Národ intelektuálov, antickí Gréci, mali skôr sklon rečové obrazy vôbec chápať logicky; Aristoteles vidí v metafore viac cvičenie, hru ducha a rozumu než citovosti. Synonymné poňatie je dnes zriedkavejšie, pretože sa uprednostňuje povrchná “emócia” a zábava, no predsa sa ešte nájdu rozumnejší tvorcovia, ktorí považujú báseň za “duchovnú situáciu” a zvláštnu myšlienkovú formuláciu, ktorú myslením aj prijímame; a teda metafora, to rozlišovanie a voľba, je aktom myslenia.

. Jan Parandowski dokonca stavia metaforu k počiatkom ľudského poznania ako určitý druh starobylej vedeckej metódy, ktorá porovnávaním a približovaním rôznych javov umožňuje za jednou vetou vidieť, vytušiť druhú, zdanlivo odlišnú, nesúvisiacu, vzdialenú. Vyzdvihuje tu moment neočakávanosti, prekvapenia. Vzniká objavné slovo, “odhaľujúce dreň vecí, vynášajúce na povrch tajomné súvislosti medzi odľahlými existenciami.” Slovo tu hľadá dorozumenie so substanciou vecí, s podstatou javov.
    Trochu iné, niekedy opačné chápanie – akoby romantický zvyšok – je u nás, zdá sa, bežnejší. Ani povedzme Francúz Jean Marie Guyau nepatrí v “otázke metafory” práve k stúpencom “racionalizmu”, no jeho formulácia (“Metafora je postupom sympatie, ktorým sa dostávame do citového spoločenstva s vecami, ktoré sa nám predtým zdali neciteľné a mŕtve.”) možno prijať s dobrým porozumením bez ohľadu na to, či uprednostňujeme jedno alebo druhé poňatie, pociťovanie metafory.
     A napokon treba zdôrazniť, že na tomto mieste nejde o pojem metafory len ako jazykového obratu, figúry alebo básnickej ozdoby, teda o metaforu v užšom slova zmysle, ale o metaforu v širšom zmysle – a tou je práve onen svojrázny postup, poznávací proces, myšlienková situácia, vzťah sympatie a podobne, čiže tá múdra metóda poznania, ktorej výsledok, realizovaný vo forme, v tvare, je akékoľvek krásne ľudské dielo, akýkoľvek krásny jazykový jav, čiže aj esej.
    A k majstrom eseje u nás patrí Alexander Matuška. Má predchodcov v Hurbanovi otcovi i synovi, v ich duchu; je tu Štefan Krčméry a iní. Má predchodcov i vrstovníkov – a predsa tento spôsob myslenia a hovoru pociťujeme na Slovensku ako čudnú zvláštnosť. Matuškovo umenie eseje vôbec a literárneho portrétu zvlášť si zaslúži osobitnú pozornosť. v celom jeho diela sa ctí celosť myšlienky, nie celosť údajov. Evidencia faktov, čierna bádateľská práca, teda to, čo čitateľ môže pociťovať ako nudné a suché, zostávajú doma v autorovej dielni – a von vychádza nádherný myšlienkový a štylistický tvar, stručná esencia.
Matuška prisudzuje literatúre mimoriadne vysokú spoločenskú funkciu. Literatúra rastie z podhubia života a skutočnosti a spätne na ne vplýva. Ani kritika a esej neznamenajú prívesok literatúry, ale tvorbu a poznanie. Literatúra je kultúrotvornou mocou napriek všetkému. Ak myslením protirečí dnešku.             

Súvisiace články:

• MAROŠ SCHMIDT: OrnamEnd - Smrť a vzkriesenie ornamentu