Česi majú pozoruhodný zmysel pre humor. Ale v snahe byť bushovskejší než Bush prechádzajú už do foriem absurdného humoru. Veď čo si máme myslieť o tom, že hlavné letisko krajiny je obľahnuté políciou kvôli - telefonickému oznamu veštkyne?! Zvíťazil snáď v Čechách už navždy Hrabalov výrok, že neuveriteľné sa stáva skutkom?

Globálna spoločnosť, globálna hlúposť

S „proti-teroristickým bojom“ mám osobnú skúsenosť, na bratislavskom letisku mi zabavili voňavku. Bol to dar, bola drahá a ja som cestoval do Francúzska, tak som si myslel, že by sa tam zišla. Odhalili ma však! A obvinili, že porušujem najnovší absurdný predpis o tom, že do lietadla možno vziať len 100 ml tekutín. Malo to však háčik. Táto fľaštička mala síce obsah 200 ml, ale voňavky v nej bolo už len na dne, čo sa dalo ľahko skontrolovať, pretože bola priehľadná. Ale mladík pri röntgene dostal priam záchvat, keď som sa tým snažil argumentovať. Hoci to nie je v jeho právomoci (a ani pracovnej náplni), fľaštičku mi z ruky vytrhol a tak „zabavil“. Dal som si zavolať jeho nadriadeného. Skúšal som to inak, vysvetľoval som mu, že od toho je za naše peniaze školený, aby dokázal rozlíšiť, čo je a čo nie je nebezpečné. Dokonca som mu ponúkol, aby sa z mojej drahej voňavky navoňal. Nepomohlo to, fungoval ako automat a pravdupovediac automat by bol v takomto absurdnom konaní vierohodnejší. Fľaštičku s voňavkou obradne „zneškodnil“.
A to som mohol byť ešte rád, že ma nevyviedli v putách, či dokonca nezastrelili. Pretože na letisku v Miami v decembri 2005 zastrelil ochrankár neškodného občana Spojených štátov rovno pred očami jeho manželky! Tá sa snažila vysvetliť, že jej manžel je mentálne chorý a ešte si nestihol zobrať lieky. Ale „profesionálni strieľači“ usúdili, že sa s nimi rozprával príliš zvýšeným hlasom a spomenul bombu (čo je možné, lebo ja by som sa asi tiež dovolil opýtať, či už niekto niesol bombu do lietadla spolu s manželkou). Žiadna sa nenašla, ale aby školení antiteroristi nezostali v hanbe a aby si nikto netrúfol ako očitý svedok nebodaj prísť na myšlienku, že to bola sprostá vražda nevinného človeka, zobrali si VŠETKÝCH pasažierov v lietadle na mušku. Prikázali im sedieť bez pohnutia s rukami nad hlavou, po hodine im nariadili vyjsť bez príručnej batožiny s rukami za chrbtom a potom im predviedli ukážkové cvičenie s ICH batožinou. A keďže nič nenašli, rozhodli sa urobiť aspoň spektakulárny zážitok aj týmto občanom a tak dvom z nich vyhodili batožinu preventívne do vzduchu. A po takejto ukážke brutálnej represívnej sily, trúfli by ste si vy protestovať, čo len slovom? Veď ten muž protestoval – a ako skončil.

Nie je to ojedinelý prípad. V londýnskom metre policajti zastrelili brazílskeho turistu, pretože s batohom na chrbte dobiehal súpravu na peróne.

Po takýchto lekciách totálnej kontroly nad vaším životom, zdravím i majetkom, nie je problém dosiahnuť, že všetci v danej spoločnosti budú držať hubu a krok. Napĺňajú sa slová z mojej eseje „Demokracia nikdy nezvíťazí“, publikovanej krátko po Nežnej revolúcii ako polemika k agitkám vtedy módneho amerického filozofa Fukujamu. Priveľa slobody totiž znervózňuje vládcov aj demokratických krajín. Tak, ako konštatovala v máji roku 2003 Amnesty International: „Mnohé vlády zneužili atmosféru strachu po 11. septembri a ignorovali, podkopali, alebo otvorene porušili základné princípy medzinárodných ľudských práv a humanitárneho práva.“

Všetci sme teroristi...

...a všetci tak môžeme byť beztrestne terorizovaní! To je výsledok „vojny s terorizmom“. Príkladom je celkom absurdná demonštrácia sily na letisku Heathrow, kde v júli 2006 kvôli hypotetickej, priam obskúrnej hrozbe bombového útoku tekutinou (?!) boli desaťtisíce pasažierov obeťami ponižujúcich procedúr. Orgie absurdnosti dosiahli vrchol, keď na chicagskom letisku O´Hara prinútili istú pani odovzdať aj RÚŽ! Tak to už vybuchujú nielen fľaše od koka-koly, ale aj rúže? A toho geniálneho agenta britskej tajnej služby, čo to vymyslel, už pustili z blázinca? Pretože jeho pričinením nastal niekoľkodňový blázinec na letiskách oboch brehov severného Atlantiku. Výsledkom bol jediný dokumentovateľný a štatisticky preukazný efekt – organizátori tejto akcie „rozdali strach“, pribalili ho do batožín všetkých tých pasažierov, ktorí si už nikdy netrúfnu povedať to, čo vyšlo zo správy belgických profesorov v Gente v marci toho istého roku – že totiž hrozba teroristického útoku nielenže nie je v Európe „veľkou hrozbou“, ale dokonca ani „bežnou hrozbou“. A tu sa mali (priam boli donútení!) presvedčiť na vlastné oči, že im všetkým kedykoľvek hrozí teror ich vlastných bezpečnostných síl. Tie sú totiž najväčšími teroristami sveta a o ich sieti i schopnosti terorizovať státisíce ľudí denne sa Bin Ládinovi môže len snívať.

Pod zámienkou boja proti teroristom (ktorých pri veľkom preháňaní môže byť niekoľko stoviek) terorizujú dnes tisíce arogantných uniformovaných byrokratov milióny cestujúcich. Pôvodne nezamestnaní, zobratí rovno z ulice, či slabo platení pomocní robotníci, sa po prezlečení do uniforiem bezpečnostných služieb stali pánmi nad každým, kto urobil tú chybu, že si kúpil letenku. Tí, ktorí nikdy necestovali ďalej ako za hranice ich mesta (a sú na to snáď dokonca aj hrdí?), dnes majú v takmer neobmedzenej moci všetkých tých opovážlivých zazobancov, ktorí si trúfnu cestovať. Môžu im liezť do ponožiek a spodnej bielizne, vyzúvať ich, svietiť im do očí (a čoskoro iste aj do hrdla, do ucha a ...), hnať ich z jednej uličky do druhej, presvecovať ich a aj ich batožinu, vylamovať zámky na tej batožine a liezť do nej – to je rozkoš uniformovaných domasedov. A ničím sa už nelíšia od tých komunistických.
Raz som bol svedkom scény, ktorá mi doslova vyrazila dych. Keby bol Franz Kafka, autor absurdných próz, nablízku, určite by sa zaradoval. Na opustenom a zabudnutom miniletisku kdesi v americkom štáte Iowa prechádzal príslušník strážnej služby z jednej budovy do druhej. A pri tom prechádzaní ho jeho kolegovia, zamestnanci tej istej bezpečnostnej služby, dôkladne skontrolovali! Tomu sa hovorí boj proti nezamestnanosti. Títo chlapci a dievčatá si robotu vždy nájdu.

Prezidentovi Bushovi jr. sa podarilo niečo, čo sme zažívali za komunizmu. Až na to, že on vymyslel represívny režim bez očividnej totalitnej ideológie. V mene demokracie a slobody zrelativizoval oboje. Už opäť sme nervózni, keď prekračujeme hranice. Už opäť sa tým dopúšťame čohosi nepochopiteľne iritujúceho Veľkého Brata. Už opäť je tu pocit viny za domnelé priestupky - nezabúdaj, občan, len 100 mililitrov; zajtra len 50; pozajtra 25 a sleduj hlásenie, lebo... A tiež neistota, kedy nás Veľký Brat potrestá. Už opäť sa máme čoho báť.

Nie blázon, génius!

Dnes sa v Spojených štátoch osvietené hlavy snažia vysvetliť, ako sa vôbec mohlo stať, že sa niekto ako George Bush jr. mohol dostať k moci a hlavne tak nešťastne ovplyvniť v krátkej dobe osudy celej ľudskej civilizácie. Veď po prvom škandalóznom zvolení za pomoci jeho brata, floridského guvernéra, boli jeho šance na znovuzvolenie mizivé. Pre liberálnu americkú tlač to bola komická figúrka, ktorá prahne po moci, lebo jeho tatko to tak chcel. Synove prvé verejné vystúpenia len pridávali muníciu do estrády. Kto by tiež miloval zápecníka, ktorý nikdy nebol mimo Spojených štátov, ktorý sa prakticky v ničom nevyznal a o ktorom sa verejne vedelo, že radšej než úradovanie v Bielom dome hrá golf a videohry. Komu by imponoval kovboj s IQ nižším, než je IQ koňa pod ním? Schyľovalo sa k veľkej medzinárodnej hanbe. A teraz si predstavme ten zázrak, keď sa zo dňa na deň z nemilovaného stáva milovaný, keď ťuťmák odrazu rozdáva rady svetu (a svet načúva i tlieska), keď sa z kariéristu z vôle otca stáva vodca národa a svetový politik. Je za normálnych okolností také niečo vôbec možné? Isteže nie, také niečo sa môže stať len akousi výnimočnou, šokujúcou skutočnosťou. A bez akýchkoľvek pochybností, teroristický útok z 11. 9. bol takou výnimočnou, šokujúcou skutočnosťou. George Bush junior sa jej po prvotnom zaváhaní naozaj chytil. Politicky z nej žije dodnes. Stalo sa dokonca nepredstaviteľné, v ďalších voľbách tento bývalý alkoholik a podozrivý ulievak z vojenskej služby vo Vietname porazil protikandidáta, ktorý v tej vietnamskej vojne hrdinsky slúžil a po návrate bojoval za jej ukončenie. Za to všetko vďačí Bush vojne, ktorá sa nikdy nestala. Vojne proti terorizmu.
Už  Hitler tvrdil, že každá nová generácia potrebuje „svoju“ vojnu. Potreboval ju aj Bill Clinton, keď mu hrozilo odvolanie z postu prezidenta za to, že dlhodobo nezvládal svoje hormóny. V americkej tlači sa začali objavovať podivuhodné správičky o tom, ako si z takéhoto Najvyššieho veliteľa už aj armáda robí srandu. A ako primäť armádu, aby smrteľne zvážnela? No treba ju poslať do vojny! Niekde ďaleko, ale zasa na dohľad celému svetu. Niekde, kde je čo ničiť a rozbombardovať, aby boli skvelé a efektné zábery vo večernom spravodajstve. Presne ako v hollywoodskom filme „Vrtieť psom“.
Od skončenia 2. svetovej vojny vedú USA ďalšie vojny prakticky nepretržite. V knihe „Kronika agresívneho národa“ od autoriek N. Schleyovej a S. Busseovej sú opísané tieto: Kórea (4,5 mil. obetí), Irán (3 300), Guatemala (200 tis.), Libanon (90 tis.), Kongo (približne tisíc), Vietnam (1,7 mil.), Dominikánska republika (10 tis.), Chile (1 500), Nikaragua (50 tis.), Líbya (?), Granada (do 100), Panama (do 1000), vojna v Zálive (290 tis.), Somálsko (30 tis.), Bosna a Hercegovina (250 tis.), Haiti (?), Kosovo (250 tis.), Afganistan (20 tis. a viac) a Irak (60 tis. a viac). Ako perspektívne terče sa ukazujú Severná Kórea, Sýria a Irán.

To všetko sú však klasické akty agresie, navyše ďaleko od domovskej zeme. Dostať však pod kontrolu vlastných občanov a pritom im otvorene nevyhlásiť vojnu, to chce mysliteľa. A George Bush jr. na to prišiel. Neobjavil to hneď a asi to ani neplánoval, keď sa dral k moci. Musela ho popostrčiť dejinná udalosť a až tej sa chytil. Ale výsledky sú úžasné!

Veď si len predstavte, že máte neviditeľného (a často aj neexistujúceho) nepriateľa, voči ktorému môžete vykonávať „nekonečnú spravodlivosť“ (to je názov americkej okupácie Afganistanu). Nekonečno je tu spoľahlivo zaistené tým, že sa okázalo riešia následky a nie príčiny. A čo už môže byť pre dosiahnutie absolútnej moci ideálnejšie? Môžete zasiahnuť kedykoľvek, kdekoľvek a proti komukoľvek. Že sú na Guantanáme uväznení aj celkom nevinní ľudia a zbytočne? Veď sa vracia doba z gruzínskeho filmu „Pokánie“ so slávnym dialógom špicľa a miestneho diktátora, ktorého voľne prerozprávanie znie:

  „Už sú tu všetci, pochytal som ich do jedného. Všetkých na písmeno B.“

  „Preboha, a načo si ich pochytal?!“

  „Veď ste to tak chceli.“

  „Ty tupec, ako môže niekto uveriť tomu, že nepriateľmi sú všetci ľudia s rovnakým prvým písmenom priezviska?! Hanbi sa, okamžite ich prepusť!“

  „Ale nebola by to škoda, keď už som sa toľko natrápil? A čo si o nás pomyslia nepriatelia? Zatýkame nevinných ľudí a potom ich zase prepúšťame?“

  A tak ich neprepustili, ale popravili.
Viem si prestaviť takýto dialóg medzi zodpovednými agentmi CIA a Bushom. Veď on je v tom vlastne nevinne! Chcel snáď, aby sa komusi diala krivda? Nemá snáď od rána do večera na mysli len naše dobro? Pre nás všetkých, všetkých na svete?

Aj v USA sú snahy vyobraziť Busha ako mentálne nevyrovnaného, hnaného túžbou vyrovnať sa za každú cenu otcovi, a teda nezodpovedného. Ale mýlia sa, je to génius. Nemusí to byť nutne dobrá genialita, ale je účinná. Veď si uvedomme, že ďaleko horšiu celosvetovú vlnu terorizmu sme už zažili v rokoch 1969 až 1986. Vtedy sa každých dvanásť dní uskutočnil jeden útok. Ale až Bush prišiel na geniálny nápad vyhlásiť permanentnú „vojnu terorizmu“! A všetci sú potenciálni teroristi! Aj kojenci!

Toto je ideálna cesta, ako dostať príliš slobodných občanov opäť pod kontrolu. Veď ak je hrozba fiktívna, resp. čo najmenej konkrétna, tak je zásah vlastne ľubovoľný. Kedykoľvek, kohokoľvek, akokoľvek možno nepríjemného občana „spacifikovať“. A nielen na letiskách. Proti terorizmu sa už bojuje aj na poli – poézie! Podľa amerických protiteroristických zákonov je totiž možné dať pokutu 500 000 dolárov, ale aj odsúdiť na desať rokov väzenia každého, kto by si v Spojených štátoch trúfol publikovať poéziu z krajín na čiernej listine, ktorá sa dá kedykoľvek a v podstate ľubovoľne dopĺňať. Veď nebolo nepriateľom USA už aj Francúzsko len preto, že jeho predstavitelia si dovolili zapochybovať o zbraniach hromadného ničenia (ktoré sa nenašli) a spojenia s al-Kájdou (ktoré bolo vylúčené) v Iraku?
Už teda môžeme povedať naplno aj to, čo netušil ani George Orwell. Veľký Brat je skutočná bytosť. Má dokonca meno. Je to... ale veď vy to už predsa viete tiež.

A čo my s tým?

Dajme si na záver niečo veselé. Je to skutočná príhoda. Naši telesne postihnutí reprezentanti sa nedávno vydali na zimnú paralympiádu do Salt Lake City. Keďže sme tam chceli predstaviť aj Slovensko v čo najlepšom svetle, mala tam byť zriadená slovenská izba v typicky folklórnom duchu. Samozrejme, že prepravovaná letecky. Nebol by to až taký problém, keby americká strana netrvala na písomnom prehlásení. V ňom bolo doslova žiadané ubezpečenie, že tie stoly, lavice, obrusy a soľničky „nie sú určené na mučenie“. Keď to povedali na bratislavskej colnici poverenej pracovníčke vysielajúcej organizácie, dovolila sa len zľahka pousmiať. Ale náš colník ostal smrteľne vážny, dokonca urazený. Aj on bojuje proti terorizmu!

Je to jasné, z hľadiska normálneho občana a zvlášť cestujúceho občana je toto všetko absurdné a aj manévre na pražskej Ruzyni kvôli zlým snom jasnovidky už nadobúdajú dadaistické rozmery. Ale pozor, logiku to má, dokonca veľmi príťažlivú. Len si uvedomme koľko stoviek a tisícov ľudí dnes žije z „boja proti terorizmu“. Špičkovo cvičení, špičkovo platení a – nečinní. Veď, keď sa nič nedeje, ako by mohli ukázať, že sú aj užitoční? A ako by mohli politici v Čechách či iných krajinách udržiavať taký mohutný represívny aparát, keby na to nemali (aspoň hypotetický) dôvod? Za čo by živili toľkých silných, zdravých a dobre živených darmožráčov? Zlatá jasnovidka, ešte že zavolala!

Gustáv Murín