JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Francúzske umenie vojny

Kríza žánru | Autonómna zóna | Michal Havran ml. | 05.11.2011

_ma_small

Na prvej stránke novín dnes nie je politik s vyčerpaným pohľadom ani televízna hlásateľka so svojimi novinkami v súkromí.

Pozerá sa na vás portrét napríklad amerického spisovateľa Jonathana Franzena. Práve ste si kúpili Time magazine a zisťujete, že o podobe a hlase sveta nerozhodujú len živočíšna túžba po moci, krach burzy alebo letecká katastrofa.

Pre milovníkov kníh je jeseň najkrajším ročným obdobím. Cez leto dočítali ostatné knihy, už niekoľko mesiacov nič poriadne nevyšlo, ak nepočítame oneskorené slovenské preklady titulov, ktoré ste si prečítali v českom jazyku. Aj my máme naše "rentrée littéraire"- literárnu jeseň. Argo vydalo ďalšie zväzky zobraného Borgesovho diela, vyšiel aj Houellebecqov ocenený román Mapa a teritórium a o chvíľu sa konečne dočkáme aj jeho slovenského prekladu.

Vo Francúzsku je literárna jeseň prejavom silnej neurózy. V rozpätí od posledného augustového týždňa do polovice októbra dostanú kníhkupci viac ako šesťsto titulov fikcie a poézie. Ďalšie stovky sú eseje, zobrané spisy, nové edície starých vydaní, lebo nová generácia literárnych redaktorov a prekladateľov nezápasí, na rozdiel od spisovateľov, so svojimi súčasníkmi, ale so svojimi predchodcami.

Zo šesťsto titulov je štyristo domácich - francúzskych, belgických, švajčiarskych, kanadských a západoafrických spisovateľov, niekoľko diel je z Karibiku a Tichomoria. Vysvetlenie fenoménu je pritom dosť jednoduché. Väčšinu literárnych cien vrátane najprestížnejšej Gouncourtovej, dotovanej jedným eurom, udeľujú práve na jeseň.

Panika

Prvý novembrový týždeň zachváti kaviarne v St. Germain de Pres panika. Bude to ten neznámy učiteľ zo strednej školy Alexis Jenni, čo napísal L’Art francais de la guerre - Francúzske umenie vojny? Alebo Marien Defalvard, 19-ročný chlapec z buržoáznej rodiny a jeho román o nudnom živote 19-ročných chlapcov z buržoáznych rodín? Alebo Sorj Chalandon a jeho ďalší román Retour à Killybegs (Návrat do Killybegs) o severoírskom konflikte, ten, čo robil vojnového reportéra pre Liberation a minulý rok prestal fajčiť?

Niektorí sa skrývajú pred médiami v bytoch, iní na vrchnom poschodí Café de Flore - tam, kde čašníci nepúšťajú turistov, lebo tu sedí Beigbeder a Bernard Henri-Levy a občas aj Sollers, ale ten to tu nemá rád, lebo je to od ruky z redakcie le Nouvel Observateur. Radšej sa zastaví na Dantone v Les Editeurs a navyše, neznáša BHL politické postoje.

Niektorí kníhkupci sa rozhodli, že až do vyhlásenia poslednej literárnej ceny majú zatvorené.

Do výkladu dali Jungovu Červenú knihu a na dverách majú nápis, len tak sa nevrátim. Literárne prílohy denníkov a týždenníkov, ktoré sú, podobne ako v Británii, novinami v novinách, koncom leta zhrubnú, redakcie naberajú recenzentov. Najlepší sú kníhkupci, je ich toľko, že PR oddelenia vydavateľstiev by skrachovali, ak by si chceli kúpiť ich názor.

A potom sa začína masaker. "Christine Angot tento rok nemusela napísať vôbec nič, jej kniha je taká slabá, taká príšerná, nečitateľná, bez príbehu, bez hlasu, bez predstavivosti, bez schopnosti narábať s jazykom." Francúzsky kritik je pohromou. Nikomu nič nedlhuje, nič ho nezaväzuje, nemá literárnu ambíciu, nezávidí autorom ich minulú ani budúcu slávu, pretože on rozhoduje o tom, na koho budeme spomínať a kto bude chodiť parížskymi kanálmi.

Kde je "najlepšia inšpirácia"?

Vo Francúzsku chce byť spisovateľom šesť miliónov ľudí. Osemdesiat percent z tých, ktorí píšu, žije z minimálnej mzdy. Krajina je jednou z najväčších veľkovýrobní literárnych textov. Výhodou literárneho priemyslu je, že sa nedá celkom dislokovať od svojho jazykového prostredia, a teda zatiaľ nehrozí, že by písali literatúru napríklad otroci v čínskych fabrikách. Má to však už čínske znaky masívnej produkcie a kompulzívnej spotreby. Reklamné kampane v metre, spoty v rozhlase a v televíziách.

Spisovateľ, akýkoľvek, je v tejto krajine počas dvoch mesiacov naozajstnou hviezdou.

"Ako píšete? Ešte stále rukou, ako John le Carré?""

"Nie, mám iPad, môžem si na ňom prezerať knihy o umení, aj keď sa zle anotujú texty, ale vlastne píšem na počítači."

"A v zime chodíte do Biarritzu, do hotela princeznej Eugénie, kde teraz chodia všetci ruskí boháči a intelektuáli?"

"Nie, žijem v Írsku, atlantické pobrežie mi nerobí dobre, stále tam fúka, hučí mi z toho v hlave."

Kedy píšete, či postojačky, poležiačky, nadránom ako Hemingway, v noci ako Balzac, máte auto? Kde chodíte v lete, kde je "najlepšia inšpirácia," prezraďte našim divákom nejaké milé zákutie, hádam niekde na brehoch Loiry, kde by mohli začať písať.

Lúčime sa s vami s knižnou novinkou Písanie pre idiotov.

Konfekčné myslenie

Premena tichej práce spisovateľa na návnadu pre čitateľov je najriskantnejšou operáciou literárnej jesene. Odrazu viete menej o knihách, ktoré vyšli a ktoré by ste si mohli prečítať, ale viac o tom, či môže ísť takto spoločensky uznaný spisovateľ do talkshow na Canal plus, oblečený v čiernej košeli a čiernom saku od Zadig Voltaire. Či sa ešte tento rok nosí medzi spisovateľmi úzka kravata, ale uvoľnená, alebo sa vrátili nemecké vojenské kabáty, lebo vraj mohutné topánky, booties z Londýna, musíš mať bez ohľadu na vrch.

Pod okuliarmi, s účesmi z Twilightu, zvýraznenými šedinami, sedia v televíznych a rozhlasových štúdiách spisovatelia, a tak na nich vidieť, že sa boja, že toto určite nechceli, chceli predsa iba písať tisíc slov za deň, o detstve, o rozchode, občas esej o Proustovi a teraz musia hovoriť či poobede spia a píšu potom, alebo už vôbec, lebo je horúco a na juhu sa do večera nerobí.

Spisovateľ, ako módna ikona Beigbeder, mal rubriku vo Voici, keď čitateľom z Rive droite každý týždeň vysvetľoval, prečo je dôležité čítať Selbyho a Borroughsa. Spisovateľ, ako sociálny prípad, ktorý píše v chudobe, lebo tá esteticky nerozptyľuje a je nositeľkou všakovakých orientálnych cností o skromnosti a pokory. Spisovateľ, ako životný štýl, človek, ktorý si nemusí umývať ruky Savom, lebo už nepoužíva začierňovaciu pásku a chodí na recepcie. Aj na veľvyslanectvo ho pozvú, lebo chcú vedieť, čo sa deje v krajine a kto iný, ako spisovateľ, vie pomenovať aj to, čo sa v krajine nedeje.

Na obed sedí s vydavateľom a scenáristom, sedia už tri hodiny, no kniha sa nebude dať adaptovať, lebo Houellebecqovi hrdinovia majú vulgárny vnútorný aj vonkajší život, možno sa podarí muzikál. Nemci ho kúpia, lebo im môžete na čítačke recitovať po francúzsky aj suši menu a ocenia to viac ako Goetheho.

Kniha, ako kečup, hneď vedľa akciového hrášku v konzerve, teraz len za 90 centov, na knihe červený pás, 150-tisíc predaných exemplárov, v druhom vydaní už aj cena, ktorú získal od čitateliek Elle, prix Femina, Renaudot, prix Flore a samozrejme Goncourt.

Už dávno všetci vedia, že kniha po vydaní prestáva patriť autorovi. V tejto situácii nie je isté, či ešte dokáže konštituovať vzťah medzi čitateľom a spisovateľom. Do ich intimity vstupuje toľko sprostredkovateľov, že pri čítaní do vás akoby stále niekto drgal - úryvok rozhorčeného dialógu z reštaurácie o poslednej Nothomb, že sa stala grafomankou, že svoje knihy fláka, holič už nemôže ani cítiť Fred Vargas, má pocit, že číta stále jej prvú knihu, Beigbedera aj s celou jeho parížskou suitou by som podrezal, no dobre, aspoň by som im pokazil účesy.

Svetová výnimka

Autori a knihy sa stali takou nenahraditeľnou súčasťou každodenného života, že sa o nich diskutuje rovnako, ako o nových zľavách v Rive gauche.

Málokto dnes dokáže odhadnúť, čo sa bude diať v nasledujúcich rokoch. Veľké vydavateľstva podpísali dohody o právach na Kindle, iPady a ďalšie tabletové formáty. Nezávislí kníhkupci sa obávajú, že čitateľovi už nebude mať kto po zániku ich obchodov poradiť, čo je naozaj zaujímavé a čo je iba nové.

V krajine, kde sa stala kultúra plnohodnotným priemyslom, prežíva kniha zatiaľ nevídanú zmenu. Autori sa stávajú hviezdami, jazykovedci a kritici sa tešia, že jazyk nezastaviteľne rastie, pohlcuje jazyk predmestí, jazyk prisťahovalcov a nových technológií, pretavuje chuť a zvuk nanovo, dokáže novým spôsobom rozprávať nové príbehy. Cenou za to je uniformizácia literárneho vkusu, autori v úlohe dedinského karnevalu, dnes sme na čítačke v Dijone, zajtra v Poitiers, obliekaní veľkými módnymi domami, aby nerobili svojim vydavateľom hanbu.

Napriek všetkému francúzska literárna jeseň dokazuje, že krajina je vo svojej fetišizácii jazyka a spisby skutočne svetovou výnimkou. O knihách sa diskutuje v televíznom prime time, verejnoprávna televízia pritiahne adaptáciou Moupassantových poviedok milióny divákov, literárne časopisy majú desaťtisíce predplatiteľov. Aj najhorší žiak z učilišťa v strede krajiny pozná repliky z Rabelaisa a vie, že Céline bol paranoidný antisemita.

Krajina akoby spojila južanskú posadnutosť vyrozprávať aj za cenu fabulácie život, aký by mohol byť, a franskú vášeň pre systematické myslenie, ktoré zaviedol poradca Karola Veľkého, Alcuin.

Najstarší dôkaz, že Európa existuje

Literatúra, možno viac ako iné umenie, nech je už akokoľvek obeťou, alebo víťazom premeny tvorby a myslenia na tovar, umožnila Francúzsku pochopiť vlastné zlyhania a pestovať vnútorný imperializmus, ktorý umožňuje objavovať, pomenúvať a obývať čoraz vzdialenejšie a nebezpečnejšie kraje vnútorného sveta.

Nič z toho, čo vyčíta krajine povrchný cestovateľ, ktorý sa rozčúli, že v kaviarni nerozumejú jeho korporátnej angličtine, ktorú dostal k lízingovému ibooku, v dielach tohtoročných kandidátov na Gouncortovu cenu, nenájdete. Iba pokojnú prácu s obrazmi, gladiátorské zápasy so stále nezrozumiteľnejším jazykom súčasnosti, spomienky na bicyklovanie vo Verdone, šálku kávy v Lacoste, túžbu nebyť Francúzom, lebo vás je toľko, že nič neznamenáte, nikomu nechýbate, ako v zákopoch prvej svetovej, pri ofenzíve v Marne.

Žijete v exile, v jazyku, ktorý vymyslel a udržiava imaginárnu republiku ducha - la Republique de lettres, najstarší dôkaz toho, že Európa existuje, že sme síce možno už prehrali, ale stále máme na našej strane literatúru, jedinú dcéru mágie, ktorá každú jeseň vyloží na stoly kníhkupectiev stovky tarotových kariet a vy si z nich vyveštíte prítomnosť.

esej vyšla 23. októbra v denníku Pravda

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 62 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 05.11.2011 (m. stefanovic)

Diskusia k článku obsahuje 3 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist