Kamarátke sa často sníva, ako ju po fabrike kórejskej automobilky naháňa dobre živený Ivan Saktor s dizajnom zombieho z treťotriedneho amerického hororu. "Vyjednám ti geniálnu kolektívnu zmluvu!" kričí po nej Saktor s hnijúcou hlavou a krvavými očami a ona uteká, čo jej sily stačia. Kamarátka je bývalá atlétka, takže bývalý predseda KOZ sa vždy nakoniec zadýcha, zvoľní tempo a kapituluje.

Mne sa našťastie o odborároch nesníva, prenasledujú ma však vo vysielacej štruktúre verejnoprávnej televízie. Asi pred týždňom som s mamou pozerala šeredný romantický film nemeckého pôvodu, Rosamunde Pilcher style, v ktorom pozíciu ľúbezného amanta zastával "nekompromisný odborársky líder", bez jedinej poškvrnky na morálnom profile. Miestami mi bolo z toho chlapíka nevoľno, nakoniec však vysvitlo, že odborár - humanista od kosti - v skutočnosti robil dobre svojmu narcistnému egu, o blaho robošov mu nikdy nešlo a jeho nekompromisnosť (aka neochota dospieť ku konsenzu) mu len zaisťovala dostatok príležitostí, aby sa mohol pretŕčať v médiách.

O niekoľko dní, keď som v stave totálnej deprivácie z výnimočne dementného filmu so Cindy Crawford v úlohe hlavej ozdoby prepla z Markízy na Dvojku, sa na mňa opäť vyrútila odborárska tematika. Tentoraz však bola spracovaná vo vyššom štandarde - išlo o blue collars, frustrovaných monotónnou prácou v (americkej) automobilke a svojou neschopnosťou zarobiť peniaze, ktoré by ich rodinám umožnili žiť dôstojný život. Jeden z nevoľníkov to vo svojom existenciálnom vzdore symbolicky naprel vysokozdvižným vozíkom do nefunkčného kávomatu a traja ďalší zorganizovali vlámanie do sejfu podnikových odborov. Našli v ňom iba pár drobných a dôkazový materiál o transformácii cnostnej organizácie chrániacej záujmy ťažko pracujúcich na výnosnú úžernícku divíziu.

Inštitucionalizáciou k deštrukcii ideí

Činní odborári sami seba pravdepodobne považujú za stelesnenie Matky Terezy či abbého Pierra na poli surového kapitalizmu, keďže svojich zverencov chránia pred neľudským prístupom triedneho nepriateľa - zamestnávateľa. Nemusíme nostalgicky spomínať na osemnáste storočie, keď boli v Británii združenia pracujúcich postavené mimo zákon, ani spochybňovať ich prínos v storočí devätnástom či dvadsiatom, keď odbory pre pracujúcu triedu vymohli privilégiá, ktoré až oveľa neskôr začal garantovať štát.

Interesantným prvkom psychológie odborára-idealistu je však jeho motivácia a vôľa pomôcť zlepšiť situáciu sužovanej working class. Podľa tejto kontroverznej teórie je vraj starostlivosť a pomoc druhým sublimovanou agresiou, môže ísť o kašírovanú túžbu po ovládaní druhých. Demonštratívnym príkladom môžu byť práve skorumpované a nefunkčné odbory, ktorých predáci sa správajú oveľa nemorálnejšie ako samotná firma, proti ktorej stoja v opozícii. (V referenčnom filme Blue Collar nechali odborárski oligarchovia spolu s autom definitívne zalakovať aj jedného z trojice mužov, ktorí strávili informatívnu noc v sejfe.)

Od odborárov k pravicovým extrémistom

Simplifikovaná projekcia spoločného nepriateľa je tým najvzácnejším ideologickým tmelom.

Treba však vedieť, že vymedzenie pozícií prostredníctvom negácie je zároveň cenným nástrojom sebareflexie. Ak Pravé Spektrum považujeme za koncentrát pravicového extrémizmu, s ktorým nechceme mať nič spoločné, vypovedá to o nás viac, ako by sme boli ochotní pripustiť.

Lukáša Krivošíka v našich kruhoch považujeme za zábavného maskota, ktorý generuje inzertné články o Michaelovi Novakovi a OKS, fundovane komentuje francúzske prezidentské voľby a marginálne zvláda aj také vzdialené tematické okruhy, akými sú Biblia či slobodomurári.

Nie tak dávno som si v diskusnom fóre prečítala jeho opovržlivý názor na humanistov: "Bohužiaľ, takéto kreatúry, čo milujú akési abstraktné "ľudstvo", pre svojich blížnych väčšinou vytvárajú peklo." Táto veta ma priviedla k pokornej kontemplácii - naozaj, keby sme boli skutoční humanisti, tak ako to hlásame vo svojom stručnom manifeste, Lukášovi by sme sa vo svojich textoch neposmievali. Tak, ako handicapovanému dieťaťu nevyčítate, že nezabehne šesťdesiatku, ale ho pochválite za pekne odrecitovanú básničku, by sme mali velebiť Krivošíkovu odvahu napriek mladému veku spracúvať široké spektrum otázok. Pretože správny humanista stojí predsa vždy na strane slabšieho.

Vyber si svojho psychopata

Lukáš samozrejme o psychickom zázemí štandardizovaného pravičiara a ľavičiara už stihol napísať článok, klasicky však kĺže po povrchu a nesmeruje k podstate problematiky. V tomto kontexte som si spomenula na mimoriadne zábavný psychotest, ktorý vychádza z poznatku, že na druhých väčšinou najviac neznášame to, čo sami v sebe potláčame.

Havranovi vyšiel zúrivec, mne sadista, takže označenie môjho obľúbeného diskutéra "Goebbels v sukni" asi budem musieť začať brať vážne. Je mi to ľúto, Lukáš, ale obávam sa, že ste v skutočnosti oveľa väčší humanisti ako my, ktorí to otvorene deklarujeme. A tie silné reči o zbraniach a dravom egoizme môžete pri nedeľnom koláči rozprávať starej mame.