Od vedomostnej ekonomiky po kreatívnu ekonomiku.

V súčasnej dobe s prevládajúcim diskurzom o vedomostnej spoločnosti a vedomostnej ekonomike začínajú Európski lídri hovoriť o potrebe zmeny paradigmy, ak chceme úspešne súťažiť na globálnych trhoch a nepodliehať finančnej kríze. Inovácie, ktoré sú hlavným nástrojom EU v konkurenčnom boji, sú prioritou únie už celé desaťročie, ale kreativita ako hlavný motor inovácií s kultúrou ako jej hlavným zdrojom začína byť rešpektovaná len v poslednom období, najmä v súvislosti s tzv. kreatívnou ekonomikou. V tomto zmysle sme úplne na začiatku a pre úspešné nastavenie podporných programov  a finančných schém zameraných na kreativitu a inovácie potrebujeme najprv zadefinovať jednotlivé nástroje a procedúry verejnej politiky, vychádzajúce zo širšieho konceptu, než sú iba technické či technologické inovácie.

“Kultúrna” kreativita ako predpoklad pre inovácie

Kultúra je dôležitým zdrojom kreativity. Kreatívne odvetvia stavajú na bohatosti a rozmanitom jadre kultúrneho dedičstva a na schopných a nadaných umelcoch a kultúrnych profesionáloch. Toto jadro je obklopené prepojenými vrstvami služieb podnikateľom či inovatívnych služieb, ktoré prinášajú kreativitu na trh. Biznismeni a kreatívni lídri zhodujú v tom, že na získanie všetkých výhod kreatívneho potenciálu v Európe je potrebné kombinovať umenie a kreativitu s podnikavosťou a inováciami.  

            Táto kultúrna kreativita (kreativita vychádzajúca z kultúry) závisí od schopnosti ľudí myslieť imaginatívne či metaforicky, vyhýbať sa konvenčnosti a komunikovať emotívne či pomocou  symbolov. Takáto kreativita má potenciál odviesť od obvyklého spôsobu myslenia, a naopak umožniť rozvoj nových vízií, myšlienok či produktov. Podstata kreativity vychádzajúca z kultúry úzko súvisí s umeleckou výrazovosťou či kultúrnou produkciou.

            Keď hovoríme o kultúrnej kreativite, máme na mysli isté hnacie faktory jej rozvoja. Medzi ne patria ľudské schopnosti myslieť (laterálne či nelineárne, teda imaginatívne), technické zručnosti (často umelecké či remeselné) a podporné prostredie (sociálny kontext, kde najmä prostredníctvom vzdelávania podnecujeme kreativitu, ale aj prostredníctvom  ekonomiky, ktorá investuje do kultúry a kultúrnej kreativity), ktoré má byť podľa známeho teoretika kreativity a kreatívnej triedy Richarda Floridu predovšetkým otvorené a tolerantné.

V súvislosti s podporným prostredím hovorí americká teoretička umenia a kultúry Elizabeth Curridová v knihe Warhol Economy aj o ďalších faktoroch kreativity. Jedným z nich je sociálne milieu, čo predstavuje miesto určené na neformálne stretnutia umelcov, kultúrnych profesionálov, free lancerov či kultúrnych producentov. Tu môžu diskutovať a zdieľať nové myšlienky, nápady, alebo si navzájom ponúkať pracovné možnosti. Teoretička tu má na mysli hlavne kaviarne, bary či iné neformálne miesta
v meste, ktoré fungujú ako „žijúci priestor“ podporujúci mechanizmy spolupráce, špecifické pre tieto kultúrne a kreatívne odvetvia. Ekonómovia v tomto zmysle často hovoria o „klastroch“, miestach zoskupovania pracovnej sily, firiem, dodávateľov a celkovo zdrojov, ktoré produkujú sociálne prostredie nacielené na zapojenie do spolupráce všetkých tých, ktorí sa pohybujú v daných sektoroch, ale neformálnym spôsobom. Tento neformálny spoločenský život, ktorý považujú za úspešný vedľajší produkt (či tzv. spillover) ekonomického „klastra“, je podľa Elizabeth  Curridovej ústrednou silou, či raison d’être umenia a kultúry. Ďalším faktorom rozvoja kreativity sú podľa nej médiá, ktoré v podstate validujú existenciu kreatívnych diel a šíria povedomie o nich na lokálnej, až globálnej úrovni. Tento mechanizmus zaisťuje úspech kultúrnych a kreatívnych odvetví na trhu. Tretím faktorom je hustota a diverzita kreativity, čo znamená, že pre zabezpečenie ďalšieho rozvoja týchto odvetví je potrebná kritická masa kreatívnych firiem a ich diverzita, a nie iba existencia ojedinelých firiem, či organizácií. Curridová vysvetľuje, že New York, známy svojou kreativitou, je lídrom v kultúrnych a kreatívnych odvetviach aj z toho dôvodu, že tu žijú a pracujú kreatívni profesionáli v tesnej blízkosti, a tak majú vďaka dennému kontaktu príležitosť sa navzájom  inšpirovať a spolupracovať.

Urbánna regenerácia prostredníctvom kultúry

Kultúra v rámci urbánnej verejnej politiky je široko chápaná ako príspevok k rozvoju mesta a urbánnej regenerácii a revitalizácii. Hovoríme o dvoch typoch kultúrnej politiky v meste: jedna sa orientuje na zviditeľnenie mesta a jeho imidž na medzinárodnej úrovni, druhá sa orientuje viac do vnútra mesta, smerom k sídliskám či rezidenciám s cieľom skvalitňovania života ich obyvateľov.

Urbánna regenerácia prostredníctvom kultúry vychádza z rôznych predpokladov: má prinášať ekonomické výhody pre mesto, viesť k tvorbe pracovných miest, pozitívne vplývať na imidž mesta; zvyšovať sociálnu kohéziu, zlepšovať kvalitu života a znižovať kriminalitu, podporovať rozvoj novej kultúrnej infraštruktúry, ktorá siaha za tradičné kultúrne inštitúcie a všedné kultúrne formáty (vznik nových kultúrnych inštitúcií ako miest inovácií a experimentov).

Mestá súťažia o pozíciu v rôznych rankingoch vzťahujúcich sa ku kreativite: kreatívne mesto, kreatívna trieda, kreatívne odvetvia a kreatívna ekonomika. Napodobňujúc urbánne stratégie a politiky regenerácie iných miest a ignorovaním vlastného kultúrneho dedičstva a kolektívnej pamäte tak v snahe o unikátnosť končia naopak veľkou podobnosťou  ostatným mestám. Nemôžeme však generalizovať, pretože čo sa týka post-socialistických miest, predstavuje úloha kultúry pre rozvoj mesta a jeho regeneráciu pomerne nová téma.

 Kreatívne mesto, kreatívna trieda, kreatívne odvetvia

Územní plánovači a mestskí lídri musia neustále čeliť konkrétnym problémom: nezamestnanosť, chudoba, sociálna nerovnosť, kriminalita, migrácia. Zvýšená súťaživosť medzi jednotlivými mestami spôsobuje, že ich lídri považujú tvorbu imidžu mesta a jeho odlišnosti – osobitosti za dôležitú úlohu. V tomto zmysle sa objavili mnohé koncepty: kreatívne mesto (Landry, Bianchini), kreatívna trieda (Richard Florida), či kreatívne odvetvia (DCMS, UK). Ich spoločnou črtou je, že všetky predstavujú inštrumentálnu politiku, ktorá sa usiluje o poňatie kultúry a kreativity ako prostriedku pre dosiahnutie cieľov nie pre kultúru samotnú, ale pre iné ciele – predovšetkým ekonomické, tu hovoríme aj o tzv. komodifikácii kultúry. Tieto koncepty sa ujali predovšetkým v USA, Veľkej Británii, Austrálii, Kanade či vo Východnej Ázii.

Kreatívne mesto

Kreatívne mesto sa obyčajne spája s politikou urbánneho rozvoja. Tento koncept predstavuje posun od záujmu o fyzickú infraštruktúru viac k záujmu o tzv. mäkkú infraštruktúru (soft infrastructure). Táto zmena vyžaduje od územných plánovačov a lídrov úplne iné znalosti a zručnosti, než aké vyžadovalo hľadanie fyzických či priestorových riešení. Podľa známeho britského urbánneho plánovača Charlesa Landryho je kreatívne mesto také, ktorému sa darí nachádzať inovatívne riešenia na problémy v súčasnom modernom meste, čo sa však nemôže uskutočniť, pokiaľ sa nezmení starý systém chápania rozvoja mesta. V kreatívnom meste má prostredníctvom adekvátnej verejnej politiky spoločne fungovať a spolupracovať mestská kultúra, médiá, zábavný priemysel, šport a vzdelávanie. Kreatívne mesto funguje za hranicami kultúrnych aktivít a kultúrnych inštitúcií, aj keď ich prirodzene inkorporuje do svojho systému fungovania. Nevyhnutnou podmienkou pre nové vytvorenie mesta a jeho imidž je participácia rôznych aktérov, ako lokálnych verejných činiteľov, predstaviteľov biznisu, či tretieho sektora aj s dobrovoľníkmi, čím sa dostávame k problematike riadenia mesta.

 Kreatívna trieda

Americký ekonóm Richard Florida vo svojej knihe The Rise of Creative Class (slovenský preklad?) prináša koncept kreatívnej triedy ako hnacieho motora regenerácie mesta a ekonomického rastu. Kreatívna trieda sa vzťahuje na populáciu žijúcu v meste, ktorá pôsobí v kreatívnom sektore t.j. napr. vo výskume, architektúre, dizajne, vzdelávaní, vizuálnom či scénickom umení alebo v zábavnom priemysle, manažmente či právnej oblasti. Podľa Floridu by mali mestá, ak chcú prosperovať, pritiahnuť tento typ pracovníkov. Nato však musí mesto zabezpečiť, aby existovala kreatívna komunita a aby boli pracovné miesta v kreatívnom sektore liberálne, tolerantné, flexibilné a aby v meste existovali miesta pre tzv. bohémsku kultúru, keďže tento typ profesionálov vyhľadáva takéto prostredie pre svoj život i prácu. Britský profesor kultúry a médií Andyho C. Pratt kritizuje Floridov prístup za jeho inštrumentálne poňatie kultúry a kreatívneho priemyslu, ktoré redukuje úlohu kreatívnych pracovníkov na to, aby prilákali do mesta investorov do hi-tech priemyslu, zabezpečujúcich rast a rozvoj mesta.

Kreatívne odvetvia

Koncepty kreatívneho mesta, kreatívnej triedy a mestskej regenerácie sa obvykle spájajú s konceptom kreatívnych odvetví. Termín kreatívne odvetvia bol uvedený v roku 1990 britským Oddelením pre kultúru, médiá a šport (DCMS) a postupne nahradil termín kultúrne odvetvia, ktorý v svojom koncepte definovali Adorno a Horkeimer v roku 1940. Podľa DCMS kreatívne odvetvia zahrňujú nasledovné oblasti: reklamu, architektúru, umenie a starožitnosti, remeslá, dizajn, módu, vydavateľský priemysel, softvérový priemysel a počítačové hry, TV a rádio. Podľa logiky neoliberálnej ideológie sa vzťah medzi kultúrou a ekonomikou  stáva zásadným.

Od 70. rokov minulého storočia je kultúra postupne chápaná ako nástroj ekonomického rastu a riešenia urbánnych problémov. Posun od kultúrnych na kreatívne odvetvia bol teda čisto ideologický, keďže pojem kreatívne odvetvia je spájaný s neoliberálnou vládou vo Veľkej Británii. Táto zmena v terminológii vytvorila možnosť zahrnúť kreatívne odvetvia do ďalších sektorov vládnej politiky, čím ich výkon priniesol veľké zisky. Kreatívne odvetvia sa stali pre túto vládu významným nástrojom pre politiku získania úspechu v boji s konkurenciou.

Definovanie „klastra“

V súčasnej ekonomickej literatúre sa hovorí, že najvhodnejšie podmienky pre rozvoj biznisu tvorí práve prostredie „klastrov“. Koncept „klastra“ sa objavil už v 19. storočí, kde znamenal zoskupenie súkromných firiem, kde pôsobili nákupcovia a predajcovia orientujúci sa na určité technológie. Neskôr, sa takýto „klaster“ rozšíril o ďalšie inštitúcie, ako napr. univerzity, rozvojové agentúry či verejno-súkromné organizácie.  Najznámejším príkladom „klastra“ je Silicon Valley, ktorý sa vďaka veľkému počtu nadaných inžinierov, manažérov, ale aj za pomoci darovaných priestorov od Standfordskej univerzity, ktoré boli určené na spin off projekty absolventov, stal najvýznamnejším high-tech centrom na svete.

Známy americký ekonóm a teoretik klastrov Michael Porter definuje klaster ako: “.. konkurenčnú výhodu národov: je to geografická koncentrácia prepojených firiem v daných technológiách, dodávateľov, poskytovateľov služieb a pridružených inštitúcií (ako univerzity, rozvojové agentúry, či obchodné asociácie) v určitom segmente biznisu, ktoré si navzájom nielen konkurujú, ale aj spolupracujú“. Avšak dôležité je uvedomiť si, že takýto koncept „klastra“ nie je funkčný aj pre kreatívne odvetvia. V tomto zmysle zdôrazňuje Simon Evans, riaditeľ anglickej spoločnosti Creative Clusters, že pre „klaster“ kreatívnych odvetví nepostačuje stratégia štandardnej vízie biznisu vedľa technologického parku. Kreatívny „klaster“ vyžaduje viac. Evans hovorí, že takýto „klaster“ zahŕňa pri vedeckom parku a mediálnom centre non-profit organizácie - kultúrne inštitúcie, centrá umenia a umelcov-free lancerov. Zároveň predstavuje miesta pre život a prácu, kde je sústredená produkcia a spotreba kultúrnych diel a služieb. Tiež sa inšpiruje a vychádza z diverzity a neustálej zmeny a takto prospieva v rušnom, multikultúrnom prostredí mesta, ktoré je osobité a zároveň prepojené so svetom.  

 Výhody „klastrov“

Plne funkčný „klaster“ je založený na vzťahoch interakcie a prepojenia. Verejné organizácie tu majú hlavne koordinačnú funkciu, podporujú „klastre“ v ich partnerstvách a často im poskytujú odbornú podporu či financovanie. Univerzity a ďalšie vedomostné inštitúcie im poskytujú výskumné poznatky, ktoré poskytujú priemyslu cenné informácie, a tiež tak podporujú inovácie a celkový potenciál napríklad podporovaním inkubátorov vo vnútri „klastra“. Pokiaľ je súčasťou „klastra“ aj finančná inštitúcia či médiá, tieto môžu mať pre jeho úspech veľký význam.

Existuje mnoho predstáv o tom, čo vlastne „klaster“ je, ale väčšina sa zhoduje v jednom. Dôležitá je blízkosť jednotlivých zložiek–faktorov „klastra“. Výsledkom je prepojenie jednotlivých firiem a organizácií, čo im umožňuje zdieľanie poznatkov a často aj infraštruktúry, kde dochádza k tzv. spillover efektu či akýmsi pozitívnym externalitám a výsledkom činnosti jedného sa tvoria výhody pre druhého. V neposlednom rade tu dochádza k vzniku a podpore start up firiem.

Spillover efekt v kontexte kreatívnych odvetví nemusí mať len ekonomický dopad, ale prinesie tiež rozšírenie kultúrnej ponuky a zároveň účasti aktérov v nej, čo zväčší kultúrnu diverzitu ako jednu zo súčasných európskych hodnôt. Avšak treba povedať, že zatiaľ existuje len veľmi málo výskumov na túto tému.  

V tejto súvislosti je na európskej úrovni najaktuálnejšou témou využitie kreatívnych odvetví s cieľom dosiahnuť väčšie inovácie. Odpoveďou má byť práve nový koncept „klastrov“. Takéto „klastre“ majú za úlohu zlepšiť spoluprácu kreatívnych profesionálov a ich inštitúcií, ako sú umelecké školy, školy dizajnu, múzeá apod., prostredníctvom skvalitnenia ich fyzického a sociálneho prostredia. Nové „klastre“ majú byť zamerané špeciálne na tieto odvetvia a ich podporu v zmysle networkingu, či odborného poradenstva pre zakladanie start up firiem. 

Kultúrne/Kreatívne „klastre“ Evolúcia „klastrov“

Od 70. rokov minulého storočia môžeme sledovať evolúciu stratégií rozvoja mesta pomocou kultúry. Prvá generácia od 70. do 80. rokov sa orientovala na tzv. kultúrnu spotrebu, čo sa odrážalo v stratégii výstavby majestátnych kultúrnych kamenných domov, ako veľkých opier či divadiel (túto stratégiu môžeme zaregistrovať aj u nás). Menovateľom úspechu tu bol predaj vstupeniek.

Druhá generácia od 80. rokov po 90. roky 20. storočia predstavuje zvrat orientácie na kultúrnu produkciu a tu dochádza k zmene stratégie zameranej na výstavbu tzv. kultúrnych „klastrov“ - štvrtí (cultural quarter). Tento typ projektov sa snaží okrem budovania kultúrnych činností a kultúrnych organizácií aj o začlenenie prvkov zábavného priemyslu (bary, reštaurácie, obchody) či športovísk a wellness komplexov.  K takémuto účelu sú často využívané bývalé industriálne budovy, ale nie je výnimkou ani výstavba nových priestorov. Tu hovoríme aj o revitalizácii mesta prostredníctvom jeho kultúrneho rozvoja. V rámci tohto konceptu  vznikli mnohé kultúrne štvrte ako Museum Quartier vo Viedni,  Westergasfabriek v Amsterdame či Veermaktkwartier v Tilburgu. V postsocialistických mestách je táto stratégia na škodu veci skôr výnimkou.

Tretia generácia sa formuje v súčinnosti s diskurzom o kreatívnych odvetviach, orientujúc sa naďalej na kultúrnu produkciu, avšak s novým konceptom „klastra“ – budovanie tzv. kreatívnych „klastrov“ (creative hubs). Cieľom týchto typov projektov je vytvoriť miesta či priestory pre originálnu umeleckú činnosť, experimentovanie a inovačné procesy, ako je to napríklad v Nemecku v Dortmunde (Dortmund U, ktorý vznikol v rámci  Ruhr 2010,  projektu Európskeho mesta kultúry 2010,  alebo Kulturpark v Košiciach, ktorý vznikol v rámci konceptu Európskeho mesta kultúry 2013). Tieto centrá obvykle vznikajú v jednom komplexe budov, kde sú umiestnení rôzni kreatívni špecialisti a ďalšie organizácie v oblasti výskumu, médií, inkubátory a ďalšie.

            Kultúrne štvrte (quarters) a kreatívne „klastre“ (hubs) majú v rámci urbánnych projektov určité spoločné prvky - ako stratégiu zoskupovania kultúrnych aktivít, kultúrnych organizácií, produkciu, spotrebu, experimentovanie či prezentáciu kultúry. Sú s nimi spájané isté výhody, či už pre mesto samotné alebo pre špecifické miesta, podľa toho, kým boli zriedené alebo kto ich má v používaní, či sú to napr. lokálni verejní činitelia, skupiny umelcov a či kultúrni profesionáli. Verejní činitelia sa budú snažiť tieto výhody presadzovať pravdepodobne s cieľom regenerácie urbánneho priestoru, udržania lokálnej kreatívnej ekonomiky, propagácie mesta a jeho osobitostí, revitalizácie umenia a kultúry,  uchovania kultúrneho dedičstva a stimulovania lokálnej kultúrnej demokracie a diverzity. Umelci a kultúrni profesionáli budú zas pravdepodobne tieto výhody zacieľovať na získanie priestorov pre svoju umeleckú činnosť.

Kultúra v postindustriálnom meste je v súčasnosti chápaná len ako nástroj pre dosiahnutie cieľov, ktoré sa netýkajú kultúry ako takej (kultúra ako jav sui generis), ale vzťahujú sa na ekonomické ciele. Kultúrna politika začína byť hodnotená iba podľa toho, či je schopná zabezpečiť ekonomické zisky. V tomto kontexte treba povedať, že kultúrni politici by sa mali  viac venovať rozvoju kultúry ako takej, a nielen ako prostriedku pre iné ciele.

Text vychádza v rámci spoločného projektu JtT a Vlny