Je zárukou budúcnosti. Premení všetko k lepšiemu. Je už blízko svojho zrodenia. Raz sa projekty stanú skutočnosťou. Naplnené vízie zmenia túto krajinu. Čomu patria tieto gýčovito-patetické heslá? Cynik povie: Môžu patriť k hocičomu: vlastenectvu, cestovnému ruchu alebo kultúre. Propaganda je vždy impotentná vo vzťahu k tvorivosti.

Momentálne ich vidím ako súčasť dlhodobej reklamnej kampane tzv. vedomostnej spoločnosti. Všetci sa ku nej hlásia, chcú ju mať doma. Vládne materiály jej darovali vlastnú kapitolu, predvolebné programy jej pridajú ďalších pár riadkov. 

            Koniec otrockému nivočeniu ľudskej sily. Vedomostná spoločnosť vraj zrodí kultivovaných a invenčných ľudí, ktorí  stvoria produkty súce do globalizovanej doby. Pôjde o vyššiu cenovú skupinu, 1. vozňovú triedu, päťhviezdičkovú ekonomiku.

            Však práve – znovu pôjde len o lepšie zorganizovanú, sofistikovanejšiu, silnejšiu, výkonnejšiu, high-tech ekonomiku. Nové osvietenstvo pospolitého ľudu má garantovať vyššie hdp, väčšiu pridanú hodnotu a predĺžený život zahraničných investícií. Je to výsostne pragmatický, utilitaristický program. Máme tlieskať davom tých, čo od rozmontovaných LCD monitorov poputujú do callcentier, odkiaľ budú organizovať počítačový alebo finančný život globalizovaných klientov? Ďalší vyjdú z montážnych hál automobiliek, zahodia po ceste montérky, lebo zajtra ich čaká laboratórny výskum výkonnejších airbagov a ergonomických sedačiek. Rozdiel je to viac estetický ako podstatný.

            Ideológovia vedomostnej spoločnosti majú svoje mantry jasné. „Vedomostná spoločnosť požaduje od pracovnej sily čoraz viac odborných vedomostí a pracovných zručností, celoživotné vzdelávanie, čoraz väčšiu špecializáciu, zvýšenie jej národnej a medzinárodnej mobility, schopnosť spolupracovať.“

            Až tak veľmi sa báť nemusíme. Vedomostná spoločnosť je  kdesi za hranicou polcesty. Nepolemizujem s realitou, len so všeobecne propagovanou perspektívou.  Zdanlivo sympatické zámery (a politicky všeobecne prijímané plány) sú niekedy veľmi povrchné.  Klimatizované laboratórium je lepšie ako montážna krabica na predmestí, ale jednoznačnosť tohto fungovania sa nezmení. Osudovosť čistého ekonomizmu dostala lepšie balenie. 

            Francúzsky postmodernista Gilles Deleuze bez okolkov hovorí o spoločnosti kontroly.  „Marketing je nástroj sociálnej kontroly. Človek už nie je zavretý, ale zadĺžený. Podnik má vraj dušu, a to je tá nahroznejšia novina na svete. Vzdelávanie bude čoraz menej uzavretým prostredím, ktoré sa líši od iného prostredia zamestnaní, a obidvoje sa vytratí v prospech hrozného permanentného vzdelávania, sústavnej kontroly robotníka-gymnazistu a vedúceho-študenta.“

            Existuje alternatívne vydanie vedomostnej spoločnosti? Asi áno, ale to je už iná porcia problémov. Nepôjde o zvyšovanie podielu hdp určeného na školstvo, o technické zmeny v organizácii vzdelávania a spoluprácu výrobných firiem s vysokými školami. Vedomostná spoločnosť „vyššieho druhu“ nebude agendou vlády.  Na úvod stačí málo - zobrať do hry riziko. Môže mať tie najrozličnejšie podoby. Riziko konfliktu. Riziko krachu včerajších ilúzií. Skutočne vedomostná spoločnosť by mala počítať s výraznou dávkou prospešnej anarchie. Všetko je nevyspytateľné, neisté, otvorené, úplne iné ako sme pôvodne vypočítali. Výsledkom je subjekt, opak predmetu kontroly.

            Deleuze to zhrnul lakonicky. „Potrebná je tvorba a zároveň je potrebný ľud.“

Autor je publicista