Písal sa rok 1948. Európa sa len pomaly spamätávala z katastrofy vojny a ulice boli plné podvyživených ľudí. „Pribrala 9 kg!“ hlása nadpis reklamy na špeciálne cukríky. „Zvážte, ako vaša postava získa týmto na kráse a o koľko žiaducejšou sa stanete!“ Letáčik sľubuje prírastok na váhe 5 až 15 kg, „Vystupujúce kosti v tvári zmiznú a budete priberať kilo po kile. Nevoľnosť a nechuť zo života zmiznú a zo slabého stvorenia sa stanete zjavom plným sily a života.“

V rokoch po vojne byť chudou neznamenalo byť krásnou, naopak. Znamenalo to byť jednou z množstva obetí vojny, byť normálnou, tuctovou, akých boli plné ulice. Krásna bola tá, ktorá sa líšila od masy a zaujala ženskými tvarmi.

Vyhladované ženy s vystupujúcimi kosťami a podvyživené deti nie sú ani dnes ničím výnimočným, aspoň nie v Afrike. Stačí dlhšie obdobie sucha alebo pár ozbrojených blbcov a humanitárna katastrofa je na svete. My, ženy, majúce tú výsadu žiť v najbohatších krajinách sveta, tieto problémy už našťastie nepoznáme, naopak. V celých dejinách ľudstva nebolo ešte v našich krajinách toľko hojnosti a dostatku všetkého bez vojen a prírodných pohrôm. Politické uvedomenie žien, ich uplatnenie a ekonomická samostatnosť ešte nikdy nebola taká vysoká ako dnes. Nemáme ani problémy s nedostatkom potravín a podvýživou a v najbohatších štátoch pribúda obéznych ľudí. A predsa. Hlad a nespokojnosť so sebou sa stáva neoddeliteľnou súčasťou života bohatých žien.

Keď krása zabíja

V auguste minulého roka umrela v Montevideu mladá žena, 22-ročná Luisel Ramos z Uruguaja. V polovici novembra ju nasledovala ďalšia, Ana Carolina Reston z Brazílie. Anorexia a bulímia medzi mladými dievčatami nie sú ničím výnimočným. Krajiny, ktoré trpia najväčšou obezitou, ako sú USA a Nemecko, vykazujú paradoxne aj najväčší počet úmrtí dievčat následkom vyhladovania.

Kým v Afrike a rozvojových krajinách zomierajú mladé ženy na nedostatok potravy, v bohatých krajinách je to nedostatkom sebavedomia a nespokojnosťou s vlastným telom. Posadnutosť štíhlosťou sa však už týka žien všetkých vekových a vzdelanostných skupín. Zhruba štvrtina z nás práve drží diétu a polovica práve končí, alebo začína. Ženské časopisy priam chrlia chutné recepty, podľa ktorých máme variť pre iných, kým pre nás majú len diéty a zaručené cviky či tabletky na chudnutie. Počítanie kalórií alebo výčitky svedomia pri každej tabuľke čokolády sa stali bežnou súčasťou nášho života. A nielen jeho súčasťou, často priam stredobodom. Nedávno sa v americkom prieskume opýtali rôznorodej skupiny žien, čo by zmenili, keby si mohli zvoliť iba jednu vec. Väčšina odpovedala, že by chcela schudnúť. Hoci sme oveľa slobodnejšie a nezávislejšie ako naše staré matky, cítime sa fyzicky oveľa nespokojnejšie. Keby sme kvantum času, ktoré venujeme cvičeniu a starostlivosti o výzor, venovali vzdelávaniu a politickým schôdzam, pri všetkých tých mužských prešľapoch by sme už dávno vládli svetu. A presne o to ide: „Ste teraz príliš bohaté. A preto nikdy nemôžete byť dosť štíhle,“ vystihla to Noami Wolf vo svojom Mýte krásy.

Plastická chirurgia ako všeliek

Plastická chirurgia zažíva celosvetový boom nevídaných rozmerov. Len v USA sa vykonalo vlani 11,5 milióna plastických operácií a zákrokov, za ktoré Američania minuli 12,2 miliardy USD (zdroj: American Society for Aesthetic Plastic Surgery - ASAPS). Od začiatku sledovania údajov v roku 1997 narástol ich počet o 446 %. Najrozšírenejšími procedúrami sú zväčšovanie prsníkov a liposukcia, teda v podstate dve protichodné procedúry. Zväčšiť prsia, ubrať v bokoch... nech žije Barbie v žijúcom prevedení Pamely Anderson.

Snaha podobať sa hviezdam Hollywoodu už dávno nie je výsadou horných desaťtisíc a už vôbec nie iba v USA. Napríklad v Nemecku sa stali zákroky rovnako populárne, ročne sa ich vykoná 700 tisíc. Plastika už nie je len doménou žien, cca. 15 % operácií podstupujú muži. Taliansky expremiér Silvio Berlusconi si nechal nielen implantovať vlasy, ale má aj lifting tváre. Kým zdravotníctvo v nových krajinách EÚ živorí, kliniky plastickej medicíny vznikajú ako huby po daždi a profitujú najmä z rakúskych a nemeckých pacientiek. Mnoho zariadení pritom nespĺňa ani základné požiadavky a v prípade akýchkoľvek komplikácií hrozí pacientkám ohrozenie zdravia až života. Niet sa preto čo čudovať, že tretina zákrokov sa vykoná kvôli korekcii chýb tých predošlých.

Žiadna plastika však neodstráni pocit nespokojnosti so sebou, ktorý získavajú ženy z pohľadov na superdokonalé modelky na titulných stránkach ženských magazínov či na zadočky 15-ročných dievčat, propagujúcich krémy proti celulitíde. Kým pred tromi desaťročiami sa mladé dievčatá snažili podobať na dospelé ženy, dnes je to presne naopak. Snaha byť večne mladou zákonite plodí obstarožné celebrity s ústami napumpovanými kolagénom a tvárou bez mimiky a výrazu ako následok botoxu. Jed, ktorý sa považuje za vysoko toxický a nebezpečný, má slúži u žien na ich „skrášlenie“. O zdravotnom riziku sa zatiaľ mlčí, dlhodobé následky budú zrejmé až o pár rokov.

Plastická chirurgia prežila prudký obrat. Kým pred rokmi slúžila hlavne na korekciu „skutočných chýb krásy“, či už vrodených alebo po popáleninách a úrazoch, spôsobujúcich pacientom a pacientkám psychickú ujmu, dnes je to naopak – ženám je najprv potrebné vsugerovať, že chyby krásy majú a z toho pramenia psychické problémy. Tie sa potom „liečia“, samozrejme, za adekvátny balík peňazí. A práve na to slúži ideál krásy.

Ideál krásy

Ako sme sa vlastne dopracovali k dnešnému ideálu krásy? Kedy sa z kyprých tvarov Rubensových Troch grácií, Boticelliho Venuše, či nie tak dávneho celosvetového ideálu Marylin Monroe stali poľutovaniahodné prípady obéznych žien a z prirodzenej ženskej pokožky celulitída, ktorá vyžaduje liečbu? Kým sme sa vzdelávali, študovali, bojovali za svoje práva a samostatnosť, potichu sa nad nami spúšťal Damoklov meč diktátu krásy. Kým nešťastná Marylin páchala samovraždu, na titulné stránky sa dostávala naivne detská tvár a útla postavička Twiggy či Audrey Hepburn, vyžarujúce krehkosť a zraniteľnosť. Čo na tom, že „prirodzená štíhlosť gazely“ zosobňovaná Audrey bola následkom podvýživy v detstve, ktorou trpela počas vojny. Na svete bol nový ideál krásy. Čím nedosiahnuteľnejší pre nás, normálne ženy s normálnou chuťou do jedla a normálnymi tvarmi, tým lepšie pre priemysel kolotoča krásy. Ideál predsa nie je o tom, aby sme sa mu dokázali vyrovnať. Je o tom, aby sme pre to robili všetko, nech to stojí čokoľvek... hladovanie, kozmetiku, plastické operácie, trebárs aj vlastné zdravie. A keby sa nám to aj podarilo, tak sa ideál jednoducho opäť zmení na nedosiahnuteľný. Kým pred 30 rokmi  bola priemerná váha manekýnky o 8 % menej ako u ostatných žien, dnes je to menej o štvrtinu. Ak v koncentračných táboroch považovali za minimum energetického príjmu potravín potrebné na prežitie 900 až 1000 kcal, dnešné diéty sú bežne založené na rovnakom príjme stravy. Dnešná modelka váži v priemere pri výške 180 cm asi 50 kg, čo je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie hlboko pod známkou podvýživy. Skrátka, z modeliek sa v pravom slova zmysle stali „vešiaky na šaty“. Je paradoxom, že najlepšie platené ženy sveta zdieľajú osud s tými najchudobnejšími - hladujú.

Ana Carolina vážila pri 174 cm len 40 kg a žila len na jablkách a paradajkách, kým Luisel na diétnej kole a zelenom šaláte. Dva týždne pred prehliadkou nejedla Luisel už vôbec nič. Organizmus však povedal dosť a po módnej show v Montevideu jej definitívne zlyhalo srdce.

Na to si povedali „dosť“ aj v Španielsku. Na vychytenú módnu show v Madride sa rozhodli pripustiť len modelky s BMI (Body Mass Index) nad 18, čo pri spomínanej výške 180 cm znamená „až“ 56 kg.  Pre španielsku vládu je totiž dôležité poskytovať mladým dievčatám zdravé obrazy ideálov krásy. Tento krok vyvolal obrovskú odozvu, zväčša pozitívnu, ale aj negatívnu – podľa módneho priemyslu vraj „diskriminuje ženy, ktoré sú od prírody štíhle gazely“. Žiadna žena však netrpí podvýživou prirodzene, prirodzené je najesť sa, keď je človek – žena – hladná.  

Barbie a jej (kruto)vláda

To je však presný opak toho, čo sa od nás očakáva. To, čo je prirodzené, nemôže byť pre ženy nikdy dosť dobré. Na mojich cestách som zažila množstvo príkladov. V Thajsku a na Filipínach to bola agresívna reklama na bieliace krémy na pokožku. Tie isté globálne koncerny, ktoré nám vnucujú samoopaľovacie krémy (byť hnedou je sexi) presviedčajú hnedé ženy, aby nakupovali krémy bieliace, lebo v krajine s prirodzene tmavšou pokožkou môže byť skutočne krásna len svetlá žena (byť bielou je sexi). V Afrike si ženy vkladajú do pier hlinené tanieriky, aby im zväčšili peru, alebo si na krk nakladajú kovové náhrdelníky na predĺženie krku. V Ázii zväzovaním mrzačia dievčatkám chodidlá, aby ich mali čím menšie a nohy si dávajú predĺžiť vkladaním kúsku kosti, aby boli vysoké a krásne. Kórejské ženy si nechávajú „vyoperovať Áziu z očí“ a americké matky zase nechávajú vyberať osemročným dievčatkám spodné rebrá, aby v dospelosti nemali problémy so štíhlym pásom. Ženy v južnej Amerike sa začínajú podobať jednotnému modelu podľa rukopisu ich plastického chirurga. Uniformita nahradila jedinečnosť, Barbie víťazí na celej čiare. Čo na tom, že v skutočnosti by na svojich dlhých nohách, s bujným poprsím, nedokázala vzpriamene kráčať, pretože jej postava je nereálna a neprirodzená. Jej ideál napriek tomu vládne svetom. Alebo práve preto? 

(Text bol v skrátenej verzii publikovaný v časopise Markíza.)