Rozširovanie ženských práv je základným princípom akéhokoľvek sociálneho pokroku. – Charles Fourier

V dokumentárnom filme Hľadanie revolúcie som počula zaujímavú myšlienku, že všetky dôležité sociálne revolúcie, ktoré vo svete prebehli od čias ruskej revolúcie, začali a uskutočnili ženy. Film sleduje politický vzostup súčasného bolívijského prezidenta Eva Moralesa, prvého z radov domorodého amerického obyvateľstva, na ktorého počiatku stáli masové protesty (najmä) miestnych roľníkov proti privatizácii vody nadnárodnými korporáciami v Cochabambe. Táto informácia sa však nie je presná: Evo Morales sa stal prvým indiánskym prezidentom v koloniálnych a postkoloniálnych dejinách Ameriky totiž najmä vďaka tomu, že sa hegemónii globálnej moci dokázali postaviť miestne roľníčky, mladšie aj staršie ženy, niektoré vzdelanejšie, zväčša však úplné analfabetky, ktoré „tradičné“ bremeno najelementárnejšej starostlivosti o rodinu a deti primälo s nasadením života vzdorovať hlavniam zbraní korporátnych záujmov a brániť rovnako najelementárnejšiu podmienku života – vodu, a právo na prístup k nej: pre seba, svoje deti a svojich mužov. Ibaže podobne, ako gramatické generické maskulínum po stáročia zamlčiava prítomnosť žien na spoluvytváraní ľudských dejín ešte aj v prípadoch, keď väčšina protagonistov (hm, protagonistiek?) sú práve ony, tak by sme v Moralesovom kabinete sotva našli niektorú z tých, ktoré dúfali, že im zápas o práva v lokálnom priestore pomôže rovnocenne sa presadiť vo verejnej sfére. A to aj napriek tomu, že jedným z hlavných myšlienkových prúdov presadzovaných bolívijským prezidentom je koncept tzv. práv Matky Zeme (Pachamama), filozofia trvalo udržateľného rozvoja života na zemi stojaca v príkrom kontraste k dominantnému systému zameranému na akumuláciu, privatizáciu prírodných zdrojov, silnú sociálnu hierarchizáciu a centralizáciu, reprezentovanú Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou. Čím väčšmi však v Bolívii silnie tlak lokálnych komunít a Cochabamba sa usiluje vytvoriť protiváhu summitu v Kodani, tým viac sa postupne decentralizuje ústredná politická moc a tým zreteľnejšie sa ukazuje, ako je nemysliteľné presadzovať environmentálny dôraz na práva Matky Zeme a sociálny pokrok bez rozširovania priestoru, v ktorom pôsobia práve ženy.

Voda je právo, privatizácia je konflikt

Nemienim sa však na týchto miestach podrobne zaoberať Bolíviou. Zaujala ma predovšetkým zmienka o zásadnej, ba prvoradej účasti žien na závažných spoločenských zmenách (nielen) v 20. a 21. storočí, ako aj priam do očí bijúca častá spojitosť narastania ženských hnutí so zápasmi o holé prežitie. Najmä v posledných desaťročiach vstupujú do verejného priestoru ženy prakticky všade tam, kde prebieha privatizácia najcennejších „komodít“ budúcnosti: vody a pôdy. V zápase s koncernami a sociálno-environmentálnymi problémami je celosvetovo pravdepodobne najznámejšia vedúca osobnosť ekofeministického a alterglobalistického hnutia Vandana Shiva a jej organizácia Navdanya (Deväť semien) intenzívne vytvárajúca tlak napr. na spoločnosť Coca Cola odčerpávajúcu vodu rozsiahlym indickým komunitám, a samozrejme na Monsanto ruinujúce poľnohospodárstvo geneticky modifikovanými semenami. Ženy boli prvoradými aktérkami v zápase s názvom Voda pre provinciu Gudžarát (v zápase proti obrovským zavlažovacím projektom na rieke Narmada) a v ďalších indických provinciách. Boj o prístup k pitnej vode má okrem iného v náplni aj Afganská organizácia za práva žien RAWA. V Latinskej Amerike sa z mnohých autonómnych protestných aktivít stali rozsiahle hnutia, ktorých najradikálnejšie zložky  organizujú ženy: ženská sekcia organizácie FOIRN bojujúca proti ťažbe ropy, odlesňovaniu Amazonského pralesa a vysádzaniu sójových monokultúr v Brazílii; zapatistky v mexickej organizácii APPO (Asamblea Popular de los Pueblos de Oaxaca); či v bolívijskej Coordinadora de Defensa del Água y la Vida, ktorá v Cochabambe skandovala heslo Voda je právo, privatizácia je konflikt.

Lokálny verzus verejný ako konflikt paradigiem

Kultúrna antropológia vysvetľuje viaceré prejavy rodových stereotypov v rôznych kultúrach priamou naviazanosťou žien na prírodu, predovšetkým na zem, pôdu, z čoho odvodzuje aj to, prečo sa jej priestor zužuje na lokálny a zdôvodňuje tým aj jej spoločenskú subordináciu. V súvislosti s tým označila istá moja profesorka aj paralelný boj za ženské a environmentálne práva (napríklad postup Vandany Shivy) za esencialistický, pretože nie každý ženský emancipačný zápas sa predsa vyvinul z potreby žien zabezpečiť rodine jedlo a vodu. Naopak, často ide priamo o právo na vymanenie sa zo sféry lokálnej a vstup do verejného priestoru (právo na vzdelanie, prácu, sexuálne práva, a pod.) ovládaného mužmi. Jednako si však nemožno nevšimnúť narastajúci fenomén hnutí formovaných ženami všade v treťom svete, kde sa bráni kolektívna identita miestnych komunít priamo závislých od pôdy a  základných prírodných zdrojov. To, ako môže takáto spontánna potreba mobilizácie a nutnosť prekročenia prahu lokálneho priestoru viesť k prekonávaniu vžitých stereotypov a k uvedomeniu si vlastnej identity, veľmi plasticky opisuje napríklad venezuelská sociologička Alejandra Massolo venujúca sa rozvoju lokálnych identít a ženským hnutiam v Latinskej Amerike. Zameriava sa na lokálny priestor, v ktorom najutláčanejšie sociálne sektory postupne nadobúdajú spoločenský vplyv. Týka sa to aj nerovností v samotných týchto sektoroch, nakoľko chýbajúca rodová pluralita je bežnou súčasťou aj samotných lokálnych alebo tzv. socialistických vlád, ktorých heslá takmer vždy stoja v protiklade k politickej vôli meniť situáciu. Tá je, zdá sa, väčšmi ako so sociálnou vrstvou zviazaná s kultúrnymi stereotypmi, o čom o. i. vypovedá aj na začiatku uvedený prípad Bolívie. Vzťah medzi ženami a lokálnymi vládami ako aj procesy získavania spoločenského vplyvu autorka vysvetľuje na základe viacerých, sociologicky dobre zdôvodniteľných paradoxov.

Sociálny boj a praktické rodové záujmy

Pri analyzovaní druhov participácie žien v lokálnych hnutiach je potrebné položiť si otázku, čo znamená pojem „lokálny“. V dôsledku jeho nepresností vzniká široké interpretačné pole lokálnych priestorov, z ktorých má každý vlastnú sociálnu diverzitu a každá jednotka môže zároveň predstavovať perifériu alebo centrum – závisí len od toho, či na ňu nahliadame zhora alebo zdola. Aplikáciou takéhoto postupu sa ukazuje, že vzťahy medzi centrom a perifériou sú vlastné rôznym úrovniam každej jednotky a podjednotky, ktoré na seba vzájomne pôsobia a ovplyvňujú sa. Narastajúci význam procesov na regionálnej a mestskej úrovni v Latinskej Amerike sa dostal do medzinárodného povedomia a zvýšenej pozornosti predovšetkým po takzvanom „stratenom desaťročí“ rokov 80-tych a v celosvetovom kontexte sa javil ako zdanlivý paradox zrodený z globalizácie, ktorá mení priestorovú a sociálnu štruktúru. Mohutná urbanizácia (ako priamy dôsledok globalizácie) spôsobuje väčšiu sociálnu izoláciu, vyvoláva odcudzovanie a znižuje prístup k verejnému priestoru. Najslabšie články spoločnosti sú nútené zaobstarávať si živobytie: ich konanie a aktivity však nie vždy vznikajú z povedomia o potrebe sociálneho boja, ale zo základnej potreby prežiť v systéme. Až v dôsledku toho si môžu jednotlivci alebo celok uvedomiť, že nestačí v systéme len prežiť, ale ho je potrebné radikálne meniť.

Podobný model môžeme aplikovať na konanie žien v lokálnych podmienkach definovaných chudobou a spoločenským vylúčením, nakoľko ženy musia čeliť aj ďalšej rovine spoločenského vylúčenia v rámci svojej vlastnej komunity. Z tradičnej subordinácie však vzniká aj zásadný paradox: tým, že tradičná ideológia umiestňuje ženy do lokálneho priestoru a zároveň zastiera jav feminizácie chudoby, vyvoláva aj činnosti spojené so spontánnou vzájomnou pomocou bezprostredne reagujúcou na dopady neoliberalizmu. Z nevyhnutnosti čeliť týmto dopadom a zároveň vychádzajúc z tradičného naviazania na domáci a lokálny sektor sa rodí prirodzená tendencia prepájenia rodových tematík s lokálnym priestorom, s lokálnymi politikami a spontánnymi solidárnymi aktivitami, ktoré sa týkajú holého prežitia. Ich činnosti preto nevznikajú z povedomia o vlastnom spoločenskom podriadení alebo z túžby osamostatniť sa ekonomicky a spoločensky. Tento jav označuje Alejandra Massolo termínom praktické rodové záujmy.

Strategické rodové záujmy

V duchu paradoxov, ktoré sa spájajú získavaním spoločenského vplyvu žien vzniká aj z praktických rodových záujmov nový paradoxný jav: tým, že globalizácia prehlbuje sociálnu priepasť, diskriminuje osoby so zníženou možnosťou mobility žijúce v izolovaných regiónoch a práve preto  dvojnásobne znevýhodňuje práve ženy. Toto dvojité znevýhodnenie ženy opäť núti konať, tentoraz mimo priestoru vlastných domácností, čo otvára svet možností dovtedy považovaných za nemožné alebo nemysliteľné. Podobným procesom sa môže vytvárať nová ženská identita, sebaúcta, uvedomenie si vlastného podriadeného postavenia, ktoré začína odmietať ako samozrejmosť nerovnosť, násilie, diskrimináciu alebo to, čo spoločnosť zvykne nazývať „ženskou prirodzenosťou“ a čo sa napokon ukáže ako kultúrny konštrukt. Vzniká tak odhodlanie získavať viac práv v zápase, ktorý je na jednej strane zápasom sociálnym, na strane druhej však už aj zápasom kultúrnym, rozširujúcim sa naprieč všetkými sociálnymi vrstvami. Tieto sekundárne záujmy vyvolané uvedomením si vlastnej integrity autorka nazýva strategické rodové záujmy.

Dnes sa už takmer nedá spochybniť, že bez kladenia dôrazu na ženské práva a bez začlenenia žien do alternatívnych ekonomických modelov sa nedajú a nebudú dať uskutočniť žiadne pozitívne sociálne zmeny. Problém však zďaleka netkvie len v číslach. Paradoxná situácia podmienok, ktoré ženy formujú (spoločenské vylúčenie, ktoré je zároveň aj esencialistickou formou spoločenského zaradenia), sa odráža aj na ženskej participácii vo veciach verejných: okrem globálnych a kultúrnych tlakov na lokálnej úrovni čelia mnohé ženy svojej vlastnej nejednoznačnosti, obmedzeniam, strachom z predsudkov a podobne. Len zriedka sa ženám podarí zastávať post starostky alebo iné vedúce miesto v komunálnej politike ovládanej v drvivej prevahe mužmi. Na dôvažok sú to často funkcie previazané na potreby a záujmy každodenného spoločenského života, teda tie, ktoré z dôvodov či už potreby, tradície alebo aktivizmu súvisia so strategickými rodovými záujmami a pestujú ich takmer zásadne ženy, prípadne tam, kde sa z mocenských dôvodov hodí pracovať s pojmom „sociálne cítiaci“.  Kultúrnym „paradoxom“ sú aj časté situácie, keď mnohé zo samotných žien prispievajú k udržiavaniu kultúrnych predsudkov o svojom trpnom postavení a rodovej predurčenosti. Navyše, v malej a vplyvnej elite dominantného globálneho systému figuruje pomerne málo žien, ktoré sa namiesto úsilia meniť hierarchické štruktúry do nich o to vehementnejšie začleňujú, odsudzujúc tak proces ženského zrovnoprávňovania na podporu sociálneho systému, ktorý rovnoprávnosť priamo potiera.  

Navzdory mnohým protirečeniam, paradoxom či zlomyseľnostiam vznikajúcim v rôznych lokálnych priestoroch pri procesoch, ktorými ženy získavajú spoločenský vplyv, poskytuje práve lokálny priestor isté výhody, vyplývajúce dokonca aj zo samotného esencialistického znevýhodňovania. Tento paradox nie je zriedkavý ani nový: len pri letmom pohľade na ženský emancipačný proces (vrátane samotného zápasu o uznanie žien ako ľudských bytostí) si môžeme povšimnúť, že ženy často rozšírili svoje ľudské a občianske práva vďaka tomu, čo Alejandra Masolo nazvala praktickými rodovými záujmami. (Veľmi dobrým príkladom sú okrem ženských roľníckych aj ženské robotnícke hnutia, ale napríklad aj život počas vojny, keď sú ženy nútené čeliť o to väčšej nutnosti postarať sa o rodinu a niekoľkonásobne väčšej miere násilia, čo v mnohých prípadoch vedie k zvyšovaniu povedomia o svojom význame pre zdravší rozvoj celej spoločnosti a presadzovanie občianskych práv.) Naopak, všade tam, kde sociálne revolúcie vyústili do nových hierarchických mocenských štruktúr, ideály rovnosti – vrátane ženskej – ak aj nestroskotali, narazili na ďalšie obmedzenia a predsudky. Ako príklad môžu poslúžiť všetky veľké sociálne revolúcie vrátane ostatnej v Egypte, kde noví lídri ako už toľkokrát v dejinách (aj slovenských) odkázali, že otázky rovnosti (životného prostredia a iné „multikulti“, „femino“ a „enviro“ ) sa budú riešiť „potom“.    

Nech teda získavanie vplyvu a spoločenského uvedomenia žien často vychádza zo zdanlivo esencialistických premís o ženách ako udržiavateľkách domáceho kozubu, žiadny zápas o ženské práva nemôže prebiehať oddelene od lokálnych zápasov o decentralizáciu politickej moci, od zápasov o rozširovanie sociálnych práv ako ani od ekologických zápasov o trvalo udržateľný rozvoj a všeobecný prístup k základným prírodným zdrojom. Ani tí, ktorí presadzujú väčšiu sociálnu spravodlivosť nemôžu byť dlhodobo úspešní, ak sa za plnohodnotnú a nevyhnutnú súčasť procesu nebudú považovať rozvíjanie práv žien, menšín, rešpektovanie práv „Matky Zeme“ a čohokoľvek, čo sa v doterajšom normalizovanom hierarchizovanom patriarchálnom systéme akumulácie moci považuje za abnormalitu. Ak totiž zvyknú sociálne zápasy tak často stroskotať na tom istom, čomu spočiatku vzdorovali, je to pre vieru, že v ľudskej existencii existuje niečo ako univerzálna nevyhnutnosť a predurčenie. Dejiny totiž nepíšu výlučne udalosti zaznamenané generickým maskulínom v encyklopédiách vyhratých politických zápasov, ale často práve „malé ženy“, či parafrázujúc jazyk slovenského klasika, „ženy milión“.