V roku 1994 sa do slovenských filmových klubov dostal kubánsky film jedného z najvýznamnejších kubánskych režisérov tvoriacich celý život na Kube, Tomása Gutiérreza Aleu. Volal sa Jahody a čokoláda a režisér a predstavitelia hlavných postáv sa okamžite preslávili na celom svete. Nejeden z tých, ktorí vtedy podobne ako ja film sledovali v niektorej z krajín bývalého socialistického bloku, si automaticky položili otázku, či ho tvorcovia nakrútili na Kube alebo je autentický havanský kolorit len draho inscenovanou kulisou. Málokto si vtedy v titulkoch všimol meno scenáristu a ešte menej ľuďom napadlo, že film vznikol na motívy poviedky, ktorá sa na Kube stala “najdôležitejším literárnym dielom” v ranom období po rozpade Sovietskeho zväzu a ktorej pôvodný názov znie Vlk, les a nový človek (El lobo, el bosque y el hombre nuevo).

Film, ktorý je  dnes na Kube kultom, vnímali jedni tragicky, iní dojímavo, mnohí ho prežívali a ďalší, ktorých bola vo svete väčšina, obmedzili jeho obsah na “drsný obraz Castrovej brutality.”  Príbeh umožňuje nazrieť do zložitej reality vývoja Kuby nielen od normalizačných čias 70-tych rokov, ale prostredníctvom intelektuálneho prostredia aj do období  predchádzajúcich. Dôležité je však samotné obdobie jeho vzniku, 90-te roky, čo samo o sebe dokazuje obrovský vnútorný prerod, ktorým kubánska spoločnosť bolestivo, zato však samostatne prešla.

 Slovenský preklad poviedky Vlk, les a nový človek vyšiel pod názvom Jahody a čokoláda v Revue svetovej literatúry 2006/4.

                        V rámci revolúcie všetko, mimo nej nič    

 Rozprávačom príbehu je David, mladý revolucionár študujúci v Havane 70-tych rokov a na základe svojho vidieckeho pôvodu je  stotožnený telom aj dušou s myšlienkou kubánskej revolúcie, v tých časoch už v silnej závislosti od politiky Sovietskeho zväzu. CIA vyostrovala teroristické akcie voči ostrovu. 60-te roky, ktoré historici neraz nazývajú aj “rokmi revolučnej spontánnosti” boli preč, a nastúpilo obdobie sovietskej “ortodoxie“.  Dogmatická jednoznačnosť  v duchu “Brežnevových rokov” sa stala zákonom prežitia.  Havana bola plná Rusov a v kubánskej španielčine sa udomácňovali slová tovarišč, mužik alebo učiteľnica. Umenie malo slúžiť výlučne revolúcii, ako deklaroval Fidel Castro vo svojich preslávených Slovách intelektuálom (Palabras a los intelectuales, 1961) a výstižne dodal: „V rámci revolúcie všetko, mimo nej nič.” Odlišné vnímanie povinností voči premenám spoločnosti viedlo v sedemdesiatych rokoch k obdobiu, ktoré v kubánskej literatúre nesie názov sivé obdobie, charakterizované únikom intelektuálnej vrstvy z ostrova.

V dusnej atmosfére ideologicky jednoznačne vyhranenej Havany sa vidiecky „prišelec” David zoznamuje s Havančanom, veriacim intelektuálom a homosexuálom Diegom. Vnútornú príťažlivosť znásobuje navonok nezlučiteľný paradox: David a Diego sú reprezentantmi dvoch spoločensky neakceptovateľných protipólov vymedzených pojmami DOBRÝ – teda na reálne socialistickej Kube  komunista, revolucionár, ateista z chudobného vidieckeho prostredia a samozrejme  mačo, a ZLÝ – odporca režimu, antirevolucionár, veriaci z prostredia mesta a aby bol archetyp zavŕšený, Diego je subtílny, jemný, a na chlapcov. Diego jedného dňa náhodou zbadá Davida v havanskej zmrzlinárni. David je sám a Diego využije príležitosť, aby sa s ním zoznámil. David sa o ňom dozvie všetko už vo chvíli, ako Diego položí na stôl jahodovú zmrzlinu, a to  napriek tomu, že v ponuke je aj „mužná“ čokoládová.

Ako spraviť z homosexuálov „ľudí“

 David rovnako ako Paz prichádza do Havany z vidieka, pretože mu rovnako ako Pazovi revolúcia umožnila štúdium. V stretnutí Davida a Diega sa odráža nielen konflikt sociálnych vrstiev, ale aj generácií s odlišným vzdelávaním. Umelci, ktorých dielami sa estét Diego obklopuje, zväčša tvorili ešte pred obdobím revolúcie a pre realitu 70-tych rokov sú  obchádzanými témami v učebniciach. Významnú skupinu z nich tvoria kubánski a iní homosexuáli – Lezama Lima, Kavafis, García Lorca.  Krátka zmienka Diega o tom, že „počas UMAP-u“ sedel, nadobúda v kontexte homosexuálov na Kube trpké súvislosti. UMAP – Unión Militar de Ayuda a <st1:personname productid="la Producci￳n" w:st="on">la Producción</st1:personname> (Vojenská organizácia na podporu produkcie) bola organizácia pracovných táborov, ktoré na Kube existovali v rokoch 1965 – 1968. Sústreďovali sa sem „kontrarevolučné“ živly, ktorých väčšinu tvorili práve muži – homosexuáli. Bol medzi nimi napríklad aj Reinaldo Arenas, kubánsky exilový spisovateľ, alebo básnik Heberto Padilla; či spisovateľ, baletný kritik a Pazov univerzitný učiteľ Eduardo  Herras León. Existencia UMAP-u a nasledovný vývoj majú veľký podiel na zmene zakorenených stereotypov v kubánskej spoločnosti. V roku 1968 boli pracovné tábory zrušené na nátlak organizácií a jednotlivcov, medzi ktorými boli svetoznáme osobnosti  známe svojimi sympatiami ku kubánskej revolúcii ako Jean-Paul Sartre, Simone de Beauvoir, Gabriel García Márquez, Julio Cortázar a iní. V súvislosti s tým sa vyhranený tradičný mačizmus a jeho ofenzívny postoj k homosexualite začal zmierňovať. Kubánska sexuologička Monika Krause komentovala v roku 1984 pokusy o „vyliečenie“ homosexuálov nasledovne: „Bol to prejav nesmiernej ignorancie a ťažko vysvetliteľnej averzie voči homosexualite. Vieme, že bolo povinnosťou nášho systému zmeniť pohnútky, ktoré viedli k vytváraniu týchto táborov. V socialistickej spoločnosti nemôže existovať diskriminácia.“ Kým na Slovensku údajne stále „nie sme pripravení na diskusiu“,  na „neslobodnej“ Kube je homosexualita dnes  už dávno otvorenou témou.

                        Prečo nám vadí homosexualita?

 David je nútený konfrontovať svoje nekompromisné  pravdy s túžbou po poznaní, ktoré mu otvára nielen  Diegov intelekt, ale aj odlišná osobná skúsenosť. Homosexualita, ktorá ho spočiatku odpudzuje a ktorú považuje za  základný prejav antirevolučného postoja, sa stáva prostriedkom pochopenia nejednoznačnosti spoločenských javov.  Poviedka však zďaleka nie je len príbehom prerodu mladého militantného komunistu a nie je ani poviedkou o neľahkom osude kubánskych homosexuálov v komunistickom režime. Samotný Paz zdôrazňuje, že by bolo nesprávne hovoriť o homosexualite ako o hlavnej téme príbehu, pretože v skutočnosti hovorí o netolerancii, ktorá je vlastná dogmatikom každého druhu. V prakticky každej spoločnosti so židovsko-kresťanským dedičstvom prevláda falocentrizmus a patriarchálne hodnoty, zatiaľčo  rovnaký sexuálny vzťah medzi dvomi ženami sa len zriedkakedy trestal alebo vôbec spomínal. Mužská homosexualita sa naopak v ktoromkoľvek období zneužívala  ako príklad morálneho úpadku vždy, keď vznikala potreba väčšej kontroly nad spoločnosťou (čoho exemplárnym prípadom môže byť aj kubánska politická situácia). Na prelome 40-tych a 50-tych rokov sa v USA homosexuálni jedinci vylučovali z dôležitých pracovných pozícii s odôvodnením, že títo „komunistickí liberáli“ ohrozujú zásady spoločnosti.  Chápať Pazovu poviedku ako prosté „vykreslenie neľudskosti Castrovho režimu“ by znamenalo prehliadať fakt, že vo Veľkej Británii sa homosexualita dekriminalizovala až v roku 1967 a v Spojených štátoch amerických sa v roku 1969 homosexuáli zatýkali ako komunisti a až do roku 1986 bola homosexualita podľa starého britského práva považovaná za „zločin proti prírode,“ na čo pri vysvetľovaní situácie kubánskych homosexuálov poukazuje Walter Lippmann.   

Pravicová či ľavicová?

 Jahody a čokoláda je rozprávanie o ľudskej odlišnosti, ktorú sa človek môže, ale aj musí naučiť rešpektovať.   A nie je to  len komunista David, ktorému stretnutie s Diegom a jeho intelekt a vnímavosť otupí hrany príkro vymedzených pojmov. On sám sa stáva pre Diega zosobnením nádeje, že zmeny, ktoré prebiehajú na Kube, nebudú večne naberať tragický smer, a že nostalgia za Kubou v neželanom exile nebude musieť nevyhnutne spieť k zatrpknutej frustrácii. Senel Paz v postave Diega hovorí o autoroch, ktorí ovplyvňovali intelektuálny vývoj jeho generácie a ktorí  v onom sivom období museli čeliť „nepochopeniu a represáliám“. David nie je dostatočne dogmatický, aby nepochopil, že na obranu takých ľudí sa treba postaviť, pretože spoločnosť ich vo vlastnom záujme potrebuje. Dnes už na Kube prebieha tvorivá reflexia a otvorený odklon od prístupu, ktorý stotožňoval umenie s revolúciou a krásu umenia, ktorá spočíva v individuálnom úsilí hľadať v živote krásu, v mene spoločnosti a takzvaných vyšších princípov degradoval  na propagandu. Nie náhodou sa Diego a David stretávajú v Havane, ktorá, nie nepodobne nášmu hlavnému mestu, zaplatila privysokú daň za pokus o odstránenie príkrej sociálnej a rasovej  nerovnosti, a na ktorej tvári sa jasne odzrkadľuje odveký konflikt jednotlivca so spoločnosťou.  

Vzťah Davida a Diega je prerozprávaný s humorom a bez hnevu. Hovorí o krivdách, no zároveň vyjadruje obdiv sile, ktorá napokon dokázala situáciu pretvoriť z vnútorného popudu. Z takéhoto pohľadu  ide o jedinečnú ukážku spoločenského javu, ktorú mnohí nazývajú kubánskym zmierením. Nie je ničím zvláštnym, že revolúciou  vyhostený Diego nabáda Davida, aby neprestal byť revolucionárom. Upozorňuje ho však, že skutočné zmeny v ľudskom myslení si vyžadujú veľmi veľa osobnej odvahy.  Nekritizuje samotnú revolúciu, ale ľudskú obmedzenosť a malosť, ktorá z pohodlnosti a strachu radšej akceptuje akékoľvek dogmy, než by hľadala odvahu samostatne myslieť a konať.  Nie náhodou je tento príbeh o pestovaní vnútornej slobody nadčasový a mimoriadne rezonuje aj v našej súčasnej spoločnosti. 

Slovenský preklad poviedky Vlk, les a nový človek vyšiel pod názvom Jahody a čokoláda v Revue svetovej literatúry 2006/4.

Súvisiace články:

• Mystické libido vnútorného nepriateľa