V piatok večer odvysielala Dvojka tretiu časť dokumentu Pop a politika. Byvalí pankáči a rockeri si zaspomínali na svet, ktorý ešte za niečo stál, na éru, keď ešte nemali tváre zbrázdené následkami silného alkoholizmu a superego jemne narušené frekventovanou konzumáciou kokaínu.

Mesianistický komplex s dobrým marketingom

Charizmatik Bono si zaspomínal na to, ako ho na nevinnom výlete v Nikarague skoro trafila guľka – vtedy mu vraj „prestali stačiť idey“ a začal konať. Smutný koniec príbehu tohto idealistu už poznáme – Bono sa stal akýmsi alergénom, ktorý vyvoláva mentálnu koprivku, lebo sa za mesiáša pasoval sám.

K tomuto štádiu už pomaly konvergujú aj Madonna a Angelina, hoci kopú nižšiu ligu a existuje nádej, že si nebudú dieťa z tretieho sveta adoptovať každý rok. Tento typ marketingu politickému a sociálnemu aktivizmu veľmi nepomáha, pozeráme sa naň podozrievavo a pankáči to predsa len robili s väčším šarmom a vyzerali že aj z presvedčenia.

Kto počul Geldofa spievať?

V dokumente došla reč aj na Stinga, ktorý v rámci radikálnej mladosti protestoval proti Pinochetovmu režimu v Čile. Sting naposledy propagoval reklasifikáciu marihuany v Británii - situácia v Sudáne a Zimbabwe si na intervenciu popkultúrnych zombie asi bude musieť počkať.

So svojím ľudsky teplým pohľadom prehovoril k divákom aj Bob Geldof, ktorí si z aktivizmu urobil živnosť. V živote som od neho nepočula žiadnu pesničku, ale to bude asi tým generačným rozdielom a nesprávnou orientáciou komerčného rozhlasu.

Nižšiu verziu geldofovskej angažovanosti odprezentoval pesničkár Bob Dylan style, ktorý na gitare zabrnkal nejakú clivú, ale nemelodickú pieseň o občanoch Nikaraguy a hrdinských sandinistoch. Sťažoval sa, že mu to nikto nechce vydať - evidentne nepochopil, že forma nesmie zaostávať za obsahom.

Koniec selanky a hajlujúci Bowie

Hudobníci si ešte s dojatím zaspomínali na Simple Minds, ktorí sa sústredili na apartheid v Južnej Afrike, a selanka sa skončila – začali sa vyťahovať dávno zabudnuté hriechy kolegov z brandže, ktorí sú už finančne za vodou.

Blahosklonne sa spomínalo napríklad na to, ako sfetovaný David Bowie so sexy mejkapom hajloval za prevolávania nacistických oplzlostí. No keby to odo mňa záviselo, nedostal by už v živote čistú ihlu. Jeho kolegovia však nezabudli pripomenúť, že mu nakoniec odpustili – pretože priznal pochybenie a dal sa dokopy s černoškou.

Odpustku sa však nedočkal Eric Clapton, ktorý kedysi opitý ako delo vyjadril podporu krajnému pravičiarovi Enochovi Powellovi, lebo ho premkol strach z toho, že Anglicko je preľudnené a určite sa stane čiernou kolóniou. Clapton nakoniec dobre poslúžil ako odstrašujúci príklad a nechtiac podporil vznik hnutia Rock Against Racism.

Beatles proti fašizmu

Pravičiar Enoch Powell sa v čase svojej slávy nemohol sťažovať na nedostatok pozornosti. Pieseň mu venoval Manfred Mann i Get Back od Beatles bola údajne skoncipovaná ako kritická reakcia na jeden drsný Powellov prejav. Je to na neuverenie – človek by nepredpokladal, že natripovaní chrobáci v posledných fázach svojej existencie povstali proti zlu.

Powella Wikipedia označuje ako protofašistu a rasistu. Stále sú to menšie nadávky, ako keď dnes niekoho označíte za ľavičiara.

God save the Queen

V dokumente bola nosná časť venovaná pankáčom, dokonca francúzskym pankáčom, ktorí  pogovali proti Le Penovmu Národnému frontu. Pred blížiacimi sa francúzskymi voľbami by nebolo zlé urobiť revival i napriek tomu, že Le Pen podľa prieskumov Royalovú, Sarkozyho a prípadne Bayroua ohroziť nemôže. Prieskumy s mizernou odchýlkou odmocnina z tisíc respondentov sú dobrým nástrojom, ale realita občas dokáže prekvapiť.

V kvantovej fyzike platí, že častica, ktorú pozorujete, sa nespráva rovnako, ako keď ju necháte bez dozoru. A nepozorovaní francúzski voliči nás už raz zaskočili, keď Le Pena šokujúco posunuli do druhého kola prezidentských volieb.

Inertný Jožo Ráž

Keď som včera v ymke stretla vysmiateho Koňýka, premýšľala som nad tým, že ho revolúcia pripravila o ideový program. Dnes nemá poriadne do čoho pichnúť.

Osobne sa teším z toho, že Marián Kotleba je len karikatúrou vodcu a jeho pospolitosť zaberá okrajový priestor na politickej scéne. Pretože predstava, ako sa hudobníci zo slovenského neba politicky angažujú proti neofašizmu, ma rozosmieva a plní hrôzou zároveň. Inertný Jožo Ráž sa už angažoval a všetci mu to odvtedy vyhadzujú na oči. Ani nová generácia hiphoperov by nás nevytrhla. Čistychov, Miky Mora and Co. majú priority inde – ich message je, povedzme, hedonistický životný štýl, v klipe majú čajky zápasiace v bahne a na Kotlebu v podstate nevytvoríte poriadny gramatický rým. (Miky Mora je na tom lepšie a s detskou radosťou recituje - Miky Mora... do lavóra.)

Memotrysk Kotleba

V teórii mémov, ktorá okrem iného zaujímavým spôsobom vysvetľuje šírenie ideí prostredníctvom analógie s kopírovaním genetickej informácie, sa používa pojem memotrysk. Ide o ľudí, ktorí vďaka istým danostiam neobyčajne produktívnym spôsobom šíria vtipy, hlbšie myšlienky i ideológiu – mémy rasizmu i New Age. Memotryskom nemôže byť každý – v tejto oblasti vládne prísna hierarchia podobná segregácii na plebs a aristokraciu. Spomínaný Kotleba by na sebe musel ešte popracovať, honosný titul memotrysk mu nikto nedá zadarmo.

Mladí polyhistori na pravom spektre radi citujú Winstona Churchilla: kto v dvadsiatke nebol ľavičiarom, nemal srdce, kto ním bol ešte v tridsiatke, nemal rozum. Nie som si istá, skôr by som to odvodzovala od frenetického nadšenia mladého veku, hipísackej viery v možnosť niečo zmeniť a postupnej rezignácie pod náporom stereotypného života.

Dnes to už ani s tým mladistvým nadšením nie je to, čo bývalo. Decká sa nám preháňajú s ájpodom po auparku, na lepenie plagátov Che Guevaru a štúdium Chomského im už jednoducho nezostáva čas. Predávkovaní pankáči, ktorí svoje životy obetovali ideám a chorobe z povolania, aby sa v hrobe obracali.

Ako pankáči vo vyššom veku prichádzajú o ilúzie

Nemecký pankáč so zlým melírom a pohľadom pragmatika priznal, že sústavná agitácia a prevolávanie antifa hesiel sa môžu stať neznesiteľnými - pre obe strany, tú vysielajúcu i prijímajúcu.

To zjavné a zreteľné – že ľudia sú si rovní – sa totiž môže obrátiť proti nám samým, keď sa nám mantru permanentným opakovaním nakoniec podarí sprofanovať.