Nie som členom fanklubu STV ani Milana Kňažka, ale nezúčastňujem sa ani na paušálnej krížovej výprave proti verejnoprávnej (či inej televízii). Suma 1, 6 milióna vlani a 820 tisíc korún v tomto roku, čo STV minula na Kňažkove divadelné mítingy, je pre mňa oveľa menej (osve aj dokopy) ako 480 tisíc na Drišľakoviny, lebo miera peňazí nie je aj mierou hodnôt, na ktoré sa vynakladajú.

. Takto teda aj proti presile ekonomických argumentov zostávam v pozícii diváka, ktorý nemá vplyv na to, koľko minie premiér  zo svojej rezervy  na malé ihriská pre svoje fankluby, a je mi aj lauter egal, ako gazduje STV s rozpočtom, do ktorého  všetci prispievame dvakrát – cez elektrickú zásuvku a cez daňový úrad. No poteší ma, keď vidím, že sa dajú peniaze rozšafne míňať aj na umenie, ktoré však aj sám Milan Kňažko v role ministra  spravoval ako macocha.  

Ani reprízy by  neubrali z lesku divadelných  mítingov  Milana Kňažka v relácii  Takí sme boli. Ako prijachá Kňažko na vehikli, nie je síce originálne, lebo to isté robí na inej mašine priamo z lunaparku aj Jan Kraus, ale ani on nie je čistý originál, keď mláti o stôl výstrižkami (čo už  inovoval), lebo to robil už pred ním (a stále robí) Jay Leno na kanáli CNB Europe. Tým sa však rozdiely ani podobnosti nevyčerpali, a nie na tom to všetko stojí, hoci Kňažko práve na originalite stavia lesk svojho „master stucku“.

Donutil, Eben, Kraus, Šíp sa tematicky nevyhranili tak rigidne ako Kňažko. Na ich moderátorskej palete sa miešajú farby zo spektra rôznych profesií, u Kňažka sa zmestia do farebnej zmesi iba divadelníci. Bez zámeru dotknúť sa českých náprotivkov si Kňažko v každom prípade zachováva eleganciu prejavu i prednesu a v tom sa mu vyrovná iba Marek Eben v relácii Na plovárně. Nik mu však nie je roveň  v špecifickej profilácii hostí. Povedať o nich, že sú  celebrity, by im ubralo na vážnosti, lebo „celebritami“ sú obrazovky priam kontaminované a obsah slova sa značne devalvoval. Práve o to ide, že celebrant Kňažko sa na to ani v jednom prípade neodvoláva. Servíruje rad zaradom známe i menej známe tváre hercov rôznych generácií. Najmladší sú poctení pozvaním od hostí, ktorých pozval samotný hostiteľ.   

O herectve platí  ošúchaný  postulát Stanislavského, že nie sú malé roly, len malí herci. Ani u Kňažka sa nehrá  len o veľké roly. Zakaždým je uňho iný hosť a prirodzene sa očakáva, že s ním príde do relácie aj  nóvum, ale tento predpoklad stojí skôr na  perfektnej príprave moderátora, ktorý opäť na rozdiel od iných používa na konfrontáciu svoj vlastný vek a  život, svoje herecké ego bez toho, aby si ho prilepšoval popularitou druhých.

Neviem si ani predstaviť, kto iný by lepšie obstál na  našom televíznom piesočku v tejto múzickej bondovke – „máno a máno“, muž proti mužovi – v súboji  hereckých súperov, kto iný by vedel umnejšími hmatmi odhaliť zákutia tajomstiev herečiek, konfrontovať kolegov s kolegami, podpaľovať vášne zvedavosti,  dirigentskou paličkou  slova (popri Vladovi Valovičovi bez paličky) a umu držať na uzde disciplínu a obsah žánru. Milan Kňažko popri tom, že našiel sám seba v obraze, pomáha aj svojim druhom z fachu, aby sa sebadefinovali nielen hereckými kreáciami a svojimi profilmi, ktoré súčasne charakterizuje tiež ako obraz v obraze, ale aj výpoveďami o tom, kto aký je, resp. akí boli, keď to bolo. Hovorí sa, že koniec je korunou diela. Song o múdrom čase je nadčasovým posolstvom, ale aj doteraz nepoznaným hlasom herca (kedyže sme ho počuli spievať?). Mimochodom: autor skvelého textu Ján Štraser v titulkoch nechýba, ale komponista je kto?

Rôzne televízne kanály ponúkajú na obdiv moderátorov, ktorí často nevedia, na čo sa majú pýtať, a keď sa aj opýtajú, je to bieda.  Keď sa treba vracať pár (desiatok) rokov dozadu, obťažujú  respondenta i recipienta infantilnou  naivitou a bezradnosťou. Moderátora vo veku Milana Kňažka v politických či  iných diskusiách ani nevídať. Isteže, nejde o vek (všimnime si české náprotivky), ale tak, ako si vyžaduje talent herectvo, ani u moderátorov by absenciu štipky talentu a empatie nemala suplovať len bohapustá suverenita.   

Kňažkove divadelné mítingy  sú nielen  spoľahlivým komparátorom na zisťovanie kvality rôznych televíznych produktov, ale tiež o tom, ako možno zábavnou formou sprístupniť poznanie, ktoré je ukryté za (niekedy aj lacnou)  popularitou. Kompenzujú vo verejnoprávnej televízii aj trvalý výpadok určitej formy „scholy ludus,“ z milosti vrchnosti aspoň natoľko, aby nebolo všetko, čo je určené na pozeranie, buď žalostnou nudou, alebo „Drišľakovinou“. Je to síce módne slovo z planéty inej generácie, ale nech: Kňažko je prosto „cool“ a od čias, keď bol tribúnom revolúcie, taký presvedčivý ešte ani nebol.

Nech už to stojí, čo to stojí, slovenská TV jednotka udržiava v prime-time (zrejme už nie dlho) program, z ktorého Milan Kňažko editoval živú obrazovú  encyklopédiu (už aj neživých) divadelníkov. Dobrá inšpirácia pre iné profesie, len kto to urobí s takou eleganciou a znalosťou?

Tibor Ferko

Dramaturg a publicista