JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Simon Theur: TTIP, jeho víťazi a porazení

Únik dôverných dokumentov z rokovaní o Dohode o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) v pondelok 25. apríla potvrdil ...

[Kriteko]

Milý Martin

Keď som si po Veľkej noci pozrel internet a zdrvený pochopil, že na dohodnuté stretko sa nebudeš môcť dostaviť, spomenul som si, ako som ...

[Tiburon]

Čo môžeme spraviť pre lepšiu Európu

DiEM25, hnutie za skutočnú demokraciu v EÚ, ktoré založil Yanis Varoufakis a signatármi sú i také osobnosti ako Noam Chomsky, Slavoj ...

[Alena Krempaská]

Hmatateľný sen Ernesta Sabata

Kríza žánru | Autonómna zóna | Silvia Ruppeldtová | 13.05.2011

_ma_small

Človek je bohom, keď sníva, a len žobrákom, keď myslí. – Hölderlin

V argentínskom filme španielskeho režiséra Carlosa Sauru Tango nacvičuje minulosťou dobiehaný choreograf Mario Suarez predstavenie, v ktorom prostredníctvom melancholického a exaltovaného tanga zrodeného z túžob európskych páriov hnaných na palubách lodí z periférií vlastnej spoločnosti k brehom zasľúbenej Patagónie inscenuje celé dejiny modernej Argentíny. Vrátane tých častí nedávnych dejín, na ktoré mnohí radšej volia zabudnúť. Keď mu vyčítajú, že sa formou krásy usiluje vyjadriť brutalitu skutočnosti, ktorú nikto nechce vidieť, odpovedá myšlienkou možno najslávnejšieho spomedzi argentínskych spisovateľov Jorgeho Luisa Borgesa: „Minulosť sa nedá zničiť. Skôr či neskôr vypláva na povrch a zaútočí s o to väčšou silou a pravdivosťou.“ 

    

Teraz, keď jeden po druhom odišli iné veľké osobnosti udržiavania pamäte „periférie“ Južnej Ameriky, Gonzalo Rojas a Ernesto Sabato, môže sa ich smrť stať príležitosťou na oživenie práve tých reflexií, ktoré svojím životom a svojou tvorbou vytrvalo postulovali: prinavrátiť význam – povedané slovami Antonia Tabucchiho – osobnej zodpovednosti každého jedného jednotlivca za chod dejín; rozšíriť spoločenský priestor, v ktorom dualita javov nevystupuje ako nezmieriteľný súboj antagonizmov, ale sa vníma ako nevyhnutný základ harmónie; a prehodnotiť význam kultúrnych a politických periférií v myslení, umení a politike toho, čo nazývame západnou kultúrou. V neposlednom rade ide o vyzdvihnutie tých prvkov, ktoré nezapadajú do schém veľkých dejín deformujúcich komplexnosť nášho vnímania sveta: vo svete racionality objaviť význam sna, vo svete štandardizovanej krásy oceniť exaltáciu gýča schopného grotesknou sebareflexiou pretvoriť na krásu aj tú najväčšiu bolesť, v laboratóriu rozumu vyzdvihnúť múdrosť blázna, šialenca, Dona Quijota.

 

Ernesto Sabato nikdy nedostal Nobelovu cenu – jeho prozaické dielo vraj bolo kvantitatívne príliš malé na to, aby spĺňalo podmienky ocenenia pre najväčších medzi literátmi. Napísal „len“ tri romány – Tunel samoty (El túnel, 1948), O hrdinoch a hroboch (Sobre héroes y tumbas, 1961), a Abaddón hubiteľ (Abaddón el exterminador, 1974). Majúc sám akademické pozadie, akademickosti ocenení neprikladal veľkú váhu. Keď mu však  v roku 1984 udelili najvýznamnejšie ocenenie pre autorov píšucich po španielsky, cenu Miguela de Cervantesa, v ďakovnom príhovore rozvinul teóriu o metafore postavy Dona Quijota – toho šialenca bojujúceho s veternými mlynmi, ktorý vyniesol svojho autora na piedestál neakademickej nesmrteľnosti. Podľa Sabata je Cervantesov rytier smutnej postavy parabolou ľudskej existencie, patetické a melancholické svedectvo podstaty človeka, bytosť uskutočňujúca svoju vlastnú vôľu a vlastnú životnú cestu navzdory všetkému, navzdory bezživotiu, navzdory malosti svojho vlastného potôčika opovažujúcemu sa postaviť ničivej a bezohľadnej riave všetko požierajúcich právd veľkých dejín.

Keď sa na počiatku minulého storočia Miguel de Unamuno s vervou pustil do „europeizovania“ Španielska dlho vnímaného ako periféria dejín európskeho myslenia, veľmi skoro si uvedomil aj nevyhnutnú potrebu „pošpanielčiť“ Európu. Súčasťou toho „pošpanielčenia“ bol aj dôraz na potrebu vnesenia prvkov donkichotstva do preracionalizovanej, karteziánstvom predchnutej západnej spoločnosti. Všimol si, že ak je pre perifériu dôležitý kontakt s kultúrnym centrom, azda ešte dôležitejšie je konfrontovať centrum so svojským, autonomizovaným vnímaním, ktoré môže vznikať jedine na kultúrnych a politických perifériách a medzi tými, ktorých chladný stroj hierarchickej spoločnosti mení na zdanlivo bezvýznamné piliny. Keď som sa pred rokmi v diplomovej práci zaoberala významom pátosu v umení Španielska, nutne som narazila na prvky, ktoré som poznala z inej európskej periférie, z Ruska. Nadchlo ma, že to nebolo pozorovanie náhodné a výsostne subjektívne a že mnohé tieto komplexy, vnútornú rozpoltenosť tkvejúcu v obdive i verbalizovanom opovrhovaní Západom, v pohŕdaní vlastným národom i paralelnom až grotesknom ľpení na „národnej identite“, túto exaltáciu paradoxov v umeleckom prejave tzv. periférií dokázali ich najväčšie osobnosti pretaviť na svojbytný, plnohodnotný myšlienkový kurz nastavujúci krivé zrkadlo všetkému, čo si z výšin rozumu osobuje právo „tých druhých“ nazývať barbarmi. Ani oduševnená viera niekdajších rusofilov či slavianofilov nie je nepodobná oduševneniu umelcov a kulturológov 19. storočia pre „orientálne“ Španielsko.  Ernesto Sabato, človek nepochádzajúci len z periférie, ale dokonca z periférie tej periférie, vnímal túto harmóniu paradoxu azda ešte citlivejšie než mnohí Európania.

 

Keď v 30-tych rokoch študoval matematiku a fyziku v Paríži a pracoval v laboratóriu pre výskum jadrovej fyziky Irène Joliot-Curieovej, považoval za prirodzené kultúrne porozumenie, ktoré prejavovali tamojší Rusi voči španielskym literárnym postavám. V eseji O národnej literatúre zo zbierky esejí Spisovateľ a jeho prízraky (El escritor y sus fantasmas, 1945) vysvetľuje aj to, prečo mohol on, Argentínčan z pampy popíjajúci maté či bojujúci so smútkom a nostalgiou v milongách presýtených pátosom tanga, vnímať Dostojevského Zápisky z podzemia „oveľa lepšie, ako ten staručký profesor zo Sorbonny, pre ktorého boli Dostojevského postavy len ďalší zbohatlíci vo veci svedomia, indivíduá na pokraji demencie a barbari neschopní doceniť jasné a čisté myšlienky, barbari natoľko blázniví a nezodpovední, že v rozpore s akoukoľvek tradíciou francúzskych karteziánov dokážu tvrdiť, že dva krát dva môže byť pokojne i päť“. A práve pre tento svet „čistých ideí vedy“, v ktorom nieto miesta pre cit, pre tento svet istoty, v ktorom nieto miesta pre žiadnu neistotu duše, pre rozum ktorý sa vysmieva srdcu a cynicky opovrhuje krásou duší Donov Quijotov, Oblomovov či šialenstvom Anien Kareninových, Ernesto Sabato napokon definitívne opustil vedu, to „jasné mesto veží, v ktorom vládne istota a poriadok“, a vybral sa hľadať „svetadiel plný nebezpečenstiev, v ktorom vládne domnienka“.

 

So smrťou Ernesta Sabata sa možno začne poukazovať aj na význam iných prvkov, ktoré vnáša jeho latinskoamerická „periféria“ do usporiadaných politických a filozofických prúdov Európy, a ktoré znudené a apatické vody schematizovaných diskurzov znepokojujú svojou vitálnosťou podobne ako Don Quijote konformných zbabelcov či rezignovaných skeptikov. Latinská Amerika ako laboratórium mnohých utopických európskych ideálov, Amerika utopických socialistov, socialistov, apristov, robotníckych rád a domorodých filozofií, Amerika anarchistov, anarchosyndikalistov, zapatistov, indigenistov, kooperativistov, anarchokresťanov či  komunistov, ktorí dokázali z celkom novej, svojráznej periférnej perspektívy spochybniť aj dogmatickosť eurocentrických prvkov marxizmu. Periférna, neznáma, obchádzaná Amerika,  predstavuje dnes tú bláznivú, delirickú nádej ľudstva vyplývajúcu z obrovského hnevu nevyhnutného pre vôľu meniť spoločnosť, zanovitý, drahocenný heroizmus všetkých tých, ktorí sa podobne ako Sabato vybrali cestou neistoty, čeliac vlastnej tragickej vízii osobnou odvahou a nasadením. Ernesto Sabato – komunista a anarchista, no predovšetkým vždy calderónovsky veriaci v realitu sna a krásu ukrytú v bolestnom uchopení pravdy, v lásku k vlasti spočívajúcu v spomienkach na vône detstva, nikdy neprestal zdôrazňovať potrebu „vyzdvihovania malého sveta“ jednotlivcov, zoskupení či národov.

 

Dogmatický komunizmus a marxizmus, ktorý veľmi rýchlo rozpoznal a ktorý v jeho realite sociálneho zápasu tretieho sveta nadobúdal ešte dramatickejší rozmer, keď akúkoľvek metafyziku začal stotožňovať s politickým „reakcionárstvom“, spochybnil vyzdvihnutím významu poézie práve v časoch politických zmien a ideologických zápasov. Zosmiešnil hlboko zakorenené presvedčenie ideológov argentínskeho triedneho boja, podľa ktorých kolonializmus zabraňuje dobrému Argentínčanovi blúzniť o metafyzických hlbočinách, pretože dobrý Argentínčan vraj smie snívať len o továrenských štrajkoch. Čítanie Shakespeara ešte nikdy nikoho nezachránilo pred hladomorom, no kým by bol samotný Marx, keby nerecitoval Shakespeara? Kým by bol Marx, ktorého až reálny socializmus obral o tento jeho rozmer, bez Heineho a Hölderlina? Sabato oživil vieru v básnika, potrebu poézie a umenia pre akúkoľvek spoločnosť prechádzajúcou zásadnými spoločenskými zmenami – nie po tom a až po tých zmenách, ale práve vtedy, a so všetkými rizikami, ktoré taký rozpor prináša, ak majú mať spoločenské zmeny skutočný zmysel. 

 

Ani sociálna literatúra nikdy nesmie zanevrieť na metafyziku sna, pretože sa zmení na propagandu, v ktorej poézia nemá žiadne miesto. Tvorba, umenie a poézia je pre Sabata jediným východiskom z labyrintu beznádeje. Jeho optika je pesimistická a môže spôsobovať smútok – nebyť v nej poslednej viery v hnev a vzburu človeka proti zabehaným pravidlám poslušnosti, a, parafrázujúc Nietzscheho, v silu umenia zrodeného z ducha tragédie, tak plasticky odzrkadleného v temperamente argentínskeho tanga. „Hoci som bol aktívny komunista, anarchizmus sa mi vždy zdal ako dobrá cesta smerom k sociálnej spravodlivosti vo všetkej slobode. Oceňujem aj kresťanstvo Evanjelií. Toto storočie je strašné a strašne sa aj skončí. Jediné, čo ho môže zachrániť, je návrat k poetickému mysleniu, k sociálnemu anarchizmu, a k umeniu.“

 

Spoločnosť bez poézie je spoločnosť bez krásy. A v spoločnosti bez krásy ľudský život stráca dôstojnosť. A bez dôstojnosti nemá zmysel. Na otázku, či by si ho ľudia mali radšej pamätať ako autora zrkadlení argentínskej melanchólie prejavujúcich túžbu po dokonalosti v nostalgickom pátose tanga, alebo ako autora správy o ľuďoch zmiznutých v časoch vojenskej diktatúry, Ernesto Sabato odvetil, že oboje.

V oboch sa ukrýva cesta verná sebe samému, na ktorej sa človek môže stať priateľom dejín bez toho, aby z nich mazal pravdu.  

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a stáleho zastúpenia Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí vyjadrovať názory FES-u

 

 

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 75 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 17.11.2013 (Guy)

Diskusia k článku obsahuje 71 príspevkov


Odporúčame

Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist