Som rád, že na Slovensku novinári učia ľudí odlišovať konšpiračné teórie od konšpirácií. Jedným z takýchto usilovných novinárov je aj František Šebej. Proti konšpiračným teóriám udatne bojuje už celé roky.

Správne tvrdí, že konšpirácia je iné slovo pre sprisahanie a sprisahanie môže ústiť napríklad do atentátu. Konšpiračná teória je blud. Perex Šebejovho článku nazvaného Paranoja revolucionára (.týždeň, 49/2008) hovorí toto: „Teórie o svetových sprisahaniach sú ópiom pre ľudí lenivých duchom. Svet je zložitý a hrozivý, a preto, ak im niekto ponúkne hŕstku sprisahancov, ktorí z úzadia riadia chod sveta, pocítia úľavu. Zrazu všetkému rozumejú. Konšpiračné teórie sú najrozšírenejšími narkotikami modernej doby.“

Hm, narkotiká...

Hm, moderná doba...

Narkotiká, ópium ľudstva... Verím, že pán Šebej túto marxisticko-leninskú dikciu používa len z irónie, s nadhľadom. Lebo ak nie... Ozaj: čo ak nie? Čo ak to myslí vážne! Nuž, ak naozaj, ak skutočne to myslí vážne, kladiem si otázku: pomyslel aj na iné narkotiká „modernej doby“? Napríklad na narkotikum patetického zahmlievania, čudesne pripomínajúceho takú nejakú priveľmi jednostrannú propagandistickú rétoriku? A potom čo jeho „moderná doba“? Myslel ňou azda tú dnešnú – tú „post“ postmodernú, posthistorickú a postindustriálnu dobu? Ak nie, a ak pod modernou dobou myslel obdobie medzi rokmi 1909 (talianski futuristi!) – 1945 (koniec druhej svetovej vojny), potom je všetko v najväčšom poriadku: v tej dobe totiž boli konšpiračné teórie skutočne najrozšírenejšími narkotikami. Tým nechcem povedať, že dnes už konšpiračné teórie neexistujú: naopak: darí sa im dobre, stali sa súčasťou (postmoderného) folklóru: už sa neberú tak vážne ako kedysi, skôr len spestrujú všedný, sivý deň.

Darí sa im dobre preto, lebo nik nemá všetky potrebné informácie. A vždy sa nájde niekto, kto niekde niečo zamlčí. A potom: nie všetky informácie sú pre všetkých. A tak treba zavše niečo aj domyslieť, dofabulovať, dopovedať.

Darí sa im dobre preto, lebo vždy sa nájde niekto, kto sa nad nimi rozhorčí (naposledy: šediví hýbatelia „láskavej“ revolúcie: Gál a Zajac), a tým sa život konšpiračnej teórie predĺži; a na svet prichádzajú nové a nové, hlbšie a hlbšie podozrenia.

Konšpirácie (a s nimi aj viac či menej bludné a blúdivé teórie) existovať jednoducho musia: veď čo iné by sme si počali bez tichých dohôd, bez šeptaných informácií, bez zmlúv od mlčanlivosti, bez spisov označených ako „strictly confidental“? A slovo „konšpirácia“ neznamená nič zlé: veď je odvodená z latinského „con spirare“, čiže: dýchať spolu... No a kto nechce dýchať s nami, dýcha proti nám – no nie?

Takže bez konšpirácií – ani krok!

 Z iného súdka je teoretizovanie o nich. Zvláštne však je: ak sú konšpiračné teórie až také a nepochybné bludy, prečo sa im potom venuje toľko priestoru a pozornosti tam, kde sa im údajne verí najmenej? Čím to bude, že v okamihu, keď sa vynoria z pomútených, močaristých myslí, skadiaľsi sa ozve  hysterické, až panické zagáganie? Kto je tým, koho bludy až tak zasahujú?

František Šebej vo svojom článku odkazuje na iný text (nachádzajúci sa v tom istom čísle týždenníka), ktorého autorom je Fedor Gál. Text sa volá Kde sú hranice tolerancie? a takisto reaguje na „bludy“, ktoré zazneli v rozhovore s Jánom Budajom (http://www.sme.sk/c/4178242/jan-budaj-havel-robil-tajne-dohody-s-komunistami.html. Gál okrem iného píše: „O niekoľko dní zareagoval, opäť na sme.sk, Peter Zajac. Jeho rozhovor s Karolom Sudorom nájdete na: http://www.sme.sk/c/4189691/peter-zajac-budaj-hovori-ciste-fantazmagorie.html. Jeho názory boli vecné a bez emócií.“

Zaujalo ma slovíčko „vecné“.

Petrovi Zajacovi bola položená otázka: „KGB, ako tvrdí Budaj, za tým teda nevidíte?“ A Zajac odpovedá: „Nepovažujem to za úplne vylúčené, ale neviem o tom nič.“ To je skutočne vecný postoj. Znamená asi toľkoto: Budajove bludy až takými bludmi možno nie sú, nemám podrobnejšie informácie, ale Budaj aj tak šíri bludy. Alebo takto (s rizikom, že padne aj na mňa podozrenie, že snujem konšpiračnú teóriu): Tvrdiť, že KGB stálo za revolučnými udalosťami novembra 1989, je konšpiračný blud, hoci to úplne vylúčiť nemožno.

Pokiaľ ide o môj názor: mne je úplne ľahostajné, či si Ján Budaj vymýšľa alebo nie. A rovnako ľahostajné mi je, či november 1989 zorganizovala KGB, Svätý otec alebo Janko Slivka zo Zázrivej. Zapájal som sa do revolučných udalostí a viem svoje. Ale to poviem inokedy. Nateraz je pre mňa oveľa zaujímavejšie to, že vo výrokoch tých, ktorí s Budajom nesúhlasia, sa nenachádza jediný vecný (presvedčivý, nevyvrátiteľný) argument – len plytké emócie a duté propagandistické kvákanie. A pritom ako som si len v duchu želal, aby nejaké rázne a vskutku plastické, hmatateľné argumenty navždy vyvrátili Budajove tvrdenia!

 Fedor Gál v spomínanom článku volí slová vskutku „hodné“ stredoeurópskeho intelektuála: „Jednoducho tí, ktorí november 1989 nechceli, ktorých zaskočil, sklamal, ktorým nové pomery nevoňajú a všakovaké krysy, ktorým nevonia nič.“ Tomu sa hovorí: triezva, vecná argumentácia. Asi tak (takmer) na úrovni bývalého primátora Žiliny. Kto vie, čo presne má Gál na mysli pod tými „novými pomermi“? Azda len nie Ficovo Slovensko? Lebo pomery na takom Slovensku nevoňajú ani mne. Som teda „všakovaká krysa“?

Nietzsche (ale koho dnes už zaujíma Nietzsche?) hovorí, že skutočný filozof sa vo svojej súčasnosti nikdy necíti dobre a stavia sa k nej kriticky. Kebyže sa s týmto nemeckým filozofom stotožním, mám Gálove slová chápať tak, že nemá rád nezávislých a nespokojných filozofov? Tých, ktorým – v prítomnom okamihu – „nevonia nič“? No dobre: žartoval som. Gál to myslel (asi) inak – nechal sa totiž strhnúť internetovými diskusnými príspevkami, ktoré sa vyrojili pod rozhovorom s Budajom. Ale keď už sme pri „e-dave“, Gál stupňuje (podľa mňa panické, až paranoidné) emócie do nevídaných rozmerov: „Moja skúsenosť však hovorí, že anonymný dav, čo i len virtuálny, je nebezpečný. Najprv iba pľuje, potom zastrašuje, a keď bude mať pocit beztrestnosti, zaútočí, ublíži, okradne... zabije.“ Čo teda humanista a demokrat Gál navrhuje podniknúť v záujme toho, aby dav nezačal divieť? Zaviesť prísnu kontrolu? Som za! Mne totiž demokracia už dávno nevonia! Tiež mám plné zuby hlučného, pľujúceho, neokrôchaného, bezohľadného davového človeka, ktorý si myslí, že môže, a preto aj smie všetko – kdekoľvek a kedykoľvek. Ale to som trošku odbehol. Gálovým problémom je, že sa odvoláva na svoju skúsenosť. A tá je podfarbená emóciami, vlastnou subjektívnou interpretáciou. A tá má teda vecnú hodnotu – keď už je vecnosť svätá?

Gál v závere svojho článku, aby svojmu prorockému hromženiu ešte raz dodal dôraz, píše: „Dialóg, ktorý inak milujem, je v takomto prípade nanič. A keď si niekto myslí, že preháňam, tak sa mýli. Nepreháňam, iba reflektujem príbeh, ktorý dôverne poznám z vlastnej rodiny a z najbližšieho okolia.“ V poriadku: nik nespochybňuje traumatizujúce zážitky Fedora Gála. Ale čo majú spoločné s tým, čo v onom inkriminovanom rozhovore uvádza Ján Budaj? Od „mužov novembra“ – ako Gál a Zajac – sa predsa (práve) v tejto chvíli očakávala vecná argumentácia (nebodaj až akési odtajnenie?), a nie spŕška výrokov, v ktorých sa striedajú slovné spojenia typu: „moja skúsenosť“ a „neviem o tom nič“.

 Vrcholom je však prvá veta vyššie citovaného úryvku, v ktorom Gál priznáva, že dialóg je nanič. Demokracia a debata sa teda skončila. Dobro došli. Alebo: demokracia a debata môžu byť – odtiaľ potiaľ. Čiže: trošku podobne ako za prednovembrových čias. Nech sa teda na všetky tie výpady, výroky, obhajoby „mužov novembra“ pozerám z ktoréhokoľvek pohľadu, niečo tu nehrá. Mám dojem, že do popredia sa derie čiesi ego (kedy nie?) a frázy o demokracii boli len povrchovou dekoráciou, marcipánovou polevou – v skutočnosti však nikto nič nedomyslel do dôsledkov.

„Muži novembra“ zrejme pozabudli na to, že revolúcie (opakovane a opakovane) požierajú svoje deti. Pozabudli na to, že nedomyslené, impulzívne zhrčenia sa po „dovŕšení revolučného diela“ okamžite rozpadávajú a jednotliví členovia sa obracajú jeden proti druhému. Ja sa hrozne čudujem, že dospelý človek (Gál) sa takémuto vývoju (v tomto prípade u Budaja) čuduje: „Jeho výroky, jeho ťaženie proti bývalým kamarátom, kolegom a spolubojovníkom sú však pre mňa netolerovateľné.“ Gál to musí mať (v živote) ťažké, keď nie je schopný tolerovať nezadržateľný a prirodzený vývoj. Nuž, príroda je riadna sviňa, keď sa odmieta správať podľa našich chvíľkových predstáv (a záujmov).

 Ale pochopím aj túto ponovembrovú „netoleranciu“.

Pretože ide o akési mravy.

To som sa dozvedel zo spomínaného  Šebejovho článku, ktorý prekypuje filozofickými perlami, hodnými iskričkových a pionierskych schôdzí.

Šebej – zrejme vo vleku akejsi megalománie – považuje rozhovor s Jánom Budajom za príspevok k rozkladu. A odráža sa k priam metafyzickým úvahám: „Ten rozklad môže mať tri podoby. Prvou, najznepokojujúcejšou, je morálny rozklad, ktorý už nastal v obrovskom rozsahu. Západ Európy, ktorého je Slovensko súčasťou, či sa už k tomu hlási, alebo nie, posadnutý bludmi a dezinterpretáciou sveta, prestáva rozpoznávať dobro a zlo. Zdravý morálny úsudok postupne nahrádza paranoja a iracionálna nenávisť (na mysli mám napríklad nesvätú fúziu antisemitizmu a antiamerikanizmu).“

Tu sa na chvíľu zastavme a porozoberajme si tieto vzácne a závažné myšlienky.

Po prvé: čo je to morálny rozklad? A najmä: kedy „nastal v obrovskom rozsahu“? Taký Nietzsche (Mimo dobra a zla) si myslel, že od čias, keď sa Európy zmocnili platonizmus a kresťanstvo. Čiže: minimálne dvetisíc rokov. Kristus si myslel, že morálny rozklad nastal za jeho čias, Platón a Budha a Zarathuštra si mysleli, že to bolo za ich čias. Béla Hamvas si myslel, že „svetová kríza“ trvá odjakživa, pretože byť ľudskou bytosťou znamená nachádzať sa v permanentnej kríze. Od ktorého (časového?) bodu odvíja Šebej rozklad Západu? Od nástupu komunistických diktatúr? A čo dvadsiate storočie s dvoma svetovými vojnami a koncentračnými tábormi? To bolo obdobie pred rozkladom? Po druhé: Západ „prestáva rozpoznávať dobro a zlo“. Prečo: rozpoznávalo ho azda lepšie za čias Františka Jozefa či za éry španielskych inkvizítorov? Šebej, hoci je už (tiež) dospelý muž, stále nepochopil, že dobro a zlo nie sú neotrasiteľné kategórie, oplotené políčka v záhradkárskej osade: z „dobra“ sa predsa rodí „zlo“ a zo „zla“ zas „dobro“: mier rodí vojny a vojny vedú k mieru; po totalite nasleduje demokracia, po demokracii anarchia a po anarchii znovu totalita; svetlo sa strieda s temnotou, pričom temná fáza nikdy nie je úplne pekelná, je len „odpočinkovým režimom“ svetlej fázy... Aspoň takto sa to nám, ľuďom uväzneným vo vlastnom zmyslovom vnímaní, už celé tisícročia javí... Po tretie: „zdravý morálny úsudok“. Čo to je? Morálka pre všetkých? Splošťovanie? Jednotný strih? Že jednotná morálka a „obecné blaho“ sú zvrhlosti – vyriešili už filozofi devätnásteho storočia. Bolo by osožné vedieť, čo v 21. storočí na Slovensku rieši František Šebej. Ale veď hneď to aj vysvetľuje: „fúziu antisemitizmu a antiamerikanizmu“. Treba mu dať za pravdu: keďže aj Arabi sú semiti, aj oni sú vystavení nenávisti... Ale vážne: antisemitizmus najväčšmi nafukujú tí, ktorí sa ním neprestajne oháňajú. Rovnako je to s antiamerikanizmom: zabúdame, že od konca druhej svetovej vojny vo svete prebiehal masívny proces, ktorému sa hovorilo amerikanizácia. Je niečo neprirodzené na tom, ak sa po čase táto „civilizačná vlna“ prejedla, vyčerpala a hľadá sa iný „modus vivendi“?

Bádajme však v Šebejovom bájosloví ďalej: „Obrazne povedané, bezbožnosť sa začína diskreditáciou svätých. Presne to potrebujú nepriatelia morálky a slobody – svet, v ktorom niet skutočne čistých ľudí ani skutočne mravných a odvážnych – iba oportunisti a kmíni ako oni sami. V takom svete niet nijakej morálnej viny, lebo niet autority, ktorou by sa dala morálna vina merať. V takom svete sa dá osopiť na skutočnú morálnu autoritu a cítiť sa pritom na koni.“ Kristove rany! Čo to ten človek popísal? Veď káže ako nejaký instantný ezoterik! Čo sú to tí „skutočne čistí“ a „skutočne mravní a odvážni“? Tipoval by som, že stredovekí katari. Ježiš i Freud (a mnohí ďalší) však vedeli, že nepoškvrnený nemôže, nevládze byť nik. Keby dnes Nietzsche žil, musel by zopakovať svoje slová o poľutovaniahodnej „morálke“ malých ľudí. Ja z jeho knihy zopakujem radšej iné slová: „Tak jako v říši hvězd určují dráhu jedné planety občas dvě Slunce, jako v jistých případech na jedinou planetu svítívají Slunce různých barev, tu červeným světlem, tu zeleným, pak ji zasahují zase zároveň a zaplavují pestrými barvami: tak jsme my, moderní lidé, díky komplikované mechanice našich „hvězdných nebes“ – určováni různými morálkami; naše jednání svítí střídavě různými barvami, jsou zřídkakdy jednoznačná – a je dost případů, kdy je naše jednání pestrobarevné.“ A ešte by som sem – pre nadľahčenie – mohol vkliesniť ďalšie frapantné slová nemeckého filozofa: „Každá ctnost tíhne k hlouposti, každá hloupost k ctnosti; ´tak hloupý, až svatý´, říká se v Rusku – starejme se, abychom se z poctivosti nakonec ještě nestali svatými a nudnými!“

 Neviem, prečo sa hocktorý slovenský novinár mieša do remesla filozofom – najmä, ak mu na to chýba aspoň minimálna filozofická sčítanosť. Nazdávam sa, že za takým naivným, patetickým a moralizujúcim filozofovaním nestojí zlý úmysel. Iba chrlenie sentimentálnych floskúl. A sentimentalita, ktorá už dostihla aj „mužov novembra“. Žiaľ. Kedysi bolo na nich prečo vzhliadať. Dnes to však už nie je možné. Uznáva to dokonca aj Štefan Hríb – ale v súvislosti s Václavom Havlom.

 No a medzitým dorastajú ďalšie pokolenia, ktorým november 1989 už nič nehovorí. A prečo by aj mal? Prečo by si mali pamätať to, čo nezažili? A tak dnešné náreky „novembrových mužov“ nevládzem už považovať za nič iné, iba ak za (ďalší) príspevok k (obávanému) rozkladu „západného intelektu“. Alebo žeby intelektuáli a politicky podobne orientovaní pisatelia Šebejovho formátu predsa len disponovali nejakým tým relevantným vzdelaním (a myslením), len sú vo svojich výrokoch a argumentáciách trochu opatrní, zdržanliví, selektívni? Svoje „posolstvá“ trošilinku zjednodušujú (a tu a tam čosi aj zamlčiavajú), aby im porozumel aj prostý ľud? Nie je to nebezpečné?

Autor je spisovateľ a básnik