Medzinárodný filmový festival Bratislava sa tento rok prehupol už do druhej dekády svojej existencie. Na rozdiel od predošlého, jubilejného ročníka keď stagnoval, tentoraz tešil. Novým vizuálom, riaditeľom, skutočne medzinárodným tímom a posunom bližšie k festivalovej atmosfére.

Umeleckým riaditeľom MFF Bratislava sa stal mladý Francúz Matthieu Darras, ktorému asistoval pri skladbe programu tím siedmich poradcov z rôznych krajín. Nový riaditeľ narozdiel od starého osobne uvádzal takmer všetky premietania, čím zásadne pozdvihol úroveň i prepojil organizátorov a  fanúšikov. Novinkou bolo aj rozšírenie programu o dve súťažné sekcie – Súťaž dokumentárnych filmov a  Súťaž krátkych filmov, obe so samostatnými porotami. Celkovo festivalový program tvorilo 175 celovečerných, stredometrážnych a krátkych filmov, ktoré si prišlo pozrieť takmer 20 000 divákov v troch mestách.

 Bolo by zbytočné porovnávať MFF Bratislava s MFF Karlovy Vary, ale obstarožný vizuál a rovnako vyžitá webstránka, ktoré sa nemenilili roky pôsobili v kontraste ku každoročnej pasii pre oči v podobe originálnych karlovarských zvučiek skutočne ako výsmech. Nový vietor však neprivial len umeleckého riaditeľa a grafikov, ale aj nových sponzorov a mediálnych partnerov (ktovie či to spolu súvisí?). V dôsledku odklonu od komerčnej k štátnej (s verejnoprávnosťou by som to zasa nepreháňal) televízii nebola mediálizácia festivalu postavená na krátkych návštevách veľkých hviezd, či tiež "hviezd" typu modeliek po záručnej dobe čo v niektorom filme dostali štek ako to bolo doposiaľ. Namiesto toho sme si mohli užiť najväčší počet hostí v doterajšej histórii, skutočných filmárov, tvorcov, ktorí svoje diela prišli uviesť a diskutovať s divákmi. Aj v tomto roku sa festival odohrával v Banskej Bystrice a  Košiciach, pričom z jedného dňa sa predĺžil na tri. 

 K festivalovej atmosfére navzdory "vianočnému" konzum-teroru všade naokolo v nákupnom centre kde sa väčšina bratislavskej časti festivalu odohrávala prispeli nepochybne i akreditácie pre študentov humanitných odborov (za relatívne nízky poplatok) a upravenie sedenia vo foyer pri pokladniach sedacími vrecami na ležérnejší štýl. S mestom festival komunikoval pomocou premietaní v žiaľ poslednom bratislavskom tradičnom kine Mladosť a ceremoniálmy usporadúvanými v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. Je to dobrý začiatok, ale skutočne len začiatok, v tomto smere treba vykonať podstatne viac úprav.

 Už tradične je hlavným lákadlom festivalu v krajine kde je distribúcia kvalitných filmových diel viac než zlá, možnosť vidieť aktuálne snímky svetovej kinematografie na veľkom plátne. Tak to bolo i v prípade víťaza festivalu v Cannes, filmu Prorok (Un prophète,  r. Jacques Audiard, Fr. 2009). Je to akoby návrat do francúzskej kinematografie 70. rokov, zobrazuje naturalisticky tvrdý život tvrdých chlapov, ktorý je okorenený súčasnou islamizáciou. Obsahuje úžasné herecké výkony a neuveriteľne zručné rozprávačské umenie, keďže nenudí ani po viac ako dvoch hodinách napriek tomu, že väčšina deja sa odohráva medzi štyrmi stenami. No neporadilo sa mi zaznamenať, že by mal ambíciu niečo povedať, ani len snahu diváka prinútiť sa zamyslieť (a že by so zamotaného deja bolo nad čim).

 Lákadlom z iného súdka sú zasa profily osobitých tvorcov (sekcia Focus: Profiles), ktoré prinášajú možnosť nájsť obsiahly prierez celou kinematografiou na jednom mieste v relatívne krátkom čase a obvykle aj týchto autorov stretnúť. Tento rok to boli ruský režisér Karen Shakhnazarov, ktorého tvorbu sme mali možnosť poznať ešte za dôb "nadštandardných" vzťahov so ZSSR a americký nezávislý, teda tzv. indie režisér Jonathan Nossiter -obaja boli hosťami festivalu. Z tvorby Jonathana Nossitera ma zaujala dnes už klasika amerického nezávislého kina Nedeľa (Sunday, USA 1997) v ktorej na pozadí náhodného stretnutia dvoch stroskotancov života z ktorého sa vyvinie krátky milenecký vzťah, postupne, premyslene, no neprikrášlene ukazuje mizerný život ľudí prepadnutých do "welfare" systému najrozvinutejšej a najbohatšej krajiny sveta. Natíska sa otázka, ak to takto vyzeralo pred 12 rokmi a bez krízy čo sa deje v USA v súčasnosti?

Aktuálny americký indie film bol zastúpený napríklad snímkou Výbušné dievča (The Exploding Girl, r. Bradley Rust Gray, USA 2009). Snímka natočená v epicentre nezávislého kina, v New Yorku je jej typickým reprezentantom. Základným rámcom je nežný príbeh epileptickej teenegerky, čo však tvorí skutočné kvality filmu sú improvizované dialógy mladých hercov, netradičné zábery a uhly kamery podmienené nepochybne obmedzeným rozpočtom, no dodávajúce dielu nadštandardnú autenticitu big apple. Ak by som mal s chladnou hlavou žánrovo hodnotiť tento film, musel by som ho prirovnať k inscenáciám pre mládež, ktoré ešte pred 20 rokmi produkovala pre poobedné vysielanie Československá televízia.

 Posledným americkým filmom, ktorý som mal možnosť vidieť bolo zasa niečo netradičné, tentoraz dokument, jeden z troch, v rámci bohatej a hodnotnej selekcie (o ktorej sa na tomto mieste ešte určite dozviete viac). Patti Smith: Sen o živote (Patti Smith: Dream of Life, r. Steven Sebring, USA 2007 ). Z polovice unikátny pohľad do života a súkromia žijúcej hudobnej legendy, nevyhýbajúc sa sklamaniam a stratám, prekážkam a neistotám, akou bol návrat na pódium po šestnástich rokoch, včítane politických aktivít, pozoruhodné bolo recitovanie zoznamu zločinov G.W. Busha z obžaloby počas koncertu. Druhá polovica zasa pripomínala dlhý videoklip, ale vonkoncom nie svojvoľne, manieristický. Ak je cieľom dokumentu zachytiť realitu pravdivo tak sa to Stevenovi Sebringovi (pôvodne módnemu fotografovi) podarilo, lebo Patti Smith vo filme pôsobí rovnako ako pôsobila naživo keď som ju v lete tohto roku mal to šťastie osobne spoznať.

 Prvým filmom zo súťaže Prvých a druhých hraných filmov, ktorá je formálne nosným prvkom festivalu, bol ruský film Ponurá rozprávka (Skazka pro temnotu, r. Nikolay Khomeriki, Rusko 2009). Odohráva sa v súčasnom Vladivostoku, no mohol by sa kdekoľvek. Je to sonda do osamelosti v atomizovanej (post)postmodernej spoločnosti. Sledovanie takejto sondy je však zákrokom aj na publiku a to chirurgiou bez narkózy. Druhým a zároveň jediným domácim reprezentantomomom v súťaži je debut režisérkscenáristkyyy Miry Fornay Líštičky (Foxes, SK, ČR, Írsko, 2009). Na festivale sa uskutočnila jeho premiéra spojená s diskusiou s autorkou. Po dlhej dobe je to slovenský (i keď koprodukčný) film, ktorý sa odohráva mimo našu krajinu, zaoberá sa dôležitými otázkami, nezatvára si oči a zľahčuje hrou na "tragikomédiu". Koprodukcia dokonca nebola samoúčelná o podpore, nakoľko film sa zaoberá problémami ekonomických migrantov z východnej Európy vo Veľkej Británii a Írsku. Autorka založila svoj scenár na dvojročnom výskume medzi takýmito vysťahovalcami v Londýne kde žila. Názov Líštičky je alegóriou, takmer ezopovskou bájkou o polohe týchto ľudí: rovnako ako zvieratá z veľkomiest už nie sú schopné žiť v prírode, ani východoeurópski migranti nie sú bBritmi, no už ani Slovákmi, Čechmi či poliakmi. Príbeh sa odvíja a graduje v ambivalentnom vzťahu dvoch sestierktoré stvárnili neznáme herečky, čo je pri značnom opotrebovaní slovenských hereckých tvárí nutné kvitovať, rovnako však treba skonštatovať, že predstaviteľka staršej sestry Rita Banczi v niektorých scénach  prehrávala za hranice tolerovateľnosti.

 Najkvalitnejšou reprezentáciou domácej tvorby bol podľa môjho názoru, tentoraz však už mimo hlavnú súťaž (Focus: Made in Slovakia), pozoruhodný dokument Mesiac v nás mladej režisérky a scenáristky Diany Fabiánovej (dcéra známeho psychológa), ktorý získal už niekoľko ocenení vo svete. Hodinový, až detskou zvedavosťou kompovaný film o prežívaní menštruácie rôznymi ženamy už stihla uviesť dokonca rakúska štátna televízia. Autorka sa počas celého festivalu voľne pohybovala medzi divákmi. Tretím a zároveň posledným slovenským (v českej koprodukcii samozrejme) filmom, ktorý ma zaujal, bola semi-autobiografická snímka Ježiš je normálny (Take it Jeasy!, r. Tereza Nvotová, SK, ČR, 2008) v ktorej sa autorka a zároveň protagonistka snaží vyrovnávať s časom stráveným v detstve na zvláštnej sektárskej škole v 90. rokoch. Pri pohľade na ošarpanú budovu kde voľakedy sídlila však nesmieme strácať ostražitosť. Táto lokalizovaná verzia amerického biblického fundamentalizmu sa rozširuje po celom svete ako rakovina a ako dokladajú v zásade reportážne zábery s obradov „Triumfální centrum víry“ (odnože amerického „Word of Faith“) v súčasných Čechách, nie je možné ich podceňovať aj keď pre rozumného človeka so štipkou vkusu sú rovnako ohavné a manipulatívne ako "komunistické" prvé máje či hitlerovské norimberské snemy. Autorka sa po projekcii spolu so svojím producentom nebála odpovedať na mnohokrát osobné otázky divákov, no názoru a posudzovania takýchto náboženských prejavov sa vyhla. To bolo asi aj to, čo mi na filme chýbalo, ak by bol reflexiou vlastného osobnostného vývoja asi by to nevadilo, no on spája minulosť so súčasnosťou a viac otázok dáva ako zodpovedá. Podľa autorky (ktorá mimochodom pôsobila mimoriadne nenútene a prívetivo) bolo však práve toto cieľom. Film uvedie už 20. decembra Česká televízia, dokonca v spriedove hodinovej debaty na tému náboženského fundamentalizmu. Slovenská televízia, ktorá sa na festivale prezentovala ako veľkolepý podporovateľ kinematografie rozdávaním plnofarebných brožúrok na kriedovom papieri  podľa slov producenta o filmu s takto "kontraverznou" témou záujem nemá.

 S prehľadom najhorším titulom tohtoročného MFF Bratislava bola podľa môjho názoru francúzska psychologická dráma Prenasledovaný (Persecution, r. Patrice Chéreau, Fr. 2009) zo sekcie Zlatá panoráma, ktorá napriek vynikajúcim hereckým výkonom hviezd (Charlotte Gainsbourg, Hiam Abbas) úchvatnej kamere Yvesa Capea a zaujímavej hudbe nudí a vyvoláva dojem nekonečnosti. S prehľadom najmainstreamovejším filmom bola zasa britská historická, rádoby biografická snímka Mladá Viktória (Young Victoria, r. Jean-Marc Vallée, VB 2009), ktorá v niektorých momentoch presahovala do "dobrej tradície" nasládlej kostýmovej romantiky a la Sissi. Na druhej strane je však tento film materiálom vysvetľujúcim politickú situáciu v Európe v polovici 19. storočia efektívnejšie ako všetky učebnice a tak by sa dal vhodne použiť na hodinách dejepisu. K najväčším pozitívam okrem bohatej výpravy patria určite aj krásne scenérie, ktoré pri troche dobrej vôle môžme porovnať s legandárnym "obrazovým" Barrym Lyndonom Stanleyho Kubricka. Pozoruhodné je, že koproducentmi filmu boli slávny Martin Scorsese a Sarah Ferguson (známejšia ako "Fergie", vojvodkyňa z Yorku, teda členka tej iste kráľovskej rodiny ako samotná Viktória).

 Výrazne hodnotnejšieho zástupcu britského filmu mali možnosť vidieť tí, ktorí sa rozhodli pre najnovší film dnes už hviezdy prvej kategórie Evy Green Trhliny (Cracks, r. Jordan Scott, VB 2009). Film je podľa všetkého tak nový, že na festivale sa premietala nejaká produkčná verzia v ktorej bolo na niekoľko minút jasne vidieť závesný mikrofón. Eva Green tu po prvý raz od svojho úchvatného debutu v Bertolucciho Snílkoch skutočne hrá, postavu z mäsa a kostí, nie samú seba. Nevedno či sa komplexnejším, temnejším vodám vyhýbala z objektívnych dôvodov (konieckoncov ma uzavretých viacero mimoriadne lukratívnych reklamných zmlúv), alebo ich subjektívne jednoducho nezvládala, tentoraz neprajníkov umlčala. Postavu vychovávateľky v dievčenskej internátnej škole, ktorá osciluje medzi femme fattale a šedou myškou by niekto mohol charakterizovať aj ako pedofilnú psychotičku a takú ju jej až do poslednej scény aj uveríme.

 Ak by som mal z pestrej festivalovej ponuky niečo bezvýhradne doporučiť boli by to okrem holandskej čiernej komédie Posledné dni Emmy Blankovej (De laatste dagen van Emma Blank, r. Alex van Warmerdam , 2009) o ktorej nič nemôžem povedať, aby som vás nepripravil o zážitok, dva filmy. Päť minút od neba (Five Minutes of Heaven, r. Oliver Hirschbiegel , VB 2008). Tento herecký koncert Liama Neesona a Jamesa Nesbitta, spája dedičstvo náboženského teroru v Severnom Írsku v 70. rokoch s fenoménmi súčasnosti ako sú televízne reality show a islamský fundamentalizmus. Režisér Hirschbiegel zaujal už svojou snímkou Pád tretej ríše. Pozorovatelia vtákov (Birdwatchers, r. Marco Bechis, Taliansko -Brazília 2008). Príbeh zo života juhoamerických indiánov determinovaného chudobou, alkoholizmom a samovraždami. Sujet postavený na donquijotovskom pokuse o útek z rezervácie a návrat na rodnú zem, ktorú teraz vlastní bohatý farmár. Obrazy juhoamerickej krajiny dostávajú až mystický charakter v spojení s barokovou hudbou Domenica Zipoliho, ktorý bol okrem skladania aj jezuitským misionárom Južnej Ameriky, čo celý príbeh robí nadčasovým a kladie ešte zásadnejšie otázky ako je koncept vlastníctva.

 Ceny si medzi seba rozdelili, v približne rovnakej miere belgicko-francúzsky film A boh odišiel (Le jour où Dieu est parti en voyage , r. Philippe Van Leeuw, 2009) o genocíne v Rwande a Hrať svoju hru (Eastern Plays, r. Kamen Kalev, Bulharsko -Švédsko, 2009) o mladých Bulharoch a ich dezilúzii zo sveta a života, ktorý vedú. Cenu Kinema film roka, filmového servera kinema.sk dostala Tarantinova perverzitka Nehanební bastardi. Najlepším krátkym filmom sa stala talianska snímka Rita (r. Fabio Grassadonia & Antonio Piazza, 2009), ktorá mala v Bratislave dokonca svoju svetovú premiéru. Absolútna väčšina uvedených filmov mala slovenskú (veľa dokonca stredoeurópsku) premiéru. Rovnako absolútna väčšina snímok sa s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nikdy do našich kín nedostane, škoda.