Keď počas vianočnej noci zomrel James Brown, pod omamným hlukom jeho nadčasových hitov sa trošku skryl „detail“, že patril medzi prvé mená b-boys, teda break boys. Teda tanečníka break dance, ktorého dnes označujeme zastrešujúcim a zavádzajúcim pojmom hip-hoper. Takže: zomrel aj prvý b-boy. Prekvapivé, že v STV to nikoho nevyplašilo. No o tom potom.

Fenoménu break-dance sa venuje aj film Rize od Davida LaChapella. Keď sa vysloví jeho meno, automaticky naskakuje spojenie módny fotograf a režisér videoklipov. V našich končinách možno málokto tuší, že na poličkách dvd požičovní nenápadne leží inak dosť nápaditý film Rize, ktorého tvorcom je práve LaChapelle. Pri tomto objave z dielne českej distribučnej firmy sme hneď odpustili, že titul, ktorý obehol aj európske kiná, sa slovenským kvalitne ozvučeným multiplexom opäť vyhol. Škoda, je pre ne stvorený.

LaChapelle podmanivo dokumentaristicky odkrýva moc tanca z ulice, najmä jeho temné subverzívne sily. Tak to však už s tancom chodí. Veď aj tango vzniklo ako tanec pasáka s kurvou a capoeira ako boj gangov v slumoch. A príbeh flamenca je už obohratý.

LaChapelle sa dal uniesť novým pohybom a občas ulieta do efektných záberov tiel, no oceňujeme ďalší príspevok k téme politika a tanec. Napokon politikou sa film začína (stručný prierez dejinami nepokojov v L. A.), aj sa končí (citátom Martina L. Kinga).

Rize sa odohráva v preslnenom South Central Los Angeles, nebezpečnou štvrťou plnou ad hoc vystreľovania zo smrtiacej zbrane, ale plnou viery. A tiež farieb, ktoré tanečníci nanášajú na tmavú pleť, čím až príliš nápadne pripomínajú rituálne pokresľovanie tiel u afrických kmeňov. Tmavé línie sa vzrušujúco vrtia na modrej oblohe ako anjelské bytosti - lenže nie pôvabne ani vznešene, ale vyčítavo, naštvane, vzdorovito.

„Buď budete súčasťou gangu alebo súčasťou Tommyho tanečného klaunovania.“ Tak znie jeden zo zákonov ulice a súčasne jedna z prvých výpovedí oslavujúcich Tommyho. Tommy je chlapík, ktorý predával drogy a čakal, ktorá situácia nastane skôr: A) Niekto ho odbachne. B) Dostane sa do väzenia.

„Boh ma zachránil,“ verí, keďže sa naplnil variant B. Neskôr si uvedomil, že mu ide šaškovanie, a že deti ho zbožňujú. Stal sa miestnym klaunom, spojil sa s tanečníkmi z ulice a začína sa tradičný príbeh, v ktorom sa underground kypiaci v odvrhnutých vypuklinách  začne inštitucionalizovať, až kým nedostane uhladenú mainstreamovú formu. Dnes je tanec v L. A. módnou vlnou, ktorá podľa LaChapellovho dokumentu zachraňuje životy tých, ktorí si nevybrali žiť v gete, no nevidia možnosť, ako z neho ujsť.

David LaChapelle tento proces sleduje: miestnu celebritu Tommyho a jeho školu, jeho filozofiu zasvätiť život tancu, ktorý pohltí telo do takej miery, že neostane čas šľahať si šťastie do žíl špinavými striekačkami, jeho nasledovníkov. Chvíľami to veľmi presvedčivo pripomína Kráľa Afroreggae, ktorého uviedli na tohtoročnom festivale Jeden svet. Len tam hlavná postava bojovala s gangmi prostredníctvom tanca a spevu uprostred brazílskych slumov a filmári podľahli optimistickému pátosu v štýle „kde je vôľa, tam je cesta“ a „zázraky sa dejú na počkanie“.

LaChapelle sa tomu dokázal vyhnúť, happyend je na začiatku filmu, a na konci vykukne aj Sizyfos, akoby každé dobro muselo byť vykúpené zlom. Pravdepodobne režisér neskĺzol do farebného oslavného gýča aj vďaka tomu, že tanec ho vizuálne opantáva. Nevnucuje explicitné humanistické posolstvo, ale vnucuje tanec ako psychoterapeutické kreslo, ako očistec od osudu, ktorý geto v South Central L. A. vypaľuje svojim obyvateľom. Tak ako sa action filmu nevyčíta množstvo vystrieľaných nábojov v búchačkách, bolo by trápne vyčítať fotografovi, že vníma svižné telo ako nekonečnú inšpiráciu na efektné kompozície záberov.

Na záver filmu LaChapelle ako epilóg uvádza známu vetu Martina K. Luthera „Mal som sen...“ Protest mladých tancujúcich Američanov s černošskými koreňmi tentoraz nie je zameraný len proti majoritnej „bielej“ spoločnosti, napokon tá sa tu objavuje vzácne. Tento protest sa tiež odohráva na mikroúrovni, vo vnútri geta, kde rytmus a pravidlá udávajú drogoví díleri. Je jedno, či sa tanečným vodcom darí zachraňovať životy vďaka stripper dance, kde nadhadzujú tanečníci a tanečnice zadkom, „akoby boli nadržaní“, alebo krempovaniu, kde do seba udierajú ako v Scorseseho Zúriacom býkovi. LaChapelle sám o filme hovorí, že je to dokument „o hrdinoch, ktorých v dnešnom svete aj filmoch nájdete málo“.

 „Toto je balet našej ulice.“ „Keď sa topíte v mori, chytíte sa aj dosky. Toto je naša doska,“ hovoria úprimne vyznávači tanca.  

A čo s tým všetkým má STV? Takýto „neslušný“ film by sa im mohol hodiť na ďalší úchylný príspevok do televíznych novín. Reportáž o škodlivosti tanca – hip-hopového či salsy na slovenskú mládež alebo o filmoch s takouto tematikou. Pred hip-hopovou hudbou nás už poučili v jednom príspevku vo večernom spravodajstve na začiatku leta, ktorý ukazujúc vulgarizmy v textoch hip-hoperských skupín nabádal k cenzúre ako k záruke harmonického vývoja detí.

Veru, veru, milí rodičia, obscénne pohyby a agresívne gestá už záludne číhajú na naše deťúrence. Lenže - v celom filme nie je matky, ktorá by nebola šťastná, že jej dieťa tancuje. A pódium na tanec už nie je len ulica, ale napríklad aj kostol. Ktovie, prečo sa to tam tak veľmi hodí.

Jana Kadlecová

Autorka je redaktorka denníka Sme