Už po desiatykrát sa na začiatku decembra uskutočnil Medzinárodný filmový festival Bratislava. Tradične v nákupnom centre na pravom brehu Dunaja, ktoré bolo od posledného ročníka „okrášlené“ o kancelársku vežu, špatiacu mesto tak ako máločo.

. Ako rodený Bratislavčan, po predkoch vlastne Prešporák, teda vstupujem do tohto „Mordoru“ len s veľkou nechuťou. Prekonať mi ju pomohla ponuka 206 filmov, ktoré inak na Slovensku na veľkom plátne asi neuvidím. Tradičný ostal i „vizuál“ festivalu spolu so zastaranou webstránkou a trochu zatuchnutými zvučkami aj grafickou úpravou tlačovín. Dobrodružnejšieho ducha, našťastie, prejavili organizátori pri rozširovaní festivalu a premietania sa po prvý raz uskutočnili i v Banskej Bystrici a Košiciach, čo je vzhľadom na pomery v slovenskej kultúre a špeciálne v kinematografii záslužný čin.

Hlavnou a festivalovo nosnou sekciou bola Medzinárodná súťaž prvých a druhých hraných filmov, ktorá už tradične prilákala aj najviac tvorcov. Teda tých, z ktorých sa (možno) stanú hviezdy a potom do Bratislavy už zrejme neprídu. Príklad si z nich, našťastie, nevzal slávny maďarský režisér István Szabó, ktorý festival svojou účasťou poctil a prevzal si Mimoriadne ocenenie za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii.

Nemenej zaujímavou sekciou vzhľadom na dlhodobú a žalostnú absenciu európskych snímok v našich kinách ostáva Made in Europe. Zhliadnuť sme mohli novinku vynikajúceho chirurga (či patológa) ľudských emócií Mikea Leigha Buď šťastná (Happy-Go-Lucky), ktorá sa ako jedna z mála dostane, našťastie, i do bežnej distribúcie, a preto si na ňu ešte počkám. Naopak, do distribúcie sa nedostane čiernobiely poľský film režisérky Doroty Kedzierzawskej Čas umierať (Pora umierac). Tento komorný príbeh niekde na polceste medzi poviedkou a monodrámou maximálne civilne, hádam až inklinujúc k dánskej Dogme, hovorí o posledných veciach človeka a pre mňa bol napriek nezáujmu divákov vrcholom festivalu. Sklamaním bol ruský film režisérky Anny Melikjanovej Morská víla (Rusalka), ktorý sa zasekol niekde v postmodernom nevkuse deväťdesiatych rokov a ani ponášky na Améliu z Montmartru mu nepomohli (bol uvedený aj na prehliadke súčasnej ruskej kinematografie v kine Mladosť). Absolútnym prekvapením, a nielen pre mňa, sa stal a stále je maďarský solitaire Taxidermia režiséra Gyorgy Pálfiho. Vyžaduje si silný žáludok a málo predsudkov, no svojou obrazotvornosťou a intelektuálnou mnohoúrovňovosťou to vynahradí. Pitoreskný svet reálneho socializmu osemdesiatych rokov, ktorého kritika je amplifikovaná do sveta hororových snov, sa stretáva s dneškom v perverznej dokonalosti a dokonavosti.

Poviedkový film Tokyo!, ktorý sa vďaka európskym koproducentom dostal do predošlej sekcie, ale v skutočnosti sa viac hodil do nemenej atraktívnej sekcie Svetový čas (GMT), ma zaujal kafkovskou atmosférou. Zápletky a nálada ako vystrihnutá zo slávnych poviedok ako Premena sú tu postavené pred kulisu súčasného ázijského veľkomesta. Divák nevie, či sa má (smie) smiať alebo musí celý čas ostať vážny. Súdiac podľa reakcií preplnenej sály my, sporadicky smejúci sa, sme boli v menšine. Nevadí. Podnetov na zamyslenie mali dosť všetci. Nuda vyzerá inak ako toto spoločné dielo Michela Gondryho, Leosa Caraxa a Bong Joon-ho. Posledná veta tragicky neplatí pre film Isabel Coixet Umierajúce zviera (Elegy) podľa rovnomenného románu Philipa Rotha. Také eklatantné mrhanie hereckým talentom gigantov, ako sú Ben Kingsley a Dennis Hopper či megastar Penélope Cruz, som nezažil už dávno. Ak by sa film volal „Klišé“, bolo by ho možné považovať za paródiu. Paródiu všetkých tých dojemných čŕt zo života amerických vyšších stredných vrstiev. Množstvo klišé vyskytujúcich sa v tomto diele na filmový meter je také veľké, že ich nemôžem ani vymenovávať. Potrebným osviežením a z komerčného hľadiska nepochybným vrcholom festivalu bola slovenská premiéra novej komédie slávneho Woodyho Allena Vicky Cristina Barcelona. Tri veľké hviezdy, Scarlett Johannson, Javier Bardem a Penélope Cruz, v tejto snímke nesklamali, i keď filozofické polohy od starnúceho velikána už asi radšej nečakajme. Vo svojom prvom filme natočenom v neanglicky hovoriacej krajine (Španielsko, samozrejme) sa skôr poetikou vracia k Tajomnej vražde na Manhattane.

Focus: Hudba a film, predstavil sedem spojení týchto dvoch umení. Napriek snahe sa mi z nich podarilo vidieť len jeden, Heima: film kapely Sigur Rós. Neviem, či som na veľkom plátne videl dokument alebo dlhý videoklip, ale je jasné, že to bol zážitok priam hypnotizujúci. Určite nie explicitne pozitívny pre každého, ale koniec koncov táto dnes už svetoznáma islandská kapela nie je a ani sa nesnaží byť mainstreamom. Film mapuje turné z roku 2006, ktoré absolvovali po malých mestách svojho rodného ostrova po návrate z „veľkého sveta“. Jednotlivé skladby sú ilustrované prestrihmi, viac či menej štylizovanými, na jedinečnú islandskú prírodu. Jedinečnú ako táto hudba, ktorú by som ani ako fanúšik neodporúčal nikomu so sklonmi k depresívnej sentimentálnosti.

Siedma sekcia festivalu inak prezentujúceho výlučne hrané filmy bola nazvaná Azyl (rovnako ako internetový pandant) a prezentovala krátkometrážne filmy rozdelené do dvoch podsekcií: minútové a päťminútové. Vzhľadom na objektívnu nenáročnosť ich uloženia i ochotu autorov ich možno bezplatne zhliadnuť na internetovej adrese festival.azyl.sk/2008. Najväčší záujem vo mne vyvolalo animované dielko s názvom Flug – Urban Metamorphosis tvorcu Petra Kišantala, ktoré na pomedzí fantazijného, snového sveta a ekologického teroru nečakane pretvára známe časti nášho hlavného mesta. Rovnakého názoru bola i odborná porota, ktorá mu udelila prvé miesto.

Deň pred záverom festivalu sa konal slávnostný večer najčítanejšieho slovenského filmového magazínu Kinema.sk, ktorý napriek technickým problémom prebehol rýchlo a premietanie víťaznej Čiernej krvi (There Will Be Blood) od Paula Thomasa Andersona sa uskutočnilo v únosnom čase.

Dôležitejšie ako ocenenie žurnalistov určite bolo to, ktoré vzniklo jednoduchou matematikou, najnavštevovanejší film v slovenských kinách: Bathory Juraja Jakubiska. Asi by som sa tešil, že slovenský film sa vyrovnal „titanicom“, ak by to nebola táto znôška historických nezmyslov, nezvládnutého scenára a strihu. Z dobre informovaného zdroja som sa dozvedel, že na zemi strižne, v ktorej tzv. final cut tohto veľkofilmu vznikal, ostalo ležať toľko materiálu, že by z toho mohol byť aj televízny seriál. Možno aj mal byť. Ako inak ospravedlniť to množstvo postáv, ktoré nestíhame v spletencoch objektívnej a snovej reality spoznávať? Jakubisko je nepochybne vynikajúci režisér, ale, žiaľ, urobil tú istú chybu ako Luc Besson (o. i. v prípade filmu The Messenger: The Story of Joan of Arc) a namýšľal si, že akýkoľvek scenáristický problém vyrieši na „pľaci“. Nestalo sa a tí, čo tvrdili, že neporiadok preplnený atraktívnymi menami i hojnosťou všetkého ostatného s názvom Post Coitum je známkou upadajúcej úrovne starnúceho majstra, mali pravdu.

Samotný záverečný ceremoniál rovnako ako aj otvárací bol viac nafúkanou prehliadkou „slovenských celebrít“ a povinnou jazdou pre sponzorov aj partnerov ako oslavou filmového umenia. Cenu Grand Prix hlavná porota udelila talianskemu filmu Sviatočný augustový obed (Pranzo di Ferragosto) režiséra Gianni Di Gregoria, ktorý som, žiaľ, nemal možnosť vidieť. Viacero ocenení si však odniesli i libanonsko-britská snímka Pod bombami (Sour le Bombes) a mexicko-francúzsky film Bastardi (Los Bastardos). Bastardmi sa tu označujú dvaja mexickí námedzní robotníci, ktorí bez oficiálnych dokumentov živoria v americkom Los Angeles. Úplný záver festivalu patril novinke bratov Coenovcov Po prečítaní spáľte (Burn after reading), o ktorej si nedovolím tvrdiť, či je čiernou komédiou alebo špionážnym thrillerom, prípadne paródiou oboch žánrov naraz. Úžasné herecké výkony Georgea Clooneyho a Brada Pitta, ktorí sa zhostili úloh antihrdinov, klasicky enigmatický John Malkovich a zlovestná Tilda Swinton, ktorá ako by si zopakovala rolu z thrilleru Michael Clayton, podporili originálny scenár a vytvorili vynikajúci film, ktorý budete mať možnosť vidieť aj mimo festivalu.