Ako dieťa nenávidela moja žena svoju školu a priala si, aby z nej mohla odísť. Po rokoch, keď mala okolo dvadsať, priznala sa k svojmu nešťastnému pocitu svojim rodičom a jej matka žasla: „Ale dieťa, prečo si neprišla k nám a nepovedala nám to?” Lallina odpoveď sú moje dnešné slová: „Keď som nevedela, že to môžem!” Nevedela som, že môžem.

 Mám podozrenie – ba som si istý – že existuje množstvo ľudí, ktorých vychovali v jednom alebo druhom náboženstve a sú v ňom nešťastní, neveria mu alebo ich trápi zlo  vykonané v jeho mene; ľudí, ktorí cítia neurčitú túžbu vymaniť sa z náboženstva svojich rodičov. Chceli by to urobiť, ale neuvedomujú si, že táto možnosť existuje. Ak ste jeden z nich, je táto kniha pre vás. Jej účelom je zobudiť vedomie, uvedomiť si skutočnosť, že byť ateistom je realistická ašpirácia, a k tomu odvážna a nádherná. Môžete byť ateistom, ktorý je šťastný, vyrovnaný, morálny a intelektuálne uspokojený. To je moje prvé posolstvo na prebudenie vedomia. Mám v pláne ešte tri, o ktorých bude reč neskoršie.

V januári 2006 som na Štvrtom kanáli Britskej televízie moderoval dvojdielnu dokumentáciu s názvom Korene všetkého zla?(Root of All Evil). Ten názov sa mi od začiatku nepáčil. Náboženstvo nie je koreňom všetkého zla, pretože jedna vec nikdy nie je koreňom všetkého zla. Bol som však nadšený reklamou Štvrtého kanálu v celoštátnych novinách. Bola to panoráma manhattanských mrakodrapov s titulkom „Predstavte si svet bez náboženstva.”  Aké tu boli súvislosti? Pozornosť pútali dvojičky Svetového obchodného centra.

 Predstavte si, s Johnom Lennonom, svet bez náboženstva. Predstavte si, že neboli samovražední teroristi s bombami za pásom, nebol jedenásty september, nebolo siedmeho siedmy (bombový útok na londýnsky transportný systém 7. júla 2005 – pozn. prekl.), neboli križiacke ťaženia, ani pohony na čarodejnice, ani GP (gunpower plot, neúspešné sprisahanie anglických katolíkov proti kráľovi Jakubovi I. – pozn.prekl.),  ani rozdelenie Indie, ani izraelsko-palestínske vojny, ani srbsko-chorvátsko-moslimské masakry, ani prenasledovanie Židov ako „vrahov Krista”, ani „nepokoje” v Severnom Írsku, ani zabíjania pre „česť rodiny”, ani ligotavo naobliekaní bouffant haired vlasatí televízni kazatelia, šklbajúci o peniaze naivných ľudí („Boh si praje, aby si dával, kým to pocítiš.”).  Predstavte si, že niet talibancov, ktorí vyhadzujú do vzduchu starodávne sochy, že sa verejne nepopravujú bohorúhači, že sa nebičuje ženská koža zato, že sa z nej odhalil jeden centimeter. Práve ma informuje kolega Desmond Morris, že úžasná pieseň Johna Lennona sa v Amerike reprodukuje s vynechaním vety „a ani náboženstva niet”. Jedna verzia má dokonca drzosť zmeniť to na „a s jedným náboženstvom”.

Možno si myslíte, že rozumným stanoviskom je agnosticizmus a že ateizmus je rovnako dogmatický ako náboženská viera. Ak je to tak, dúfam, že 2. kapitola zmení váš názor a presvedčí vás, že „predpoklad Boha” je vedecká hypotéza o vesmíre, ktorú treba analyzovať práve tak skepticky ako ktorúkoľvek inú.  Možno vás učili, že filozofi a teológovia predložili presvedčivé dôvody pre vieru v existenciu Boha. V tom prípade sa tešte na 3. kapitolu, „Argumenty pre vieru v Boha” – sú presvedčivo slabé. Možno si myslíte, že Boh musí existovať, lebo ako inakšie by bol mohol vzniknúť svet? Ako inakšie by mohol existovať život, a to v celej svojej bohatej rozličnosti, keď každý druh (živočíchov a rastlín) na počudovanie vyzerá, ako by bol osobitne navrhnutý? Ak rozmýšľate takýmto spôsobom, objasní vám 4. kapitola „Prečo skoro iste niet Boha”. Ďaleko od poukazovania na dizajnéra, ilúzia dizajnu živého sveta sa vysvetľuje úsporne a so zničujúcou eleganciou darvinovským prírodným výberom. A hoci sa prírodný výber obmedzuje na vysvetlenie živého sveta, navrhuje nášmu mysleniu pravdepodobnosť vysvetľovacích „žeriavov” aj na pochopenie samotného vesmíru.  Sila žeriavov typu prírodný výber je druhý z mojich štyroch budičov vedomia.

Možno si myslíte, že boh alebo bohovia musia existovať, pretože antropológovia a historici hlásia, že každú ľudskú kultúru ovládajú veriaci. Ak sa vám to vidí presvedčivé, prečítajte si prosím 5. kapitolu, „Korene náboženstva”, kde sa vysvetľuje, prečo je viera taká všadeprítomná. Alebo si myslíte, že náboženskú vieru potrebujeme, aby sme mali odôvodnenú morálku? Potrebujeme Boha, aby sme boli dobrí? Čítajte prosím  7. kapitolu a uvidíte, prečo to nie je pravda. Máte sympatie k náboženstvu ako dobrej veci pre svet, hoci sám ste vieru stratili? Ôsma kapitola vás pozve zaoberať sa problémami, pri ktorých náboženstvo nie je takou dobrou vecou pre svet. 

Ak sa cítite lapený do pasce náboženstva svojej mladosti, bude dobre spýtať sa sám seba, ako k tomu došlo. Odpoveď obyčajne znie, že to bol nejaký spôsob detskej indoktrinácie. Ak ste vo všetkom náboženský, potom je drvivo pravdepodobné, že máte náboženstvo svojich rodičov. Keby ste sa boli narodili v Arkansase, mysleli by ste si, že kresťanstvo má pravdu a islam sa mýli; pritom viete, že by ste si mysleli opak, keby ste sa boli narodili v Afganistane.

Celá otázka detstva a náboženstva je predmetom 9. kapitoly, kde sa spomína aj môj tretí budič vedomia. Feministkou to trhne, keď počuje „on” miesto „ona”, „mužský” miesto „ľudský”. Chcem, aby to každým trhlo, keď počuje výraz „katolícke” či „moslimské” dieťa. Ak chcete, hovorte o „dieťati katolíckych rodičov”. A ak počujete niekoho hovoriť o „katolíckom dieťati”, zastavte ho a zdvorilo ho upozornite, že deti sú príliš mladé, aby pochopili, aké je ich politické a ekonomické presvedčenie.  Keďže mojím cieľom je budenie vedomia, neospravedlňujem sa, že o tom hovorím aj v tomto predhovore, aj v 9. kapitole. O tom sa nedá hovoriť príliš často. Poviem to znova: Toto nie je moslimské dieťa, toto je dieťa moslimských rodičov. Toto dieťa je príliš mladé, aby mohlo vedieť, či je moslim alebo niečo iné. Neexistuje niečo ako moslimské dieťa. Neexistuje niečo ako kresťanské dieťa.

Kapitoly  10 otvárajú a zatvárajú knihu, každá svojím spôsobom vysvetľujúc, ako môže správne pochopenie veľkoleposti skutočného sveta vyplniť inšpiračnú rolu, ktorú si v dejinách – neoprávnene – uzurpovalo náboženstvo. 

Mojím štvrtým budičom vedomia je hrdosť ateistu. Byť ateistom nie je nič, za čo by sa bolo treba ospravedlňovať. Naopak, je to niečo, načo treba byť hrdý, pretože sa čelom staviame voči vzdialeným horizontom, pretože ateizmus temer vždy znamená zdravú nezávislosť mysle, áno, zdravú myseľ. Je veľa ľudí, ktorí v hĺbke svojho srdca vedia, že sú ateisti, ale neopovažujú sa povedať to vo svojich rodinách, ba niekedy ani pripustiť to sami sebe. Čiastočne je to preto, lebo výraz „ateista” sa oddávna budoval ako strašné a hrozné označenie. V 9. kapitole podávam tragikomický príbeh divadelnej herečky Julie Sweeneyovej o reakcii jej rodičov, keď sa z novín dozvedeli, že sa stala ateistkou. Boli by sa zmierili s tým, že neverí v Boha, ale stať sa ateistkou! ATEISTKOU! (mamin hlas sa zmenil v hlasitý výkrik).

Na tomto mieste sa musím obrátiť osobitne na amerických čitateľov, pretože nábožnosť v dnešnej Amerike je čosi naozaj pozoruhodného. Čo je to? Právnička Wendy Kaminerová len nepatrne preháňala, keď povedala, že smiať sa z náboženstva je také riskantné, ako zapáliť americkú zástavu v Hale Americkej légie[i].  Ateisti majú v dnešnej Amerike také postavenie, ako mali u nás homosexuáli pred päťdesiatimi rokmi. Dnes, po prejdení hnutia Hrdých gayov, je u nás (v Anglicku – pozn.prekl.) pre homosexuála možné, čo aj nijako nie ľahké, že bude zvolený do verejnej funkcie. V roku 1999 zisťoval Gallupov ústav verejnej mienky, či by ľudia hlasovali pre inakšie rovnako kvalifikovanú osobu, keby bola žena (95 % áno), rímsko-katolíčka (94 %), Žid (92 %), čierny (92 %), mormón (79 %), homosexuál (79 %) alebo ateista (49 %). Z toho vidieť, akú dlhú cestu máme pred sebou Ale ateistov je o hodne viac, najmä medzi vzdelanými ľuďmi, ako si mnohí uvedomujú. Tak to bolo už v 19. storočí, keď John Stuart Mill mohol konštatovať: „Svet by žasol, keby vedel, koľkí z jeho najsvetlejších ozdôb, z jeho aj v ľudovom ponímaní múdrosti a cnosti najdôstojnejších reprezentantov, sú vo veciach náboženstva úplní skeptici.”

Toto tvrdenie platí dnes ešte viac a dôkazy o tom prinášam v 3. kapitole. Jednou z príčin, prečo toľkí ľudia neberú na vedomie ateistov, je aj to, že mnohí z nás – ateistov – sa zdráhajú „prejaviť sa”. Snívam o tom, že táto kniha pomôže niektorým ľuďom „vyjaviť sa” (comming out). Presne tak ako v prípade hnutia gayov, čím viac jednotlivcov sa vyjaví, tým ľahšie bude pre ďalších pripojiť sa k nim. Možno existuje kritická masa pre začatie reťazovej reakcie.

Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že v USA je viac ateistov a agnostikov ako Židov, ba dokonca viac ako mnohých ostatných náboženských skupín. Na rozdiel od Židov, ktorí majú notoricky jednu z najúčinnejších loby v USA, a od evanjelikálnych kresťanov, ktorí majú najväčšiu politickú moc, ateisti a agnostici nie sú organizovaní a preto majú na spoločnosť temer nulový vplyv. Pokusy o organizovanie ateistov boli prirovnané k pokusom chovať v hlúčku mačky, lebo majú ako tieto vlastnosť myslieť nezávisle a nepodriaďovať sa autorite. Dobrý prvý krok bude vybudovať kritickú masu ateistov, odhodlaných vyjaviť sa, čo dodá iným odvahu tiež tak urobiť. Aj keď sa nedajú chovať v skupinách, v dostatočnom počte narobia mačky veľa hluku a nemožno ich ignorovať.

Výraz „dezilúzia” v mojom nadpise (dalo by sa povedať aj  „sklamanie”, „klamná”, „bludná” či „falošná” predstava, možno aj „vytriezvenie” – pozn. prekl.) znepokojil niektorých psychiatrov, ktorí ho považujú za odborný výraz, ktorému sa nemá dávať nový význam. Traja mi navrhli špeciálny technický výraz pre náboženskú falošnú predstavu, a to „relúziu”[ii] (v zmysle náboženskú, religióznu predstavu – pozn.prekl.). Možno sa raz ujme. Momentálne sa pridŕžam „dezilúzie” a musím vysvetliť prečo. Penguinov Slovník angličtiny (Penguin English Dictionary) definuje dezilúziu ako „falošnú predstavu alebo dojem”. Prekvapuje, že ilustratívna citácia slovníka pochádza od Phillipa E. Johnsona, ktorý napísal: „Darvinizmus je história oslobodenia ľudstva od delúzie, že jeho osud kontroluje vyššia moc, ako je on sám.” Môže to byť ten istý Phillip E. Johnson, ktorý dnes vedie v USA ťaženie kreacionizmu proti darvinizmu? Veruže je, a dá sa vidieť, že citácia je vyňatá z kontextu. Dúfam, že skutočnosť, že som to uznal, neujde pozornosti, pretože takáto slušnosť nesprevádzala početné kreacionistické citácie mojich výrokov, úmyselne a zavádzajúco vyňaté zo súvislostí. Nech mal Johnson akýkoľvek úmysel, pod jeho vetu sa rád podpisujem. Slovník programu Microsoft Word definuje delúziu ako „pretrvávajúcu falošnú predstavu napriek silným protirečivým dôkazom, a to osobitne ako príznak psychiatrických porúch”. Prvá časť tejto vety perfektne sedí pre náboženskú vieru. Či je príznakom psychiatrickej poruchy, to sa prikláňam k názoru Roberta M. Pirsiga, autora knihy Zen a umenie údržby motorbicykla (Zen and the Art of Motorcycle Maintenance),  kde hovorí: „Keď trpí na delúziu jedna osoba, volá sa to pomätenosť. Keď trpia na delúziu mnohí ľudia, volá sa to náboženstvo.”

Ak táto kniha splní moje očakávania, pobožní čitatelia pri jej otvorení sa stanú ateistami pri jej zatvorení. Aký namyslený optimizmus! Je samozrejmé, že pravoverní veriaci sú imúnni voči všetkým argumentom, keďže majú odolnosť budovanú indoktrináciou v detskom veku metódami, ktoré dozrievali storočia (či už na podklade evolúcie alebo dizajnu). Medzi účinnými imunizačnými postupmi je aj naliehavé varovanie pred čo aj len otvorením takejto knihy, ktorá je celkom iste dielom diabla. Verím však, že medzi nami je veľa ľudí s otvorenou mysľou: ľudí, ktorých detská indoktrinácia nebola dosť zákerná alebo pre iné príčiny „nezabrala”; možno bola ich vrodená inteligencia dosť silná, aby ju prekonala. Také slobodné duše potrebujú len nepatrné povzbudenie a zbavia sa omylu náboženstva. Prinajmenšom dúfam, že nikto, kto túto knihu čítal, nebude môcť povedať: „Nevedel som, že môžem.”

Za pomoc pri príprave tejto knihy som vďačný mnohým kolegom. Nemôžem ich všetkých vymenovať, ale patrí medzi nich môj literárny agent John Brockman a moji vydavatelia Sally Gaminarová (za Transworld) a Emon Dolan (za Houghton Mifflin), ktorí obidvaja čítali túto knihu s citlivosťou a inteligentným porozumením; prispeli užitočnou zmesou kriticizmu a rady. Ich srdečná a nadšená viera v túto knihu pôsobila na mňa veľmi povzbudivo. Gillian Somerscalesová sa konštruktívnymi návrhmi a starostlivými opravami starala o prepisy.  Iní, čo posudzovali rozličné koncepty a zaslúžia si moju vďaku, boli Jerry Coyne, J. Anderson Thomson, R. Elisabeth Cornwellová, Ursula Goodenoughová, Latha Menonová a najmä neobyčajne kritická Karen Owensová, ktorej oboznámenosť s každým konceptom knihy bola skoro tak podrobná ako moja.

Táto kniha sa zakladá (platí to obojstranne) na dvojdielnej televíznej dokumentácii Korene všetkého zla?, ktorú som v Britskej televízii (Štvrtý kanál) moderoval v januári 2006. Som vďačný všetkým, čo sa na tejto produkcii podieľali, vrátane Deborah Kiddovej, Russella Barnesa, Tima Cragga, Adama Prescoda, Alana Clementsa a Hamisha  Mykuru.  Za povolenie používať texty tejto dokumentácie ďakujem spoločnosti IWC a Štvrtému kanálu. Korene všetkého zla? zaznamenali výbornú sledovanosť v Británii a prebrala ich Austrálska rozhlasová korporácia. Ukáže sa, či sa niektorý americký televízny kanál opováži uviesť ich.

V mojej mysli zrela táto kniha niekoľko rokov. Už v tom čase si niektoré myšlienky nevyhnutne našli cestu do mojich prednášok, napríklad do mojich Tanner Lectures v Harvarde, ako aj do článkov v novinách a časopisoch. Osobitne čitatelia mojich pravidelných stĺpcov vo Free Inquiry spoznajú niektoré pasáže. Som vďačný Tomovi Flynnovi, vydavateľovi tohto obdivuhodného časopisu, za jeho podnety pri verbovaní ma za pravidelného kolumnistu. Dúfam, že sa po zaneprázdnení pri dokončovaní tejto knihy vrátim k svojmu stĺpcu a použijem ho na komentár k dozvukom tejto knihy.

Z rozličných dôvodov som vďačný Danovi Dennettovi, Marcovi Hauserovi, Michaelovi Stirratovi, Samovi Harrisovi, Helen Fisherovej, Margaret Downeyovej, Ibn Warraqovi, Hermione Leeovej, Julii Sweeneyovej, Danovi Barkerovi, Josephine Wellshovej, Ianovi Bairdovi a osobitne Georgeovi Scalesovi. Takáto kniha nebude úplná, kým sa nestane jadrom živej webstránky, fórom pre dodatočný materiál, pre reakcie, diskusie, otázky a odpovede – kto vie, čo nám prinesie budúcnosť? Dúfam, že www.richarddawkins.net/, webstránka Nadácie Richarda Dawkinsa pre rozum a vedu, bude plniť túto rolu; som extrémne vďačný Joshovi Timonenovi za umeleckosť, profesionalizmus a všetku námahu, ktorú do tejto stránky vkladá.

Predovšetkým však ďakujem svojej žene Lalle Wardovej, ktorá ma posilňovala počas mojich váhaní a pochybností nielen morálnou podporou a vtipnými návrhmi na zlepšenie, ale aj čítajúc mi celú knihu nahlas vo dvoch štádiách jej vzniku; len tak som mohol priamo vnímať, ako sa bude pozdávať inému čitateľovi ako som ja. Odporúčam túto techniku aj iným autorom, ale musím ich varovať, že čitateľ musí byť profesionálny herec s citlivosťou hlasu a sluchu nastavenými na hudbu jazyka.

Úvod – v knihe str.1-7.

 

---

1. kapitola:
Hlboko nábožný neveriaci

Nepokúšam sa predstaviť si osobného Boha; stačí mi stáť v zbožnej úcte pred štruktúrou sveta, nakoľko ju vôbec naše nedokonalé zmysly dokážu oceniť.

 Albert Einstein

Zaslúžený rešpekt

Chlapec leží v tráve na bruchu, s bradou na rukách. Naraz ho premáha stupňujúce sa vedomie poprepletaných stebiel a korienkov, lesa v mikrokozme, predstavy sveta mravcov a včiel, dokonca aj – hoci podrobnosti ešte nepozná – aj miliárd pôdnych baktérií, tíško a neviditeľne udržujúcich fungovanie mikrosveta. Mikroles trávnika naraz akoby napuchol a splynul s vesmírom, unášajúc myseľ pozorujúceho chlapca. Zážitok si neskôr vysvetľoval náboženskými výrazmi a to ho priviedlo ku kňazstvu. Bol vysvätený za anglikánskeho kňaza a prišiel ako kaplán na moju školu, kde som ho ako učiteľa mal veľmi rád. Vďaka tomuto slušnému liberálnemu duchovnému nemôže nikto povedať, že mi náboženstvo násilím pchali do hlavy.[1]

V inom čase a na inom mieste som bol možno týmto chlapcom ja medzi hviezdami, oslepený Oriónom, Kassiopeou a Veľkým vozom, slziaci pri nečujnej hudbe Mliečnej dráhy, opojený nočnými vôňami oleandra a trubkovými kvetmi africkej záhrady. Je ťažké odpovedať na otázku, prečo rovnaké citové hnutia viedli kaplána jedným a mňa opačným smerom. Vedci a racionalisti majú rovnakú kvázi mystickú odpoveď na prírodu a vesmír. Nemá nič spoločné s vierou v nadprirodzeno. Môj kaplán vo svojom detstve pravdepodobne nepoznal (ako ani ja som nepoznal) záverečné riadky Pôvodu druhov (The Origin of Species) – tú chýrnu pasáž o „husto porastenom svahu” s jeho „vtákmi spievajúcimi na kríkoch, s rôznym poletujúcim hmyzom a červami prevŕtavajúcimi sa cez vlhkú zem” (slovenský preklad Pôvodu druhov, str.480). Keby ju bol poznal, iste by sa s ňou bol identifikoval a miesto kňazstva by bol volil Darwinov názor, že všetko je „výtvor zákonov, pôsobiacich okolo nás”:

A tak z vojny v prírode, z hladu a smrti, priamo povstáva najvznešenejšia vec, ktorú sme schopní pochopiť, totiž vytváranie vyšších živočíchov. V tomto pohľade na život, ktorého viaceré schopnosti boli pôvodne vdýchnuté do mála či len do jednej formy; a v tom, že počas obehu tejto planéty podľa pevného zákona gravitácie sa z takého jednoduchého začiatku vyvinuli a stále vyvíjajú najkrajšie a najpodivuhodnejšie formy, je niečo vznešené.

Carl Sagan napísal v Bledej modrej škvrne (Pale Blue Dot):

„Ako je to, že skoro ani jedno veľké náboženstvo nesiahlo na vedu a nepovedalo: „Toto je predsa lepšie, ako sme si mysleli! Vesmír je oveľa väčší, ako vraveli naši proroci, je veľkolepejší, subtílnejší, elegantnejší.” Miesto toho vravia: „Nie, nie, nie! Môj Boh je malý bôžik a chcem, aby bol taký.” Náboženstvo, či už staré alebo nové, ktoré by podčiarklo vznešenosť vesmíru, ako nám ju odhaľuje moderná veda, by malo k dispozícii zásoby rešpektu a zbožnej úcty, z ktorých nie sú schopné čerpať konvenčné náboženstvá.“

Všetky Saganove knihy sa týkajú citového zakončenia nadprirodzených zázrakov, ktoré v minulých storočiach cirkev monopolizovala pre seba. Moje knihy majú ten istý cieľ. Preto často počujem, že ma opisujú ako hlboko veriaceho človeka. Jedna americká študentka mi písala, že sa pýtala svojho profesora, či o mne má nejaký názor. „Zaiste,” odpovedal tento. „Jeho pozitívna veda sa neznáša s náboženstvom, ale vie hovoriť extaticky o prírode a vesmíre. To je pre mňa náboženstvo.” Je tu však „náboženstvo” správny výraz? Myslím, že nie je.Laureát Nobelovej ceny za fyziku (a ateista) Steven Weinberg to uzavrel ako nikto iný vo svojom Snívaní o finálnej teórii (Dreams of a Final Theory):

Niektorí ľudia chápu Boha tak široko a premenlivo, že je potom nevyhnutné, aby ho nachádzali všade, kam sa po ňom pozrú. Človek počuje, že „Boh je najvyšší zákon”, „Boh je to lepšie v nás”, alebo „Boh je vesmír”. Samozrejme, tak ako každé iné slovo, aj slovo „Boh” môže mať akýkoľvek význam, ktorý sa nám páči. Ak chcete tvrdiť, že „Boh je energia”, nájdete ho každom kúsku uhlia.  

Weinberg má iste pravdu, že ak sa slovo Boh nemá stať úplne neužitočným, musí sa používať vo význame, ako mu dosiaľ ľudia rozumeli: na označenie nadprirodzeného stvoriteľa, ktorého „sa nám patrí zbožňovať.”

Veľa nešťastných zmätkov  zapríčiňuje neschopnosť rozlišovať medzi takzvaným Einsteinovým a nadprirodzeným náboženstvom. Einstein párkrát použil meno Boha (a nebol jediný ateistický vedec, ktorý to urobil), vyvolávajúc neporozumenie u supernaturalistov, dychtiacich po neporozumení a možnosti vydávať takého slávneho mysliteľa za jedného zo svojich. Aj dramatické (či bolo uličnícke?) zakončenie Krátkej histórie času (A Brief History of Time)  Stephena Hawkinga sa sústavne vykladá zle. Mnohých viedlo k viere, samozrejme nesprávnej, že Hawking je religiózny človek. Bunková biologička Ursula Goodenoughová vo svojej knihe Posvätné hĺbky prírody (The Sacred Depths of Nture) znie iste nábožnejšie ako Hawking alebo Einstein. Má rada kostoly, mešity a chrámy; mnohé pasáže v jej knihe priam volajú po vyňatí z kontextu a použití ako strelivo pre nadprirodzené náboženstvo.  Ide tak ďaleko, že sama sa nazýva „religióznou naturalistkou”. Pozorné čítanie knihy vás však presvedčí, že je taká neochvejná ateista ako som ja.

 „Naturalista” je viacvýznamové slovo. Mne pripomína v prvom rade hrdinu môjho detstva, Hugh Loftingovho Doktora Doolitla (ktorý, mimochodom, mal viac ako jednu črtu spoločnú s naturalistickým „filozofom” na lodi HMS Beagle).    V <st1:metricconverter productid="18. a" w:st="on">18. a</st1:metricconverter> 19. storočí znamenal výraz naturalista to, čo pre väčšinu z nás znamená ešte aj dnes: študujúceho prírodný svet. V tomto zmysle boli naturalistami často duchovní, počínajúc Gilbertom Whiteom. Aj Darwin bol ako mladý človek určený pre cirkev a dúfal, že pohodlný život na vidieckej fare mu umožní venovať sa svojej vášni pre včely. Filozofi však používajú výraz „naturalista” v celkom inom zmysle, a to ako protiklad supernaturalistu. Julian Baggini vysvetľuje v knihe Ateizmus: Veľmi krátky úvod (Atheism: A Very Short Introduction) zmysel ateistovho zväzku s naturalizmom takto: „Väčšina ateistov predpokladá, že hoci je vo vesmíre len jeden druh látky a ten je fyzikálny, z neho vznikajú myšlienky, krása, emócie, morálne hodnoty – skrátka celá škála javov, ktoré obohacujú ľudský život.”

Ľudské myšlienky a emócie sú produktom nesmierne komplexných spojení medzi fyzikálnymi jednotkami vnútri mozgu. Ateistom v tomto zmysle filozofického naturalistu je človek, ktorý verí, že za prírodným, fyzikálnym svetom niet nič, niet nijakej nadprírodnej kreatívnej bytosti, číhajúcej za pozorovateľným vesmírom, že žiadna duša nepretrvá telo a nedejú sa zázraky – okrem v prípadoch prírodných javov, ktorým zatiaľ ešte nerozumieme. Ak je niečo, čo sa nachádza mimo prírodného sveta, ako mu zatiaľ nedokonale rozumieme, dúfame, že mu pri objavení sa porozumieme a zahrnieme ho do prírodného sveta. Keď porozumieme dúhe, nestáva sa menej „zázračnou“.

Veľkí vedci našej doby, ktorí znejú religiózne, po podrobnejšom preskúmaní ich názorov zväčša prestanú takými byť. Iste je to pravda o Einsteinovi aj Hawkingovi. Súčasný kráľovský hvezdár a prezident Kráľovskej spoločnosti Martin Rees mi povedal, že chodí do kostola ako „neveriaci anglikán … z lojálnosti k rodine”.  Nemá nijakú teistickú vieru, ale pozná pocit poetického naturalizmu, ktorý vyvoláva vesmír aj u iných vedcov. V priebehu nedávnej televíznej konverzácie som vyzval svojho priateľa, pôrodníka Roberta Winstona, uznávaný pilier britského židovstva, aby  uznal, že jeho náboženstvo je práve tohto druhu a že v skutočnosti neverí na nič nadprirodzeného. Temer to pripustil; zľakol sa pred poslednou prekážkou (aby som bol čestný, dodávam, že on mal interviewovať mňa, nie naopak).[i]³ Keď som naliehal, priznal, že judaizmus mu poskytol disciplínu, aby si dobre zariadil život. Možno je to tak; to však nemá absolútne nič do činenia so skutočnou hodnotou žiadneho z jeho nadprirodzených tvrdení. Je veľa intelektuálnych ateistov, hrdo sa vydávajúcich za Židov a dodržujúcich židovské rituály, možno z lojálnosti voči starodávnym tradíciám alebo povraždeným príbuzným; možno však zaváži aj pomýlená a mýliaca ochota označiť ako „náboženstvo” panteistickú úctu, ktorú máme mnohí spoločnú s jej najvýznačnejším exponentom, Albertom Einsteinom. Možno neveria, ale podľa slov Dana Dennetta, „veria vo vieru”.[ii]

Jedna z najhorlivejšie citovaných poznámok Einsteina je „veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé”. Ale Einstein povedal aj toto:

„Samozrejme, bola to lož, čo ste čítali o mojom náboženskom presvedčení, bola to systematicky opakovaná lož. Neverím v osobného Boha, nikdy som to nezapieral a vždy som to jasne vyjadroval. Ak je vo mne niečo, čo sa dá nazvať religiózne, tak je to neobmedzený obdiv pre štruktúru sveta, ako ju môže podať naša veda.”

Zdá sa vám, že si Einstein protirečí? Že sa z jeho slov dajú vybrať hrozienka na podporu argumentov obidvoch strán ? Nie. Pod „náboženstvom” rozumie Einstein niečo celkom iné ako to, čo sa zvyčajne myslí. Ako pokračujem vo vyjasňovaní rozdielu medzi nadprirodzeným náboženstvom na jednej strane a Einsteinovým na druhej, majte na pamäti, že len nadprirodzených bohov volám klamnými.

Tu je pár ďalších Einsteinových výrokov, nech dajú príchuť jeho náboženstvu:

„Som hlboko religiózny neverec. To je dosť nový druh náboženstva.

Nikdy som prírode nepripisoval cieľ alebo účel, ani nič, čo by sa dalo označiť za antropomorfické.

Čo vidím v prírode, je nádherná štruktúra, ktorú vieme pochopiť len nedokonale a ktorá musí mysliacej osobe vnuknúť pocit poníženosti. Je to opravdivý náboženský pocit, ktorý nemá nič spoločné s mysticizmom.

Predstava osobného Boha je mi cudzia a pripadá mi dokonca naivná.“

Obrancovia náboženstva sa - najmä od jeho smrti –  v stále rastúcom počte sa pochopiteľne pokúšajú dokázať, že Einstein je jeden z nich. Mnohí jeho súčasníci ho však videli v celkom inom svetle. V roku 1940 napísal Einstein chýrny článok, v ktorom odôvodňoval svoj výrok „Neverím na osobného Boha.” Tento a podobné výroky vyvolali búrku listov od nábožensky ortodoxných Židov, z ktorých mnohé narážali na Einsteinov židovský pôvod. Nasledujúce výťahy sú z knihy Maxa Jammersa Einstein a náboženstvo (Einstein and Religion), (ktorá je aj môj hlavný prameň citácií Einsteina o náboženských témach). Rímsko-katolícky biskup z Kansas City povedal: „Zlý je pohľad na muža, pochádzajúceho z rasy Starého zákona a jeho učenia, ako popiera veľkú tradíciu tejto rasy.” Iný katolícky duchovný sa pripojil: „Niet iného Boha ako osobný Boh … Einstein nevie, o čom hovorí. Nemá pravdu. Niektorí muži si myslia, že ak dosiahli vysoký stupeň poznatkov na nejakom poli, sú kvalifikovaní vyjadrovať sa o všetkom.” Názor, že náboženstvo je pole vhodné na to, aby sa každý mohol vyhlásiť za experta, nemal prejsť bez protestov. Spomenutý duchovný by bol pravdepodobne uznal expertízu jedného uznávaného „víloznalca” o presnom tvare a farbe krídel víl. Ale spolu s biskupom bol názoru, že teologicky nevzdelaný Einstein nepochopil podstatu Boha. Naopak, Einstein vedel veľmi presne, čo popieral!

Jeden americký rímsko-katolícky právnik napísal Einsteinovi v mene jednej ekumenickej koalície:

„Hlboko ľutujeme Vaše vyhlásenie, … v ktorom zosmiešňujete myšlienku osobného Boha. Za posledných desať rokov nič nebolo tak vypočítané, aby si ľudia mysleli, že Hitler mal určité dôvody na vyhnanie Židov z Nemecka, ako Vaše vyhlásenie. Priznávam Vám síce právo slobody prejavu, ale opakujem, že Vaše slová z Vás robia najdôležitejší prameň sváru v Amerike.“

Jeden newyorský rabín povedal: „Einstein je bezpochyby veľký vedec, ale jeho náboženské názory sú diametrálne rozdielne od judaizmu.”

„Ale”? „Ale”? Prečo nie „A”?

Prezident jednej historickej spoločnosti v New Jersey napísal list, ktorý tak preukazne odhaľuje slabiny náboženskej mysle, že si zaslúži dvojnásobné čítanie:

„Rešpektujeme Vašu náuku, Dr. Einstein; je však niečo, čo ste sa zrejme nenaučili: že Boh je duch a nedá sa nájsť teleskopom alebo mikroskopom, ako sa ani ľudská myšlienka  alebo emócia nedá nájsť rozborom mozgu. Ako každý vie, náboženstvo sa zakladá na viere a nie na poznaní. Možno každú mysliacu osobu raz prepadnú náboženské pochybnosti. Aj moja viera často zakolísala. Ale ja som nikdy nikomu nehovoril o svojich duchovných blúdeniach z dvoch dôvodov: 1. bál som sa, že by som mohol svojimi nápadmi rozrušiť a poškodiť život a nádeje niektorého blížneho; 2. pretože súhlasím s pisateľom, ktorý povedal, že „je zloba je v každom, čo chce zničiť vieru druhého” … Dúfam, Dr. Einstein, že Vás zle citovali a že ešte poviete niečo krajšie tomu veľkému počtu Američanov, ktorí si Vás s potešením uctievajú.“ 

Čo za zničujúco odhaľujúci list! Z každej vety sa rinie intelektuálna a morálna zbabelosť.

Menej úbohý ale otrasnejší bol list od zakladateľa Spoločnosti svätostánku umučenia v Oklahome:

„Profesor Einstein, som istý, že každý kresťan v Amerike Vám odpovie: „Nevzdáme sa svojej viery v nášho Pána Boha a jeho Syna Ježiša Krista; vyzývame Vás, ak neveríte v Boha ľudu tohto národa, vráťte sa tam, odkiaľ ste prišli“. Urobil som všetko, čo bolo v mojej moci, aby som bol požehnaním pre Izrael, a teraz prídete Vy s Vaším rúhavým vyhlásením a poškodíte vec svojho národa väčšmi ako budú môcť napraviť všetky snahy kresťanov vykántriť antisemitizmus v našej krajine. Profesor Einstein, každý kresťan v Amerike má pre Vás túto okamžitú odpoveď: „Berte si tú svoju bláznivú, lživú vývojovú teóriu a vráťte sa do Nemecka, odkiaľ ste prišli, alebo prestaňte pokúšať sa zlomiť vieru národa, ktorý Vám dal prístrešok, keď ste boli nútený ujsť zo svojej rodnej krajiny“. 

Všetci títo teistickí kritici dokázali jednu vec, a to, že Einstein nebol jedným z nich. Opakovane sa pohoršoval pri zmienke, že je teista. Bol teda deistom ako Voltaire a Diderot? Alebo panteistom, ako Spinoza, ktorého filozofiu obdivoval: „Verím v Spinozovho Boha, ktorý sa javí v usporiadanej harmónii všetkého, čo existuje; nie v Boha, ktorý sa zaoberá osudmi a činmi ľudských bytostí“.

Zamyslime sa trochu nad terminológiou. Teista verí v nadprirodzenú inteligenciu, ktorá okrem svojej hlavnej práce pri stvorení v prvom rade vesmíru je stále tu, aby dozerala na osud svojho stvorenia a ovplyvňovala ho. V mnohých teistických náboženských systémoch je božstvo intímne zapojené do ľudských záležitostí. Odpovedá na modlitby; odpúšťa alebo trestá hriechy; zasahuje do svetských vecí robením zázrakov; sleduje dobré a zlé činy a vie, kedy ich robíme (dokonca aj keď si myslíme, že ich urobíme). Aj deista verí v nadprirodzenú inteligenciu, ale jej činnosť sa obmedzila v prvom rade na vydanie zákonov, ktoré vládnu vesmíru. Deistický Boh už potom nikdy nezasahuje do diania a iste sa nezaujíma osobitne o ľudské záležitosti. Panteisti vôbec neveria na nadprirodzeného Boha a používajú slovo Boh len ako nie nadprirodzené synonymum pre prírodu alebo vesmír, prípadne pre zákonitosť, ktorá riadi jeho fungovanie. Boh deistov sa od Boha teistov líši tým, že neodpovedá na modlitby, nezaujímajú ho hriechy a teda ani spoveď, nečíta naše myšlienky a nezasahuje do diania svojvoľnými zázrakmi. Proti Bohu panteistov, ktorý je skôr metaforické alebo poetické synonymum pre vesmírne zákony, je deistický Boh určitý druh vesmírnej inteligencie. Panteizmus je ateizmus vo „viac sexi“ podobe, deizmus je rozriedený teizmus.

Odôvodnene sa dá uzatvárať, že chýrne einsteinizmy typu „Boh je subtílny, ale nie je zlomyseľný“, alebo „Boh nehádže kocky“, resp. „Mal Boh nejakú možnosť voľby pri stvorení vesmíru?“ sú panteistické, nie deistické a už vôbec nie teistické výroky.„Boh nehádže kocky“ treba rozumieť ako „Náhodnosť nie je podstatou všetkých vecí“. „Mal Boh nejakú možnosť voľby pri stvorení vesmíru?“ chce povedať „Mohol sa vesmír začať iným spôsobom?“. Einstein používal slovo „Boh“ v čisto metaforickom, poetickom zmysle slova. Tak to robí aj Stephen Hawking a tak to robia iní fyzici, ktorí príležitostne skĺznu do jazyka náboženských metafor. Pre Paula Daviesa poletuje Myseľ Boha (The Mind of God - titul jeho knihy) kdesi medzi einsteinovským panteizmom a zmäteným deizmom – zato dostal Templetonovu cenu (veľmi veľa peňazí, ktoré Templetonova nadácia udeľuje každý rok, zvyčajne vedcovi ktorý je ochotný povedať o náboženstve niečo pekné).

Dovoľte mi zhrnúť Einsteinovo náboženstvo do ďalšieho výroku samotného Einsteina: „Cítiť, že za všetkým, čo sa dá skúsiť, je niečo, čo naša myseľ nevie pochopiť a čoho krása a jemnosť nás dosahujú iba nepriamo a ako chabý odraz, to je nábožnosť. V tomto zmysle som nábožný.“ V tomto zmysle som aj ja nábožný, ale s výhradou, že „čo nevieme pochopiť“ neznamená „čo ostane navždy nepochopiteľné“.  Len nerád sa však označujem za nábožného, pretože to zavádza. Zhubne to zavádza, pretože pre ohromnú väčšinu ľudí je „náboženstvo“ spojené s nadprirodzenom. Dobre to povedal Carl Sagan: „… ak sa pod „Bohom” rozumejú zákony, ktoré riadia vesmír, samozrejme, taký Boh existuje. No taký Boh citovo neuspokojuje, keďže nemá zmysel modliť sa k zákonu príťažlivosti.“

 Znie temer ako žart, že Saganovu poslednú vetu predzvestoval reverend Dr. Fulton J. Sheen, profesor na Katolíckej americkej univerzite, vo svojom ostrom útoku na Einsteinovo neuznanie osobného Boha z roku 1940. Sarkasticky sa pýtal, či by bol niekto hotový položiť svoj život za Mliečnu dráhu. Asi si myslel, že proti Einsteinovi zaznamenal bod, pretože dodal: „Jeho kozmické náboženstvo má len jednu chybu: do jedného slova pridal písmeno navyše – písmeno z”. Na Einsteinovej viere nie je nič komické. No aj tak by som si prial, aby fyzici prestali používať slovo Boh v jeho špeciálnom metaforickom zmysle. Metaforický či panteistický Boh fyzikov je na svetelné roky ďaleko od aktívneho, zázraky konajúceho, myšlienky čítajúceho, hriechy trestajúceho a na modlitby odpovedajúceho Boha biblie, kňazov, mulláhov a rabínov, ako aj Boha bežnej reči. Úmyselne zavádzať obidve strany je podľa môjho názoru čin intelektuálnej velezrady.

 

Nezaslúžený rešpekt

Môj názov, Sklamanie z Boha, sa netýka Boha Einsteina a iných osvietených vedcov predošlých odsekov. Skôr, než začnem, musel som odstrániť z cesty Einsteinovo náboženstvo: má dokázanú schopnosť zavádzať. Odteraz budem hovoriť len o nadprirodzených bohoch, z ktorých je väčšine mojich čitateľov najznámejší Jahve, Boh Starého zákona.  Za chvíľu k nemu pristúpim. Kým však opustím predošlú stať, potrebujem sa vyrovnať s niečím, čo by inak prenasledovalo celú knihu. Ide o vec etiky. Je možné, že nábožný čitateľ sa bude cítiť urazený tým, čo mám povedať a hovorím; možno nenájde na týchto stranách dosť rešpektu pre svoju osobitnú vieru (ak nie pre viery, ktoré si cenia iní). Bola by hanba, keby pri takej urážke prestal ďalej čítať a preto to chcem dať do poriadku už na začiatku.

V našej spoločnosti je veľmi rozšírený názor – akceptujú ho aj nereligiózni ľudia –, že náboženská viera je osobitne zraniteľná urážkou a musí ju chrániť abnormálne hrubá stena rešpektu celkom iného druhu, ako majú ľudia navzájom. Douglas Adams to povedal v improvizovanej prednáške v Cambridge krátko pred svojou smrťou tak dobre[iii]⁵, že si často opakujem jeho slová:

„Náboženstvo … sú určité idey, ktoré nazývame posvätnými, svätými, alebo akokoľvek. Myslí sa tým ‘Toto je idea alebo pojem, o ktorej nemáte dovolené povedať nič zlého; na to nemáte právo. Prečo? – pretože ho nemáte!’ Ak niekto hlasuje pre stranu, s ktorou nesúhlasíte, máte slobodu diskutovať s ním o tom, koľko chcete; každý môže vysloviť svoje argumenty a nikto sa tým necíti dotknutý. Ak si niekto myslí, že dane treba zvýšiť alebo znížiť, máte právo hovoriť o tom. No na druhej strane, ak niekto povie ‘V sobotu nesmiem otočiť vypínačom’, poviete ‘Rešpektujem to’.

Prečo má platiť, že je úplne legitímne podporovať labouristickú alebo konzervatívnu stranu, republikánov alebo demokratov, tento alebo onen ekonomický model, používať Macintosha alebo Windows – ale mať názor o tom, ako začal vesmír, o tom, kto stvoril vesmír – nie, to sa nesmie, to je sväté?! Zvykli sme si nespochybňovať náboženské idey a je veľmi zaujímavé, aký rozruch vyvolá Richard, keď to on urobí! To sa všetci šialene rozčuľujú, pretože o tomto sa takto hovoriť nesmie. Keď sa na to pozeráme racionálne, niet dôvodov, prečo by tieto idey nemali byť otvorené pre diskusiu tak, ako iné idey; okrem toho dôvodu, že sme sa akosi dohodli, že sa to nemá diať.“

Toto je teda zvláštny prípad prehnaného rešpektu našej spoločnosti voči náboženstvu, a je skutočne dôležitý. Na uplatnenie výhrady svedomia v čase vojny sú najúčinnejšie náboženské dôvody. Môžete byť vynikajúci filozof morálky s vyznamenanou doktorskou tézou vysvetľujúcou zlá vojny, a predsa budete mať veľké ťažkosti pred odvodovou komisiou, posudzujúcou vašu žiadosť o uznanie za uplatňujúceho si výhradu svedomia….Ak však môžete povedať, že jeden z vašich rodičov alebo obidvaja sú kvakeri, preplachtíte sa tam ako pri miernom vetríku; nebude záležať na tom, ako nesúvisle či nevzdelane sa vyjadrujete o teórii pacifizmu alebo o samotnom kvakerstve.

Na opačnom konci spektra pacifizmu máme malodušnú neochotu použiť náboženské označenie pre bojujúce strany. V Severnom Írsku sa katolíci a protestanti prekrsťujú na „nacionalistov“ a „lojalistov“. Aj samotné slovo „náboženstvo“ sa nahrádza „komunitou“, napríklad  vo výraze „vojna medzi komunitami“. Udalosti v Iraku sú dôsledkom anglo-americkej invázie roku 2003, no medzitým degenerovali na sektársku občiansku vojnu medzi sunitskými a šiítskymi moslimami.  Je to jasne náboženský konflikt – ale v denníku Independent z 20. mája 2006 titulok aj úvodník ho opisujú ako „etnickú čistku“. „Etnický“ je v tejto súvislosti ďalší eufemizmus. Čo vidíme v Iraku, to je náboženská čistka. Pôvodný význam „etnickej čistky“ v bývalej Juhoslávii bol pravdepodobne tiež eufemizmus pre náboženskú čistku, ktorej sa zúčastnili ortodoxní Srbi, katolícki Chorváti a moslimskí Bosniaci.[iv]

Už dávnejšie upozorňujem na uprednostňovanie náboženstva pri verejných diskusiách o etike v masmédiách a vo vládnej politike.[v] Môžete sa staviť, že ak niekde vznikne spor o sexuálnej alebo reprodukčnej morálke, budú vo vplyvných poradných zboroch či panelových diskusiách v televízii a rozhlase zastúpení prevažne náboženskí vodcovia rozličných cirkví. Nenavrhujem, aby sa názory týchto ľudí cenzurovali. Ale prečo si má naša spoločnosť vyšľapávať chodník k ich dverám, ani čo by k tomu mali nejakú odbornosť, porovnateľnú napríklad s morálnym filozofom, rodinným právnikom alebo doktorom?

Existuje aj ďalší záhadný príklad privilegovania náboženstva. 21. februára 2006 rozhodol Najvyšší súd Spojených štátov,  že pre jednu cirkev v Novom Mexiku nemá platiť zákon, platný pre všetkých ostatných občanov vo všetkých štátoch únie, a to zákon o zákaze používania halucinogénnych drog.[vi] Pobožní členovia sekty Centro Espirita Beneficiente Uniao do Vegetal veria, že svojmu Bohu porozumejú len vtedy, keď pijú čaj hoaska, ktorý obsahuje ilegálnu drogu dimetyltryptamín. Treba si všimnúť, že stačí ich viera, že droga zvyšuje ich chápanie Boha. Nežiadajú sa od nich nijaké dôkazy. Na druhej strane je množstvo dôkazov, že pri nevoľnosti a iných zdravotných ťažkostiach v priebehu chemoterapie rakoviny uľahčuje ťažkosti kanabis. No v roku 2005 rozhodol Najvyšší súd, že aj pacienti, ktorí berú kanabis z medicínskych dôvodov, podliehajú trestnému stíhaniu (aj v tých pár štátoch, kde je takéto špeciálne používanie povolené). Tromfom je, ako vždy, náboženstvo. Predstavme si členov umeleckej posudkovej komisie, vyhlasujúcej pred súdom, že si „myslia“, že potrebujú halucinogénnu drogu, aby sa zvýšilo ich chápanie impresionistických či surrealistických obrazov.  Ak však má rovnocennú požiadavku nejaká cirkev, stojí za ňou najvyšší súd štátu. Taká veľká je sila náboženstva ako talizmanu.

Pred sedemnástimi rokmi som bol jedným z 36 spisovateľov a umelcov, ktorých poveril časopis New Statesman napísať esej na podporu uznávaného autora Salmana Rushdieho[vii], ktorý bol za svoj románu odsúdený na trest smrti. Rozhorčený „sympatiou“ kresťanských predstaviteľov a dokonca aj niektorých tvorcov sekulárnej mienky pre moslimov kvôli ich „urážke“ a „ublíženiu“ som vykreslil nasledujúcu paralelu:

„Keby zástancovi apartheidu mali dôvtip, tvrdili by  – pokiaľ viem, pravdivo – že povoliť miešanie rás sa protiví ich náboženstvu. Značná časť opozície by sa a rešpektom vzdialila. Nemá zmysel namietať, že je to nefér prirovnanie, lebo apartheid nemá racionálne zdôvodnenie.  Celý dôvtip náboženskej viery, jej sila a sláva, spočíva v tom, že nie je závislá od racionálneho zdôvodnenia. Od nás ostatných sa očakáva, že budeme brániť svoje predsudky. Požiadaj však niekoho nábožného, aby odôvodnil svoju vieru – a dotkneš sa jeho „náboženskej slobody“.

Nečakal som, že niečo dosť podobné sa stane v 21. storočí. 10. apríla 2006 hlásia Los Angeles Times, že početné kresťanské skupiny na pôde amerických univerzít podali žaloby na svoje univerzity, že tieto posilnili antidiskriminačné pravidlá vrátane zákazu obťažovania a prenasledovania homosexuálov. Typickým je prípad dvanásťročného Jamesa Nixona, ktorý v roku 2004 vyhral pred súdom právo nosiť do školy tričko s nápisom „Homosexualita je hriech, islam je lož a potrat je vražda. Niektoré veci sú len čierne alebo biele.“[viii] Škola od neho chcela, aby to tričko nenosil, preto rodičia školu zažalovali. Mohol to byť pochopiteľný prípad, keby sa boli odvolali na záruku slobody prejavu v Prvom dodatku k americkej ústave.    Neurobili to, ani nemohli, pretože sloboda prejavu nezahrnuje „prejavy nenávisti“. No nenávisť potrebuje len ukázať sa náboženskou – a už sa nepokladá za nenávisť. Preto sa Nixonovi právnici neodvolali na slobodu prejavu, ale na ústavnú slobodu náboženstva. Ich víťazný spor podporovala arizonská Aliancia obrany, ktorá má za úlohu „viesť legálny boj za slobodu náboženstva“.

Reverend Rick Scarborough podporoval vlnu podobných kresťanských procesov a dosiahol, že legálnym podkladom diskriminácie proti homosexuálom a iným skupinám sa stalo náboženstvo; svoju činnosť nazval bojom 21. storočia za občianske práva: „Kresťania majú teraz povinnosť postaviť sa za právo byť kresťanmi.“[ix] Keby takíto ľudia odôvodňovali svoje stanovisko právom na slobodu prejavu, dalo by sa s nimi, čo aj s nechuťou, sympatizovať. Ale súdne spory v prospech diskriminácie homosexuálov sa stavajú ako protižaloba proti údajnej náboženskej diskriminácii! A zdá sa, že zákon to rešpektuje. Nepochodili by ste, keby ste povedali: „Ak mi zabránite urážať homosexuála, porušujete moje právo na predsudky“. Ale ak poviete: „To porušuje moje právo náboženskej slobody“, vyhráte. Ak sa nad tým zamyslíme, kde je rozdiel? Náboženstvo aj tu pretromfne všetko.

Túto kapitolu uzavriem opisom prípadu, ktorý výrečne osvetľuje prehnaný rešpekt dnešnej spoločnosti pre náboženstvo. Spor vypukol vo februári 2006 – vcelku je to smiešna historka, pohybujúca sa medzi extrémami komédie a tragédie.  V septembri  2005 uverejnili dánske noviny Jyllands-Posten dvanásť karikatúr proroka Mohameda. Počas viac ako tri mesiace malá skupina moslimov, žijúcich v Dánsku na základe azylu a vedená dvomi imámami, starostlivo udržovala v dánskom islamskom svete pohoršenie nad týmito karikatúrami.[x] Koncom roku 2005 odišli títo zlomyseľní exulanti z Dánska do Egypta s fasciklom materiálu, ktorý sa rozmnožoval a rozosielal po celom islamskom svete až do Indonézie. Dokumentácia obsahovala klamstvá o zlom zaobchádzaní s moslimami v Dánsku a tendenčnú lož, že Jyllands-Posten sú vládne noviny. Bolo v nej aj dvanásť karikatúr, ku ktorým imámovia pridali tri obrázky, čo je rozhodujúce, neznámeho pôvodu, ale iste bez vzťahu k Dánsku. Na rozdiel od pôvodných dvanástich boli tieto vyslovene urážajúce – alebo by boli také, keby, ako to tvrdili fanatickí propagandisti, znázorňovali Mohameda. Osobitne zlomyseľná bola medzi nimi nie karikatúra, ale faxovaná fotografia bradatého muža s príveskom prasacieho rypáčika na gumičke.  Dodatočne sa ukázalo, že to bola fotografia agentúry Associated Press, znázorňujúca Francúza, ktorý sa zúčastnil krajskej súťaže v prasacom kvičaní.[xi] Obrázok nemal nijaký vzťah k prorokovi Mohamedovi, ani k islamu, ani Dánsku. No moslimskí aktivisti na svojej zlomyseľnej túre do Káhiry naznačovali všetky tri spojenia … s predvídateľnými výsledkami.

Ich starostlivo pestované  sťažnosti na „ublíženia“ a „urážky“ viedli k výbuchu päť mesiacov po prvom uverejnení 12 karikatúr. Demonštranti v Pakistane a Indonézii zapaľovali dánske zástavy (kde ich brali?) a od dánskej vlády sa žiadalo ospravedlnenie (začo? Tá nekreslila karikatúry, ani ich neuverejňovala. Dáni žijú v štáte so slobodnou tlačou, čo si občania mnohých moslimských štátov asi ťažko vedia predstaviť.). V Nórsku, Nemecku, Francúzsku, dokonca aj v USA (ale, čo je nápadné, nie v Británii) uverejnila denná tlač karikatúry zo solidarity s Jyllands-Posten, čo prilialo olej na oheň. Vyslanectvá a konzuláty boli devastované, dánsky tovar bojkotovaný, dánski občania a západniari vôbec boli fyzicky ohrozovaní; kresťanské kostoly v Pakistane horeli, aj keď nemali nijaký vzťah k Dánsku alebo Európe. Keď líbyjskí výtržníci napadli a zapálili taliansky konzulát v Bengázi, bolo tam zabitých päť ľudí. Ako napísala Germaine Greerová, čo títo ľudia majú najradšej a najradšej robia, je chaos.[xii]

Na hlavu „dánskeho karikaturistu“ vypísal jeden pakistanský imám odmenu milión dolárov. Neuvedomil si, že bolo dvanásť rozličných dánskych karikaturistov. Iste nevedel, že tri najurážlivejšie karikatúry  neboli nikdy uverejnené v Dánsku. (Len tak mimochodom – kde sa nabral ten milión?). V Nigérii zapálili protestujúci moslimovia viaceré kresťanské kostoly a na uliciach napádali a vraždili (čiernych nigérijských) kresťanov mačetami. Jedného kresťana vopchali do veľkej gumovej pneumatiky, poliali benzínom a zapálili. Z Británie existujú fotografie demonštrantov s transparentmi  „Smrť tým, čo urážajú islam“, „Povraždiť tých, čo sa smejú z islamu“ a „Európa, budeš platiť: tvoja skaza sa blíži“; aj, zdá sa bez irónie, „Sťať hlavu každému, čo povie, že islam je násilné náboženstvo“.

Keď to všetko doznievalo, urobil novinár Andrew Mueller rozhovor s vedúcim britským „umierneným“ moslimským vodcom,  sirom Iqbala Sacranim[xiii]. Za umierneného ho možno považovať podľa dnešných moslimských štandardov. V Muellerovej reportáži ale opakoval svoju poznámku pri fatwe na Salmana Rushdieho: „Smrť je preňho možno málo“. Aký veľký je rozdiel medzi touto poznámkou a statočným Sacranieho predchodcom na poste najvplyvnejšieho moslima Británie, nebohým Dr. Zaki Badawim, ktorý ponúkol Rushdiemu azyl vo vlastnom dome. Sacranie vysvetľoval Muellerovi, že dánske karikatúry sa ho veľmi dotkli. Aj Muellera sa dotkli, ale pre inú príčinu: „Znepokojuje ma, že smiešna a neprimeraná reakcia na pár nešťastných škíc v akýchsi pokútnych škandinávskych novinách má byť potvrdením toho, že … islam a západ sú zo zásady nezmieriteľné“.  Sacranie chválil britské noviny, že karikatúry neuverejnili, načo Mueller vyslovil podozrenie skoro celého národa, že „zdržanlivosť  britských novín vyplývala menej zo súcitu s moslimskou nespokojnosťou, ako skôr z túžby nemať rozbité okná“.

Sacranie vysvetľoval, že „Osoba Proroka, pokoj s ním, sa v moslimskom svete uctieva tak hlboko a s takou láskou a náklonnosťou, že sa to nedá vysvetliť slovami. Presahuje to vašich rodičov, vašich milovaných, vaše deti. Je to časť viery. Existuje aj islamské učenie, že Proroka neslobodno zobrazovať.“ Ako Mueller poznamenal,

„toto ukazuje, že hodnoty islamu pretromfnú všetky iné hodnoty – to musí uznať každý veriaci islamu. Práve tak veria príslušníci iných náboženstiev, že ich je cesta, pravda a svetlo. Ak si niekto praje milovať kazateľa zo 7. storočia viac, ako svoju rodinu, je to jeho vec, ale nikto iný nemá povinnosť brať to vážne …“

Okrem prípadu, že ak to neberiete vážne a príslušne nerešpektujete, budete fyzicky ohrozený do takej miery, ako si to od stredoveku nedovolilo žiadne náboženstvo. Je na počudovanie, prečo je potrebné také násilie, keďže, ako vraví Mueller: „Ak niektorý z vašich klaunov má v niečom pravdu, tak tí karikaturisti pôjdu aj tak do pekla – či nepôjdu? Medzičasom, ak sa chcete rozčuľovať nad urážkami moslimov, čítajte správy Amnesty International o Sýrii a Saudskej Arábii.“

Mnohí ľudia si všimli kontrastu medzi hysterickým protestom moslimov proti „ublíženiu“ im a medzi pohotovosťou, s akou arabské médiá publikujú stereotypné protižidovské karikatúry. Z demonštrácie proti dánskym karikatúram v Pakistane existuje fotografia ženy v čiernej burke s transparentom  „Boh žehnaj Hitlerovi“.  

V odpovedi na všetok tento frenetický chaos slušné liberálne noviny vyslovili poľutovanie nad násilím a symbolicky pripomenuli slobodu prejavu. Súčasne však prejavili „rešpekt“ a „sympatiu“ v súvislosti s hlbokou „urážkou“ a  „ublížením“, ktoré utrpeli moslimovia.  Uvedomte si, že „ublíženie“ a „urážka“ nebolo pretrpenie násilia alebo skutočnej bolesti nejakou osobou: nešlo o viac ako pár čmár tlačiarenskou čerňou v novinách, o ktorých nikto mimo Dánska nepočul inakšie, ako v rámci následnej kampane na vyvolanie chaosu.

Nie som za urážanie alebo dotýkanie sa citov len preto, aby sa urážalo. Zarážajú ma však a neviem pochopiť, kde sa berú neúmerné privilégiá náboženstiev v našej inakšie sekulárnej spoločnosti. Existujú neúctivé karikatúry tvárí politikov a nikto nerobí výtržnosti na ich obranu. Čo je na náboženstve tak neobyčajné, že mu zaručujeme taký jedinečný rešpekt? Dobre to povedal H.L. Mencken: „Musíme rešpektovať náboženstvo svojho suseda, ale len v tom zmysle a v tom rozsahu, ako rešpektujeme jeho teóriu, že jeho žena je krásna a jeho deti sú milé.“

Vo svetle tohto bezpríkladného predpokladu rešpektu pre náboženstvo robím svoje vyhlásenie k tejto knihe: Nezídem zo svojej cesty, aby som urážal, ale ani si nenavlečiem rukavičky a nebudem zaobchádzať s náboženstvom miernejšie ako s čímkoľvek iným.

 

(1. kapitola –  v knihe str. 9-27)

 

---

Preložil Rastislav Škoda, pokračovanie nabudúce

Súvisiace články:

• RASTISLAV ŠKODA: Richard Dawkins a jeho The God Delusion