Urobiť si žarty z Jánošíka je veľmi ťažké. Nielen preto, že Jánošíka po Pachovi, hybskom zbojníkovi, Kubalovom Zbojníkovi Jurkovi a Jááánošíkovi z RND nikto vážne neberie, a teda jeho spochybňovanie nie je porušením žiadneho tabu, ale aj preto, že samotný mýtus o Jánošíkovi je paródiou na ozajstné národné dejiny. Komiksový Jánošík si však túto pravdu neuvedomil.

Dvojica Dušan Taragel a Danglár prišla so svojou verziou jánošíckej zábavy v lete uplynulého roku ako letný komiks denníka Pravda. Keby zostal zaprášený, bolo by to lepšie. Lenže knižné vydanie komiksu, formát to na Slovensku ešte stále vzácny, vytiahol na svetlo sveta všetky slabiny, ktoré komiks mal. V prvom rade celej deväťčasťovej sérii chýbal vtip, nadhľad, nápad. Namiesto hrdinu či antihrdinu sa Jánošík posunul do beztvarej figúrky, s ktorou si bezmocní autori neporadili. Jánošík zostal Jánošíkom v takej podobe, v akej ho už spracovali iní autori – a to aj smiešne a parodicky.

Danglár zostal síce štylisticky verný sám sebe, ale krutá irónia a čierny humor, ktoré tak rád rozosieva vo svojich kresbách, dostali tentoraz dovolenku. Taragel zasa nedokázal pointovať príbehy, napísal kvázižartovné udalosti z Jánošíkovho života, ktorým prosto chýbal nadhľad, vtip, prekvapenie. Takže Danglár sa ani nemal z čoho odpichnúť a zostal len remeselníkom. Až smutne tak vyznievajú sebaprezentačné profily na zadnej strane knihy, kde sa pri obidvoch autoroch objavilo slovné spojenie čierny humor.

Jánošík dnes nie je vážna figúrka, a tak nemôže slúžiť ako hrdina v krivom zrkadle. Štúrovská vízia zbojníckeho kapitána – spasiteľa bola mýlkou, pokusom hľadať nesystémovo dejiny tam, kde nie sú, dať Slovači oporu v nejakej historicko-romantickej postave. Od počiatku však jánošícky mýtus pôsobil skôr úsmevne ako zábavné cvičenie o veselej cháske dvanástich sokolov, ktorá zbíjala, lebo nemala nič iné na práci, ak nechcela pracovať. Jánošík však nebol huncút, šibal, beťár, bral sa v povestiach ako hrdý Slovák, ktorý si tresne päsťou do stola. Prostáčik slovenského typu, ktorý vidí nespravodlivosť v jednoduchej rovnici: má dukáty – je zlý a treba ho obrať. Nie je to Robin Hood, ktorému ide aj o česť, spravodlivosť a návrat morálky. Zlodej, darebák, výpalník Jánošík, ktorému dediny držia chrbát a on sa im za to odpláca podielom na koristi. Mýtus o Jánošíkovi navyše mal po celý čas veľmi primitívnu stavbu, ktorej chýbalo prekročenie hlbších právd o človeku a spravodlivosti. To sa, samozrejme, prejavilo aj v paródiách, ktoré na tému Jánošíka vznikali. Jarošov Pacho, hybský zbojník, ktorý prerástol vo filmovú klasiku, či Kubalov Zbojník Jurko, sú úsmevné prerozprávania mýtu. Najmä Pacho sa azda aj blíži realite, v akej sa zbojnícka chasa, lačná po pálenke a sexe, mohla v osemnástom storočí nachádzať. Jááánošík Radošinského naivného divadla je nielen ich azda najlepšou hrou, ale aj divokou jazdou na chrbte jánošíckeho mýtu. Azda jedine tento Jánošík mal v sebe viacero triesok, ktoré sa zadrali aj pod kožu svojou iskrivosťou vtipu a krutou paródiou na slovenskú mentalitu.

Taragelov a Danglárov Jánošík zostáva ďaleko za filmovými a divadelnými paródiami. Tento Jánošík nemá totiž charizmu. Krátkych deväť príbehov, ktorých rozsah určovali noviny a rytmus leta, zobrazujú život zbojníckej legendy v neustálom naťahovaní sa s grófom Révayom. Jánošíkova družina je v úzadí, akurát jeden príbeh o Hrajnohovi sa pokúša o žartovnú situáciu, keď sa Hrajnoha premení na Svätého muža, ale tupý úder do hlavy ho vráti späť k zbojníčeniu.Tupý úder do hlavy symbolizuje úroveň žartov celého Jánošíka. Vzťah medzi Jurkom a Aničkou má byť akože pikantný, Anička chce od Jurka darčeky za sex, je krásavicou s prednosťami na úrovni dobrých kresieb v zošitoch pubertálnych chlapcov. Gróf Révay je šablónovitým hlupákom naháňajúcim zbojníka, ktorého najväčším lapajstvom je, že mu s prepáčením pretiahne milenku pred nosom.

Jednotlivé príbehy vás ničím neprekvapia, nešokujú. Nebúrajú žiadne mýty, neparodujú prostredníctvom Jánošíka súčasnosť. Jánošík ostal uväznený vo svojej mýtickej košeli a opásaný svojím vysokým opaskom premohol svojich novodobých autorov svojou charizmou prostého junáka. Len pár žartíkov presiahne úroveň prvého nápadu a po prelistovaní knihy zostane vo vás pachuť nepodarenej zábavy. Škoda.

Martin Kasarda