JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

CETA – Pyrrhovo víťazstvo

Európska komisia nakoniec pretlačila dohodu CETA napriek veľkým výhradám viacerých vlád a napriek silným sociálnym protestom. O sile ...

[Joachim Becker]

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Odporovať Číne je strategický záujem Slovenska

Čína nie je a ani tak skoro (ak vôbec) nebude najväčšia ekonomika sveta, Európska Únia je. Kto to nevie nerozumie ekonómii ani politike. ...

[Peter Weisenbacher]

Je mi jasné, že zámery nadprirodzených síl neodhalím

Kríza žánru | Autonómna zóna | Peter Macsovszky, Ondrej Štefánik | 24.12.2014

_ma_small

Rozhovor Petra Macsovszkého so spisovateľom Ondrejom Štefánikom.

V tvojich poviedkach dominuje bizarnosť, úzkosť, snovosť. Ak ich správne čítam. Zdá sa, že sú to elementy, na ktoré sa dnešní i tí minulí spisovatelia radi spoliehajú. Ako keby nemohol existovať príbeh bez istej záhadnosti či zaujímavosti. Ako keby literatúra bolo len to, čo je napínavé, záhadné či istým spôsobom monštruózne. Zjednodušene povedané: kafkovské. Na Slovensku sa neobyčajne silno zdôrazňuje význam kafkovského spôsobu písania. Aj ty sa k nemu hlásiš? Ani ty sa nevládzeš zbaviť jeho vplyvu?

Kafka je presvedčivý, je záhadný a môžeš ho čítať v jazyku, ktorému dobre rozumieš. Myslíš si, že ti supluje to najlepšie zo svetovej literatúry, čím ti šetrí čas a nemusíš pátrať po tom, čo prevracia svet. Myslíš si to preto, lebo Kafka je jedna z mála jedinečných a populárnych osobností tohto nášho regiónu (inak vďaka zaňho). Pre toto všetko je Kafka vplyvný autor. Dáva ti pocit, že pri jeho čítaní si súčasťou niečoho výnimočného, niečoho, čo ťa odlišuje od všednosti a jednoduchosti, pretože je to záhadné, tak ako ty. Chytí ťa pomerne v mladom veku, keď si najviac otvorený konzumu. V istej chvíli si povieš, že na to, aby si bol výnimočný a ešte záhadnejší, ti Kafku nestačí konzumovať, ale musíš ho začať sám produkovať, navyše mu to dlhuješ, pretože ťa vychoval, pretože ťa prijal medzi elitu, ktorá sa pozerá na svet očami osvietených. Veď Kafka vkladal do mňa veľké nádeje a ja mu to vrátim tým, že premením seba na jeho obraz. Potom sa ťa niekto opýta, či si pod vplyvom Kafku, a ty odpovieš, že o tom ako ľudská bytosť nerozhodujem, zrejme som pod vplyvom všetkého, s čím prídem do intímneho kontaktu a čo mi dáva pocítiť moju výnimočnosť. A potom ti niekto povie prečítaj si toto a toto a ty si začneš rozširovať vedomosti, poznávať svety a akosi prirodzene (ak nie si už vygumovaný systémom, školstvom, provinčnosťou) získaš odstup, odmietneš vieru, začneš experimentovať s hierarchiou hodnôt a kvalít, o ktorej si bol presvedčený, že práve táto hierarchia drží pokope svet, ktorý sa pri každej drobnej pochybnosti rozpadáva, na rozdiel od tvojho presvedčenia, ktoré je napriek silnej spätnej väzbe a napriek realite neochvejné, postavené na tom, že tvoja viera a vôľa zvíťazia nad pochybnosťami ostatných a nad realitou, ktorá ťa pomaličky, nenápadne zvonka rozožiera, čo ti vôbec nevadí, pretože si sa rozhodol si tento rozklad nevšímať. Alebo to urobíš inak a začneš brať niektoré veci končene vážnejšie ako seba. Nájdeš si čas, otváraš sa novým cudzím podnetom a potom si s hrôzou uvedomíš (vedel si to už dávno, len teraz si to priznáš), že celá tvoja tvorba je napodobňovanie, že v skutočnosti len neustále vychádzaš niekomu a niečomu v ústrety, a to nielen svojím literárnym vzorom, ktorý si si dajme tomu slobodne vybral, ale si ústretový k okoliu, si ústretový k učiteľom, ktorých si nenávidel, k rodičom, o ktorých si si myslel, že ich autoritu si dávno poprel, a pritom sa meníš na ich obraz, na obraz, ktorý si si časom svojím pohodlným uvažovaním stotožnil s ikonami vzdoru, ku ktorým si kedysi vzhliadal, hľadal v nich únik, nádej na zmenu, v domnienke, že týmto unikaním si posilňuješ autonómne myslenie, oslobodzuješ sa od otca, matky, spoločnosti, ale pravda je taká, že si sa len viezol na dávno prevetraných témach a štýloch, že si len šikovný falzifikátor, napodobňovateľ. Chceš to teda zmeniť, ale zistíš, že inak to robiť nevieš, a po tomto nepríjemnom osvietení (osvietenia nebývajú príjemné), sa musíš rozhodnúť, či v tom budeš pokračovať ďalej, s tým, že teraz už vieš, že je to podvod, a buď sa s tým zmieriš, alebo v tom už nebudeš pokračovať, čím však prídeš o veľký počet lajkov. Ale existuje vedomé napodobňovanie, využívanie osvedčených algoritmov a literárnych mustier, čo je veľmi príťažlivé, ak chceš zarobiť viac peňazí alebo počuť hlasnejší potlesk. Alebo si práve na napodobňovaní vybuduješ vlastný literárny koncept, čím tomu dávaš úplne inú, pridanú hodnotu, nadstavbu, ktorá aj z napodobňovania dokáže vytvoriť akoby autonómny text, ale to si vyžaduje od teba veľký nadhľad, ktorý sa dá získať jedine vzdelávaním, analytickým myslením, pozorným pozorovaním života, literatúry a systematickým odmietaním očividnej provinčnosti a kreatívnych schém. Podľa mňa sa musíš zbaviť strachu. Nebáť sa písať hocičo. Prestať vychádzať v ústrety, nenechať sa vtiahnuť do hry, ktorej pravidlá si si sám neurčil. Pokojne si môžeš literatúrou maskovať frustrácie, prípadne si ich rovno liečiť. Dať vnútornému zmätku, ktorý je pre väčšinu spisovateľov nevyhnutný, tvar a telo a na to využiť čokoľvek (napríklad aj vplyv Kafku). Problém nastáva, ak si neidentifikovateľný, bezpohlavný, proste nemáš štýl, žiadnu mieru originality. No aj tak na nikom inom okrem teba nezáleží, pokiaľ dokážeš odhadnúť stupeň vlastnej miery nasiaknutia celoživotne podsúvanými príkladmi. Toto remeslo sa podľa mňa nededí z generácie na generáciu, z otca na syna. Zabudni aj na čitateľa. Čitateľ neexistuje. Je to abstraktná entita, rovnako neexistujú ani jeho požiadavky, nemusíš mu vychádzať vôbec v ústrety. Si človek – tvorca a nie stroj, ktorý má plniť tieto a tieto spoločenské, zábavné či kreatívne funkcie. Teraz som si spomenul, že Houellebecq povedal, že o napísaní knihy autor nikdy nerozhoduje a jeho vplyv sa obmedzuje len na to, že nečinne čaká, až kým sa proces naštartuje sám…

Akoby si bol len prostriedkom vyššej substancie, ktorá ťa používa (z nejakého tebe neznámeho dôvodu) na písanie. Ak sa na to pozrieš takto, tak už vôbec nemusíš o ničom špekulovať, potrebuješ len udržiavať mozog v triezvom stave, aby dokázal tvoriť vety a aby bol schopný vnímať, archivovať, spracovávať svet, ktorý ťa obklopuje. Inak tento Houellebecqov výrok sa predo mnou vynorí vždy, keď sa ma niekto opýta, prečo som sa rozhodol napísať ten román, a mne sa zdá, že ja som sa nerozhodol, že som bol k tomu donútený.

Inak neviem, či som odpovedal na tvoju otázku. Dokonca som z odpovede na tvoju otázku vymazal niekoľko pasáží, aby sa náhodu nestalo, že ti odpoviem vopred na otázku, ktorú mi ešte len pošleš.

Niečo iné je, pokiaľ chceš písať angažovanú literatúru, stiahnuť k sebe pozornosť más alebo mienkotvorcov, ale pri orientácii na tento cieľ uprednostňujem stať sa radšej súčasťou politickej sily, ktorá naozaj niečo ovplyvňuje. Inak si rob, čo chceš, či už pod vedomým, nevedomým vplyvom alebo mimo neho. Pokojne pracuj aj s úzkosťou, s bizarnosťou, s dejom, s postavami, bez deja, bez postáv, bez významovej jednoznačnosti a v pohode siahaj po elementoch, čo literatúra dávno objavila, po tom, v čom posledné desaťročia, storočia autori hľadajú oporu, po elementoch, ktorých frekvencia je v literatúre veľmi vysoká. Nevidím v tom žiaden problém, ale ani obmedzenie, že musí to byť takto a nie inak. Jedine tak vytvoríš niečo nové (vytváranie nového nepovažujem za nevyhnutné) a zároveň uspokojíš svoje literárne ambície bez toho, aby si mal pocit, že páchaš (nie na čitateľovi ani na kritike) sám na sebe podvod. A keď sa ti popri tom podarí vyhnúť sebastrednosti a dokonca nejako nastaviť latku alebo nejakými vedľajšími účinkami (ktoré nemajú vedomý pôvod) vytvoríš nejaké kvalitatívne kritériá (tak ako sa to podarilo Kunderovi, ktorý nastavuje latku súčasnému európskemu románu), tak potom to stálo za to, všetok ten čas, čo si presedel pri kompe. Ale zas netreba si dávať nejaké veľké ciele a mať veľké očakávania, potom tvoríš pod tlakom a z toho nič nebude.

Hovoríš, že si v odpovedi na prvú otázku vymazal niekoľko pasáží, aby sa nestalo, že mi odpovieš na otázku, ktorú ti ešte len položím. Premýšľal si o tom, čoho by sa mohla týkať ďalšia otázka?

Áno, premýšľal. Chcel som predísť tomu, aby som ti na ňu odpovedal povrchne. Ale nevedel som presne, aká bude druhá otázka, zrejme asociácia na nejasné miesta v mojej odpovedi alebo reakcia na niečo, kde som načal (veľmi parciálne) ďalšiu zaujímavú tému, ale keďže som len kĺzal po povrchu (pretože v kontexte prvej otázky som to nepovažoval za významovo dôležité), pýtali si tieto nejednoznačné, akoby druhoradé časti odpovede samostatnú otázku a samostatnú odpoveď, ktorá by obsiahla celú tvoju otázku. Na výroky, ktoré naznačujú niečo pozoruhodné a pre čitateľa prínosné, by mali byť položené samostatné, očíslované otázky. Takéto odpovede musia mať spolu s otázkami jasne tematicky ohraničené miesto v našom rozhovore, nemôžu si len tak mimochodom plávať textom. Nemôže byť odpoveďou niečo, čo pôsobí ako dekoratívna vsuvka, nenápadná priečka v texte, ktorá nie je nosná, no napriek tomu (už len vo svojej tenkej kontúre) stojí európskemu intelektuálovi za pozornosť. Musel som také časti vymazať. Bál som sa, že by ťa už náznaky odpovede mohli odradiť od ďalšej otázky na túto tému. Mohol by si to považovať za zodpovedané a to by bola veľká škoda preskočiť nedopovedané.

V predchádzajúcej odpovedi som vymazal pasáže, ktoré sa týkali pojmov napodobňovanie a absolútny vplyv. Písal som ti o niekom, kto od slova do slova prepíše Baudelairove texty a potom ich vydá pod svojím menom (na tiráži ani nepoďakuje francúzskemu básnikovi, pretože to je, ako keby spisovateľ poďakoval vo svojej knihe abecede za to, že mu umožnila napísať román).

Nový autor Baudelairových textov prežije pri každom prepísanom slove autentický zážitok totožný so zážitkom z tvorby nielen preto, že sa cielene vyhýba bezduchému kopírovaniu. Dáva jeho textom (aj doslovným prepisovaním) vlastnú umeleckú nadstavbu (ak neprodukuje rovno autonómne dielo). Povahe textov Charlesa Baudelaira pridáva hodnotu svojho vlastného prežívania, vnímania a spracovania, ako aj vnútorného vyhodnotenia subjektívnych i objektívnych skutočností a súvislostí medzi nimi, ktoré sa v textoch nachádzajú (vychádzam z toho, že všetky veci a javy sú pre človeka, ktorý doslovne prepisuje texty niekoho iného, dynamickým procesom, pretože tento človek prežíva natoľko silné vnútorné pnutie, že popiera existenciu konštantných veličín a všetko existujúce má len podobu jeho interpretácie… vymazal som práve celú pasáž). Tento človek (autor) sa aktívnym prenosom Baudelairovej poézie vymedzuje voči konzumu jeho diela a stáva sa jeho tvorcom (pričom si uvedomuje, že lepšie by to aj tak nenapísal). Jeho aktivita sa stáva nezávislou kreatívnou činnosťou, ako keď prenášaš štetcom (jedna k jednej) na veľké plátno strom pred tebou. Mohol by tie texty aj namaľovať, ale nemyslím si, že tým by ich obohatil o ďalší ideový rozmer, jedine ak estetický.

V predchádzajúcej časti odpovede, ktorú som vymazal, som premýšľal o tom, či by takýto prenos mal nadčasovú umeleckú hodnotu, alebo by bol len produktom konkrétnej historickej chvíle, ale potom som prestal premýšľať, pretože som si uvedomil, že to nielenže nedokážem posúdiť, ale nemám ani právo a kompetencie o tom rozhodnúť, pretože nie som členom žiadnej akademickej komisie a žijem v krajine, ktorá sa nachádza mimo sveta, mimo diania, mimo kontinuity dejín kreativity, a tým pádom nemá vplyv na svetový diskurz a nikdy ani mať nebude, pretože niektoré gény boli proste už pred tisícami rokov odsúdené na život vo vyhnanstve a môžeš si v tejto krajine na krste zmývať zo seba dedičné hriechy, koľko chceš, nepomôžeš si, pretože si sa rovnako ako tvoji predkovia previnil tým najzávažnejším zločinom, previnil si sa svojou bezvýznamnosťou v kombinácii so sebaklamom.

Chcel by som do tejto do odpovede vložiť niečo pokorné, lebo pokora dáva textu okrem dobrého pocitu z autora aj vážnosť a akýsi punc zrelosti. Možno sa mýlim. Vážim si pracovitých ľudí. Na ľuďoch, ktorí niečo dokázali, oceňujem nielen výsledky ich práce, ale aj skromnosť.

Inak, Peter, presné znenie tvojej otázky si netrúfam formulovať.

V predchádzajúcej odpovedi spomínaš „nadčasovú umeleckú hodnotu“. Píšeš svoje prózy s myšlienkou na akýsi nadčasový presah? Myslíš na čitateľov, ktorých nepoznáš, lebo sa ešte nenarodili?

Na čitateľov som doposiaľ príliš nemyslel, ani na tých nenarodených. Nadčasový presah je však pre človeka dôležitý, vďaka nemu sa dá ľahšie vyrovnať s osamelosťou. Pretože keď ti chýba pocit pochopenia a spriaznenosti, tak hľadáš porozumenie mimo svojho času. Nájdeš ho v minulosti, v osudoch, ktoré sa v tebe zopakovali. Vďaka tejto nadčasovej spolupatričnosti môžeš aj ty svoj vnútorný zmätok tvorivo uchopiť a premeniť na exponovaný zážitok, vymodelovať z neho postoj, ktorý je aktuálny a napriek tomu nezávislý od času. Nadčasovosť však ukazuje neschopnosť človeka meniť podstatu jeho činov, ktoré sa dokola opakujú, možno nutne, mimo významu človeka v mene akejsi vyššej rovnováhy, možno nevyhnutne vinou fixnej povahy človeka, neviem, ale viem, že nadčasovosť dokumentuje opakujúcu sa recykláciu zlyhaní ľudského druhu, ukazuje, ako človek plynie v kruhu, vrtí sa komicky na jednom mieste v takmer fundamentálnej predstave o tom, že napreduje, že sa učí predchádzať už známym katastrofám, že láme paradigmy, prináša neustále niečo nové, lepšie. Alebo len stráži doktríny. Stráženie je tiež podľa mnohých jedným z prejavov napredovania, pretože stráži čoraz efektívnejšie, stráži nadčasové hodnoty revolúcie nepodliehajúce zmenám v presvedčení, že tým odďaľuje zánik človeka a vytvára podmienky na existenciu budúcnosti, akoby práve to malo byť jeho vznešeným poslaním (poslanie je stotožňované s individuálnym šťastím alebo rovno s vlastným pohodlím).

No pre nadčasové konanie je nevyhnutné vedome nepripisovať tvorivej aktivite nadčasový význam. Vzniká síce v nadšení kritickej mysle, ale bez toho, aby si tomu v tej chvíli prisudzoval ďalekosiahly význam. Je to uspokojenie potreby, odpoveď na vnútorné volanie. Mám však pocit, že nadčasovosť je opakom túžby po okamžitosti, že je to schopnosť nezamieňať si iluzórny pohyb s historickou zmenou. Je to pohybovanie sa na periférii času. Život v tieni s nadaním identifikovať spoločenské fenomény, talent vidieť a zaznamenať príčinu rozkladu (budovania) sveta, v ktorom sa práve vyskytuješ, pričom atraktívnosť tejto tvojej tvorivej dynamiky potvrdí ďalší cyklus dejín, ďalší rozklad, ďalší pád, ďalšie budovanie a skandovanie. Ale inak nadčasový presah je lepší pojem ako nadčasovosť. Slovo nadčasovosť sa mi zdá vzhľadom na také krátke dejiny myslenia a tvorby (v porovnaní s dejinami atómu), trošku veľkohubé.

Inak, ak je niekto o sebe presvedčený, že je nadčasový, tak býva frustrovaný, najmä vtedy, ak vidí, ako z jeho diela na Googli či na sociálnej sieti každým dňom ubúda, ako sa mení na jeden, dva linky, ktoré ani neodkazujú na skutočnú podstatu jeho diela. Bledne, mizne zo svetového online archive, stráca nádej osloviť nenarodené publikum.

Práve mi prišla esemeska, som mal nahlas zvonenie, normálne som sa zľakol, ten zvuk bol ako výstrel z dela.

No a teraz naspäť k otázke, či píšem svoje prózy s myšlienkou na nadčasový presah. Nepíšem ich s touto myšlienkou. Ale možno by stálo za námahu pokúsiť sa ich prepísať s orientáciou na nadčasový presah, skúsiť takýto konceptuálny prístup. Napríklad tam vôbec nemám vojnu. Alebo jasné varovania (varovanie je výsadou nadčasovosti, bežné skutočnosti minulosti väčšinou čítajú ďalšie generácie ako varovania). Varovania v mojej próze sú vraj príliš nejednoznačné, akoby som nemyslel na to, že pre ďalšiu generáciu treba odkazy čo najviac zjednodušovať, inak sa pre nepochopenie vytratia, tak ako sa mnohé varovania nejakou šialenou interpretáciou odrazu premenia na barličky ideológie, systému či individuálnych skutkov a vo svojej zjednodušenej podobe (niečo ako hra telefón) sa pre pohodlný nezáujem o hlbšiu analýzu stávajú mocenským newspeakom, ktorý papagájovaním nadčasových hodnôt maskuje neschopnosť tvoriť niečo konštruktívne. Trochu som asi odbočil. Čo už. A na nadčasový presah potrebuješ mať dobre vyvinutý pozorovací zmysel. To neviem, či mám.

Ovplyvňujú ťa pri písaní životy iných spisovateľov?

Asi ma neovplyvňujú. Myslím, že nekopírujem životy velikánov literatúry. Ani vedome nenapodobňujem situácie, vzťahy, procesy a interakcie, ktoré im boli nápomocné v tvorbe. Viem, že existujú ľudia, ktorí sa radi obklopujú kulisami, ktoré robili spoločnosť tomu a tomu nesmrteľnému klasikovi, ale mňa takáto obsesia a šamanizmus nepriťahujú. Ale ak aktívne tvoríš a tvorivé vnuknutie sa počas tvojho života neustále opakuje, tak prirodzene inklinuješ k rituálom, ktoré sa v životoch spisovateľov opakujú. Je to preto, že v tvojej ceste stoja neviditeľné prekážky, ktoré ti nedovoľujú tvoriť naplno. Tieto obmedzenia nie si vo svojom prirodzenom prostredí schopný vidieť a identifikuješ ich len vďaka tomu, že poznáš niekoho, kto ich prekonal. Niekoho v inej krajine, v inej kultúre, v inom čase. Takže dajme tomu, že občas nájdem inšpiráciu v živote niekoho iného. Viem, že mnohí autori sa naučili počas života nevychádzať vo všetkom v ústrety k sebe, boli schopní o sebe rozhodovať, dokázali si vybrať medzi pasívnou špekuláciou a aktívnou tvorbou, nesimulovať tvorbu. Životy nesmrteľných klasikov vykazujú totiž spoločné znaky. V ich životoch nájdeš spoločný algoritmus, vzorec správania špecifický pre tento ľudský druh. Rôzni autori používali rôzne rituály na dosiahnutie cieľa, ale ich podstata je stále viac-menej rovnaká a mení sa len ich forma. Je to vždy o tom, ako sa vyrovnať s okolím a so svojimi svetskými potrebami (povinnosťami), tak aby tvoja tvorba trpela čo najmenej. Victor Hugo vyžadoval od služobníctva, aby mu schovávalo šaty, pretože vedel, že nahý nemôže ísť žúrovať a potom ostane doma písať. Ja to nevyžadujem. Inak to je niečo podobné, ako keď požiadaš svojho ítečkára, aby ti vymazal Facebook. Nejde ani tak o ten rituál, ale o to, že pociťuješ skutočné, živé nutkanie v tej chvíli tvoriť a nemôže tomu nič zabrániť, ani ty sám. Hľadáš balans medzi všetkými svojimi najsilnejšími potrebami. Medzi tým, čo chceš robiť a čo vlastne vôbec nepotrebuješ robiť. Ak je v životopise nesmrteľného spisovateľa tento proces dobre zaznamenaný, tak môže byť pre mňa inšpiratívny, alebo skôr potvrdzujúci moje presvedčenie. Nesmrteľní si dobre uvedomujú, že ich potreby nie sú z hľadiska dôsledkov rovnocenné, že každý jeden spôsob uspokojovania ega má iný dosah na psychiku a na život. V životoch nesmrteľných autorov je spoločným znakom nevyhnutnosť tvorby, silno citeľná potreba ega, porovnateľná s inštinktívnym konaním, takmer nepodmienený reflex, ale aj úplne prirodzená potreba túto dispozíciu pestovať, vyvíjať a prispôsobovať externé okolnosti, tak aby neohrozovali jeho životaschopnosť. Som si istý, že takzvaní nesmrteľní klasici rozpoznávajú hranicu medzi sebaprezentáciou a sebarealizáciou, medzi virtuálnym a medzi skutočným prežívaním vlastnej produktivity, medzi tým, čo od teba vyžaduje publikum a čo od teba vyžaduje tvoje ego. Toto sa podľa mňa nedá naučiť, ani keď prečítaš tristo životopisov. Na druhej strane sa dá pomerne ľahko naučiť vytvárať fabulácie, čo je veľmi pohodlné, ale pochybujem, že to vedie spisovateľa k pocitu spokojnosti.

Dôležité je, že napriek všetkým svojím frustráciám dokázali nesmrteľní klasici v sebe spracovať aj negatívne podnety a vyprodukovať niečo, čo nazývajú ľudia dielom. To je ďalší spoločný znak, ktorý je pre mňa inšpiratívny, pretože podmienkou na vydanie románu je jeho napísanie. V životoch nesmrteľných je inšpiratívna aj miera nasadenia a disciplína, rozpoznávanie vlastných slabín a pokusy o ich elimináciu alebo premenu na vlastnú výhodu, čo možno človeka ani tak neovplyvňuje pri samotnom písaní, ale skôr pri nastavovaní si priorít vo vymedzenom čase určenom na aktívny život.

V tých pár životopisoch čo som čítal, ma vždy fascinovalo, ako spontánne dokázali tvoriví ľudia poprieť a odmietnuť platformy, ktorých boli súčasťou. Ako vedeli v neustálom popude, v chaose a v nepokoji urobiť z tvorby možno jediný stabilný prvok v ich živote.

Samozrejme, že záleží, v akej krajine, v akej kultúre sa práve nachádzaš, kde zreješ, akí učitelia ťa ovplyvňujú, s akými ľuďmi a informáciami si v priamom kontakte. Pretože o nesmrteľných klasikoch, ktorých zničilo prostredie, ktorých zabila ich materinská kultúra, som nečítal.

Ako prvá ti vyšla zbierka poviedok Pštrosí muž. Aké boli ohlasy a čo si si o nich pomyslel?

Ohlasy na Pštrosieho muža boli buď žiadne, alebo pomerne dobré. Poviedky nevyšli v etablovanom vydavateľstve a tým pádom neboli literatúrou, a preto ich niektorí odborníci nemohli hodnotiť.

Ak chceš niečo vydať, mal by si najprv nastaviť očakávania. Musíš ľudí na seba pripraviť.

Po vydaní knihy som však neprežíval výrazné emócie ani som neriešil, či som sa stretol s pochopením, so záujmom alebo nie. Bol som rád, že vyšla kniha, ktorú som napísal. Napísal som ju s potešením.

Z písania ktorej poviedky Pštrosieho muža si mal najväčšie potešenie a aký je príbeh jej príbehu?

Texty v Pštrosom mužovi som napísal počas krátkeho obdobia a pre mňa sú súvislým textom, ktorý je len kozmeticky, pre zrozumiteľnosť rozdelený na kapitoly, na pasáže, ktoré sa odlišujú najmä menami postáv, prostrediami a možno nejakým dejom, či príbehom. Tieto pasáže môžem nazvať aj poviedkami. Ale zrejme najosobnejšia časť knihy je poviedka Rozhovor. V nej sa vďaka veľkému losovaniu stane obyčajný človek, priemerný novinár, kompetentným na to, aby práve on, ako v tej chvíli jediný človek na Zemi, urobil rozhovor s neznámou mimozemskou entitou. Počas toho, ako sa na rozhovor pripravuje, je izolovaný od vonkajších podnetov, od technológií aj od ľudí, aby pri tvorbe otázok nebol ničím rozptyľovaný či ovplyvňovaný. Jediný sociálny kontakt má so svoju rodinou, s manželkou a s malou dcérou, s ktorými je zatvorený v ich spoločnom byte. Počas toho, ako sa na interview pripravuje, diskutuje aj so svoju malou dcérou. Nič iné mu ani neostáva, pretože je s ňou uväznený v jednom priestore. Táto poviedka mi urobila radosť, pretože sa mi zdala najviac autobiografická, pričom ma zachytáva v okamihu nejakej mojej vlastnej premeny, videl som v nej seba aj svoju dcéru, a tak som mal zároveň aj pocit, že sa odohrávam aj niekde inde ako len v zombie meste. Tu som nemal až taký odstup ako pri ostatných kapitolách Pštrosieho muža a podľahol som istému pokušeniu vraziť moje vlastné dieťa do textu.

Mal som z toho radosť.

Tvoja ďalšia kniha sa volá Bezprsté mesto. Nevdojak som si pri tom názve spomenul na Nezvalovu zbierku Praha s prsty deště. A na surrealistov. Kde si vzal ten názov?

Bezprsté mesto je pomenovanie pre Bratislavu. Ten názov nie je až taký etablovaný ako surrealistické názvy „Mesto Mieru“ a „Krásavica na Dunaji“, ktoré stavajú všemohúcnosť myšlienky nad realitu. Bezprsté mesto je popisný názov mesta, neobsahuje v sebe surreálnu poetiku, i keď posilňuje skutočnú funkciu myšlienky, no nie bezprostredne. Tento názov si ľudia väčšinou vysvetľujú ako názov, ktorý priamo upozorňuje na konštrukčnú vadu obyvateľov mesta, na estetický defekt populácie, na nevyhnutnosť fyzického postihnutia v meste, kde sa každý jeho obyvateľ stáva jeho obeťou. Niečo ako názov tabule „Pozor, padá omietka“, ktorý bol niekým vymyslený v súvislosti s padajúcou omietkou. Bezprsté mesto – mesto, kde ľudia nemajú prsty.

Celý svet okolo Bezprstého mesta vykazuje znaky symetrie. To len Bezprsté mesto ignoruje harmonické princípy, je kazom v svetovej mandale. Bezprsté mesto odmieta symetrické javy, oberá svoje obete o prsty na ľavej ruke, čím likviduje symetrické usporiadanie človeka a zabraňuje človeku byť totožným sám so sebou, odopiera mu prirodzené právo slobodne si zladiť svoje proporčné vzťahy, ktoré vyjadrujú individuálnu symetriu slobodne mysliaceho človeka. Bezprsté mesto môžeme vnímať aj ako epidemické ohnisko, v ktorom sú však infekčné symptómy považované za formu očisty, za prirodzený fyzikálny jav alebo sú nezvratným dôkazom Božej súcnosti a zakotvením všetkého zmyslu. Preto nie je dôvod, aby takéto mesto fungovalo v režime karantény, navyše podľa nejakých nariadení o karanténe musia ľudia zasiahnutí infekciou pochopiť zmysel a význam protiepidemických opatrení. Bezprsté mesto je názov pre knihu, ktorá je mierne beletrizovaným chorobopisom, možno anamnézou na rozdiel od Prahy s prsty deště. Nezvalova Praha s prsty deště je vynikajúci názov, ktorý je surrealistickou skratkou na vyznanie lásky. Bezprsté mesto je doslovný názov, ktorý neilustruje ani nevytvára ilúziu mojej vnútornej vízie, ale pomenúva realitu slovníkom jej všednosti.

Mesto, kde ľudia nemajú prsty… Bratislava sa preslávila ľuďmi, ktorí práveže majú prsty – prsty dlhé, pridlhé, lepkavé…

Bratislava sa možno preslávi ani nie tak dlhými prstami ako skôr vysokou mierou tolerancie voči organizovanému zločinu. Veď mesto dáva ľuďom nádej, že aj oni raz dostanú nažrať z koláča. Stačí byť odhodlaný, stačí počkať na príležitosť, na čas, keď sa verejný priestor mení na komoditu, a potom niekomu zavolať. Vďaka politickej mágii a vytrvalému PR má každý občan možnosť dokázať, že k dosiahnutiu úspechov a moci v našom meste sa stačí len rozhodnúť. Zaujímavé je, že organizovaný zločin sa ani nesnaží byť neviditeľný, len si dáva iné mená, ktoré v kontexte paradigmy a étosu znejú kóšer, vďaka čomu môžeš Bratislavu, to slovenské eklektické vemeno, bez obáv dojiť na všetkých frontoch. Bratislava mi pripomína moju prababku, ktorá keď našla v byte cukrík, tak ho schovala pod obrus, a keď sa na cukrík dva dni nikto neopýtal, začala považovať cukrík za svoj majetok a v kúte prázdnej tmavej izby, len Bohu na očiach, ho s potešením zhltla. Bratislava dýcha najviac, keď sa nikto nepozerá. Dlhé prsty nemajú primitívny mozog. Dokážu ľuďom vytvárať virtuálnu realitu, v ktorej všetci spoločne zdieľame rovnaké privilégiá, v ktorej prežívame ilúziu svojej výnimočnej identity, s ktorou nijako nesúvisí fakt, že nás niekto neustále ojebáva. Keď sa z Rakúska pozrieš na Bratislavu ďalekohľadom, máš pocit, že sa na mesto dívaš cez kaleidoskop. Anarchoanatómia mesta tak vyvoláva čaro nechceného. Je to pôsobivé. Aj vďaka dlhým lepkavým prstom je Bratislava neustále vo vývinovom štádiu larvy. Existujú v nej miesta, kde sa Bratislava už zvlieka z larvy do kukly s nádejou, že raz sa z nej vyliahne zrelá európska metropola. Dovtedy si môžeš vychutnávať urbánne artefakty politickej mafie a jej kumpánov.

A ten, kto nenašiel odvahu podpísať sa pod bratislavské mystériá, čaká vo svojej cele z tvrdej žuly na štipku pozornosti, hľadí do ničoty, fajčí jednu za druhou, postupne stráca hlas a chodí sa triasť hnevom do opustenej sály.

Bezprsté mesto sa ocitlo na zozname kníh nominovaných na cenu Anasoft Litera. Ako si to prežíval?

Bolo to fajn, až na to, že som počas obdobia nominácie prestal písať. Prenasledoval ma pocit viny, že sa spolu s ostatnými nominovanými podieľam na literárnom zločine. Neviem to vysvetliť. Zdalo sa mi, akoby sa proces etablovania do slovenskej literatúry odohrával prostredníctvom literárneho eventu viac ako samotným písaním. Ale to, samozrejme, nijako nesúvisí s realitou, pretože ak by som nič nenapísal, nestal by som sa nominovaným autorom, finalistom literárnej ceny, vďaka čomu mi pribudla ďalšia spoločenská rola a najmä povinnosť odpovedať na otázky. Musel som prijať zodpovednosť nad verejnou interpretáciou seba samého a veľkú časť energie venovať obhajobe nezrozumiteľného, otváraniu dávno zatvoreného, odkrývaniu skrytého. Nechcem preceňovať význam a popularitu Anasoftu v krajine, ktorá má vyrábať autá a nie literatúru, ale faktom je, že vďaka nominácii premieňaš intímne tvorivé vzťahy, ktoré sa odohrávajú len v tebe, na verejnú interakciu, že autor sa stáva živším a skutočnejším ako jeho kniha a literárny text dostáva fyzickú podobu, podobu tvojej tváre alebo podobu tvojho života. Zasahuješ svojou osobnosťou do života hotovej knihy už len tým, že premieňaš seba, mŕtveho solitéra, na aktívneho účastníka literárnych besied. Aj keď sa mi to nepáči, je to zrejme pre knihu dôležité. Dať o nej vedieť!!!! Zabiť ju sebapropagáciou, aby povstala z popola.

Veľa ľudí mi vyčíta, že kniha Bezprsté mesto nemá záver a že som sa previnil voči žánru detektívky tým, že som na poslednej strane nepriniesol očakávanú pointu (keďže som nastavil očakávania v rámci žánru), ale oni nerozumejú, že rozuzlením zločinu bola práve moja nominácia na Anasoft Litera. Na Slovensku veľa ľudí netuší, že v tantrických detektívkach je obeťou čitateľ a vyvrcholenie v podobe vraha treba hľadať niekde inde ako na posledných stranách knihy.

Som rád, že som bolo nominovaný na literárnu cenu, a mrzelo ma aj, že som ju nevyhral. Ale ani jedno, ani druhé nemá podľa mňa zásadný dosah na moju „literárnu kariéru“ a na uspokojenie mojich literárnych ambícií.

Ladislav Šerý o súčasnej kultúrnej politike médií (štátu) píše: „… důraz není kladen na obsah uměleckého sdělení, ale na vulgarizované pseudoudálosti, filmové festivaly, každoroční rituály předávání cen atd. Umělci se rádi účastní této hry na slávu, která se zdá být naprosto dětinská, ale jen do chvíle, kdy zjistíme, že je součastí promyšlené strategie mikromoci.“ Vedel by si súhlasiť s takýmto pohľadom na vec?

Súhlasím s tým, že isté aktuálne javy a fenomény alebo spoločenské a kultúrne stimuly majú čoraz viac extrovertnú až hysterickú povahu, najmä v kmeni, kde sa neustále zdôrazňuje výnimočnosť, predurčenosť a jedinečnosť členov vyvoleného kmeňa, ktorý disponuje kolektívnym vyvoleným vedomím. Táto výnimočnosť sa potvrdzuje najmä príslušnosťou člena k obsedantným hodnotám kmeňa, účasťou člena na zdieľaní herézy a schopnosťou strhávať pozornosť systematickým vtieraním a zvyšovaním intenzity hluku. Ale neviem, či je za tým premyslená stratégia. Keďže sa živím aj ako reklamný stratég, mohol by som možno takúto stratégiu spätne skoncipovať, pretože niektoré spoločenské symptómy majú určite svoju príčinu, ktorú je možné vypátrať, ale za ktorou nemusí byť premyslená stratégia mikromoci, ale nejaká nám zatiaľ neznáma mentálna viróza, ktorá nevznikla z ľudského snaženia a jej odhalenie preto nenáleží spisovateľom, ale prírodným vedám.

Menej záhadný, ale o to komickejší je trend vytesňovania reality a trend virtuálnej premeny života na verejnú atrakciu, na nekonečný event. To súvisí s neustálym sugerovaním akoby stále nových potrieb a výziev, so stratou sebadôvery, premenou kritického myslenia na rozprávkové myslenie a fundamentálnou odovzdanosťou človeka tým najprimitívnejším sugesciám.

Výsledkom toho je zmätok, nepokoj, nedostatok seba samého a kompenzácia pokoja a sebarealizácie impulzívnym správaním a manickou psychózou.

Neviem, kto bol pacient nula, ale viem, že narcistická porucha osobnosti je nákazlivá. Podľa mňa sa prenáša kliknutím, dotykom, možno už len pohľadom. Najmä na verejných udalostiach alebo v priestoroch, kde sa zo všetkého najviac dbá na akustiku. Tento marazmus však môže byť pre spisovateľa obrovským zdrojom inšpirácie. Mal by to taký spisovateľ využiť skôr, ako dorazí sérum z Paríža, a ešte skôr, ako zabudne myslieť.

Spomínaš vytesňovanie reality, sugerovanie stále nových potrieb, rozprávkové myslenie… To všetko znie, ako keby namiesto odklínania prebiehal opačný proces: neúnavné magické zaklínanie reality. Samozrejme, tým nechcem povedať, že len riadené… Slová ako „mentálna viróza“ ma, možno chybne, zvádzajú k istej metafyzike, nedá mi nespomenúť si na bezuzdnú diaboliádu v románe Majster a Margaréta. Zdá sa ti prípustné, že ak nevieme za všetkým racionálne odhaliť ľudskú konšpiráciu, tak v zákulisí možno pracuje čosi ako „nadprirodzené“ sily?

Zdá sa mi, že vplyv nadprirodzených síl súvisí so životnou úrovňou a so schopnosťami a odhodlaním ľudí odhaľovať príčiny javov a vecí, ktoré majú priamy dosah na to, akú podobu má kvalita ich života. Existencia nadprirodzených síl sa v spoločnosti vyskytuje v rôznych mierach, podľa toho, aký postoj k životu sú ľudia schopní zaujať a aký silný je na ich uvažovanie, na ich čas či na individuálnu vôľu vplyv aktuálnej svetskej moci. Je to aj o tom, či sa ľudia odovzdávajú antickej bezmocnosti voči osudu, alebo dokážu v hluku každodennosti počúvať aj názor, ktorý sa vymyká ich predstavám o nevyhnutnom fungovaní sveta. Autosugescia po magických procedúrach v Delfách môže mať na človeka terapeutický účinok, rovnaký ako shopping, ale faktom je, že zametaním reality pod koberec sa realita nevymaže a v istej chvíli jej človek musí čeliť, a to napriek ezoterickým skresleniam o tom, že život je len o osobnom pocite alebo o zdieľaní aforizmov na sociálnej sieti, poprípade o tvrdohlavom zakotvení v takzvaných tradičných hodnotách. V období okamžitej reakcie, okamžitého vynášania súdov a okamžitej pochvaly je odklínanie reality náročný proces. Reflexia si vyžaduje odstup a čas, ktorého je čoraz menej. Nedá sa vtesnať do jedného citátu od dalajlámu. Realita je sterilizovaná hlukom, marketingovými intervenciami, hedlajnami, tridsaťsekundovými posolstvami, obrázkami, absurdnou byrokraciou, čiže nedostatkom času na jej mentálne uchopenie. Suplovať náboženskými a jednoduchými ezoterickými rituálmi riešenie svetských kríz môže byť pre spoločnosť zničujúce, ale zas vyložiť si tarotové karty zaberie menej času a energie ako kauzálny výskum. Nepovažujem sa však za ateistu a neodmietam ani ezoteriku, ale je mi jasné, že zámery nadprirodzených síl neodhalím, na rozdiel od zámerov komunistickej strany, neoliberálnej pravice, záujmov finančných skupín a iných opiátov. 

Je úroveň súčasnej slovenskej literatúry porovnateľná s výkonmi medzivojnového obdobia či rokov šesťdesiatych? Lebo predpokladám, že to, čo sa dnes na Slovensku píše a vydáva, nepochybne kdesi na svetovej scéne obstojí. Mňa však zaujíma konfrontácia s minulosťou, latka, ktorú nastavila takpovediac tradícia, domáca i zahraničná.

Možno sa slovenská literatúra bojí vzbury a hry viac, ako je zdravé. Uviazla niekde medzi autentickou spontánnosťou, hravosťou a medzi dokonalou syntézou, čím sa stáva priemernou. Imitáciou a rezonanciou sa pripravuje o charizmu, o nápad, o postoj, o štýl, o novátorstvo a potom ti ostáva obdivovať už len to, čo je inde vo svete pre literatúru úplne základné a automatické. Na rozdiel od medzivojnového obdobia mám zo súčasnej slovenskej literatúry pocit, akoby dnes neexistovali žiadne spoločenské otrasy, žiadne kultúrne a spoločenské zmeny. Navyše človek očakáva od literatúry najmä oddych a relax, pochopenie na prvú, čo sa o avantgarde povedať nedá.

Bookmark and Share

Hodnotenie

6

Tento článok zatiaľ hodnotilo 52 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Video

Čo s utečencami? vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist