JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Kam miznú regionálne rozdiely

Priepastné regionálne rozdiely Slovenska sa často spomínajú medzi najzávažnejšími problémami nášho štátu. V tejto veci sa zhoduje ...

[Štefan Domonkos]

Turecko na križovatke

Na prvý pohľad sa zdá, že život v Istanbule sa nezmenil. Na cestách sú zápchy, ľudia sa ponáhľajú na trajekt alebo na autobus. Už ...

[Joachim Becker]

Ľudské práva neonacistov aj utečencov sú rovnaké

Predvčerom bolo 10. decembra, Medzinárodný deň ľudských práv. No oslavovať toto výročie vo chvíli keď na Maďarskej hranici, v Tompe, ...

[Peter Weisenbacher]

Hodina z jesene

Kríza žánru | Autonómna zóna | Peter Macsovszky | 30.10.2010

_ma_small

JtT uvádza sviatočnú poviedku Petra Macsovszkého venovanú živým, mŕtvym, duchom, zjaveniam, prízrakom, všetkým, ktorým, patrí tento víkend.

Tak predsa? Smrad jeden lepkavý! Nakoniec nabral odvahu a priplazil sa k môjmu stolu. Nepomohol môj pohľad, nepomohla moja strnulosť. Čo mám teraz robiť? Ako ho odpudiť? Čo ak sa ma dotkne? Čo ak otvorí tú svoju hnusnú papuľu a dýchne na mňa? A čo ak zvrieskne? U koho budem hľadať pomoc? Kto ma v tejto kaviarni pochopí?

Šibol som očkom k barovému pultu.

Čašníčka, vysoké plavovlasé dievča, sa veselo bavila so zavalitým, plešivejúcim chlapíkom. Veselo? Poznám ho: melancholik, jeden z miestnych abstraktných umelcov, jeden z tých bohémskych nešťastníkov, ktorí sa oženili s beštiou. Raz, dvakrát do týždňa sa zastaví na pivo, aby sa posťažoval. Väčšinou tejto krehkej čašníčke. Keby som na nich teraz zavolal, aby mi pomohli zbaviť sa tohto monštra – počuli by ma? Možno áno, ale nechápali by, čo mi tak strašne prekáža. Čo je na tejto modrookej oblude také hrozivé – nepochopili by to.

Obrátil som sa teda späť, k smradovi.

Čo si to vlastne predstavuje? Ako mu napadlo vyrušovať práve mňa, samotára a mrzúta, a práve tu, v tomto kúte kaviarne, kam sa uchyľujem každú sobotu, už vyše roka? Azda nevidno na mne dostatočne, že sa mi nežiada spoločnosti?

Potvora. Nepohnute stojí, uprene na mňa zíza, čaká, vyčkáva, čo podniknem.

Nemôžem povedať, že by ma tá drzosť prekvapovala. Už ma neprekvapuje. Už roky ma neprekvapuje. Kedysi, raz, neviem kedy, sa čosi zlomilo, nie vo mne, ale vo svete, áno, tam sa niečo zlomilo a odvtedy bezočivosť zaplavila všetko, čudujem sa, že som ešte nažive. Lebo ja nie som priebojný. Ja sa vyhnem aj na širokom chodníku. Prežil som, prežívam, akiste dajaký démon ma takto škodoradostne ochraňuje, démon, ktorý má so mnou nejaké plány. Plány, diabolské plány, vďaka ktorým sa bude moje utrpenie na tomto svete len predlžovať a predlžovať.

 

 

Drzosť a bezohľadnosť ma teda prestali prekvapovať. Nielen v politike, nielen na úradoch, v nemocniciach a na železničných staniciach; nielen v nákupných centrách, na chodbách škôl a na trhoviskách. Nielen tam. Bezočivosť sa na mňa žlto škerí už aj z otlčených kostolných lavíc, vyškiera sa na mňa dokonca z obrazov vo výstavných sieňach a ešte aj z tvári mesiášskych vydavateľov a lektorov ezoterických seminárov. A najnovšie prichádza aj sem, do môjho kaviarenského kúta.

Ale ja, ja nie som zaskočený, naozaj nie. Iba znepokojený. Lenže po koľkýkrát? A koľkokrát ešte budem? Som znepokojený, keď vidím, že darmo trénujem celé mesiace, darmo si húževnato nacvičujem zlovestné pohľady a strašidelné mimiky, nič nezaberá, na takýchto smradov a lumpov už nič nezapôsobí, ešte sa budú na mne aj zabávať.

Lump len ďalej postáva pri mojom stole a tvrdo mi hľadí do očí.

Mám pocit, že omdliem. Odpadnem, stratím vedomie a zosuniem sa na podlahu. Ale nie, hovorím si, nie, to sa nesmie stať, ja z bojiska nezutekám, musím sa okamžite pozbierať. Smrad jeden lepkavý! Mňa ty veru len tak neskolíš.

Lepkavý, áno, lepkavý; nepotrebujem nijaké dôkazy, viem ja veľmi dobre, že má lepkavé prsty, umastené a dolepené od kadejakého svinstva, od čokolády, od slín, od ovocných cukríkov, od zmrzliny, od lekváru. Od slín, panebože, veruže aj od slín! A nielen vlastných, ale priamo od matkiných. Lebo tá, inak, ako vidím, opäť ťarchavá, mu v návale nehy pooblizovala prsty a tak sa teraz lepia aj od jej slín. A on, tento smrad plavovlasý, by bol schopný dotknúť sa ma, dochytať ma prstami zasvinenými slinami svojej matky, bol by toho schopný, zamastil by mi aj knižku, ktorú tu mám pred sebou roztvorenú! Prisámvačku, že by ju zasvinil.

Vraciam teda tvrdý pohľad smradovi, drsno mu hľadím do očú, ej drsno, príkro, ukrutne. Neuhnem pohľadom, neuhnem, viečko sa mi nezachveje. Hľadím do tých očí a zrazu cítim, ako sa do nich prepadám. Ale nebojím sa: poznám už dobre túto silu, túto príťažlivosť, vír, ktorý ma vťahuje do seba. Viem, čo sa ide diať, viem, čo ma tam čaká, nebránim sa teda, odovzdane sa prepadávam do pohľadu tohto smradľavého niktoša, do pohľadu, z ktorého nesála ani tá najmenšia stopa osobnosti či ľudskosti; nič, čo by niekedy bolo schopné súcitu; nič, s čím by ktokoľvek mohol a mal súcitiť.

Cez jeho oči, cez jeho nič nevraviace, zvedavé, no prázdne belasé oči, vstupujem do šírej krajiny, ocitám sa uprostred bezútešnej sivej púšte. V tej púšti sa pohybuje akýsi čierny bod. Rýchlo sa pohybuje, kamsi smeruje, no tak nejako nekoordinovane. Bod sa zväčšuje, no nie preto, že by sa azda približoval, nie: to ja sa k nemu blížim, to ja sa k nemu rútim, akási neviditeľná sila ma k nemu obrovskou rýchlosťou tisne. Tisne alebo priťahuje, neviem. Už vidím, že je to postava, je to človek. Chvíľami akoby sa tackal, už-už padal. Je to muž, vojak, rozoznávam okrovú uniformu, zbrane: púštny vojak. A ja k nemu letím, rútim sa, v závratnom rozmachu, ako nejaký víchora. Neviem si predstaviť, ako v tomto rozpoložení vyzerám, neviem, čo všetko sa udialo s mojím zovňajškom, no asi vyzerám neuveriteľne a desivo, lebo na tvári toho vojaka zrazu vidím úľak, číre zdesenie, rozšírené zreničky, vyvalené buľvy, rozďavené ústa. Mal by som počuť rev hrôzy, no počujem len kvílenie vetra. Som už celkom blízko tých napätých, doširoka otvorených úst. Predstavujem si, čo všetko tento vojak napáchal. Predstavujem si, že aj on sedel v tom tanku, ktorého posádka sa zabávala tým, že zmagľovali niekoľkých moslimských zajatcov. A v tvári toho vojaka spoznávam tvár toho lumpa, čo sa zastavil pri mojom stole a teraz na mňa tak tvrdo hľadí. Ale už nemám čas nad tým uvažovať, pretože neznáma sila ma tlačí ďalej a ja sa ocitám v tých roztvorených ústach.

 

A už ma obklopuje ma tma, čo iné, čo iné by ma mohlo v ústach obklopovať. Lenže toto nie je taká tma, toto nie je úplná tma, toto je nejaká divná tma. Som vôbec v ústach? Cítim okolo seba teplo a vlhko, to áno, to by zodpovedalo prostrediu v ústach. A zrazu si cítim aj nohy, áno, nohy, ale neviem, ako je to možné, veď nemám telo, no i tak cítim nohy, akési nohy, azda sú to moje nohy, alebo je to len mentálny obraz, mentálne alebo astrálne nohy. A tie nohy sa potkýnajú, o čosi zakopávajú, zaplietajú sa do niečoho klzkého... Hady, uvedomím si so zdesením, no vtom sa akoby trochu rozvidnilo a ja vidím, že tie hady sú vlastne korene a liany, ach, ocitol som sa v džungli, v nejakej tropickej džungli. Vidím pod sebou cestičku a pri cestičke vidím vypálenú dedinu, mŕtvoly, všade samé mŕtvoly, spálené a krvavé. Pri jednej zborenej chatrči vidím zvýjajúce sa šikmooké dievčatko, môže mať deväť rokov, rozkrok má celý krvavý, akoby na franforce, domyslím si, že ho znásilnili. A už vidím aj oddiel vojakov, rehocú sa a ujúkajú, jeden z nich sa obzrie a ja spoznávam jeho tvár, je to ten lump, ktorý stojí v kaviarni pri mojom stole, a tak strašne drsno na mňa hľadí. Keď ma zbadá, uškrnie sa a namieri na mňa zbraň. A prepadám sa do tmy, do čoraz väčšej tmy, žiadne teplo a žiadna vlhkosť, už som z džungle preč.

Teraz vidím svoju dlaň. Je to popolavo sivá, vychudnutá dlaň, krváca. Obzerám sa a neďaleko seba vidím ostnatý drôt. Potom vidím aj vojaka a v jeho tvári spoznávam toho smrada z kaviarne. Uškrnie sa a odvráti sa odo mňa. Nezaujímam ho. Akási sila ma odvlečie do dreveného baraku, kde mi niekto strčí do ruky plesnivý chlieb. Obzerám sa: rady poschodových postelí. Práve keď sa chystám zahryznúť do chelba, iný väzeň, chudý a sivý ako ja, mi vytrhne chlieb z ruky. Pozriem mu do tváre a spoznávam tú cynickú, modrookú príšeru z kaviarne. Hľadím do bezzubých úst a už sa do nich aj prepadávam.

Som v akejsi dedine, duje okolo mňa zimný vietor, okolo drevené domy, obďaleč obrys pravoslávneho kostola. Počujem hluk, rútim sa tým smerom. Na neveľkom priestranstve ruskí mužíci trhajú šaty z akejsi ženy, skvostné šaty, najskôr to bude nejaká grófka. Muži sú opití, rehocú sa a kričia: „Revolúcia!“ Jeden z nich sa obráti ku mne a ja ho spoznávam. Ešte ma nevidí. Postaví sa rozkročmo pred grófku, ktorá sa zvíja v snehu a začne vymočí sa jej do tváre. Potom sa od nej odvráti a všimne si ma. Jeho mútne oči ma pohltia a ja sa zrazu ocitám v zákopoch.

Neďaleko od môjho stanoviska stojí zvonica zboreného flámskeho kostola. Ledva si uvedomím, kde som, priskočí ku mne vojak v nemeckej uniforme, tú tvár samozrejme už dôverne poznám, a prebodne ma bajonetom. Pocítim akési slastné teplo, ktoré však zakrátko vystrieda mráz, mám pocit, ako keby som sa prstami dotýkal ľadu, ale akými prstami, keď nemám telo? Verím, že nemám telo, lebo nechcem mať telo, nechcem mrznúť v tej ukrutnej zime, lenže mrznem, mám pocit ako keby som bol nahý. Otvorím oči, lenže aké oči, veď nemám žiadne oči, keď nemám ani telo, nemám, nemám, nemám, no akési oči som predsa len otvoril, keď vidím: nie som vôbec nahý, mám na sebe nejaké handry a deravé baganče.

Obklopuje ma zmätok, pomedzi telá vidím barikády, pod nohami pobehujú potkany. Všimnem si akýsi útržok, na ňom číslo: 1870. V tom okamihu ma kopne akési chlapčisko do rozkroku. Od strašlivej bolesti sa mi zahmlí pred očami a ja padám na dlažbu. Keď otvorím oči, za siluetou výrastka zazriem dve masívne veže, poznám ich, pravdaže ich poznám, veď to je Chrám Matky Božej, teraz viem naisto, kde som, neviem, či je to šťastie alebo nie, ale ani nemám čas nad tým veľmi morfondírovať, pretože chlapčisko, ktorého tvár dobre poznám z kaviarne, v ktorej sedím, vytiahne mohutný nôž a...

A znovu vidím tie dve veže, lenže z inej perspektívy. Takže ešte stále som tam, pomyslím si, v tom meste. Ale ako tak pozerám na ľudí, odev sa im zmenil, je iný ako pred chvíľou... A počujem akýsi čvachot, hoci neprší, naozaj neprší, no cítim, že sa v čomsi brodím, po členky sa brodím v akejsi teplej tekutine, pozriem dole a vidím, že tá kvapalina je červená a vtedy jeden mladík, tvár známa, veď patrí tomu smradovi, so šialeným úsmevom zvýskne: „Krv! Čo si si myslel, občan? Krv! Všade krv! Konečne krv!“ V tom okamihu ma schmatnú pod pazuchy a začnú ma kamsi vliecť, vlečú ma a vlečú, vlečú ma úzkymi ulicami, naozaj všade žblnká krv, odvlečú ma na neveľké priestranstvo, potom hore na akési pódium, už vidím, že je to šibenica a už vidím aj oči kata, ktorý stojí pri gilotíne, vidím tie oči, poznám ich, veď patria tomu galganovi z kaviarne, a už viem, že ma čo nevidieť pohltia...

A už počujem španielčinu, ale len občas ju počujem, lebo oveľa častejšie počujem kvílenie, stony, vresky, nezrozumiteľný bľabot, škrípanie neznámych kovových predmetov a známe rinčanie reťazí. Počujem, ale čím počujem, keď nemám uši, lebo nemám telo. Zdá sa však, že predsa len mám akési telo, ale ak ho mám, tak aký osud ho postihne? Kde sa to nachádzam? Takto rozmýšľam a vtom mi udrie do nozdier pach hniloby, potu, výkalov, zvratkov a spáleného mäsa. A ešte pach mokrých vlasov. A zase ten bľabot a bľabot, mľaskanie, stonanie a kvapky, áno kvapkanie, áno, ťažké kvapky počujem odkiaľsi zdiaľky a vzápätí všetok ten tlmený mumlot pretne zverský rev. A zrazu zisťujem, že ten rev vychádza z mojich úst, revem, lebo telo cíti bolesť, ale ja predsa nemám telo, čosi iné reve vo mne, nie telo, duša reve, duša alebo niečo podobné, lenže neviem čo, tak nech je to teda duša, takže duša reve, lebo svojimi duševnými očami vidí to, čo vidieť nechce... A vtedy sa nado mňa nakloní môj mučiteľ, spoznávam ho, je to tá tvár, je to tvár toho plavovlasého netvora z kaviarne je to jeho tvár, cerí sa na mňa, a zo mňa, z môjho tela, ktoré nemám, odchádza život, vyprcháva a mizne v štrbine medzi zubami môjho vraha...

A ten smrad jeden nevychovaný, drzáň ufúľaný, ešte stále stojí pri mojom stole a neochvejne na mňa civí, skúmavo na mňa hľadí, prezerá si ma, ako zápasím s hnusom a s mdlobami. Čumí na mňa, chladne, ako nejaký pitevník a mäsiar, nemá ani šesť rokov, ale mäsiar v ňom sa už prebudil, prebudil sa v ňom obludný katan, mučiteľ zvierat a narušiteľ súkromia, môjho súkromia. Hľadí na mňa tým svojím mrazivým pohľadom, vidím na ňom, že premýšľa, tuho, no predsa s istým pôžitkom, húta, tuho rozhutuje, ako by mi vedel ublížiť čo najväčšmi. Vidím, cítim, že sa chystá zvriesknuť, len tak z pasie, pre chvíľkové potešenie, akoby presne vedel, že toho sa obávam najväčšmi: akéhokoľvek vysokého tónu...

Neznášam, naozaj neznášam, nemôžem vystáť vysoké piskľavé zvuky. Prebúdzajú vo mne neovládateľnú zúrivosť, taký nával šialeného hnevu, až sa zavše i sám zľaknem. Ale, ten hnev, tá zúrivosť, sú len obranou, spôsobom, ako sa duchovná iskra, ktorá vo mne tíško tlie, bráni bezohľadnosti a neohrabanosti tohto sveta. Možno. Možno to bola obrana, keď som pred mesiacom zmárnil tých psov. Brechali neznesiteľne vysokým, piskľavým hlasom, nič sa nedalo robiť, lebo sa to nedalo vydržať, musel som ich zahlušiť, rozkopal a rozšliapol som im tie ich odporné hlavy. Skántril som ich, paskudy ohavné, troch špicov a dva pinče. Ten pokoj, ach, ten pokoj, ktorý sa následne rozhostil. A nemôžem zaručiť, veruže nijako neviem zaručiť, že v tomto mojom ťažení proti kvílivým a piskľavým zvukom nebudem pokračovať. Neviem to zaručiť. A jedného dňa, a mám pocit, že ten deň už vôbec nie je ďaleko, začnem kántriť aj iné zdroje vysokých piskľavých zvukov. Jedného dňa začnem kynožiť takýchto ako tento tu. Lebo vidím, dobre ja vidím, že týchto smradov nemá kto vychovávať, rodičia sa len smejú, sladko sa usmievajú ako nejaké renesančné madony a bahnia sa v dostatku a pohodlí a myslia si, že majú nárok na všetko, na čo si len pomyslia, a že takto, v tejto uvoľnenosti a expanzii vybudujú lepší svet pre seba – i pre tých svojich smradov, ktorých nijako, ale naozaj nijako neusmerňujú.

Poznám ja takýchto rodičov, poznám každý, každučký ich argument. Keď im pripomeniem, že majú svojho smrada napomenúť a vychovávať, povedia ti, že mu chcú dožičiť viac slobody, než koľko sa ušlo im. Och, aké vznešené! Aké premyslené! Vylúpli, vypudili mäso zo svojho mäsa, a teraz, nech sa páči, my všetci, čo sme tu a túžime po byľke pokoja, máme znášať výčiny i vrtochy toho bezradného a neusmerňovaného mäsa. My ich máme znášať, tie vrtochy a výpady, my, ktorí s tým ich mäsom nemáme nič spoločné. My máme čušať, my máme ustupovať, my máme byť ohľaduplní! No nevadí. Odplata sa v hlbinách tohto sveta už chystá – a my, ktorých tu títo smradi a ich rodičia udupávajú, nemusíme ani prstom pohnúť.

Poznám ja takýchto rodičov, čo neokríknu svojho smrada ani keď im počmára steny v byte a potrhá gauč; poznám ja tieto situácie, toto ustupovanie rozmarom, hystérii a šialenstvu. Viem, kto sú a akí sú títo: tento otupený mudrlant a jeho ťarchavá ženuška: toto sú presne tí, ktorí veľkoryso zabúdajú na to, čo sľúbili pred piatimi minútami; toto sú tí, presne tí, ktorí neodpisujú na maily ani na esemesky a nepovažujú to za prejav arogancie a neokrôchanosti, za nedbajstvo a lenivosť, ale za prejav tvorivosti; toto sú tí, na ktorých sa nikdy v ničom nemôžete spoliehať; to sú oni, zombíci, prázdne škrupiny, ktoré žiadajú od sveta viac pozornosti, pričom ony, tie škrupiny, ani len toľko ohľadu neprejavia, aby v reštaurácii po sebe zatvárali záchodové dvere; čiže toto sú oni, tí, čo sa bezducho túlajú po svete a vrážajú do iných chodcov, obambení a necitliví; toto sú tí, presne tí, ktorí si myslia, že sú slobodní a pritom konajú tuctovo a schematicky, tak, ako to od nich potravinársko-vojenská mašinéria deň za dňom žiada; áno, áno, takí sú títo rodičia, títo ploditelia, títo zaľudňovatelia planéty... A plodia a rozhojňujú sa, neprestajne, bezuzdne len plodia a rozhojňujú sa, nejestvujú pre nich žiadne hranice, žiadne pravidlá a pravidlá nedožičia ani svojim deťom, tým smradom, budúcim vojakom, katanom, mučiteľom, obyvateľom blázincov a narkomanských brlohov. Nedožičia im nijaké pravidlá, iba sa usmievajú a usmievajú, keď tí malí vedátori priviažu mačku ku kolu, zapália ju a potom jej agóniu nafilmujú. Lebo deťom treba dať voľnosť, voľnosť ich tvorivému rozletu, viac voľnosti ako sme mali my. Ach, hľadíme do roztvoreného pažeráka nastávajúceho chaosu! Potrebujeme zvlášť príšery? Potrebujeme navštevovať cintoríny, strašidelné domy a zámky? Nič strašidelnejšie ako pohľad do minulosti či do blízkej budúcnosti plnej bezcitných a otupených, človeku podobných škrupín na tejto planéte nejestvuje.

Množia sa, množia, potom keď sa niekde navzájom pošliapu, budú sa čudovať a nariekať. A nariekať. Budujú si príbytky na úpätí stále aktívnej sopky a myslia si, že sa im nikdy nič nestane, že v pokoji a hojnosti dožijú. A keď sopka vybuchne nariekajú a kvília tým svojím škrekľavým opičím hlasom. Vyhovárajú sa, že musia bývať na úpätiach sopiek, lebo sú chudobní a sopka ich živí. Lenže prečo sú chudobní? Lebo je ich veľa. A prečo ich musí živiť sopka? Lebo riadne polia ich už neuživia. A prečo ich neuživia? Lebo je ich veľa. Potom sa zatrasie zem, lebo už všetkého má dosť, zatrasie sa, lebo neunesie toľkú váhu: tým, že tu alebo tam, na tomto alebo na tamtom ostrove či na pevnine rastú miliónové mestá, vzniká tlak, tlak, ktorý tlačí na podpovrchovú dosku, doska sa posunie zdvihnú sa vlny cunami a zmyjú bedárske štvrte miliónových miest. Tam, na východe, kosí cunami, tu, na Západe kosí bezradnosť, záhaľka, nezamestnanosť, nedostatok motivácie, žiadna kreativita. Ale opice sa len ďalej množia, všetko jedno, na nič nedbajú, len sa množia a množia, aby potom, keď sa niečo zomelie mohli škriekať a kvíliť.

Neznášam vysoké piskľavé hlasy.

A tento smrad? Až sem, k môjmu stolu sa odvážil. Koľko má rokov? Možno ani šesť. A tu stojí a tvrdo mi hľadí do očú. Keď to takto bude ešte chvíľu pokračovať, takú mu vylepím, že sa mu pustí krv z nosa. Kde má matku? Tam. Tam sedí, debatuje a usmieva sa, ťarchavá krava jedna ozrutná. Len nech sem pekne príde a odvedie si tohto bezočivého smrada, tohto budúceho katana, len nech si ho urýchlene odvlečie!

Alebo: nie. Nech sem radšej nechodí. Neznášam tehotné ženy. Neznášam pach a fľaky budúceho mlieka. Neviem sa vyrovnať s predstavou pôrodu: ako tak tam ležia na gynekologickej koze a tlačia. A tlačia a kvília. Niektoré aj vysokým piskľavým hlasom. A valí sa z nich ten humus. Krv, moč, sračka, placenta a uprostred toho malý zakrvavený smrad. Čím budeš až vyrastieš? Dozorca v koncentráku. Prevádzkar pece. Nepotrebujem horory: stačí mi vyjsť na chvíľu medzi ľudí. Stačí mi otvoriť, hoci aj ten najbanálnejší dejepis. Aby som videl, čo všetko sa skrýva v možnostiach človeka.

Nech sem nechodí, nie, nie, nie, sem nech nie. Nech tá tehuľka sem nechodí, odmlel by som, keby o mňa zavadila svojím bruchom. Čo za humus nosí v tom bruchu? Povracal by som sa, sem nech nechodí. Stačí, že sa všade derie dopredu, všade vystrkuje to svoje brucho, všade preň razí priestor a my všetci, my, čo nie sme bruchatí a nie sme samodruhí, máme ustupovať z cesty, z jej cesty, z cesty tej napuchnutej kravy, ktorá porodí smrada, veľa takých lepkavých smradov, ako je tento tu, máme jej uvoľniť cestu, ako keby sme mohli za to, že je ťarchavá, ako keby sme o jej ťarchavosti rozhodli my, ako keby sme to boli my, kto ju oplodnil. Nie, nech sem nechodí, nech nevystrkuje brucho na mňa, nech ma ním nevydiera.

Sem, veru až sem sa opovážil tento smrad jeden lepkavý, kto vie, kde sa tými prstami kutral. V akej roztopenej čokoláde. A ja sa mám teraz akože čo? Mám sa usmievať, že áno, všetko chápem, je to len dieťa, nevedomé dieťa, krehká ratolesť, mám ho chápať, mám sa k nemu správať milo? Ale ako? Ako sa mám k nemu správať milo, keď vidím, čo vidím? Vidím v jeho očiach dejiny mučenia? Že nemám byť pesimista a mám dúfať, že na budúce, pri ďalšom dejinnom zvrate či rozvrate, to nebude také zlé? Pche! V žiadnom prípade! V žiadnom prípade nemienim dúfať a potom, keď sa dráma zomelie, kyvkať hlavou, mykať plecami a rezignovane sa plieskať po stehnách a hovoriť: „No, čo už narobíme, nevyšlo to ani tentoraz.“ Nie, nie, nie. Ja nehlasujem za nádej.

Blíži sa deň mŕtvych, otvárajú sa priechody medzi týmto a tamtým svetom. Myslím si, že davy hladných duchov budú mať záujem o výdatnú hostinu. Ak sa palestínsky učiteľ obetoval pre ľudstvo, aby znovu a s čistým štítom nakopol motor dejín, tak teraz je čas obetovať niekoľko takýchto smradov. Je načase  ponúknuť to, čo vidíme v ich očiach, celý ten príbeh bezradnej a uhranutej hmoty, záhrobným mocnostiam. Aby nás znovu, na chvíľu, zbavili démonov. Démonov nenásytnosti a záhaľky. Potom aj tak všetko začne odznova.

 Ilustrácie: 

1/ Edward Coley Burne-Jones: The Grail Quest Begins

 2/ Richard Dadd: The Fairy Feller's Master-Stroke

Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 29 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 31.10.2010 (j.j)

Diskusia k článku obsahuje 1 príspevkov


Odporúčame

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2017 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist