o sebe.

Odkedy som napísal Ekotopiu, stratil som časť dôvery v politickú schopnosť ľudí konať na báze rozumu a zdieľaných hodnôt. Naša doba sa stala dobou neuveriteľnej polarizácie, s pochabosťou  násobiacou sa pri každej príležitosti. To je presne spôsob, ako sa rozpadajú ríše: sú ovládnuté lúpežnými elitami, ktoré skôr alebo neskôr spôsobia kolaps. Ale potom sa otvorí priestor pre nové hry a pri troche šťastia by Ekotopia mohla byť medzi nimi.

Ľudia majú sklon pokúšať sa riadiť veci:  pôdu, stavby, dokonca aj rieky. Míňame enormné množstvá času, energie a financií na to, aby sme prírode vnucovali svoju vôľu, na predchádzajúce alebo zdedené stavby, na sny o trvalých riešeniach, na pamätníky našich ambícií a snov. Ale v obdobiach páuz, poklesov alebo kolapsov naše schopnosti už ďalej nestačia toto všetko manažovať. Musíme veci nechať svojmu osudu.

Všetky veci  niekam "idú" : vyvíjajú sa - s nami alebo bez nás - do nových foriem. Preto tak ako plynú desaťročia nemali by sme sa stále viesť márny boj s týmito premenami. Ako hovoria Japonci, vo wabi-sabi je veľa nepovšimnutej krásy - starej, opotrebovanej, na spadnutie,  vecí začínajúcich  svoju transformáciu do niečoho iného.Môžeme prijať tento proces devolúcie: vykrášliť ho keď sme pri sile, naučiť sa mať ho radi.

Krása je a zvetralom dreve bez náteru, v zarastených sadoch, dokonca aj v opustených autách ktoré pohlcuje zem. Poďme sa učiť, rovnako ako to niekedy robia vo Forest Service, uložiť nezmyselné alebo nepotrebné cesty "do postele", napomôcť trochu liečeniu prírodných kontúr, re-vegetácii pôvodnými druhmi rastlín. Príjmime rozklad, pretože on je zdrojom všetkého nového života a rastu.

---------------------
Ernest Callenbach, autor klasického environmentálneho románu Ekotopia  a iných prác, založil a redigoval medzinárodne známy časopis Film Quarterly.  Zomrel vo veku  83 rokov  16. apríla  2012, zanechajúc za sebou vo svojom počítači tento dokument.

Preklad: Juraj Mesík, máj 2012