Rozhovor s Petrou Feriancovou

a/ Začnime pekne od začiatku. Aká súslednosť krokov ťa doviedla na Akadémiu krásnych umení do Ríma?

 Vlastne išlo o arbitrážnu voľbu, pretože do Ríma som chodievala s rodičmi aj predtým, mali sme tam známych, a keď som mala upotrebiť štipendium vtedajšej SAIE, tak sa mi, na talianske pomery zázrakom, podarilo vybaviť, že danú stáž som namiesto nejakej jazykovej školy pre cudzincov mohla realizovať na akadémii v Ríme, teda na akejsi miestnej VŠVU. Štipendium bolo udelené len na dva mesiace, ale hneď v prvý deň som stretla svojich doteraz najlepších kamarátov, a aj keď som sa neskôr vrátila na VŠVU a skúšky som dorobila, o rok neskôr som už štúdium v Bratislave prerušila a prihlásila som sa na riadne denné v Ríme, ktoré som však musela absolvovať od začiatku.

 b/ Ako štúdium, škola, pedagógovia, respektíve samotné mesto Rím ovplyvnili tvoju ďalšiu umeleckú a životnú dráhu? Momentálne si na doktorandskom štúdiu na VŠVU, takže ako tak poznáš aj našu, dá sa povedať, prvú umeleckú vzdelávaciu inštitúciu. Mohla by si porovnať rímsku akadémiu s VŠVU?

 Škola a pedagógovia je jedna vec a mesto tá druhá (ale nie v poradí dôležitosti). Pedagógovia áno, s poniektorými spolupracujem a kamarátim sa dodnes (kurátorky Giuliana Stella a Cecilia Casorati).

Porovnávať sa veľmi nedá, ale ak to mám zhrnúť, tak akadémia bola OK, čo sa možností informácií týka, zúčastnila som sa mnohých zaujímavých prednášok. Práce v skupine alebo v spoločnom ateliéri, keď ťa pedagóg trpezlivo počúva, však neboli na dennom poriadku. Študent bol v pravom slova zmysle poslucháč. Myslím, že mi tento systém celkom vyhovoval, pretože som mala svoj individuálny pracovný program. Čo sa týka fungovania školy ako inštitúcie, VŠVU je na tom určite lepšie. V Ríme neboli priestory, ateliéry, konzultovalo sa málo. VŠVU naproti tomu študentov doslova rozmaznáva, študenti majú trpezlivých pedagógov, vlastné ateliéry a mnohokrát žiadny šajn o tom, čo sa mimo zóny vôbec deje, na obhajobách im komisia venuje neprimeranú pozornosť a čas, ktorý si ich práce často vôbec nezaslúžia. Je to tak trocha zlatá klietka a potom, keď študent konečne vyzuje ateliérové papuče a ešte sa pro forma pošprtá na miestnom piesočku spraviac pár zlých výstaviek, zapadne nakoniec v reklamke.

Ak mám bilancovať, tak sa vo všeobecnosti presadí veľmi málo ľudí, tu či tam, vychádza to asi narovnako, aj vzhľadom na veľkosť mesta.

Čo sa mesta týka, tak Rím je čistá empíria, a keďže pre mňa odchod tam znamenal aj samostatný život, stal sa pre mňa akýmsi zrkadlom. V meste samotnom bolo zo začiatku dosť ťažké konfrontovať sa s „horou“ dejín, ktorú máš z istej strany dokonale prerezanú, cez nánosy, ktoré sa veľmi zaujímavo vzťahujú k prítomnosti, pekne povedané, majú svoje vlastné usporiadanie. Netreba sa ani pokúšať porozumieť tomu „poriadku“, vedel to i Jung, ktorý sa Rímu vyhýbal, a hovorila o tom aj Cindy Sherman, ktorá podobne ako mnohí, ako aj ja, prišla do Ríma s informáciami z kníh, teda na základe sprostredkovanej skúsenosti. Rím bol pre mňa jediným miestom, ktoré vo mne vyvolávalo silné emócie, myslím si, že to bol dostatočný dôvod zotrvať tam. Po čase sa však pristihneš, že obsesívne vyhľadávaš dokonalé chvíle a miesta a máš silný pocit, že všetko to okolie treba obsiahnuť, ale v skutočnosti ťa to tak obmedzuje, že sa to nedá vydržať. (Keď si vonku, máš pocit, že sa flákaš, keď si doma, vyčítaš si, že ti tá krása uniká.) Iná možnosť je, že sa obrníš a prestaneš vnímať tie veci, ktoré tebou zo začiatku tak mávali. Ide o akýsi obranný mechanizmus, možno nevyhnutný na prežitie. Staneš sa miestnym, teda človekom imúnnym voči tým všemožným vnemom. Ja som prešla všetkými týmito fázami. Až sa mi jedného dňa stalo, že sa mi nechcelo vyjsť na ulicu, odpovedať ľuďom na pozdrav a všetko to, čo ma predtým nadchýnalo, sa mi zrazu protivilo, tak som si povedala, že je čas ísť preč. Ísť preč bolo vtedy len ísť, ísť hocikam, odísť napríklad aj do Londýna, vlastne som si v tej chvíli vôbec neuvedomovala, že v skutočnosti bola chvíľa ísť domov.

 c/ Žila si v Londýne, vystavovala v mnohých mestách Európy, takže na rozdiel od väčšiny našich umelcov máš bohaté medzinárodné skúsenosti. Nakoľko sú pre súčasných umelcov potrebné?

 Zas až také skúsenosti nemám, možno ani z galerijnej praxe. Ale môžem na sto percent povedať, že sa oveľa ľahšie pracuje s ľuďmi, ktorí nejaké tie skúsenosti majú. Čím viac tým jednoduchšia a efektívnejšia je spolupráca s nimi, a práve preto: áno, skúsenosti sú dôležité.

 d/ Po skoro dekáde strávenej vo svetových umeleckých a kultúrnych centrách si sa rozhodla vrátiť domov, teda do Bratislavy, ktorá je podľa niektorých práve na opačnom póle, eufemisticky povedané: súčasné umenie tu nemá práve na ružiach ustlané. Viedli ťa k návratu aj iné ako súkromné dôvody?

 Ale áno, každý predsa chce preraziť doma. A v mojom prípade to bolo a stále je dosť zložité, asi preto, lebo mi na tom úprimne záleží. Ja som po návrate mala dosť frustrujúce pocity, pretože akokoľvek som sa usilovala, žiadna pozitívna alebo prosto hocaká reakcia v rámci Bratislavy sa nekonala. A to som už medzitým mala realizované viaceré výstavy v Českej republike s kurátorom Markom Pokorným a samostatku v galérii Jiří Švestka v Prahe.

Nadobudla som trochu pocit, že ľudí na našej scéne nezaujímaš, aspoň pokiaľ sa nevystrkuješ a nevykrikuješ každú chvíľu odinakiaľ v rámci nášho malého mesta a tvoje umenie nerobí to isté. Potom si ťa už nejako osvoja, zvyká sa ťažko a všetci tu majú čas. Je to dosť tristné. Alebo prípadne ľudí nezaujímaš, ak pre nich nemôžeš byť užitočný. A otvorením galérie som začala pre Slovensko existovať. Sranda, však?

 e/ Aj napriek neštandardnej situácii, ktorá dlhodobo existuje na Slovensku, si sa rozhodla otvoriť si umeleckú inštitúciu. Galéria Bastart fungovala za miestami dramatických okolností skoro tri roky. Čo ti práca galeristky dala, respektíve zobrala. Neľutuješ tie roky strávené v Bastarte, ktoré asi neboli najľahšie?

 Ha, a vieš, že niekedy fakt ľutujem? Ale naučila som sa, aké je to pracovať s veľmi rozdielnymi ľuďmi. Teraz si svojich spolupracovníkov, kamarátov vyberám starostlivo. S Bastartom to bolo veľmi živelné, jednoducho som chcela stihnúť maximum, pretože som si uvedomovala krátkosť času a aj moju neschopnosť robiť kompromisy. Bolo to intenzívne obdobie, aj keď s odstupom času by som mnohé veci robila ináč, hlavne čo sa programu týka. V tej chvíli som jednoducho mala pocit, že musím suplovať príliš veľa a že informácia chýba, ľudia sú leniví, umelecká komunita nežije aktívnym životom, nechodí na výstavy, neinformuje sa, o výstavách sa nepíše atď. A ja som toto všetko chcela trocha prebudiť k životu. Viem, že keď som posledný rok míňala vlastné peniaze na nájom a už som to nevládala utiahnuť, sedela som zničená u Marka Pokorného (riaditeľ Moravskej galérie) a vravela mu, ako Bastart nemôžem zavrieť, lebo vyjde navnivoč všetka tá práca atď., a vtedy mi bolo povedané niečo, čo som si osvojila a zjednodušilo to ďalší chod vecí. Bastart bol a jeho osoh sa nevytvára zotrvávaním. Takže Bastart bol. A bol dobrý. Jeho význam, verím, ide nad rámec skutočnosti, že už nie je.

 f/ Momentálne s Albertom Matteom Torrim vedieš novú galériu AMT. Líši sa jej filozofia od filozofie Bastartu? Je koncept AMT nejako výrazne odlišný od iných súkromných galérií v Bratislave?

 No, ja tú galériu nevediem, je to iniciatíva Alberta, ktorý už jednu galériu v Miláne má. Vlastne sme sa zoznámili tak, že ma oslovil s tým, že chce v Bratislave otvoriť galériu. Mal už aj predstavu o programe, selektívnom programe reprezentujúcom štyroch, maximálne šiestich umelcov. Myslela som, že bude nejako preskupovať program výstav s galériou v Miláne, on však urobil bratislavskú galériu úplne osve, ktorá navyše reprezentuje umelcov zo Slovenska a Čiech (samozrejme, výber zastúpených umelcov galérie nie je determinovaný geograficky), ale aj tak som sa najprv úprimne divila, načo vozí drevo do lesa. Ale odkedy galéria funguje, vidím, že sa táto jeho stratégia celkom osvedčuje. AMT je galéria, ako má byť, a dovolím si tvrdiť, aká tu nie je, t.j. intenzívne pracuje s užším okruhom umelcov, hlási sa na medzinárodné veľtrhy umenia, má veľmi dobrú základňu súkromných, ale aj inštitucionálnych zberateľov. A ja pevne verím, že to tak pôjde ďalej.

 g/ Si čerstvou držiteľkou ceny Oskára Čepana. Predtým si sa už raz dostala do finále, takže na druhýkrát to vyšlo. Je to pre teba určite satisfakcia, keďže verejnosť a často aj tá odborná, ťa vnímala skôr ako galeristku než umelkyňu. Avšak znamená pre teba táto cena aj niečo iné ako potvrdenie kvalít tvojho diela?

 Vieš, ja neviem, ako ma vnímala verejnosť doteraz. Ja som sa s tvorbou mnohých umelcov zoznámila cez Google, ale ak naša verejnosť potrebuje vidieť realizácie v tých pár výstavných priestoroch, ktoré tu máme, tak potom je pravda, že ma asi ako umelkyňu poznať nemôžu. Čo sa ocenenia týka, naozaj som mu veľmi rada. Myslím, že som cenu dostala za zrealizovaný projekt a nie za nejaké dlhodobejšie zásluhy. Jednoducho to vyšlo. Ostala som trocha prekvapená, lebo som inštalovala dve výstavy súčasne, tá jedna sólová sa otvárala v AMT len deň pred vyhlásením víťaza a inštalovala som ju v noci po dni strávenom v Médiu. Cena Oskára Čepana je vlastne obdobou českej Ceny Jindřicha Chalupeckého, ktorá je dosť populárna, teda sledovaná médiami a aj širšou verejnosťou, a mňa trocha mrzí, že najprestížnejšiemu oceneniu v oblasti vizuálneho umenia u nás sa takáto pozornosť neujde. Akoby ľudí, nech sú akokoľvek inteligentní, vizuálne umenie vo všeobecnosti veľmi nezaujímalo.

 h/ Prejdime k dielu, ktoré si realizovala „na Čepana“. Nesie charakteristické znaky tvojho rukopisu. Ako píše Lucia Gavulová v texte z tlačovej konferencie k COČ: Vo svojej tvorbe programovo pracuje s pamäťou, skúma emocionálne reakcie, reflektuje momenty v čase, ktoré formou sofistikovaného výstupu posúva ďalej, do roviny vnímateľnej subjektom zvonka, mimo jej interného kontextu. Možnosti a hranice zdieľania, forma uchopenia, fixácie, sú popri konceptualizácii a nezriedka postprodukčných prístupoch dominantné. Prevláda práca s fotografiou, videom, videoinštaláciou, textom, zvukovým záznamom. Osobná história, rodinné archívy, zážitok, fascinácia – to sú kľúčové momenty Feriancovej tvorivého nastavenia. Jej výstupy sú vizuálne suverénne a afektívne súčasne. Je doma v „polohách“, ktoré na Slovensku nie sú celkom štandardné, o to viac však atraktívne. A veľmi dobre komunikovateľné na medzinárodnej úrovni. Ako si teda pristúpila k „čepanovskej“ výstave? Keďže ide v podstate o súťaž alebo súbeh, bol tvoj prístup iný. Prečo práve táto realizácia? Predstav nám ju trochu bližšie.

 Ach jaj, teraz by sa mi hodil môj pôvodný „statement“, vlastne viaceré „statementy“, ktoré si počas práce píšem, ale nespravím to, aspoň si v tom dodatočne urobím trocha jasno, takto s odstupom času, a popíšem, čo sa vlastne stalo.

Pre mňa bolo dôležité reagovať na daný formát prezentácie, ktorou súťaž je, čím som nadviazala na moju prvú prezentáciu, keď som si určila vlastný handicap, limit, podobne ako sa dáva koňom na dostihoch, v mojom prípade to bolo obmedziť sa na vizuálny výstup nepresahujúci plochu A4 (A4, Možnosti použitia, 2008). Ďalej pre mňa bola dôležitá skutočnosť, že ide o výstavu navštevovanú širokou verejnosťou, teda aj divákom, ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou konfrontuje so súčasným umením po prvýkrát. Môj vzťah voči divákovi je predmetom môjho stáleho bádania, a preto si radšej nevytváram názor na názory iných. Vlastne, stotožnením sa s divákom dostávam odpovede na otázky, ktoré ma zaujímajú v súvislosti a exkluzívne s mojím vlastným dielom. Neviem, do akej miery je to, čo robím, osožné, avšak osožní môžu byť aj diváci vo vzťahu k dielu. Takisto neviem, nakoľko je dané dielo ústretové alebo neústretové voči divákovi, ale i toto sa stáva v mojej tvorbe kritériom. Aj v prípade čepanovskej prezentácie som použila prístupy, ktoré mi umožňujú dostávať dielo spod kontroly, teda aby sa uberalo smerom, ktorým ho ja nemôžem ďalej ovplyvniť, napríklad tak ako to bolo v rámci prezentovanej projekcie 5 minút daj tomu, keď jediným rešpektovaným kritériom v rámci strihu videa boli jednosekundové sekvencie bez ohľadu na obraz alebo príbeh. Tým pádom video prestáva byť tým, na čo sme zvyknutí, a začína fungovať ako nástroj na meranie času. Stáva sa stopkami. Inštalácia The Instant Of The Fingerpost zas pozostáva z nájdeného a privlastneného obrazového materiálu zo zbierky National Geographic, inštalovaného na veľkých sklených tabuliach (jedna vertikálne – portrét, druhá horizontálne – krajina), ktoré ostali v Médiu po predchádzajúcej výstave. Okrem formálnej tematizácie v rámci kompozície sa inštalácia zaoberala spochybnením nami ustálených zákonov vnímania takých fenoménov ako perspektíva a optika. Ak sa v rámci tejto prezentácie objavili mnou vytvorené práce, väčšinou sú výsledkom vlastnej postprodukcie, tak ako už spomínané video alebo fotografie, ktoré uvádzam v súvislosti s inými obrazmi pochádzajúcimi napr. z archívu mojich blízkych (v tomto prípade mojej tety). Sewing Machine je film natočený na základe mojich inštrukcií, ktorý zobrazuje nožnice prestrihávajúce motúz navíjajúci sa na premietačke. Tento dej je ale jednoznačne spochybnený, negovaný skutočnosťou filmu super 8, teda použitím celuloidového pásu a jeho materiálnej podstaty, ktorý sa v slučke pokojne ostáva točiť ďalej, až kým nezhorí, čo sa napokon počas vernisáže aj stalo.

 ch/ V inštalácii Creator 2008 si použila archív svojho starého otca, konkrétne jeho fotografie holubov. Vidím tam dvojité kódovanie. Po prvé archív ako spôsob fixácie spomienok, respektíve databáza dávno minulých dát, a po druhé celé dielo ako spomienka na starého otca. Ale predpokladám, že tých východísk na premýšľanie je oveľa viac.

 Inštalácia Creator je vlastne komplementárna súčasť výstavy Prirodzený výber, kurátorovanej Marekom Pokorným a inštalovanej v átriu Moravskej galérie v roku 2008. Vlastne až v rámci Prirodzeného výberu som sa začala zaoberať archívom mojej tety, ornitologičky, a jej cesty po východnej Afrike. Dostala som sa k úžasnému zdroju, asi 300 krásnym kodakovým diapozitívom spraveným medzi rokmi 1970 – 1972. Fascinujúce na nich bolo, že aj keď išlo o prázdninové zábery v podstate bez zjavného zámeru, väčšina fotografií mierila na nebo zobrazujúc vtáctvo. Začala som sa s tetou stretávať, pretože som chcela jej archív spracúvať v súlade s tým, na čo bol určený. Celý archív bol najprv rozdelený podľa biotopov a vtáčích druhov, ktoré k nim náležia. Počas tejto kategorizácie som začala študovať pôvodné atlasy a zistila som, že okrem vizuálnej deskripcie si ornitológovia pomáhajú aj slovným opisom zvuku, ktorý daný tvor vydáva. Zjednodušene povedané, objavila som poéziu, mnoho krásnych prirovnaní, citosloviec, ktoré vlastne prekonali samotný vizuálny materiál. A preto som nakoniec neukázala z toho krásneho farebného materiálu nič (volá sa to Nevystavené teraz, vystavené neskôr) a namiesto toho som zoradila textové definície zvukov do starého premietača diapozitívov a umiestnila som túto projekciu do malej bielej búdky. Stále mi ale chýbal materiál na diskurz o evolúcii, ktorý ma v rámci zoológie tak zaujal. A tak sa mi podarilo nájsť kopu malých čiernobielych fotiek, ktoré zozbieral môj starý otec pre svoju publikáciu o nových plemenách holubov. Všimla som si, že každá fotka je inej proveniencie, je popísaná zozadu, je originál, dokonca niektoré, aby spĺňali vysoké ambície svojich chovateľov, boli aj retušované. Každý tvor na fotografii je vlastne výtvor svojho tvorcu. Preto teda Creator. Áno, v rámci Tvorcu som použila antagonistický princíp a myslím, že aj spôsob negácie celkom presne nakreslil svoj protipól. Nakoniec, nerobím tak po prvýkrát. Tvorca zdanlivo vyvracia, ale svojou polaritou voči názvu výstavy vlastne konštruuje jej základnú myšlienku, ktorou je prirodzený výber. Prirodzený výber je procesom aplikujúcim kritérium prežitia (zvýhodnenia alebo zatratenia) v rámci evolúcie, ktorá je dôsledkom rozdeľovania druhov na viacero nových druhov pri prechode z generácie na generáciu. Inštalácia Tvorca hovorí o ľudskom zásahu do nej, spochybňujúc tak evolúcii vlastné postupné generačné zmeny dedičných vlastností. Tematizuje snahu o vytvorenie druhov nových o fyziognomické zmeny, a to v krátkom čase (jedného ľudského života), čo evolúcii zjavne odporuje. Navzdory možnostiam reálneho času môže Tvorca manifestovať ľudskú túžbu prežiť, respektíve žiť večne. Tento ľudský prejav vzbury voči pominuteľnosti je vlastne v súlade s prirodzeným výberom, respektíve je mu vlastný. Starého otca som poznala málo, viem, že bol veľký odborník, a ak má byť Tvorca monumentom, tak potom určite jeho odbornosti. Rozhodne téma zoológie mi je daná, nevyhľadávam ju, už som aj počula, že ak by moja rodina zbierala huby, asi by tá výstava vyzerala inak.

 i/ Zo starších projektov ma zaujali performancie s Máriou Turňovou É Tardi – It´s Too Late z roku 2008 a Lost C Note z roku 2006. Prečo si sa rozhodla tematizovať práve operný svet? Ja viem, je to len prostredie pre ďalšie plány, ale predsa len…

 Mňa v podstate zaujíma hlavne forma a aj keď to tak vôbec nevyzerá, zaujíma ma formálne spracúvanie vlastnej skutočnosti. A asi sa opakujem, ale to, či riešim východoafrické vtáctvo alebo kolorovaný soprán, súvisí len s tým, že sa snažím uchopiť to, čo tvorí súčasť môjho momentálneho života, teda aj za účasti mojich blízkych alebo známych. Asi sa môže zdať, že dávam divákom na vedomie isté ignorovanie, pretože oni sa mojich osobných záležitostí v prvopočiatku nezúčastňujú, ale v zásade ani nie je dôležité poznať autorovu pohnútku, nie? Myslím, že dôležitejšia je samotná prax, teda ako k danému materiálu pristúpim, ako ho nasamplujem. Veď nejde o môj vlastný materiál a aj ja sama k nemu musím nejako preniknúť. A tak nejako to bolo a ešte stále je aj s prípadom opery, pretože táto vec stále nie je uzavretá. Začalo sa to cez prázdniny roku 1998, boli sme u Turňovcov a teta Maja spustila áriu z Traviaty, zatiaľ čo varila knedle, potom šla polievať záhradu a tu už bola Lucia z Lammermooru. Mňa tá kombinácia nadchla a zvláštne je to, že akokoľvek neprimerané bolo prostredie, človek sa chtiac-nechtiac z tých exaltovaných emócií rozplakal. Odvtedy som už Maju mala v merku, pretože jej prejav už nebol prejav opernej divy, ale naopak ženy, ktorá divadlo opúšťa, teda vlastne tej skutočnej Violetty alebo Lucie. Maja odišla učiť na konzervatórium spev, kde som ju v rámci výučby natočila v tom istom roku 1998 svojou prvou kamerou – Hi8, niekedy ju používam doteraz (Trieda Spevu 1998) – a neskôr v roku 2006, ako cvičí zbor v malom meste pri Bratislave. Vo všetkých tých situáciách som vybrala jednu časť z árie, kde Maja v tých posledných rokoch v jednom a tom istom momente namiesto akcelerácie len skonštatuje: „Nemám céčko“. Neskôr, v roku 2008 som v rámci projektu švajčiarskej kurátorky Lillian Fellman Time´s Up dostala príležitosť prezentovať v jeden večer svoju prácu v Luna Bare hotela Kyjev. Zdalo sa mi fajn zorganizovať tam namiesto toho udalosť, ktorá by sa dotýkala témy sympózia, teda konca – v tej dobe bola dosť pálčivá otázka búrania hotela Kyjev, na ktorú reagovalo aj samotné sympózium – a preto som vybrala a s Majou nacvičila 5 árií z rôznych opier z jej repertoáru, ktoré som zoradila podľa ich umiestnenia v samotnej opere i podľa gradácie deja. Všetky, samozrejme, speli ku kolapsu hlavnej hrdinky (vždy inej) a vo všetkých išlo o veľké sóla. Maja ich nacvičila spolu s klaviristkou (Miladou Synkovou zo SND) a obe ich v kostýmoch odprezentovali v ten večer v Luna Bare. Bolo to fajn, pretože to ľudia nečakali, nečakali predsa Gianniho Schicchiho, Verdiho či Donizettiho najexaltovanejšie pasáže. Po skončení predstavenia sa ľudia ostali baviť, čašníka Jozefa som naučila miešať suché Martini (to, kde vermutom pohár len vypláchneš, inak je to gin s ľadom), a tak vlastne Luna Bar po dekádach opäť fungoval pôvodným spôsobom a bez veľkých aranžmánov zažil svoju uplynulú slávu. A nielen on.

 j/ Čisto konceptuálny prístup si zvolila pri inštalácii Prirodzený výber pre Moravskú galériu v Brne a jej Atrium (2008). Aby som ťa zacitoval: Požiadala som známych, aby mi opísali umelecké dielo. Keby som podobnú apropriáciu použil ja ako básnik a požiadal by som známych, aby mi opísali báseň, väčšina kritiky, ak by si podobné gesto vôbec niekto všimol, by to asi nepochopila, a to som sa vyjadril dosť eufemisticky. Čím to je, že súčasné výtvarné umenie sa zdá byť naj- (progresívnejšie, slobodnejšie, flexibilnejšie, širokospektrálnejšie)? Zaujímajú ťa posuny hraníc v jeho rámci. Respektíve dajú sa vôbec tieto hranice ešte posunúť?

 Požiadala som známych… je ďalšia vec, ktorú som v tvojej otázke o výstave Prirodzený výber nespomenula a ktorá bola jej súčasťou. Stalo sa tak, pretože i mne, i Markovi Pokornému to tam zapadlo, akokoľvek to bolo ideovo o inom, ale bolo to stále v súlade s už spomínaným ideologizovaním pracovného postupu. Jednoducho, patrilo to tam.

V rámci výstavy sa robil sprievodný katalóg, ktorý som poňala ako zbierku referencií od mojich známych. Teda išlo o publikáciu mnou oslovených kamarátov, umelcov, ktorí opisovali umelecké diela iných autorov podľa vlastného výberu. V ten rok som necestovala (bol to rok Documenty a Bienále) a uvedomila som si, ako sme tak sedávali so známymi a počúvala som o tom či onom, že moje predstavy sa na základe ich rozprávaní utvárajú celkom presne, dokonca v rámci neskoršej možnosti konfrontovať ich so skutočnosťou sa zdalo, že niekedy lepšie počuť ako vidieť. A tak nejako vyústila moja dlhodobejšia obsesia so sprostredkovanou skúsenosťou, teda s prežívaním bez nutnosti zažiť. Potom som už len pisateľov príspevkov požiadala o to, aby sa obmedzili na správu a nepísali recenziu, teda aby neopisovali svoje dojmy z videného diela, pretože intenciou bolo, aby bol čitateľ informovaný bez vzťahu pisateľa k dielu, ktoré zažil. V každom prípade vzťahovosť v príspevkoch je vždy prítomná, i keď rôzne, dokonca sa spustila aj diskusia alebo pisatelia opisovali svoje diela navzájom atď. V každom prípade projekt stále pokračuje, aj keď už bez mojej snahy, dostávam príspevky a už chystám tretie vydanie opisov, ktoré ako sú ako noviny A2 súčasťou výstavného priestoru.

Čo sa týka ďalšej časti tvojej otázky, tak áno, myslím, že vizuálne umenie je natoľko špecifické, že čím menej sú mu jeho vlastné výstupy podobné, tým je to zaujímavejšie. Čo sa týka iných oborov, tak musím povedať, že som asi príliš zaujatá tým vlastným, a preto často podvedome vytesňujem iné. Ja sa tomu niekedy aj programovo vyhýbam, lebo nerada hodnotím to, čo nespadá pod môj obor, a tiež sa trocha obávam, špeciálne s filmom to mám tak, že úplne zblbnem. Jednoducho sa nechcem dostať do sféry vplyvu. Nikdy ma veľmi nebavili akcie alebo festivaly, kde sa prelínali divadlo či hudba s výtvarným umením, pretože väčšinou práve to prišlo skrátka. Výtvarné umenie asi je, ale to je tiež len moja domnienka, natoľko slobodné, nakoľko je špecifické. Treba sa stále informovať, byť v obraze, a musím povedať, že je veľmi málo ľudí, dokonca i odborníkov, čo v tom obraze naozaj sú. Tiež je asi pravda, že značná časť umelcov z iných oblastí sa na vizuálne umenie díva s dešpektom, a tak som fakt veľmi rada tomu, čo vravíš, lebo si to myslím a vlastne v to dúfam aj ja.

 k/ Súčasťou tvojho diela To Whom It May Concern (2006) sa stali aj listy tvojho bývalého manžela, ktoré si môžu čitatelia Vlny prečítať za naším rozhovorom. Odkryla si tak rozsiahlu časť svojej intímnej sféry. V románe francúzskeho spisovateľa Benoîta Duteurtra Cesta do Francúzka je postava výtvarnej umelkyne, ktorá má tri paralelné milostné pomery, tie dokumentuje malou digitálnou kamerou (rozhovory, hádky, spoločný život, stolovanie, hygiena a, samozrejme, aj milovanie) a potom materiál zostrihá a vystaví. Ani jeden z jej milencov alebo objektov jej umeleckých snáh o výstave netuší. Aneta Mona Chisa zas vo svojom projekte Romance nahrala samu seba, ako súloží so svojím priateľom presne na tom istom mieste v galérii, kde na druhý deň vystavila monitor. Dajme tomu, že hranice súčasného výtvarného umenia sú veľmi-veľmi široké, kam by si však bola ochotná zájsť ty, alebo na tom vôbec nezáleží? Podstatné je len samotné dielo a ostatné sú len formálne prostriedky, ktoré vedú k dosiahnutiu cieľa? Kde sú teda tvoje osobné hranice?

 Posúvanie hraníc, ako to nazývaš, je pre mňa v prípade listov sekundárne. Samotný akt zverejnenia v rámci tejto veci nebol pre mňa zaujímavý. Zaujímavé bolo skúsiť z toho materiálu dostať, respektíve spraviť z toho človeka (môjho ex), aspoň pre mňa samu, niekoho, koho bolo hodno milovať. Keď chcem veľmi zjednodušovať, tak šlo o ženské čítanie mužských vyznaní. Ale zas ak si pozrieš originál, editovať text som sa snažila tak, aby nebolo vôbec jasné, či jeho autorom je muž alebo žena, takisto som sa vyhýbala explicitným vyznaniam, išlo mi skôr o každodenný život odosielateľa a o to, do akej miery sa s ním delí na diaľku a s kým. Film je až na dve krátke obrazové sekvencie len textom, ktorý ako titulky prechádza monitorom alebo projekčným plátnom. Je to trocha experiment s novým čítaním, kde je tempo, podobne ako pri filme, prednadstavené, neregulované divákom. Zvuková kulisa je nebadaná, také to ticho ulice, čo vlastne nikdy tichom nie je, nahrávala som to doma, teda na mieste možnej korešpondenčnej destinácie, ktoré kontrastovalo a občas sa i stretlo s obsahom. Čo sa týka tých efektov posúvania hraníc, tak ak by pre mňa zaujímavé boli, potom by som určite na tomto projekte pokračovala, pretože materiál bol výborný. Môj ex podal žalobu, jeho právnik kontaktoval moju galériu v Taliansku, aby dielo okamžite stiahla z výstavy, a neskôr sme si dosť dlho cez právnikov vymieňali korešpondenciu, tentokrát nie takú ľúbostnú. Zdalo sa mi to však nezaujímavé, fajn, spomenúť to takto, medziiným, ale práve tá anonymita a neúplnosť sa mi zdali zvádzania schopnejšie ako nejaká škandalózna skutočnosť, ktorá mi prišla skôr absurdná a tristná. Áno, listy je možné chápať v konečnom dôsledku ako môj autoportrét, aj keď som naň použila víziu a slová môjho bývalého partnera. Vo svojej tvorbe sa inak snažím vyhýbať autoreflexii zobrazujúcej moju vlastnú sexualitu, telo, tvár. Nudia ma takéto výstupy všeobecne a myslím, že ak na to aj niekedy nejaké dôvody boli, tak to bolo pekných pár dekád, ak nie storočí dozadu. Teraz tu žiadne hranice nie sú, tak prečo sa na ne hrať, respektíve ich stavať. Nie je vskutku čo posúvať a ak, tak podľa mňa určite trochu zložitejším spôsobom.

 l/ Na záver položím tú obligátnu otázku: Čo ťa čaká v najbližších dňoch a mesiacoch a na čom momentálne pracuješ?

 Idem do Prahy robiť nejaké fotky a krátky film. Koncom budúceho týždňa. Túto jeseň chystám jednu samostatnú výstavu v Ancone (White Fish Tank). Je to krásny priestor, do ktorého ma pozvali kurátorka Ljudmilla Sjocci a riaditeľ Galérie súčasného umenia v Ancone, kurátor Andrea Bruciati. Môj aktuálny „proposal“ je postavený na spracovaní smetí, teda množstva poštových obálok, ktorými ste minulý víkend chceli zakúriť u vás na chalupe. V tejto výstave chcem nadviazať na môj minuloročný nedokončený projekt o rozdiele medzi pôvodne vypovedaným a pôvodne napísaným slovom, a to cez výmenu spôsobu im vlastného. Zhruba v tom istom čase sa otvára aj výstava Loophole To Happiness, na ktorú ma pozvala dvojica amerických kurátorov Maja a Reuben Fowkes, ktorí už dlhšie pracujú na veľmi zaujímavých projektoch, napríklad translocal.org, konfrontujúc v rámci výstav a sympózií teóriu postfordizmu s aplikáciou kapitalizmu v postkomunistických krajinách. Výstava začína v budapeštianskom Trafe (Trafó House of Contemporary Arts) a bude neskôr aj v Poľsku, (Muzeum Sztuki Łódź), ale to až niekedy budúci rok.

Foto: An instance of the fingerpost

Rozhovor vyšiel vo Vlne 44/2010