V Bratislave sa deň pred devätnástym výročím Nežnej revolúcie skončil deviaty ročník filmového festivalu Jeden svet. Povedať však o tomto podujatí, že ide o filmový festival, je zjednodušenie hraničiace s polopravdou.

Nejde totiž o žiadne súťaženie, i keď sa udeľujú ceny, a vlastne ani o filmové spracovanie samotných snímok, ale o ich obsah. Jeden svet môžeme v skutočnosti nazvať prehliadkou svedectiev o všetkom, čo sa v našom svete deje a o čom západné mainstreamové médiá rovnako ako politici tvrdošijne mlčia alebo to profesionálne zametajú pod koberec. Organizátorom je tradične občianske združenie Človek v ohrození, ktoré sa zaoberá pomocou ľudom, čo trpia dôsledkami prírodných katastrof, vojenských konfliktov a autoritárskych režimov. V prípade tejto filmovej prehliadky však so všetkou vážnosťou možno hovoriť, že pomáhajú aj ľudom na Slovensku trpiacim akútnym nedostatkom informácií, súvislostí a spoločenského diskurzu. Za toto im patrí vďaka aj úcta a rovnako i za to, že neostali prago- či bratislavocentristickí, ale premietania sa budú až do apríla budúceho roka konať aj v ďalších mestách Slovenska.

Prehliadka sa delí na osem sekcií obsahujúcich viac ako sedemdesiat filmov a medzi sprievodné podujatia patrilo viacero zaujímavých diskusií, výstavy fotografií a karikatúr. Nebolo možné a vzhľadom na tematiku ani zdravé absolvovať za štyri dni reprezentatívny prierez celým dianím, ale pozývam vás aspoň na púť, ktorú som zvládol – rozdelenú podľa sekcií.

Máte právo vedieť

Kongo: Hlboké ticho (The Greatest Silence: Rape in the Congo, Lisa F. Jackson/USA/2007/77'). Cena diváka udelená tomuto filmu bola pre mňa veľkým prekvapením. Americká filmárka rozpráva v prvej osobe svoj príbeh, keď šla do Demokratickej republiky Kongo pátrať po osude desiatok tisíc znásilnených žien. Takisto vypovedá aj o dôvodoch a širších súvislostiach fenoménu sexuálneho násilia ako zbrane. Napriek miestami presladenému rozprávačskému štýlu a tancovaniu na hrane voyeurizmu a bulvárnej krvilačnosti ide o mimoriadne silnú a dôležitú výpoveď, ktorú je však vzhľadom na zobrazené utrpenie ťažké prijať. Aj naša nečinnosť totiž podporuje páchanie ďalšieho násilia, mučenia a znetvorovania konžských dievčat a žien (znásilňovanie a následné poškodzovanie pohlavných orgánov sa deje vo vekovej skupine od päť do osemdesiat rokov).

Za Darfúr (Darfur Now, Theodore Braun/USA/2007/92')

Ak som mal pri predošlej snímke menšie výhrady voči formálnej stránke podstatnej výpovede o situácii v Kongu, tak v prípade tohto filmu opierajúceho sa o podporu slávnych hollywoodskych hercov Georgea Clooneyho a Dona Chaedlea musím, žiaľ, konštatovať, že humanitárna katastrofa a de facto genocída v Darfúre sa stala obeťou hollywoodskeho nevkusu. Neviem posúdiť, koľkých bežných Američanov (ktorým bol film primárne určený) vyprovokuje práve takéto spracovanie k činom, ale vo mne zanechal nepríjemnú pachuť.

Strety a stretnutia kultúr

Emotikony (Emoticons, Heddy Honigmann/Holandsko/2007/53')

Slávna holandská režisérka zobrazuje život šiestich dievčat a mladých žien, ktoré sa uzavreli pred svetom a zvykli si komunikovať prostredníctvom počítača. Majú na to veľmi rôznorodé dôvody, ale virtuálne prostredie sa im zdá aspoň nateraz odpoveďou a riešením ich problémov. Zdanlivo atraktívna a aktuálna téma sa napriek roku výroby prezentuje optikou akoby spred desiatich rokov, keď sa internet začal masovo šíriť medzi bežných ľudí. V dobre sociálnych sietí a presunu spoločenského prostredia on-line je chatovanie skutočne „out“.

Globálna (ne)pohoda

Medzi divákmi bratislavských premietaní vyvolal pravdepodobne najväčší ohlas britský film Čierne zlato (Black Gold, Nick Francis, Marc Francis/UK/2006/75') o ceste kávy z etiópskych plantáží až do dizajnérskych šálok bohatých labužníkov.

Made in China

Nepodarilo sa mi zhliadnuť dokument Plavba po Jang c'–ťiang (Up the Yangtze, Yung Chang/Kanada/2007/93') o megalomanskom projekte priehrady Tri tiesňavy, spájajúcom osudy mnohých ľudí: od dvoch miliónov násilne presídlených a vykorenených cez zamestnancov obrovského projektu až po davy západných turistov, ktorých vraj z roka na rok pribúda. Mimo pozoruhodného nahliadnutia za kulisy propagandy súčasnej čínskej garnitúry je film aj prísľubom estetického pôžitku vďaka osobe kameramana Wang Shi Qinga.

Zaostrené na Rusko

Durakovo: dedina bláznov (Durakovo: Village of Fools Nino Kirtadzé/Francúzsko/2007/91')

Dve úrovne výpovede o putinovskom Rusku sa stretávajú v desivom obraze nacionalizmu a militarizmu, v ktorom ľudské práva či sloboda nič neznamenajú. Na spodnej úrovni istý novozbohatlík trpiaci mesianizmom vo svojom zámočku vychováva v duchu hesla „v nebi boh, na zemi cár“ rôzne skrachované existencie spolu s deťmi vysokých štátnych a armádnych predstaviteľov. Druhý pohľad predstavuje jeho dávneho kamaráta a podpredsedu parlamentu, ktorý predáva zbrane a buduje Rusku postavenie svetovej superveľmoci.

V súvislosti s týmto filmom sa uskutočnila diskusia Jána Čarnogurského a Andreja Bána pod názvom Rusko-gruzínsky konflikt: Začiatok studenej éry? Práve táto diskusia, ktorá nakoniec dopadla ako slovný súboj, je hádam najlepšou odpoveďou na nastolenú otázku. Kým bývalý politik a v osemdesiatych rokoch jediný medzinárodne uznaný slovenský politický väzeň Čarnogurský, ktorý dnes cestuje na náklady Putinovej vlády po svete, obhajoval jeho militarizmus, porušovanie ľudských práv a dekonštrukciu základných slobôd v Rusku príliš komplikovanými konštrukciami argumentov, čo nedávali zmysel, reportér Andrej Bán sa zviezol na americkom vojnovom štváčstve. Na tom vojnovom štváčstve, ktoré pravdepodobne celý tento konflikt spôsobilo. Zaslepenosť vynikajúceho fotografa a spoluzakladateľa OZ Človek v ohrození prejavujúca sa o.i. aj v otvorenej výzve na vojenskú konfrontáciu s Ruskou federáciou nie je ničím ospravedlniteľná a vysvetliteľná snáď len brainwashingom, ktorému je skôr či neskôr podrobený každý autor publikujúci v neslávne známom týždenníku .týždeň (ktorý spolu s ľavicovým Slovom patril medzi mediálnych partnerov festivalu a ich výtlačky sa po bratsky nachádzali vo foyeri Charlie centra – aká to nevídaná pluralita na slovenské pomery).

List Anne (Letter to Anna, Eric Bergkraut/Švajčiarsko/2008/83')

Tento film priniesol osobnú (možno až príliš) výpoveď o dnes už svetoznámej ruskej novinárke a bojovníčke za ľudské práva Anne Politkovskej a stal sa jednou z najdôležitejších a zároveň najsledovanejších snímok celej prehliadky. Odvaha tejto ženy prevláda ešte aj nad beznádejou z nikam nevedúceho vyšetrovania jej vraždy pred viac ako dvoma rokmi.

Slovenský dokument

Ja som bulvár (I Am a Tab, Peter Begányi/SR/2008/31')

Výpoveď bulvárneho novinára Tomáša Holetza je konfrontovaná s jeho „obeťami“, spomedzi ktorých populárnych médií neznalý divák ako ja nepozná takmer nikoho. Dôležitá sonda do slovenskej spoločnosti, ktorej krvilačnosť a túžba po škandáloch sa po dvadsiatich rokoch „slobody“ už sterilitou médií reálneho socializmu nedá ospravedlňovať, žiaľ, zanikla práve na tomto hádavom strete. Zobrazenie obete bulváru ako konzum-teroru, osamelej starej ženy pred televíznou obrazovkou, ostalo len akoby spestrením. Bulvárny dokument o bulváre.

Dve tváre islamu

Jihad TV (Jihad TV, Paul Eedle/UK/2006/46')

Propaganda a najmä internet je pre súčasný teror rovnako podstatná ako samopaly či bomby. Pozoruhodný dokument, ktorý neskĺzol do povrchnosti a prináša prekvapujúce závery, ponechám bez ďalšieho komentára, pretože si ho môžete aj bez festivalu pozrieť on-line: video.google.com/videoplay

Prekliate karikatúry (Bloody Cartoons, Karsten Kjaer/Dánsko/2007/53')

Poctivo spracovaný dokument spracúva pozadie násilností, ktoré vznikli po uverejnení karikatúr Mohameda v dánskych novinách. Vo svojej necelej hodine sa však neobmedzuje „iba“ na túto jednu kauzu, ale kladie aj ďalšie zložité otázky o slobode prejavu a intolerancii.

Prečo demokracia?

Taxi na temnú stranu (Taxi to the Dark Side, Alex Gibney/USA/2007/53')

Príbeh afganského taxikára, ktorého po zatknutí americkí vojaci umučili na smrť, slúži ako kľúč k otvoreniu celej Pandorinej skrinky porušovania ľudských práv, medzinárodných konvencií a zneužívania moci Bushovou administratívou v tzv. vojne proti terorizmu. Je to nepochybne dôležitá téma poslednej dekády, škoda len, že na festivale Jeden svet sa objavila viac než päť rokov potom, čo sa dostala na svetlo ostatného sveta.

Občan Havel (Citizen Havel, Pavel Koutecký, Miroslav Janek/ČR/2008/150')

Koláž zo súkromného i poloverejného života niekdajšieho chartistu a disidenta, československého a následne dlhoročného českého prezidenta, jeho dvoch žien a najbližších spolupracovníkov neprináša nič nové ani nič podstatné na jednej ani nič škandalózne na druhej strane. Pridaná hodnota tohto filmu spočíva len v ďalšej glorifikácii človeka, ktorý ako politik zradil to, za čo ako odporca diktatúry bojoval, najneskôr vtedy, keď slepo podporoval vojnové zločiny Busha mladšieho.

Mimo sekcií ma najviac zaujal dokument V tieni „Svätej knihy“ (Shadow of the Holy Book, Arto Halonen/Fínsko/2007/90'). Bezprostredné svedectvo o absurdnom a pitoresknom režime v Turkmenistane, ktorý by bol dozaista na smiech, keby nevraždil novinárov, intelektuálov a inak nepohodlných ľudí. Stelesnený je vo forme propagandistickej knihy Ruhnama diktátora Saparmurata Nijazova zvaného Turkmenbaši. Film odkrýva jeho napojenie na západný kapitál a chladný kalkul, s akým pracujú spoločnosti hrdiace sa svojimi „etickými kódexmi“. Nadnárodné korporácie (medzi nimi i Siemens či Nokia) v snahe získať štátne zákazky v krajine nesmierne bohatej na nerastné suroviny neváhajú podplácať diktátora prekladaním a vydávaním „svätej knihy“ v západných krajinách (vrátane Česka).

Po priemetaní bolo možné diskutovať so sympatickým režisérom, ktorý bez mesianistických sklonov opisoval svoje dobrodružné cestovanie krajinou, kde majú novinári zakázaný vstup.

Bol som teda spokojný? Áno, bol, za seba. Väčšinu, ak nie všetky tieto filmy by som na Slovensku nikdy nevidel, len pri troche šťastia by som možno niektorý z nich našiel v neskoronočnom vysielaní televíznych kanálov ako ČT 2 či Arte. A to patrím k menšine, ktorá také niečo proaktívne robí. Kinosály Jedného sveta však boli plné, a to zďaleka nielen ľudí, ktorí sa točia okolo mimovládok či politiky, ale podľa šatníka aj „auparkovej“ mládeže. Jeden mimoriadne znepokujujúci a mätúci pocit však ostáva. Kde sa všetci títo ľudia zrazu vzali a kam sa po tých intenzívnych štyroch dňoch zase stratia? A čo si vôbec odnášajú? Tričká na podporu rodín barmských politických väzňov napriek atraktívnemu motívu a rozumnej cene na dračku nešli, rovnako ako kontá na pomoc so vzdelávaním afganských „detí ulice“ nepraskajú vo švíkoch bohatými príspevkami bratislavskej strednej vrstvy. Ešte šokujúcejšie však je, že absolútna väčšina návštevníkov po hodinovom sledovaní upaľovania dedinčanov zaživa nebola ochotná ani podpísať petíciu barmskej vojenskej junte, aby vedela, že svet sa jej pozerá na prsty, ani sa takto zastať politického väzňa, ktorý je mučený a hrozí mu poprava. Načo tam prišli? Uistiť sa, že aj keď si nemôžu kúpiť každý polrok nový mobil s farebným displejom, nie sú na tom až tak zle? Pohoršovať sa a jojkať ako pri večerných správach?

Autor pracuje v AI Slovensko