My sa pozeráme na vysokú kultúru očami kánonu vzniknuvšieho v období 19. a 20. storočia. Populárna kultúra sa práve v tomto období emancipovala, oslobodila od spojenia s ľudom, alebo – povedané s Karlom Marxom – prešla odcudzením. Závisí na uhle pohľadu.

Pre lepšie vysvetlenie – vnímanie toho, čo je populárna a čo „vznešená“ kultúra si môžeme uviesť na príklade vážnej hudby. Keď sa dnes povie koncert symfonického orchestra, zväčša si predstavíme elegantný priestor koncertnej haly, symfonický orchester odetý v tmavom, hostí, skôr stredného až staršieho veku sediacich disciplinovane a potichu s privretými očami nerušiac Umenie.

Ako sme spomínali, Alex Ross uvádza vo svojej knihe príhodu o tom, ako v roku 1904 prišiel Richard Strauss do New Yorku aby svoje symfónie predviedol v hypermarkete, pričom na jeho koncert prišlo vyše 10 tisíc ľudí. To by sa dnes na nestalo, pretože by sme to považovali za nedôstojné pre klasickú hudbu. Ale keby prišiel napríklad George Michael spievať do supermarketu dnes, považovali by sme to za normálne, metrosexuál v supermarkete...

Kultúra je čosi, čo nás vyčleňuje z prírody, ale to neznamená, že kultúra neprechádza evolučným vývojom. To, čo bolo včera avantgardné, je dnes klasikou, čo bolo včera populárne, je dnes gýčom, aby sa to možno zajtra objavilo ako retrománia. Ak si to uvedomíme, môžeme začať premýšľať o tom, prečo sme hovorili o populárnej kultúre ako ľudovej a ako to, že dnes ľudová kultúra je nie populárna. A čo bolo populárnou kultúrou kedysi a kedy sa vlastne populárna kultúra – ako priemysel vyrábajúci zábavu, teda showbussines – nabral dnešnú podobu. A boli pri tom médiá? Teda, boli, samozrejme.

Začneme odbočkou, ktorá nás prenesie najprv do dnešných Benátok, aby sme sa vzápätí vrátili 500 rokov naspäť. Možno niektorí z vás boli v Benátkach na karnevale. Dnes predstavuje práve tento karneval nepodarenú karikatúru toho, čo karneval kedysi znamenal a zároveň je ukážkou súčasného postindustriálneho a postmoderného sveta, v ktorom dominuje konzumácia instatntých aranžovaných zážitkov, organizovaných turistickými agentúrami s cieľom rozptýliť, zabaviť návštevníkov, ktorí si za to radi zaplatia.

Zo slávy karnevalu nám dnes zostávajú symbolické masky, o ktorých drvivá väčšina návštevníkov ani nevie, čo vlastne znamenajú a len sa opájajú anonymitou bielej farby a čiernych či búrlivo pestrofarebných plášťov. Smrť sa stala figúrkou, ktorej meno nepoznáme, telesnosť a sexualita ustúpila konvenciám politickej korektnosti a meštianskych dobrých mravov, karnevalové hodovanie naráža na súčasné modely healthy living konceptu. A niekedy na astronomické ceny, ktoré sú v čase karnevalu v Benátkach.

Stále sme pri popkultúre. Turistický ruch a lokálne zábavy s ním spojené totiž generujú pre domácich príjmy, preto sa snažia urobiť pre koncentráciu turistického kapitálu čo najviac v zmysle „easy to come, easy to see, easy to spend money“ vyprázdňujúc pôvodný obsah.

Pritom kočovné divadlá a ich predstavenia, masky, kaukliari a žongléri, cvičené zvieratká, ad hoc hudobné pouličné združenia muzikantov, procesie, vyvolávači a rečníci, veštice, kúzelníci a pouliční remeselníci všelijakého druhu sú dnes obchodnou komoditou, sú dnes predstavením pre divákov.

Tu sa dostávame k veľmi dôležitému momentu, v ktorom vlastne vznikla populárne kultúra. Zopakujem ešte raz: predstavenie pre divákov.

A teraz späť na karneval. Sme v 15. storočí, karneval je integrálnou súčasťou spoločnosti ako takej. Je prvkom toho, čo vynikajúci ruský vedec, filozof a kulturológ Michail Michailovič Bachtin označil ako „smiechová kultúra“. Jeho kniha Francois Rabelais a ľudová kultúra stredoveku nám bude oporou pre nasledujúce slová.

V prvom rade – ďalšia z tých dnešných mojich odbočiek – si musíme uvedomiť, čo karneval predstavoval v stredovekom svete. Carne vale je po latinsky rozlúčka s mäsom. Je to obdobie, ktorým sa končí doba Vianoc, sviatkov zrodenia a nastáva čas očisty a prípravy na Veľkú Noc, najväčší kresťanských sviatok. Po karnevale sa začína 40 dňový pôst, preto „zbohom mäsu“. Český termín masopust je v tomto smere zrozumiteľnejším slovom, je to mäsa pôst, karneval je dnes pre nás termínom označujúcim zábavu.

Karnevalové dianie bolo súčasťou cirkevného života, ba presnejšie to bol a je jeden z reliktov predkresťanskej doby, ktorý cirkev vo svojom záujme prežiť a zvíťaziť nemohla zrušiť, ak si chcela udržať svoje postavenie. Netreba zabúdať, že cirkev nevznikla do „prázdneho priestoru“, ale od svojich počiatkov musela nachádzať také kompromisné riešenia, ktoré budú zachovávať jej integritu, ale zároveň budú priťahovať nových veriacich. Robia to všetky náboženstvá, niektoré úspešnejšie, iné menej, že inkorporujú do svojich rituálov a vierovyznania aj prvky zábavy, predstavenia, kolektívneho zdieľania zážitkov, ktoré pre pozorovateľa z vonku môžu vyzerať nepochopiteľne, ale pre účastníkov vo vnútri majú absolútnu zjednocujúcu silu, vytvárajú tradíciu, rámec diskurzu, v ktorom sa spoločenstvo pohybuje. Zároveň náboženstvá, ktoré majú expandujúci potenciál – napríklad kresťanstvo, na rozdiel od introvertného židovstva, prírodných kmeňových náboženstiev či na rozdiel od síce expandujúceho islamu, ktorý expanduje, ale nemutuje, alebo od zenbudhizmu, ktorý je príliš sofistikovaný,  individuálistický na expanziu – môžu expandovať len vtedy, ak sú schopné pôvodnú kultúru a jej podobu do istej miery akceptovať. A zasa závisí na úspešnosti tej „istej miery“, kresťanstvo je v tomto smere najotvorenejším náboženstvom, lebo v rámci svojho diskurzu umožňuje a toleruje variantné interpretácie a možnosti oslavovania boha, a ešte aj pri konflikte so základnou ideológiou je schopné mutovať v kresťanské odnože, iné, alternatívne cirkvi viažuce sa k jednej forme, na rozdiel od islamu, ktorý je striktnejší, prísnejší, odmietajúci odlišné interpretácie. Zdanlivo sme sa dostali do odlišných vôd, ale vskutku len zdanlivo, pretože populárna kultúra v jej dnešnej podobe nevznikla v Číne, nevznikla v krajinách Eufratu a Tigrisu či v srdci Nairobi. Populárna kultúra je aj výsledkom otvoreného kreatívneho prostredia euro-americkej proveniencie opierajúcej sa o desakralizovaný, od boha vyprázdnený priestor postosvieteneckej civilizácie.

Dostali sme sa ďaleko od karnevalu?

Nie. Stále sme na karnevale, v 15. storočí, v období renesancie. Karneval z hľadiska cirkevného roku je symbolickým ukončením vianočného obdobia a začiatkom príprav na najväčší cirkevný sviatok – Ukrižovanie Krista.

Ak sa vám zdá, že ste na nesprávnom predmete, odporúčam vám v tejto chvíli pozrieť si film Jesus Christ Superstar. Kristus je populárnou figúrou, ktorej príbeh bol nespočetne veľa krát využitý v populárnej kultúre priamo alebo nepriamo.

Karneval v jeho pôvodnej podobe má svoje genetické korene ešte v rímskych slávnostiach, saturnáliách. Obdobie konca roka a zimy bolo a dodnes je vo všemožných civilizačných variantoch spojené s rituálmi života, smrti a obnovenia. Končí sa jeden rok a začína sa druhý. Astronomické znalosti jednotlivých civilizácií – a to je jedno či myslíme na slovanské kmene, Keltov, Mayov či Hindov, sa riadili prírodnými cyklami, ktorým prispôsobovali aj svoje ritualizované správanie sa cez rok. Jednoducho, keď je čas robiť na poli alebo sa starať intenzívne o dobytok, putovať s ním za zdrojmi vody, nie je čas na zábavu. Keď sa cyklus uzavrie, nastane čas spánku prírody a nie je nič iné na práci, môže sa oslavovať. Nie náhodou je drvivá väčšina cirkevných cyklických sviatkov či zmien v kalendári – aj v tých čínskych a hinduistických – spojená s obdobím medzi koncom jesene a začiatkom jari, teda medzi zimným slnovratom a jarnou rovnodennosťou.

Rímske saturnálie tvorili súčasť osláv zimného slnovratu v čase, keď sa kresťania, ešte ako malá sekta, začali udomácňovať v Ríme. Súčasťou saturnálií bolo aj na obmedzený čas sviatku „otočiť svet naruby“. Páni sa stali obyčajnými ľuďmi a „obyčajní“ ľudia sa mohli správať ako páni. Bol to čas otvorených vínnych pivníc, hodovania, keď sa pri pouličných slávnostiach jedlo, pilo a neraz aj sexovalo bez rozdielu spoločenského postavenia. Tradičnou voľbou takýchto zábav bola voľba kráľa ulice, ktorý sa vyberal z ľudu. Súčasťou tejto zábavy boli neraz maskovaní, prezlečení ľudia, ktorých postavenie sa nedalo odhadnúť, ale mohli sa správať ako súčasť davu.

Pozor, toto bola zábava, ktorá sa nedelila na tých, čo si ju platili a tých, ktorým sa platila. Táto zábava bola súčasťou života všetkých a zúčastňovali sa jej všetci ako aktéri, nie ako diváci.

Bujaré zábavy neraz so sprievodmi vedenými bohom vína Bacchusom boli uvoľnením energie, nahromadenej za celý rok práce v hierarchizovanej spoločnosti. Dôležité je uvedomiť si, že étos tohto prevrátenia neznamenal, že teraz sa my, slabí, pomstíme im, pánom, nakradneme, ulúpime, zneužijeme. Architektúra spoločnosti sa len dočasne obrátila, parodovala, svet sa stal smiešny, slobodný, aby sa mohol vrátiť podľa pravidiel do svojich koľají. A jedno z pravidiel hovorilo o tom, že teraz sa môžeme zabávať.

Tieto saturnálie sa stali súčasťou kresťanstva v podobe karnevalu, pašijových hier a pouličného života stredovekej spoločnosti. V istých presne vymedzených obdobiach bolo možné robiť si z vážneho náboženstva srandu, prevracať svet naruby, robiť z vysokého, vznešeného, sakrálneho, nízke, profánne. Súčasťou karnevalových zábav zostali bohaté hostiny, užívanie si, ktoré však v čase karnevalu nebolo charakterizované ako hriech. Súčasťou boli aj rôzne pijácke pesničky, smiešne modlitby plné sexuálnych narážok, oslava vyprázdňovania, dehonestácia stavov, voľba kráľa bláznov a ďalšie hry vedúce k zosmiešňovaniu, zábave, uvoľneniu. Stredovek nebol temný, ako sa môžete domnievať z dejepisu vojen, bol len podstatne hierarchizovanejší. Smiechová kultúra bola súčasťou vážneho náboženstva a prísneho sveta pravidiel. Odrážala sa v nej ambivalentnosť sveta, teda obraz plodenia i umierania, zrodu a zániku, kolobehu života, vysokého a nízkeho, duchovného a telesného.

Ale tak, ako saturnálie, ani stredoveký karneval nemal divákov a aktérov, ale každý účastník bol zároveň divákom a zároveň aktérom. Vyvrcholením karnevalovej spisby a literatúry je podľa M.M. Bachtina práve jeden z najbláznivejších a najzábavnejších literárnych diel, kniha Francoisa Rabelaisa Gargantua a Pantagruel. Zároveň je to pomník, ktorým sa karnevalová kultúra v starom význame deštruuje a odcudzuje. Tento prerod sa začína práve v renesancii, v 15. a 16. storočí rozvojom neskorostredovekej meštianskej kultúry, merkantilizáciou, vytvorením remesiel ako organizovanej výroby a začínajúcimi pohybmi budúcej priemyselnej revolúcie. Máme k nej ešte 200 rokov, ale – vynález kníhtlače, vznik poštových služieb, rozmach medzinárodného obchodu, interkontinentálna lodná doprava – to všetko nás posúva z hlbín stredoveku k súčasnosti.

Renesancia zároveň ohromným spôsobom zväčšuje svet a zmenšuje človeka, jedinca. V 16. a 17. storočí dochádza aj k prudkému rozmachu vedeckého a filozofického poznania, stačí spomenúť mená ako Koperník, Galileo Galilei, René Descarters, Isaac Newton, Jan Amos Komenský čo sú dnes ľudia stojaci na začiatku kánonu súčasného myslenia, vedy, školstva.

Vytváranie novej mestskej society a novej vrstvy bohatších mešťanov, lepšia konektivita medzi mestami a jednotlivými centrami i anonymizácia vedú postupne k oddeľovaniu zábavy medzi masami a meštianstvom. Nezabudnime, že najvyššou spoločenskou vrstvou boli cirkevní hodnostári a šľachta rôznych stupňov a úrovní. Ešte v 16. storočí bola práve cirkev, ktorá vytvárala kánon „skutočného“ vážneho, dnes hovoríme vysokého umenia – Leonardo da Vinci aj Michelangeo tvorili pre Vatikán, hudba vo svojej vážnej podobe fungovala ako cirkevná inštitúcia, písané slovo bolo výsadou vzdelaných, bohatých a hlavne cirkevných kruhov.

Práve vrstve bohatých sa chcela nová vznikajúca mestská spoločnosť približovať, tu boli jej ciele, nie snaha splynúť s masou námezdných robotníkov a sluhov, rodiaceho sa mestského proletariátu, roľníkov. A jedným zo spôsobov, ako sa priblížiť „vzdialenej“ triede bolo aj prijímanie postoja pozorovateľa, diváka, ktorý sa chce smiať na iných, zabávať vo svojej úlohe diváka. Na sklonku 16. storočia vzniká – sme v renesancii – s odkazom na antiku, prvé skutočne veľké a moderné divadelné združenie, ktoré v čase svojho vzniku bolo atrakciou svetového rozmeru a dodnes patrí k najnavštevovanejším turistickým destináciám. Z malého mestečka Stradford upon Avon sa do hviezdneho Londýna prebojoval William Shakespeare a jeho divadlo The Globe, ktorého dnešnú podobu môžete navštíviť na brehu rieky Temža.

Aby sme si nemysleli, že niekto princíp divákov pomenoval, prišiel s tézou – my sme teraz rodiaca sa buržoázia, my budeme divákmi. Toto nebola revolučná situácia, ale evolučný proces postupnej a naozaj pomalej premeny spoločnosti, ktorá nezávisela len na čase, ale aj na mieste. Možno namietnete, že predsa divadlo a amfiteátre jestvovali aj v staroveku. Áno, ale veľká časť toho, čo dnes vnímame ako ľudová, folklórna kultúra sa dialo v celej spoločnosti za účasti všetkých.

Mentálny rozdiel medzi jednotlivými územiami Európy ste mohli rátať na desaťročia, čo bolo normálne a bežné pre Londýn 16. storočia, bolo nepredstaviteľné pre Viedeň, nehovoriac o nejakom vidieku. V 17. a 18. storočí môžeme hovoriť o veku diferenciácie kultúry medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami. Kým vidiecka spoločnosť žije v zajatí tradičného kolobehu cirkevného roka, v ktorom bolo napĺňanie emocionálnych statkov spojené maximálne tak s kostolom, rodinnými rituálmi (svadba, pohreb...) a ľudovou zábavou, na ktorej participovali všetci členovia komunity, teda bola to ne-divácka kultúra, meštianstvo preberalo vzorce vlastné stavom, teda šľachte a vyžadovalo stále viac divácku kultúru, teda prijímanie a vnímanie estetického zážitku, nie priamu participáciu na tvorbe a priebehu projektu.

Tento rozdiel medzi participáciou na tvorbe umeleckého aktu a percepciou vytvoreného diela považujeme za nesmierne dôležité rázcestie pri tvorbe populárnej kultúry.

Pod participačnou kultúrou teda môžeme chápať a rozumieť účasť celej komunity na procese tvorby umeleckého aktu vedúceho k istému estetickému a emocionálnemu zážitku, pričom účastníci sú si vedomí tejto aktívnej účasti a sú si vedomí ponímania aktu tvorba ako hry. Takáto percepčná kultúra má prvky autentickosti a nereprodukovateľnosti.

Pod percepčnou kultúrou rozumieme takú kultúru, ktorá je postavená na jednosmernej komunikácii medzi profesionálne vytvoreným dielom a divákom, prijímateľom. Tento akt rovnako vedie k vytvoreniu estetického a emocionálneho zážitku, avšak umelecké dielo je v tomto prípade reprodukovateľné, deje sa opakovane a môže byť a často je vnímané nezávisle na jeho tvorcovi (hudba, vizuálne umenie, film...)

Neznamená to, že participačné umenie nejestvuje alebo že by nám nechýbalo. Najlepšie je to vysvetliť si na jednoduchom princípe medzi mládežou populárnych hrať RPG hier, teda role playing games. Sú to spoločenské hry, ktorých sa zúčastňuje každý zo society, vstupuje do nejakej úlohy a v procese hry, uskutočňovania príbehu, musí dodržiavať svoju úlohu, nesmie z nej „vystúpiť“. Tieto RPG vznikajú na základe existujúcich príbehov najčastejšie fantasy proveniencie. Je to akoby návrat k participačnej, ne-diváckej fáze kultúry, keď všetci poznajú svoje úlohy na rituály a napĺňajú tieto úlohy. Na druhej strane, pozeranie fantasy filmov, čítanie tývhto kníh či hranie hier je typická percepčná kultúra.

Vznik a rozvoj diváckej, teda aj konzumnej kultúry možno dnes pozorovať v histórii viacerých žánrov. Ako sme na začiatku spomínali, napríklad opera, podľa dejepiscov, mala prvé predstavenie na svadbe Henricha IV. a Marie Medicejskej v roku 1600. Divadlo The Globe a celá alžbetínska divadelná scéna prežívala svoje veľkolepé roky v období 1599 až 1613, keď vyhorelo. Ďalšie scény vznikajú v Paríži, v Madride a ďalších mestách v priebehu 17. a 18. storočia. Hudba, ešte stále v zajatí najmä duchovných potrieb a chrámových skladieb sa emancipuje tiež, v podstate môžeme hovoriť o dvoch smeroch – kultivovaní ľudovej hudby do podoby dvorskej tanečnej zábavy a o desakralizovaní cirkevnej hudby, ktorá sa naplno prejaví v 18. storočí dvorskou hudbou Vivaldiho, Mozarta a ďalších. Vďaka Guttenbergovi a jeho vynálezu sa v priebehu 16. storočia začína vytvárať nová literatúra, čítanie prestáva byť výsadou kňazov, ale stáva sa integrálnou súčasťou vzdelanosti. Vznikajú nielen veľkolepé učenecké diela, ale aj kalendárová literatúra, nie vzdialená dnešnému braku – duchovia, predpovede, veštenia, recepty, praktické rady. V 17. a 18. storočí sa – aj vďaka Janovi Amosovi Komenskému školská dochádzka stáva integrálnou súčasťou života vo viacerých európskych krajinách a vzdelanie prináša schopnosť čítať i postupný rozvoj masových médií.

Toto berme len ako stručné pripomenutie postrenesančného rozkvetu, ktorý viedol k naštartovaniu priemyselnej revolúcie, ale aj búrlivého rozvoja myslenia známeho ako osvietenstvo. A sme pri zrode už modernej buržoáznej spoločnosti.

Jedným z najdôležitejších termínov popisujúcich nové vzťahy v rodiacej sa kapitalistickej spoločnosti, ktoré zaviedol nemecký mysliteľ Karol Marx, je termín odcudzenie. Pôvodne ho použil pri analýze ekonomických vzťahov definujúc ním vzťah proletariátu, teda pracovnej sily, k samotnej práci a vlastníctvu výrobných prostriedkov. Odcudzeniu ako problému vnímania a cítenia sa vo svete, ktorý mi nepatrí, sa však nemusíme venovať len ako ekonomickému termínu. Existenciálne vnímanie odcudzenia ako straty vzťahu k svetu, sa môžeme venovať aj kulturologicky: odcudzenie nás totiž sprevádza na ceste populárnou kultúrou. Už samotný vzťah tvorca umenia na jednej strane a jeho konzument na strane druhej zakladá istú hranicu, bariéru, v ktorej dochádza postupne ku vzďaľovaniu sa medzi dvoma stranami. Autenticita participatívnej kultúry spočívala v tom, že každoročné predstavenie napríklad karnevalu bolo iné, lebo menili sa aj aktéri – vnútorne i fyzicky. Ne-participatívna, percepčná kultúra sa nemení – áno, môžeme ešte hovoriť o tom, že tradičné formy ako divadlo či opera majú čiastočnú originálnu, variabilnú pečať s každým predstavením, ale je to variabilita oscilujúca medzi ideálom a jeho realizáciou. Reprodukované umenie tento rozmer stráca. Videoklip je taký, aký je vždy od svojho vzniku, mení sa len divák! Z kultúry sa vďaka možnosti uchovávania umeleckých diel v „zmrazenom“ štádiu – filmov, kníh, hudba...- stáva postupne produkt a my, ako diváci, ako konzumenti, získavame okrem emócií pri jeho konzumácii aj pocit frustrácie a odcudzenia.

Čo je vlastne odcudzenie: Karol Marx vo svojich Ekonomicko-filozofických rukopisoch z roku 1844 pomenúva slovom odcudzenie v pôvodnom význame stratu vlastníctva práce v momente, keď je pracujúci nútený predávať svoju prácu kapitálu. Pracujúcemu nepatrí nič, všetko čo vytvorí, vytvorí pre kapitál, ktorý mu prácu odcudzuje, pričom je len nástrojom, bábkou v rukách bohatých. Továrne, kancelárie, laboratória nepatria tým, ktorí v nich pracujú. Zväčšujúca sa priepasť medzi kapitálom a masou, podľa Marxa, bude viesť k revolúcii.

V hlbšom zmysle, ktorý neskôr v 20 storočí rozpracovali ďalší myslitelia či už neomarxistického prúdu, frankfurtská škola, alebo existencialisti, sa odcudzenie posúva do hlbších rozmerov straty vzťahu medzi človekom, jeho bytím a spoločnosťou. Tento dehumanizačný akt vystihujú mnohé umelecké práce, prejavuje sa v obave, strachu z cudzieho, neznámeho, ale aj z obavy pred systémom. Ak by ste náhodou chceli čítať knihy, skvelú ukážku literárneho spracovania odcudzenia predstavuje dielo Franza Kafku, jeho román Proces alebo poviedka V pracovnom tábore.

Ako súvisí odcudzenie s populárnou kultúrou? Práve vytvorenie iluzívnej kultúry, ktorá nás odvádza od každodennosti je vytvorením systému odcudzenej kultúry, kde funguje nerovnomerný vzťah medi tvorcom a konzumentom. Prácou konzumenta je v tomto prípade platiť za vlastný zážitok, nechať sa vykorisťovať tak, že jeho túžby, potreby a ideály sú saturované informáciami, ktoré nepotrebuje, ale má za nich rôznymi spôsobmi platiť. Na druhej strane sú tvorcovia, ktorí nevypovedajú o svojej participácii na tomto svete, ale vytvárajú projekty s cieľom vyprodukovať, vyrobiť niečo, čo bude predajné. Takáto kultúra je navyše často spojená s klasickým pracovným odcudzením, keď ten, kto prácu vyrába, vytvára, kreuje, nie je jej vlastníkom

Vráťme sa do Benátok, na akrneval. Dnešný karneval nie je participatívny. Do Benátok nejdete preto, aby ste si obliekli masku a stali sa súčasťou prevrátaného sveta, kde sa chvíľu všetko smie. Na karneval dnes chodíme ako diváci. Sme cudzincami v prostredí, kde platení herci predvádzajú svoje nastrojenie, sú viditeľní, perfekcionistický a poskytujú nám zážitok a emócie spôsobom prijímania viditeľného. Na karnevale sme v pozícii diváka obdivujúceho svet okolo seba, nie v pozícii človeka svoj svet tvoriaceho.

Súvisiace články:

• Zrod populárnej kultúry