JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Je možný ľavicový liberalizmus?

Kríza žánru | Autonómna zóna | Andrzej Walicki | 07.09.2012

_ma_small

Opatrovateľský štát bol sotva prvým krokom smerom, ktorý odporúčali najďalej vidiaci liberálni myslitelia.

Názov tejto rozpravy mal formu otázky: je možný ľavicový liberalizmus? Vo svetle prezentovanej rekonštrukcie vývoja liberálnej tradície je odpoveď na ňu samozrejmá. Ľavicový liberalizmus je skutočnosťou už dávno. Hlavný prúd liberálneho myslenia prešiel evolúciou smerom k ľavici. V 20. storočí liberálna ľavica poskytla intelektuálne základy ideovému konsenzu, o ktorý sa opieral demokratický opatrovateľský štát. Napriek všetkým nedokonalostiam, ktoré vyšli na povrch s takou intenzitou v 70. rokoch, sa tento opatrovateľský štát zapísal do dejín ako „zlatý vek kapitalizmu“, alebo presnejšie ako „zlatý vek liberálnej trhovej demokracie.“ Tá druhá definícia sa zdá byť presnejšou, je totiž ťažké abstrahovať dnes od výrazného konfliktu medzi dedičstvom opatrovateľského štátu a záujmami kapitalistických oligarchií, usilovne pracujúcich nad jeho demontážou.

 Opatrovateľský štát  nebol niečím zavŕšeným. Bol sotva prvým krokom smerom, ktorý odporúčali najďalej vidiaci liberálni myslitelia, počnúc J. S. Millom a končiac Johnom Rawlsom. Zrútenie konsenzu, o ktorý sa opieral, malo charakter revolučnej zmeny paradigmy, a teda náhlej a celkovej zmeny, ktorá nevychádzala z postupného nahromadenia skúseností a rozširovania empirických poznatkov. Môžeme však poznamenať, že len v „postkomunistickej“ časti Európy to viedlo k totálnemu privlastneniu si termínu „liberalizmus“ „neoliberálnou“ pravicou. V USA má „liberalizmus“ naďalej ľavicovo-centristické konotácie, asociuje sa teda so sociálnymi reformami, obmedzujúcimi autokraciu „slobodného trhu“. V západoeurópskych demokraciách, osobitne vo Veľkej Británii, sa politický liberalizmus, reps. liberalizmus „bez prívlastkov“ výrazne vymedzil voči liberalizmu voľného trhu. V knihe, prezentujúcej najnovší stav poznatkov o predmete, sa môžeme na túto tému dočítať: „Zásadnou hodnotou, o ktorú sa opiera pozícia politického liberalizmu a politická teória, dominantná v moderných západných demokraciách, je rovnosť, nie sloboda. (...) Jednou z príčin, ospravedlňujúcich prijatie takejto perspektívy, je fakt, že omnoho libertariánskejšie chápanie liberalizmu si neskôr prisvojil, a to aj vo sfére teórie, ako aj praxe, moderný konzervativizmus“ (Paul Kelly, „Liberalizm“, seria „Key Concepts“, Warszawa 2007, s. 74-75).

Je to samozrejme značne prehnaná a do očí bijúca jednostrannosť. Autor sa odvoláva na Rawlsa, ale ignoruje nielen pred-rawlsovský liberalizmus, ale aj zásadu „prednosti slobody“, ktorú hlásal samotný Rawls. Tento názor si však zaslúži pozornosť ako ilustrácia krajne negatívnej reakcie demokratických liberálov na „neoliberálnu“ apológiu protrhovej slobody. S podobnou, hoci opačnou jednostrannosťou, sme mali do činenia v Poľsku, kde aj mnohí seriózni publicisti prezentovali ako bibliu liberalizmu Hayekove diela a vzor praktickej realizácie liberálnych ideí videli v reformách Leszka Balcerowicza.

Konštatovanie, že mimo akýchkoľvek pochybností ľavicový liberalizmus je nielen možnosťou, ale aj realitou a má na svojom konte veľké historické úspechy, však nič nemení na tom, že boli sme svedkami jeho porážky, prekvapivej neschopnosti vzdorovať brutálnej ofenzíve pravice a dokonca aj pripravenosti zmieriť sa s vlastnou marginalizáciou. Je to mimochodom svedectvom jeho autentickej ľavicovosti, t.j. príslušnosti k formácii, ktorá po tzv. páde komunizmu sa cítila byť porazenou a stratila na istý čas dôveru v seba samú.

Azda najodpornejšou črtou víťaznej „neoliberálnej“ ideológie (resp. neokonzervatívnej) je intencia zmieriť dogmatiku slobodného trhu s „rodinnými hodnotami“, proklamovanými v USA prostredníctvom Ronalda Reagana a v Anglicku prostredníctvom Margaret Thatcherovou. Tá sa, ako je známe, neostýchala tvrdiť, že reálne existujú len rodiny a jednotlivci, kým spoločnosť je fikciou. V katolíckom Poľsku to nadobudlo takmer karikatúrnu podobu. Cirkev neprotestuje proti „divokému“ trhu, neberúc ohľad na katolícku „sociálnu náuku“ , systemizovanú a zradikalizovanú Jánom Pavlom II., za to bráni sa obdivuhodne zúrivo akejkoľvek liberalizácii práva na umelé prerušenie tehotenstva, pripustenie praxe oplodnenia in vitro a pod. Stúpenci voľného trhu z centra Adama Smitha sa nehanbili povedať, že dobrým riešením problému zabezpečenia v prípade staroby by mohol byť „ázijský model“, t.j. počítanie s pomocou detí v dôchodkovom veku, a samozrejme obnovenie tradičného modelu viacgeneračnej rodiny. Klerikálni konzervatívci dokonca hlásali, že nezávislosť od podpory zo strany rodiny vďaka sociálnemu poisteniu oslabí rodinné väzby a teda redukcia dôchodkov bude mať spasiteľský vplyv na verejnú morálku. Samozrejme, hovorilo sa aj o nahradení povinnosti dobročinnosťou, kňaz Rydzyk1 vzbudzoval nádeje na podporu prostredníctvom farností. Láska k voľnému trhu sa neraz prejavovala priam úmerne s nenávisťou voči feminizmu a netolerancie voči odlišným formám pohlavného života. Terminologická konfúzia bola taká veľká, že Janusz Korwin-Mikke, ktorý spájal vo svojej ideológii paleologický konzervativizmus s libertariánskou apológiou slobodného trhu, bol v očiach mnohých považovaný za najdôslednejšieho predstaviteľa liberalizmu.

Historicky však trh nebol spojencom tradicionalizmu. Bol silou, emancipujúcou jednotlivcov, ktorá pretrhávala tradičné rodinné, náboženské a obyčajové väzby. Uvoľňoval organické väzby typu Gemeinschaft, nahrádzajúc ich závislosťou izolovaných ľudských jedincov od neosobných pravidiel výmeny a kontraktu. Spoločenstvo, založené na jednomyseľnosti, t.j. rovnakých predstáv o Dobre, ustupovala miesto vzájomnej závislosti a kooperácii, opierajúcej sa o ustálené pravidlá hry. Rodinné, rodové a klanové väzby, lokálne a cechové štruktúry, predpokladajúce pevnú vzájomnú sociálnu kontrolu, skupinové rituály a zásadu absolútnej autoritatívnej podriadenosti, boli nahradené vďaka trhovým vzťahom väzbami „horizontálnymi“ a pluralistickým modelom, zjednocovaným nie kolektívnymi predstavami a spoločnými kolektívnymi cieľmi, ale pravidlami, zásadami spolunažívania, umožňujúcimi koexistenciu a spoluprácu individualizovaných osôb. Úzko lokálne dialekty a kultúru šírenú prostredníctvom hovoreného slova, ktorá neexistovala mimo bezprostredného interakčného kontextu, boli postupne nahradené celospoločenským jazykom (resp. „národným“) a kultúrou tlačenou. Bol to obrovský pokrok procesu individualizácie a racionalizácie vedomia, opísaný v klasických sociologických dielach Tönniesa, Webera, Durkheima a Simmela, v nám bližších časoch v dielach Ernesta Gellnera.

Analogickú rolu zohral suverénny centralizovaný postfeudálny štát. Napriek zaužívaným stereotypom, silne zakoreneným v Poľsku, štátny absolutizmus nebol nepriateľom, ale spojencom individualizácie. Dláždil totiž cestu oslobodeniu jednotlivca od tyranie tradicionalistického kolektivizmu. Vynikajúco to analyzoval Michael Oakshott, podľa ktorého sloboda jednotlivca si vyžaduje vznik politickej moci, disponujúcej troma atribútmi: 1) musí to byť jednotná a najvyššia moc. Jedine koncentrácia autority v jednom centre umožňuje jednotlivcovi útek pred spoločenským tlakom zo strany rodiny, cechu, cirkvi a lokálnej komunity. 2) musí to byť suverénna moc, neobmedzovaná zvykovými preskripciami a teda schopná zlikvidovať niekdajšie zákony a vytvárať nové. A napokon (3) to musí byť moc dostatočne silná, aby bola schopná zabezpečiť poriadok, ale nie natoľko silná, aby pre jednotlivcov predstavovala skutočnú hrozbu v súkromnej sfére ich života.

Hlavným odporcom individualizmu bol z tohto hľadiska nie politický autoritarizmus, ale tradicionalistický kolektivizmus. Preto je medzi spolutvorcov britskej liberálnej tradície zaraďovaný ideológ absolutizmu Thomas Hobbes.

Nemeckí i ruskí konzervatívni romantici dokonale chápali vzájomnú súhru trhu a štátu ako síl „atomizujúcich“ (individualizujúcich) tradicionalistickú spoločnosť. Rast sily moderného štátu prebiehal v súlade s rozvojom trhových vzťahov pri uvoľňovaní „organických“ väzieb a ich nahradzovaní väzbami racionalizovanými, kontraktuálnymi a individualizujúcimi ľudí. Umožňovali tak horizontálnu a vertikálnu mobilitu emancipovaných jednotlivcov. Prototypom takéhoto vývoja bol staroveký Rím, o čom písali jednak ideológovia romantického konzervativizmu, ako aj klasici sociológie (Tönnies, Weber).

Hodnotenia tohto procesu sa diametrálne odlišovali. Z hľadiska tradicionalistov a konzervatívnych romantikov to bol rozkladný proces „sociálnej atomizácie“, ktorý vytváral cestu revolučným katastrofám, triumfu bezduchej mechanickej a bezbožnej civilizácie, a v ďalšej perspektíve totálnemu nihilizmu a záhube ľudstva. Z hľadiska liberálov to však bol emancipačný proces, oslobodzujúci jednotlivca od partikulárnych väzieb tradičných spoločenstiev, otvárajúci cestu univerzálnemu víťazstvu slobody. Hospodárska a politická modernizácia boli dôležitou súčasťou tohto procesu, ale jeho najhlbšou podstatou mala byť sloboda jednotlivca – ústredná hodnota liberalizmu.

Výsledky štúdií nacionalizmu v 20. storočí umožňujú doplniť tento obraz analýzou moderného národotvorného procesu, čo je, podľa môjho názoru, mimoriadne dôležité pre Poliakov. Rast významu moderného národného spoločenstva bol zobrazený ako doslova priamo úmerný s poklesom role lokálnych komunít, t.j. pozitívne pôsobiaci na proces emancipácie jednotlivcov. Moderný národ totiž nie je organickým spoločenstvom typu Gemeinschaft, vylučujúcim pluralizmus a individualizáciu. Priam naopak: podľa trefnej formulácie francúzskeho teoretika Louisa Dumonta, je formou socializácie, zodpovedajúcou procesu individualizácie, „spoločenstvom ľudí považujúcich sa za jednotlivcov“. Nie je teda etnickou skupinou, kmeňom ani sektárskou skupinou veriacich. Je, resp. mal by byť „spoločenstvom spoločenstiev“, spluralizovaným, nejednomyseľným, maximálne priestranným, vnútorne kultúrne diferencovaným a obsahujúcim rozličné druhy historickej pamäti a napriek tomu vnútorne kompaktným, inkluzívnym, spájajúcim jednotlivcov nielen priestorovo, synchrónne, ale aj diachronicky, časovo, v silnom prežívaní spoločného historického osudu.

Inými slovami, moderný národ je niečo viac než rawlsovský systém kooperácie, opierajúci sa o zhodu v otázkach zásad a procedúr, ale nepripomína ani „jednomyseľné“, nadindividuálne spoločenstvo, utláčajúce jednotlivcov tým, že im na každom kroku vnucuje údajnú rovnakosť myšlienok a cieľov. Už nie tradicionalizmus typu Gemeinschaft, ale ani nie len súbor jednotlivcov spojených jedine dodržiavaním právne zakotvených zásad spolunažívania. Nazval som to „liberálny nacionalizmus“ a zostávam pri tomto termíne, ktorý koniec-koncov má domovské práva v literatúre, venujúcej sa predmetnej otázke. Takto ponímané národné väzby považujem za neredukovateľné na utilitarizmus a teda zásadne odlišné od vzájomnej závislosti egoistických záujmov, ale zároveň úplne nesúmerateľné s antiindividualistickým spoločenstvom tradicionalizmu.

Vynikajúcim základom pre koncepciu „liberálneho nacionalizmu“ je pojem „Veľkého Spoločenstva“ zavedený Johnom Deweyom, ktorý ho postavil do protikladu s pojmom „Veľká Spoločnosť“. Na rozdiel od „Veľkej Spoločnosti“, t.j. vzájomnej závislosti jednotlivcov, spájaných jedine ekonomickými väzbami, vyplývajúcimi z deľby práce a trhovej výmeny, „Veľké Spoločenstvo“ je integrované nielen vzájomnou závislosťou svojich členov, ale aj prostredníctvom morálnych a emocionálnych väzieb, ktoré sú funkciou pocitu spolupatričnosti. Na rozdiel od uzavretých tradicionalistických spoločenstiev, ktorých členovia sa navzájom poznajú a navzájom kontrolujú. Je to široké a priestranné spoločenstvo, umožňujúce jednotlivcom zachovať si odlišnosť, anonymitu a slobodu pohybu.

Pocit spolupatričnosti sa vyjadruje v takomto spoločenstve starostlivosťou o zaistenie adekvátnych sociálnych istôt každému, a nie vynucovaním spoločenských rituálov, obyčajového korzetu a (najmä) rovnakosti názorov. Ideológovia „nového liberalizmu“, počínajúc Hobhouseom si práve takto predstavovali moderný, demokratický a opatrovateľský národný štát.

V Poľsku, žiaľ, dominovalo donedávna úplne iné chápanie nacionalizmu. Vo verzii sformovanej ideológmi Národnej demokracie , ktorej rozličné podoby dominovali v poľskom myslení 20. storočia, to bol integrálny nacionalizmus s obranno-mobilizačnou funkciou. Legitimizoval sa morálny diktát, vyvíjaný „národnou elitou“ smerom k „národne neuvedomelým“ masám, hlásal sa absolútny národný egoizmus a ideológiu neustálej krížovej výpravy proti menšinám ako aj proti neplnohodnotným Poliakom, t.j. proti Poliakom „iba podľa názvu“, neschopným podriadiť sa tvrdej disciplíne neľútostného boja za národné záujmy. Pre vysvetlenie, do tejto potlačovanej kategórie sa zaraďovali v prvom rade vlastenci s liberálno-demokratickými názormi.

Túto tradíciu treba pochopiť a nie iba odsudzovať. Ale zároveň si treba jednoznačne uvedomiť, že nielen jej extrémistické formy, ale aj najhodnotnejšie elementy si vyžadujú prekonanie. Prestali totiž byť potrebné a funkčné. V súčasnosti je dôležité nájdenie foriem solidarity, zodpovedajúcich „individualizovanej“ spoločnosti, t.j. takých, ktoré by dopĺňali liberalizmus (v súlade s jeho vnútornou evolúciou) komunitárnymi hodnotami a zároveň eliminovali možnosť „tribalistickej“ degenerácie národných lojalít.

Pri realizácii uvedených postulátov nijako nepomôže reanimácia tradicionalizmu! Napriek hlásateľom zmierenia trhového fundamentalizmu s „ázijským modelom“ nie je možný návrat k istotám, ktoré v minulosti garantovala viacgeneračná rodina a tradičné spoločenské väzby, aj keby to pseudoliberálni stúpenci slobodného trhu podporovali zo všetkých síl. Liberál nemôže vychvaľovať závislosť jednotlivca od tradičnej rodiny a v tomto duchu vychovávať vlastné deti. Môže však odporúčať kolektívne istoty, garantované demokratickým a  štátom blahobytu. Je pravdou, že liberálne opatrovateľské štáty, najmä v multietnických štátoch, podliehali nevýhodným deformáciám, ale v žiadnom prípade to nespochybňuje princíp všeobecného dôchodkového poistenia, nezávislého od burzy (hoci to nevylučuje dodatočné súkromné poistenie) a počítaného nie „kapitálovo“, t.j. podľa individuálnych vkladov, ale ako určitú časť celoštátneho priemeru, definovaného prostredníctvom ústavy alebo uznesenia parlamentu. Len vtedy totiž môžu mať občania štátu odvahu riskovať, prejavovať iniciatívu a cítiť sa zároveň slobodne a bezpečne.

Poľská mládež je v súčasnosti individualistická. Nebolo to vždy tak. V ére šľachtickej demokracie bolo Poľsko v zásade federáciou šľachtických rodín a susedských spoločenstiev, ako to prenikavo zdôrazňoval Norwid. Po troch deleniach štátu boli rodiny hlavným nástrojom odovzdávania pestovaných hodnôt a tradícií. Do veľkej miere to platilo aj počas komunistického Poľska, keď práve rodiny boli alternatívou školy, ideologickej indoktrinácie, štátneho patriotizmu a oficiálnej kolektívnej pamäti. Ale to bolo a už sa to nevráti. Mladá, internetová generácia z rodinného tradicionalizmu definitívne vyrástla a pokusy zvrátiť túto evolúciu nemajú šancu.

Jav prekariátu, t.j. vrstvy ľudí bez stáleho zamestnania a z neho vyplývajúcich, tvrdo vybojovaných výhod, vytvorenej prostredníctvom „neoliberálnej“ revolúcie, je stále nedocenený ako vážna hrozba pre systém a sociálnu stabilitu ako takú. Túto hrozbu si dostatočne neuvedomujú ani obete tejto regresívnej evolúcie. Ide vo veľkej väčšine o mladých ľudí, ktorí si radšej ešte nerobia priveľké starosti absenciou zabezpečenia v starobe. Ale skutočne si predsa nemožno predstaviť scenár realizácie „kapitálových“ dôchodkov, t.j. plánovitého šetrenia počas celého života na starobu. Prezident G. W. Bush uvažoval o postupnej likvidácii Social Security, pričom argumentoval, že hra na burze sa vyplatí viac ako platenie odvodov, ale príčetní ľudia mu okamžite vysvetlili, že to by mohla akceptovať iba nepatrná menšina. Černosi a Latinoameričania by okamžite vypadli a „modré goliere“, t.j. ľudia živiaci sa fyzickou prácou poväčšinou takisto. V súkromných dôchodkových fondoch by si šetrilo iba malá, puritánsky disciplinovaná biela menšina. Sociálna otázka by sa tak vrátila ako krvácajúca rana, lebo len nútené sociálne poistenie relatívne účinne riešilo problém starých ľudí bez prostriedkov na živobytie. V prospech Busha treba povedať, že pochopil to rýchlo a svoj projekt zahodil do koša.

Poisťovaco-opatrovateľský systém však nie len nevyhnutným liekom na sociálnu katastrofu. Predstavuje aj pozitívnu občiansku väzbu, základ silnej integrácie s vlastným štátom. Kanaďania sú napr. hrdí na vlastný  štát blahobytu, vidia v ňom dôležitú súčasť svojej občianskej identity, ktorým sa pozitívne odlišujú od svojho veľkého suseda – USA. Je to nasledovaniahodný vzor. Treba sa usilovať o to, aby sa aj Poliaci cítili vo vlastnej krajine bezpečnejšie ak lepšie ako v zahraničí, aby čerpali hrdosť nie z demontáže opatrovateľských inštitúcií, ale z ich rozkvetu.

Pravdou je, že liberálny opatrovateľský  štát  sa v mnohých prípadoch zdegeneroval na byrokratický paternalizmus, ale malo to veľmi konkrétne príčiny, ktoré nemali nič spoločné so samotnou podstatou systému všeobecného zdravotného a dôchodkového poistenia, resp. bezplatného a svetského vzdelávania.

Autoritatívny paternalizmus, obmedzujúci slobodu svojich beneficientov, bol v hlbokom rozpore s podstatou keynesiánskeho štátu blahobytu. Stojí za to pripomenúť, že tento keynesiánsky model bol programovo „antiviktoriánsky“ nielen v opozícii k ideológii slobodného trhu, ale aj v otázkach osobnej a obyčajovej slobody. Samotný Keynes spájal ostrú kritiku ilúzií o slobodnom trhu so silnou angažovanosťou v prospech antipuritánskej morálnej revolúcie. Energicky sa vyslovoval v prospech obyčajovej slobody, bránil pluralitu sexuálnych orientácií a nekonvenčných foriem pohlavného života. V jeho ére to bola typická konfigurácia ideí. Stúpenci liberálneho opatrovateľského   štátu  sa totiž usilovali kompenzovať určité obmedzenia ekonomickej slobody rozširovaním subjektivity občanov v mimoekonomických sférach života. Takýmto spôsobom odmietnutie viktoriánskeho dedičstva v ekonomike sa spájalo prirodzene s odmietnutím obludnej strohosti viktoriánskej obyčajovej politiky. To vrhá zaujímavé svetlo na opačné tendencie súčasných pravicových stúpencov voľného trhu, usilujúcich sa spájať krajný ekonomický liberalizmus s obyčajovým konzervativizmom.

Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, treba zdôrazniť, že liberálny opatrovateľský štát bol takisto trhovou demokraciou. Označenie „trhový“ totiž nie je vyhradené systémom, v ktorom je trh považovaný za reálneho suveréna a absencia akýchkoľvek intervencií do trhových vzťahov je považovaná za najdôležitejšie meradlo slobody.  Opatrovateľský štát  nepovažoval slobodu trhu za najvyššiu hodnotu, zasluhujúcu si osobitnú ochranu, napriek tomu predsa nepredstavoval direktívnu ekonomiku, ale zmiešaný model. V ňom výrazne dominoval trh ako systém vzťahov, založený na slobode produkcie a výmeny. Tak to má byť. Sloboda homo economicus nie je totiž najvyššou a autotelickou hodnotou. Je len niekedy viac, niekedy menej dôležitou súčasťou integrálnej slobody človeka. Heslo „slobody trhu“ nemôže ospravedlňovať manipuláciu trhom v záujme tej-ktorej skupiny oligarchov. Ale nie je možný ani návrat k ideálu netrhovej spoločnosti, hoci ho propagoval najprenikavejší kritik kapitalizmu Karl Marx. Trh musí zostať matricou slobodnej, individualizovanej korporácie, pôsobiacej v korelácii s racionálnou kontrolou tých sfér hospodárskeho života, ktoré v celospoločenskom záujme si nevyhnutne vyžadujú vedomé riadenie.

Z predkladaných úvah podľa môjho názoru vyplýva záver, že opatrovateľský štát, založený na princípe všeobecného poistenia, sa pod hrozbou katastrofálneho sociálneho regresu musí v istej podobe vrátiť.

Súčasná ľavica, liberálna ako aj sociálnodemokratická, čelí v súčasnosti dvom problémom: 1) problém sociálny, t.j. nevyhnutné zastavenie erózie istôt a pretekov v nerovnosti a 2) problém obyčajový, t.j. obrana čoraz väčšej potreby individuálnej slobody pred náporom umele oživovaného tradicionalizmu. Aj keď sa to navonok nezdá, sú to otázky, ktoré navzájom najužšie súvisia. Obe totiž zdôvodňujú postulát návratu k liberálnemu  opatrovateľskému štátu. Totiž iba štátnosť, antiautoritatívna a zaangažovaná pri presadzovaní sociálnej spravodlivosti, sa môže stať nezávislou jednak od tlaku neoliberálnych „trhov“, ako aj tradicionalistickej cirkvi a zabezpečiť tak zároveň slušné minimum sociálnych istôt ako aj rozumné maximum individuálnej slobody.

Zygmunt Bauman vyslovil názor, že „už niet väčšej nádeje, aby štát začal opätovne poskytovať niekdajšie služby v oblasti istôt a bezpečnosti. Rozsah slobody konania štátu pri voľbe politiky sa zmenšuje, je obmedzovaný globálnymi silami vybavenými mohutnými nástrojmi nátlaku, akým je exteritorialita, bleskurýchlosť konania a schopnosť okamžitého úteku. Trest za porušenie nového globálneho poriadku je nemilosrdný, okamžitý a vymeriava sa priamo na mieste činu. Odmietnutie dodržiavania globálnych pravidiel hry je kruto trestaným zločinom a vlády štátov sa musia vyhnúť jeho spáchaniu. Na rozdiel od globálnych síl sú totiž ʼpripútané k miestuʼ a nemôžu sa trestu vyhnúť.“

Ignorovať tieto varovania by bolo nanajvýš nerozumné, napriek tomu nezdieľam v plnej miere baumanovský pesimizmus. Som presvedčený, že ekonomicko-politické systémy nemôžu existovať bez určitého minima sociálnej legitimizácie. Ak hlbokú legitimizačnú krízu neprežil sovietsky komunizmus, neprežije ju ani neoliberálny kapitalizmus. Dominancia vplyvov neoliberálnej pravice sa vtedy stane incidentom, „nehodou na ceste“ a návrat k tej či inej forme antiautoritatívneho opatrovateľského štátu bude uznaný ako samozrejmosť, nepodliehajúca diskusii. Je totiž zrejmé, že rozvoj liberálneho individualizmu je nezadržateľný a potreba rozumných istôt bude narastať. Už v súčasnosti je očividné, že sloboda a istota nie sú navzájom si konkurujúcimi hodnotami, ale sú nerozlučne späté. Totižto neexistuje sloboda v podmienkach neustáleho ohrozenia a strachu a lekcie istôt, garantovaných prostredníctvom despotizmu, sme absolvovali už neraz.


Autor je historikom ideí, je členom Poľskej akadémie vied a emeritným profesorom Notre Dame University v Indiane (USA).

Preklad: Juraj Marušiak


Text je posednou kapitolou štúdie „Je možný ľavicový liberalizmus“, pod názvom „Čo ďalej“. Celá štúdia bude uverejnená v ďalšom zväzku prác prof. Walického, ktorý je pripravený do tlače. Jeho vydavateľom bude Wydawnictwo Universitatis. Predkladaný úryvok bol uverejnený v poľskom týždenníku Przegląd.


Zdroj článku: http://lewica.pl/index.php?id=26782&tytul=Andrzej-Walicki%3A-Czy-jest-mo%BFliwy-liberalizm-lewicowy


1 Tadeusz Rydzyk – predstaviteľ krajne konzervatívneho prúdu v poľskej katolíckej cirkvi, redemptoristický kňaz, zakladateľ a riaditeľ katolíckej rozhlasovej stanice Radio Maryja a televízie TW TRWAM.


Bookmark and Share

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 44 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 12.09.2012 (abstraktt)

Diskusia k článku obsahuje 22 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist