Recenzie na Recoil: Selected a Gorillaz: Plastic Beach

Recoil: Selected

Mute 2010

            Bývalého člena Depeche Mode Alana Wildera (skupinu opúšťa v roku 1995 po úspešnom albume Songs of Faith and Devotion, 1993 a následnom turné) sme mali možnosť na jar vidieť koncertovať v Prahe, kde sa zastavil počas svojej šnúry k novému albumu jeho projektu Recoil (viď foto). Ako sám názov napovedá, nejde o nový štúdiový počin ale o výber autorových najobľúbenejších skladieb. Zdá sa byť priam neuveriteľné, že prvý album Recoil 1+2 (1986) vyšiel takmer pred štvrťstoročím. Za tú dobu Alan Wilder nahral ďalších päť štúdiových albumov: Hydrology (1988), Bloodline (1992), Unsound Method (1997), Liquid (2000), subHuman (2007) a stal sa jedným z najrešpektovanejších umelcov elektronického sveta. Hudba Recoil vlastne vznikla ako antisérum voči obmedzujúcemu popovému rámcu DM a jej experimentálny a avangardný, veľmi charakteristický temný a znepokojivý zvuk môžeme naplno prežiť práve pri počúvaní skladieb zo Selected. Jej stopy sa nachádzajú samozrejme aj na albumoch DM a každému musí byť úplne jasné, kto ich mal na svedomí a kto z DM urobil kapelu, ktorá sa tak výrazne odlišovala od dobovej synthy-popovej produkcie.

Hneď prvá skladba Strange Hours je odspievaná Diamandou Galás a jej hlasové eskapády sa perfektne prepletajú s Wilderovou elektronikou. medzi ďalších známych vokalistov, s ktorými Alan Wilder spolupracoval patrí aj Douglas McCarthy spevák kultovej postindustriálno-elektronickej skupiny Nitzer Ebb.

Na záver jedna kacírska myšlienka. Keď o ďalších dvadsaťpäť rokov ešte vôbec bude hudba ako ju poznáme dnes, bude to Recoil, alebo Depeche Mode, ktorý prežije? Možno si občas niekto spomenie aj na Recoil aj na Depešákov, len aby to nebolo len preto, že pri hesle Alan Wilder sa bude spomínať aj akýsi Depeche Mode.

5 vlniek

Gorillaz: Plastic Beach

EMI 2010

Gorillaz vznikol v roku 1998, podobne ako Recoil, teda ako „bočáčik“ frontmana brit-popvej / alternatívnej kapely The Blur Damona Albarna a výmysel grafika Jamieho Hewletta, ktorý nakreslil všetkých „členov“ tohto virtuálneho zoskupenia. Sú nimi 2D, Murdoc Niccals, Noodle a Russel. Tieto komixové postavičky majú na svedomí už tri štúdiové albumy: Gorillaz (2001), Demon Days (2005) plus aktuálnu novinku. V skutočnosti sa pod bizarnými animovanými postavičkami skrývajú už spomínaný Damon Albarn, rapper Del Tha Funkee Homosapien, Miho Hatori (z Cibo Mato), Kid Koala, Tina Weymouth a Chris Frantz (obaja Talking Heads), nehovoriac o množstve významných hostí. Na Plastikovej pláži sa napríklad rozvaľuje Lou Reed a ich spoločný song Some Kind of Nature je jedným z najlepších, plechovku pivka si pri ňom v kľude pod slnečníkom otvára Mark E. Smith z legendárnych The Fall v pekne vypeckovanej psychadelickej skladbe Glitter Freeze. Najdeme tu Gruffa Rhysa zo Super Furry Animals ako rappuje v uletenej De La Soulom v uletenej Superfast Jellyfish. Soop Dogg si zas niečo „zahundre“ v uvítačke Welcome to the World of the Plastic Beach. Aby ste si nemysleli, že veselá grupka stojí a padá len na hosťoch, treba povedať, že pod výbornými skladbami ako On Melancoly Hill, Broken či titulnou Plastic Beach, pravda trochu pripomínajúce The Blur, je podpís Gorillaz. Skupina aj napriek tomu, že mieša v svojich skladbách množstvo štýlov a hudobných žánrov, ostáva pevne na pozíciách popu a to aj v experimentálnych fázach. Ale ako sa vraví: dobrý pop nemusí byť zlý. Pre Gorillaz to platí stopercentne, len toho mainstreamového hip-hopu by mohlo byť pomenej.

Text vyšiel v kultúrnom magazíne Vlna http://www.message.sk/vlna/?sub=vlna&id=15