Na týchto stránkach som sa už venoval otázke expertov, ako ich rozpoznať aj prečo má zmysel ich počúvať. Môže byť v tejto chvíli užitočné kontrastovať expertov s ďalšími dvoma kategóriami, s ktorými sa občas zamieňajú: intelektuálmi a tzv. expertmi v otázkach morálky.

Kým experti sú ľudia s bohatým, špecializovaným poznaním, získaným akademickým štúdiom a výskumom, ktorí sú schopní nám podávať relevantné informácie a ktorých máme preto v tejto oblasti pádny dôvod počúvať a brať vážne, intelektuálov chápeme skôr ako akýchsi arbitrov hodnôt vo verejných diskusiách, resp. vplyvných a výrečných formovateľov verejného diskurzu. Intelektuál často vstupuje do verejnej diskusie práve z pozície experta, je to jeho renomé vzdelanca, človeka so špecializovaným poznaním, ktoré je dôvodom, prečo mu je na verejnosti venovaná pozornosť. Expert a intelektuál sa tak môžu zdanlivo spočiatku prekrývať. Plnokrvným intelektuálom sa ale stáva až v momente, keď opúšťa svoju odbornú sféru. [1]

Úspešná adaptácia na funkciu intelektuála si zvyčajné vyžaduje isté nadanie. Môže byť rétorické, štylistické, môže to byť jednoducho charizma – ale v momente, keď expert opúšťa svoju doménu expertných znalostí, jeho alebo jej výpadom na cudziu pôdu poznania nemožno pripisovať väčšiu kognitívnu váhu než hociktorému inému študovanému laikovi. Vo všeobecnosti neveríme každému expertovi hocičo: od inštalatéra si dáme poradiť pri oprave upchatého potrubia, od inžiniera si necháme posúdiť statiku budovy, ale sotva budeme s plnou vážnosťou inštalatéra poslúchať pri návrhu imigračnej politiky, a slová nejakého inžiniera ohľadom bezpečnosti vakcín nemožno brať príliš vážne. Vo svojom ne-expertnom presviedčaní vlastne ašpirujú na intelektuálov a je v podstate len na otvorenosti ich publika a na ich vlastnej presvedčivosti, nakoľko sú v tejto snahe úspešní. Ak je intelektuál obzvlášť presvedčivý, a pri svojich verejných vystúpeniach si získava našu pozornosť, môžeme povedať, že má väčší vplyv než priemerný človek na formovanie verejnej mienky, avšak miera jeho priameho dopadu na politické udalosti je vo výsledku potenciálne rovnaká ako každého iného občana.

Náš skepticizmus môže oprávnene narastať obzvlášť pri prehláseniach o morálke a hodnotách, čiže v oblastiach, kde sme všetci viac-menej amatéri. S výnimkou Petra Singera [2] zrejme v súčasnosti nenájdeme morálneho filozofa, ktorý by zastával názor, že morálni experti existujú [3]. Singer ale zastáva názor, že sú to práve filozofi, ktorí sa naplno zaoberajú úvahami nad otázkami morálky, sú trénovaní uvažovať a argumentovať logicky o morálnych konceptoch a majú tak aj lepšie poznanie a lepší prístup k morálnym pravdám, než ktokoľvek iný. Morálnymi expertmi samozrejme nemyslíme ľudí, ktorí poznajú veľa morálnych teórií, t.j. morálnych filozofov samotných – bolo by nezmyslom popierať ich existenciou.

Samotná predstava morálnych expertov – ľudí, ktorí si nárokujú lepšie a väčšie znalosti a posudzovanie morálky, a ktorých preto má zmysel počúvať – vo väčšine z nás však vzbudzuje intuitívny odpor. Jedným z dôvodov na oprávnenú skepsu, je že, na rozdiel od vedeckých, alebo aj estetických expertov, morálni experti nedokážu preukázať svoju spoľahlivosť, nemajú k dispozícií žiadne nekontroverzné atribúty vlastnej odbornosti. Rovnako nedokážu poukázať ani na svoju nezaujatosť a nestrannosť. A to všetko v oblasti, ktorá je zásadnou pre dobrý život a vlastnú sebarealizáciu každého z nás [4]. Na rozdiel od vedeckých teórií, poučky o hodnotách a morálke sa zdajú byť oveľa prístupnejšie masám a širšie rozšírené, často v podobe rôznych intuícií, či „zdravého rozumu“. Ten najpádnejší argument proti expertnosti v oblasti morálky tak nachádzame v myšlienke autonómnosti všetkých ľudí. Pre občanov v demokracii, ktorí sa spolu zapájajú do diskusií o hodnotách a tom, čo znamená viesť „dobrý život“, je preto nesmierne dôležité, aby si tieto zásadné otázky zodpovedali sami a nepodliehali ilúziám, že ktosi kdesi vie lepšie ako oni, ako majú viesť svoj život. [5]

[1] cf. Levy, David. 1990. Politics, Technology and the Responsibility of Intellectuals. In The Political Responsibility of Intellectuals, ed. Ian MacLean, Alan Montefiore, Peter Winch, pp. 123-142. Cambridge: Cambridge University Press. (126-127)

[2] Singer, Peter. 1972. Moral Experts. Analysis 32 (4): 115-117.

[3] Popieranie existencie morálnych expertov, ktorí majú lepší prístup k „morálnym pravdám“, v žiadnom prípade neimplikuje neexistenciu alebo nemožnosť morálnych právd ako takých.

[4] Pozri napr. Driver, Julia. 2006. Autonomy and the Asymmetry Problem for Moral Expertise. Philosophical Studies: An International Journal for Philosophy in the Analytic Tradition 128 (3): 619-644. Alebo tiež: Cholbi, Michael. 2007. Moral Expertise and the Credentials Problem. Ethical Theory and Moral Practice 10 (4): 323-334.

[5] Archard, David. 2011. Why Moral Philosophers Are Not and Should Not Be Moral Experts. Bioethics 25 (3): 119–127.