Na Lazaretskej ulici č. 9 stojí dom, ktorý nemôže prehliadnuť nikto, kto tadiaľ prechádza. Nízkopodlažnú elegantnú bielu budovu z roku 1885 na prvý pohľad charakterizuje najmä plastika sv. Jozefa umiestnená v nike nad vchodom. Autorom rodinného domu je azda najslávnejší bratislavský architekt Ignác Feigler a sv. Jozef tam nestojí náhodou: dom si nechal totiž postaviť Jozef Könyöki, ktorý (napriek tomu, že niekoľkým generáciám „skvelých“ kultúrnych dejateľov nášho štátu sa väčšine z nás už jeho meno podarilo vymazať z povedomia) bol jednou z najdôležitejších osobností bratislavského a hornouhorského vedeckého a kultúrneho života 19. storočia. Jeho dom je preto viacerým známy aj ako Jozefov dom.

Ak náhodou niekto z vás Jozefov dom nevidel a má záujem ho ešte vidieť na vlastné oči, mali by ste tam čím rýchlejšie merať cestu, pretože jeho dni sú pravdepodobne definitívne spočítané a onedlho budeme môcť na pamiatkovo chránenom území prvého bratislavského obvodu obdivovať supermoderný polyfunkčný objekt s podzemnými garážami, ktorý investor s príznačnou aroganciou „pietne“ nazval „Jozefov dom“. Samozrejme, najväčšou nevýhodou Ignáca Feiglera a jeho stavby zostáva, že nevytvoril mrakodrap a súčasní developeri sa zrejme právom cítia oprávnení túto chybu napraviť.

Könyöki (1829 – 1900) sa narodil v Moči pri Komárne ako Jozef Ellenbogen, ale už ako štvorročný prišiel bývať do Bratislavy do domu svojej starej matky. Jeho učiteľom na gymnáziu bol Florián Rómer, jeden zo zakladateľov pamiatkovej ochrany a archeológie v Uhorsku (ten, ktorého pamätník ešte pred pár rokmi mohli aspoň ocikávať psy na Františkánskom námestí, dnes už po ňom v kúte nádvoria Starej radnice ani pes neštekne). Könyöki neskôr študoval vo Viedni na technickej škole a Umeleckej akadémii. Ako vojak sa zúčastnil na obliehaní Benátok, no vojenskú kariéru čoskoro zavesil na klinec a zdokonaľoval sa v štúdiu maľby vo Florencii a pôsobil zároveň ako domáci učiteľ kreslenia.

V Bratislave bol v roku 1861 menovaný za profesora kreslenia mestskej vyššej dievčenskej reálky, kde pôsobila aj jeho manželka Ida Lackovičová z Trnavy. Vyučoval na filozofickej katedre Kráľovskej akadémie a na Štátnom učiteľskom ústave na Lazaretskej ulici. V roku 1868 založil Mestské múzeum a za 30 rokov preň zhromaždil početnú zbierku umeleckohistorických pamiatok (áno, najstaršie bratislavské múzeum). Založil Bratislavský okrášľovací spolok a bol aj  členom Bratislavského umeleckého spolku. Bol priekopníkom zameriavania, topografie a inventarizácie pamiatok v čase, keď bola fotografia, archeológia a pamiatkarstvo v Európe len v začiatkoch. Pracoval pre Archeologickú komisiu Uhorskej akadémie vied, bol členom a dopisovateľom Uhorskej pamiatkovej komisie, Viedenskej pamiatkovej komisie, dopisujúcim členom Medzinárodnej paleontologickej a antropologickej spoločnosti v Lisabone a členom riaditeľskej rady Umelecko–priemyselného múzea v Budapešti. Könyöki zakreslil a zdokumentoval sakrálnu a profánnu architektúru v Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Turčianskej, Tekovskej, Hontianskej, Zvolenskej, Novohradskej župe a v Zadunajsku. Zúčastnil sa na reštaurátorských prácach v Dóme sv. Martina, v Starej radnici a na reštaurovaní kostola v Sedmerovci. Spolu s Franzom Lisztom sa zaslúžil o vybudovanie pomníka J. N. Hummelovi, bol autorom turistického sprievodcu Bratislavy a okolia Kleiner Wegweiser Pressburgs und seiner Umgebung (1873). Ako člen slobodomurárskej lóže Columbus a Zur Verschwiegenheit  sa venoval aj dobročinnej činnosti pre chudobné a osirelé bratislavské deti.

Könyökiho pochovali v roku 1900 na Ondrejskom cintoríne, ale jeho hrob by sme tam dnes – podobne ako hroby mnohých iných významných bratislavských rodín – márne hľadali. V rámci nacionalisticky motivovaných čistiek historického cintorína v 80. rokoch 20. storočia (oficiálne išlo o „bohumilý“ zámer pretvoriť cintorín na park) zmizol z povrchu zemského a takmer aj z povedomia slovenskej spoločnosti.

Zámerne hovorím o spoločnosti slovenskej, a to z dvoch príčin. Prvou je, že Könyökiho celoživotná práca sa viazala takmer výlučne na územie Slovenska, ktoré bolo, ako je známe, z umeleckohistorického hľadiska azda najzaujímavejšou súčasťou monarchie. Hoci väčšinu života zasvätil Bratislave, ako priekopník umeleckej a vedeckej sféry má význam skutočne celoslovenský a celoeurópsky (špecializoval sa na stredoveké hrady). Druhou príčinou je, že paradoxne – hoci v slovenských pomeroch celkom tradične – ho na Slovensku ani dnes vôbec nechceme „poznať“, kým na dolniakoch ho pozná každé malé dieťa a jeho kompletná kresbová dokumentácia pamiatok sa zachovala v Kulturális Örökségvédelmi Hivatal v Budapešti. Könyökiho dom, fantastický historický objekt, vďaka ktorému by mohla Bratislava a Slovensko vynikajúco prezentovať našu kultúru a dejiny, má byť v dohľadnej dobe asanovaný.

Že ako je čosi také možné? Napriek podnetu dr. Viery Obuchovej, ktorá v roku 2001 objekt na základe autentických nákresov a dokumentov presne identifikovala, pamiatkari Könyökiho dom dodnes nezaradili na zoznam pamiatkovo chránených objektov. O pamiatku po jednom z najvýznamnejších Bratislavčanov súčasné Mesto neprejavilo žiadny záujem, naopak, vyjadrenie magistrátu vraj súhlasí s vybudovaním niekoľkoposchodového obytného domu s podzemnými garážami.

Už v septembri roku 2006 vydala spoločnosť ATYP projekt s.r.o. na Krajský pamiatkový úrad žiadosť o stanovisko k úprave nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa na území pamiatkovej zóny Bratislava – Centrálna mestská oblasť. KPÚ následne schválil zámer úpravy nehnuteľnosti, ktorá sa nenachádzala na zozname pamiatok, a to za predpokladu, že bude vypracovaná dokumentácia nového projektu. V tom čase považoval KPÚ objekt za „obytný dom postavený v 20. rokoch 20. storočia“, z čoho vyplýva, že nikto sa ani najmenej neunúval skutočne zistiť, o akú budovu ide. Na základe skutočnosti, že dom nie je evidovaný v zozname pamiatok, vydal ATYP s.r.o. žiadosť o úplné odstránenie stavby a KPÚ si vyžiadal   inventarizáciu hodnotových prvkov. Vtedy sa ktosi spamätal a zistil, že v prípade likvidácie objektu pôjde o pekný trapas a náhle prišiel z KPÚ na Pamiatkový úrad SR podnet na vypracovanie návrhu na zápis do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu SR. Investor také počínanie samozrejme označil za nezákonné. Nepomáha ani fantasticky vypracovaný životopis Jozefa Ellenbogena – Könyökiho, významného uhorského kastelológa, grafika, historika, archeológa a pamiatkara, ani ešte fantastickejšie napísaný profil slávneho architekta Ignáca Feiglera.

Ale nad tým sa v súčasnej slovenskej reality show naozaj niet prečo pozastavovať. Veď keď pamiatkari či Mesto predajú za päť korún aj vlastnú mater, keď hŕstka pohoršených kultúrnych činiteľov len bezmocne rozhodí rukami, keď sa občania nič nedozvedia a ak áno, ostanú im len slzy padajúce do krígla s pivom, tak prečo by sme mali kultúrnosť očakávať od tých, ktorých hlavnou a jedinou prioritou je ekonomický, potom dlho nič - a zase: ekonomický zisk.