Bol to úryvok z Klimáčkovej knihy Námestie kozmonautov (LCA, 2007), uverejnený pred niekoľkými týždňami v sobotňajšom Kumšte, ktorý naznačoval, že to bude skvelé čítanie o ďalšej „neviditeľnej“ generácii, ku ktorej, súc iba o niekoľko mesiacov mladší, tiež patrím. Klimáčkove postrehy o tom, ako sa v dnešnom živote prejavuje generácia Ю, museli jej príslušníkom niečo bytostne pripomenúť. Očakávania bežného čitateľa teda boli veľké.

Príbeh dvoch spolužiakov pochádzajúcich z malého nevýznamného mestečka, ktorí sa stretávajú po dvadsiatich rokoch, pričom väčšinu z tých dvoch desaťročí tvorí snaha tejto vekovej vrstvy vysporiadať sa s novými postkomunistickými podmienkami, na ktoré Marošova a Igorova generácia „Ю“ nebola pripravovaná a ani pripravená, mal šancu stať sa tou Knihou o bývalom režime, po ktorej toľko túžia literárni kritici a teoretici. A možno aj čitatelia.

Viliam Klimáček však túto ambíciu zrejme nemal – lebo napriek tomu, že niektoré pasáže, hlavne tie filozofujúcejšieho charakteru, sú brilantným obrazom mnohých Klimáčkových rovesníkov a s neobyčajnou precíznosťou aj vtipom si všímajú nuansy situácie dnešných štyri- a päťdesiatnikov (ktorí sa na nich a vlastne na sebe určite úprimne a kvalitne bavia), na túžený spoločenský román autor rezignoval. Keďže však nemá zmysel vyčítať autorovi to, o čom nepísal, zabehnime na chvíľu inam.

Napríklad tam, že s tou minulosťou sa nevysporiadala ani spoločnosť a jej politická elita, ktorá to mohla urobiť viacerými legislatívnymi aktmi a dlhodobým a programovým odlišovaním sa (ale ak sa jej to nepodarilo doteraz, súčasná vláda, z dvoch tretín s komunistickou minulosťou, podporovaná dvoma tretinami voleniachtivej verejnosti, to určite neurobí).

Vráťme sa však k románu – Viliam Klimáček sa miestami až pôvabne a s noblesou pohybuje na oboch dvorcoch kurtu, na reálnom aj na tom magickom, prekračuje ich pomedzie bez akejkoľvek topornosti či straty dôveryhodnosti - podobne ako v žánri fantasy ani u Klimáčka čitateľ nemá problém akceptovať túto skladačku a vníma ju ako celkom prirodzenú a výstižnú mozaiku spoločnosti, keďže je odmenený väčšinou príjemným čitateľským zážitkom.

Nemožno však vylúčiť, že to boli azda nároky, kladené na román (zrejme motivované žánrom súťaže, vypísanej Kalim Bagalom), ktoré spôsobili, že sa Viliam Klimáček v Námestí kozmonautov usiloval rozohrať priveľa dejových či vzťahových línií a celkom logicky potom väčšina z nich pôsobí do značnej miery povrchne.
Zredukovaný na novelu to mohol byť úžasný text.