Cesta z Lacoste do Loumarin cez malý luberonský priesmyk trvá autom výdatnú polhodinu.

Musíte ísť po ceste, ktorou si to razil 4. januára 1960 v luxusnom Facel Vega Albert Camus s priateľom Michelom Gallimardom,  synovcom Gastona Gallimarda,  zakladateľa rovnomenného vydavateľstva. Obaja sa zabili o pár hodín neskôr v Le Petit Villeblevin, v Yonne, kde sa zastavili v  reštaurácii.   Albert Camus je pochovaný v Loumarin, kde si kúpil vďaka Nobelovej cene dom.

Dom našiel provensálsky rodák, básnik René Char. Camusova dcéra Catherine v ňom žila dvadsať rokov s Robertom Gallimardom, ďalším členom najvplyvnejšej francúzskej vydavateľskej rodiny. Preto keď Antoine Gallimard, súčasný šéf  vydavateľstva hovorí: „ja som francúzska literatúra,“ má pravdu. Vydavateľstvo Gallimard z ulice Sébastien - Bottin v parížskej Latinskej štvrti (kde sídli od roku 1930), je s literatúrou zviazané masívnym katalógom a s autormi - rodinnými väzbami. Koncom mája oslávi sto rokov.   

Mládenec Gaston z pravého brehu Seiny

Na počiatku príbehu vydavateľstva, z ktorého sa veľmi rýchlo stala intelektuálna supraštruktúra krajiny, stojí spisovateľ André Gide, vydavateľ Jean Schlumberger a dramatik Jacques Copeau. Gide, Paul Claudel a ďalší autori patria k tvorivej skupine, ktorá publikuje  od roku 1909 v NRF (Nouvelle Revue Française). Ide o malú revue, čo sa venuje literatúre a kritike, ktorú  rok predtým založil Schlumberger.  Gide je presvedčený, že NRF  má s jeho autormi na viac, a na rok 1911 naplánujú vznik vydavateľstva NRF. Medzi prvými autormi, ktorí mu sľúbia, že svoje diela uverejnia v novom vydavateľskom dome je básnik Saint - John Perse, známy pod pseudonymom Alexis Léger. Vo vydavateľstve vychádzajú v júni 1911 štyri tituly: Rukojemník od Paula Claudela, Isabelle od André Gidea, Matka a dieťa od Charlesa Louisa Philippe a Perseho zbierka Éloges.   

Prvé tituly majú veľký úspech, no literárna revue s ambíciou reflektovať najvýraznejšie umelecké pohyby v Paríži a zároveň viesť edičnú činnosť potrebuje veľmi rýchlo človeka, ktorý si to zoberie na starosti.   Gide a Schlumberger obaja poznajú rozšafného mládenca z pravého brehu Seiny Gastona Gallimarda. Jeho otec Paul je majiteľom divadla  Théâtre des Variétés a zberateľom impresionistických plátien. Gaston prežíva mladosť v ateliéroch, divadlách a kaviarňach zo štvrtí bohémskej buržoázie v okolí Saint - Lazar, kde míňa peniaze svojho otca. Gide mu ponúkne viesť NRF s vedomím, že Gaston má okrem dobrého vkusu, priateľov v umeleckých kruhoch aj rodinné peniaze a túžbu emancipovať sa od otcových aktivít.Dnes sa ukazuje, že André Gide mal okrem literárneho talentu a charizmy aj intuíciu. V Gastonovi objavil najschopnejšieho možného vydavateľa, ktorého meno sa stane symbolom životaschopnosti vysokej literatúry a pestovania vlastného, kultivovaného čitateľa.    

Takmer tragický omyl s Proustom

Z prvého obdobia si aj napriek silnému katalógu zapamätá literárna história stretnutie Schlumbergera s istým Marcelom Proustom. V roku 1913 priniesol astmatický Proust vydavateľovi prvý diel Hľadania strateného času. Swanovu lásku Schlumberger odmietol po konzultácii so Gideom. Ten sa neskôr za svoje rozhodnutie ospravedlnil. Gallimard nakoniec Prousta presvedčil, aby sa po úvodnom nedorozumení vrátil. Druhý diel V tieni dievčat v kvetoch získal v roku 1919 Goncourtovu cenu. V roku 1917, v čase, keď na frontovej línii  od Verdunu po Marne ležali milióny padlých Francúzov, oživil Gallimard francúzsku poéziu. Po desaťročia mlčania, matematických výpočtov a písania Cahiers sa vrátil na literárnu scénu Paul Valéry s La Jeune Parque, považovanú dodnes za vyvrcholenie básnickej tradície francúzskej proveniencie.

Gallimardovci sa stiahli v roku 1940 k básnikovi Joë Bousquetovi, ktorý žije, chromý, od konca prvej svetovej vojny v Caracassonne na juhozápade, v spoločnosti ópia a čoraz pevnejších básnických štruktúr. Vydávanie NRF je prerušené, Nemci kritizujú „toxický“ a „zožidovštený“ katalóg. Cenou za záchranu je vymenovanie rekacionárskeho spisovateľa Pierre Drieu La Rochelle za nového riaditeľa. Jeho vzťahy s okupantmi sú vynikajúce.  Nepublikuje síce antisemtické pamflety Louis Ferdinanda Célina, ktoré sa stali po vojne hanbou vydavateľstva Denoël, no zaťaží katalóg kolaborantskou literatúrou. Aj napriek tomu, že ľudia z Gastonovho okolia organizujú odboj a Gallimard uverejní počas vojny diela Alberta Camusa, Saint- Exuperyho, Louisa Aragona, Paul Aragona a Jean - Paul Sartra, ich to nezáchráni pred povojnovom zúčtovaním. Pierre Drieu sa síce obesí, no proces „očisty“ dočasne ukončí činnosť NRF.     

Klávesy, čo určujú rytmus myslenia   

Čo to znamená, keď sa v krajine objaví taký vydavateľ ako Gallimard?  V Paríži, v srdci tvorivej mapy krajiny sa objaví konvergenčný bod. Gallimard sa už v medzivojnovom období stal pútnickým miestom nového francúzskeho románu a esejistiky. Svoje rukopisy mu posielajú surrealisti, vznikajú edície mladej americkej literatúry s Dos Passosom, Hemingwayom a Steinbeckom, a Gallimard vytvorí priestor pre diela z oblasti filozofie, estetiky a histórie. 

Znamená to aj to, že na pultoch kníhkupcov pri Seine sú krémovo biele chrbty z viac ako 40 tisícového katalógu vydavateľstva vystavené ako klávesy, ktoré určujú rytmus myslenia. Táto dynamika, ktorej isté totalitné črty kritizuje dnes v krajine mnoho autorov, sa skladá z viacerých prúdov. Okrem  permanentnej edičnej revolúcie, ktorá umožňuje Gallimardu získať najviac literárnych cien, si vydavateľstvo zároveň sakralizuje najvzácnejšie diela v zbierke La Pléiade.    

Aj miestne média pochopili, že nedávne vydanie dvojzväzkového diela Milana Kunderu v Plejáde je mimoriadnou udalosťou. Nie len preto, že videli celú legendárnu zbierku niekde u Gibert Jeune pri Depárt St. Michel, kde na štvrtom poschodí držali v ruke napríklad dvojzväzkového Borisa Viana vytlačeného na biblickom papieri Garamonde, s vypracovaním v plnej koži a inkrustáciami z 23 - karátového zlata. Aj Kunderova extrémna poetická inteligencia váži v Plejáde 80 gramov na hárok...  

Miesto v Plejáde je prvým záchytným táborom vo výstupe na Parnas. Na vrchole čaká Baudelaire. Jeho  Dielo, vyšlo na Vianoce 1931 ako prvý zväzok edície, pri ktorej anglická Everyman´s Library vyzerá ako Kronen Zeitung z Obchodnej  zo zimy 1990. Kundera je jeden z mála autorov, ktorého dielo vychádza  v edícii založenej Jacquesom Schriffinom, ruským emigrantom z Baku, za autorovho života. Predtým vydal Gallimard zo žijúcich spisovateľov Andrého Malrauxa, Paula Claudela, alebo Henry de Montherlanta.A krátko pred smrťou stihol nedávno uviesť zobrané dielo Juliana Gracqa, autora, ktorého najskôr odmietol uverejniť, čím zopakoval proustovskú chybu. Vstúpiť do Plejády, ktorá má dnes 550 zväzkov a ročne v nej po náročnej edičnej práci pribúda 5 - 6 nových titulov, je pre živých autorov snom, ktorého sa nedočkal ani  Céline. Vydanie Kunderovho diela sprevádzala mediálna kampaň, ktorá mobilizáciou ducha a talentu prevyšuje väčšinu tohtoročných kultúrnych udalostí.   

Republika ducha   

Je  dôležité vedieť, že Gallimard spolu s ďalšími stovkami väčších až najmenších vydavateľov je iba symptómom toho, že francúzsky jazyk je už od čias Montesquieuho exilom myslenia, ktoré si napokon v týchto neviditeľných svetoch vybudovalo svoju La République de Lettres. Vydanie mimoriadnej knihy, návšteva, aj zahraničného spisovateľa, dlho očakávaná básnická zbierka - sú stále v centre pozornosti verejnosti. Preto nie je náhoda, že kľúčové diela francúzskeho povojnového myslenia, Slová a veci od Michela Foucaulta, historikov  zo školy Annales okolo Georgesa Dubyho nečítajú iba študenti v knižniciach, ale aj ľudia na zástavkách metra, alebo vo vlakoch.

Nemusíme podliehať žiadnej idealizácii jedného európskeho národa a jeho vysokého literárneho vkusu, ktorý existuje vďaka pomerne náročnému stredoškolskému a vysokoškolskému štúdiu, založeného na ovládaní starých jazykov a pestovaní esejistiky. Vo Francúzsku je, povedané slovami Michela Houellebecqa „básnik posvätným parazitom“ . Vzťah buržoázie k mecenátu umenia a tvorby sa od čias Guillaume IX. z Poitiers, spolubojovníka Godefroya  de Bouillon počas prvej krížovej výpravy  výrazne nezmenil. Úlohy šľachtického dvora  Blanche z Carlat-Gévaudan-Lodève-Provence, ktorý začal kodifikovať ideológiu dvornej lásky, zavŕšenú pôsobením Aliénor d'Aquitaine, dnes prebral na seba do veľkej miery práve Gallimard a jeho finančná supraštruktúra.

Esej vyšla aj v denníku Pravda