Michel Houellebecq získal za svoj román La carte et le territoire (Mapa a územie) vlani na jeseň Goncourtovu cenu. Porota tak konečne svojím rozhodnutím potvrdila to, čo francúzska literárna verejnosť veľmi dobre vie. Houellebecq je najvýraznejším spisovateľom súčasnosti.

Cenu získal aj napriek obvineniu z plagiátorstva. Najskôr sa nezaujímavá postavička zo spisovateľovho okolia ohradila, že Houellebecq jej ukradol názov. Vážnejšie už bolo obvinenie z toho, že autor odpísal niekoľko geografických pasáží z Wikipédie. Jeho vydavateľ Flammarion na to reagoval slovami, že anonymný autor encyklopedickej state môže byť rád - ocitol sa v jednom z najdôležitejších románov modernej literatúry. Vedenie Wikipédie označilo Houellebecqov tvorivý prístup za česť. A bolo po polemike.

Ani jedna z týchto nevyhnutných škandalóznych epizód nedokáže prebiť pocit, že príbeh hlavnej postavy románu, umelca Jeda Martina - autora obrazov s názvami Bill Gates a Steve Jobs diskutujú o budúcnosti počítačov, či Jeff Koons a Damien Hirst si delia trh s umením - a Jedovej milenky Olgy z Michellin - je jedným zo štylistických a poetických vrcholov súčasnej prózy.

Houellebecq patrí spolu s Frédéricom Beigbederom ( 99 frankov) a Phillipom Sollersom k pokračovateľom tradície parížskej bohémskej, dekadentnej literatúry. Jej geografickým centrom je námestie s kostolom Saint Sulpice, v ktorom pokrstili Charlesa Baudelaira, Markíza de Sade a okultistu Eliphasa Léviho. V Saint Sulpice sa odohráva okultný Huysmansov román Láà-Bas , v kníhkupectve Buffet natrafíte na Beigbedera a v okolitých kaviarňach ťažko oddychujú obézni Američania, poľujúci na tajomstvá z Da Vinciho kódu.

Tam, kde Baudelaire používal obrazy rozpadávajúcej sa krásy, píše Houellebecq o "hrozivých formách sociálnych štruktúr". Jeho digresie o nórskej minerálke, ktorej chuť dokazuje, že "existuje množstvo podôb čistoty", pripomínajú skôr vysokú estetiku básnickej školy Parnasu, ako "román zo súčasnosti".

Houellebecq sa zo súčasnosti parížskej kultúrnej aristokracie vytratil sám, keď sa odsťahoval do Írska, kde žije so svojím psom a počítačom. Aj v jeho poslednom románe cítiť cynicko-asketickú tradíciu Celina a Bernanosa, autorov, ku ktorým sa Houellebecq hlási. Na rozdiel od Beigbedera, ktorý sa snaží maskovať svoj zúfalý romantizmus povrchnými prejavmi dandizmu, Houellebecq v La carte et le territoire rezignoval na úlohu parížskeho klonu ruského zbytočného človeka. Naplno sa tak oddáva kultúrnemu pesimizmu svojich majstrov.

Houellebecqov text vykazuje mnohé spoločné znaky s liturgickým jazykom Baudelaira a Gracqa, ktorý sa stal výrazovým nástrojom poetického reakcionárstva. Na rozdiel od väčšiny svojich súčasníkov vo Francúzsku a inde vo svete nepíše Houellebecq infantilnú literatúru, odvodenú z viet reklamných kampaní a esemesiek. Dobrovoľne a tvorivo ostal ukotvený v dramatickej tradícii jazyka a myslenia, vďaka čomu sa stal zo spisovateľa umelcom.

Michel Houellebecq: La carte et le territoire, Flammarion, Paris 2010

Český preklad vychádza v týchto dňoch, slovenský bude nasledovať

Recenzia vyšla v denníku Pravda 12. januára 2011

http://kultura.pravda.sk/houellebecq-ma-goncourtovu-cenu-za-vrcholnu-prozu-sucasnosti-p70-/sk-kkniha.asp?c=A110111_154828_sk-kkniha_p46#ixzz1Y61TRxmN