„Spojené menšiny porazili väčšinu“. Asi táto veta, ktorá zaznela po víťazstve Baracka Obamu v amerických prezidentských voľbách, ma prebrala z dlhoročnej letargie. Akoby som v nej začul základnú ideu Alvina Tofflera z jeho knihy „Tretia vlna“ z osemdesiatych rokov minulého storočia. Sieť malých je viac ako veľké amorfné monštrum.

Tento šokujúci dojem ešte zosilnil pohľad na tváre Američanov, ktorí zažívali čosi ako katarziu. Krátky, ale hlboký výdych po dlhých rokoch beznádeje. Skrytej ľudskej beznádeje v panoptiku umelého sveta. Lebo to, čo sa u nás a v celom svete rozrástlo po „nežnej revolúcii“, je umelý svet neživotných a neživých foriem a „formátov“. Čím menej života obsahujú, tým sú ich prejavy hlučnejšie, krikľavejšie a spupnejšie.

Pred pár dňami som večer doslova prebehol cez Námestie SNP. Bolo jarné teplo a mladí ľudia sa aj správali jarne veselo, len trochu hystericky. Zdalo sa mi, že k r í z a  ich akosi vyviedla z konceptu o doživotnom užívaní, ktorý ich favorizuje oproti starým, čiže zastaraným. (Inak, podobný šok už zažila generácia tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.)

Kto teda prehral v amerických prezidentských voľbách? Po odpoveď sa musíme vrátiť práve do spomínaných osemdesiatych rokov, počas ktorých na celom svete rástla revolučná vlna. Alvin Toffler ju nazval  „t r e t i a“ a tvrdil, že sieť malých inteligentných pracovísk nahradí staré monštrá „druhej vlny“, budované podľa modelu mechanizovanej fabriky. Pružnosť siete, inteligencia a ja dodávam, že aj inšpirácia mali nahradiť dril, tupú disciplinovanosť ľahko ovládateľných ľudí. Namiesto anonymného proletariátu nastupovali tímy inteligentných a vzdelaných „softvéristov“. Táto nová, dnes už veľmi početná inteligencia, ktorá tvorí základ najdynamickejších odvetví, má iné požiadavky na život ako len „chlieb a hry“. (Ja som v tom čase pracoval na koncepte siete kreatívnych médií, schopnej inšpirovať regióny aj celú krajinu.) Filozofia sietí rôznorodých inšpirovaných tímov, ktoré pružne kooperujú a preskupujú sa podľa aktuálnych úloh, potrebovala aj pružnejšiu politickú organizáciu, akou je klasická parlamentná demokracia. Tofler hovoril čosi o bezprostrednej participácii ľudí na politickom rozhodovaní, ktorá je v čase internetu technicky možná.

Takže koncom osemdesiatych rokov narastala na východe aj na západe revolučná  t r e t i a vlna. A prišiel rok 1989, rozjasané tváre ľudí, podobné tým v povolebnej Amerike. Výbuch dlho stlačeného očakávania a nádeje.

Proskribovaní zo šesťdesiateho ôsmeho čakali svoje plné uplatnenie v novej situácii, rôzni reformátori klepali na dvere novovznikajúcich centrál... a tu sa zrazu ukázalo, že pod solitónovou „treťou vlnou“ sa dlho a metodicky pripravoval historický vtip. Ako dobre nacvičení herci sa medzi revoltujúcimi ľuďmi objavili  „l í d r i“, čuduj sa svete, s heslami a konceptmi „druhej vlny“! Pred reformátormi „tretej vlny“ sa definitívne a na dlhé roky zaplesli dvere. (Môj koncept kreatívneho média sa akoby zázrakom zmenil na know-how bulvárnej televízie.) Tzv. neokonzervativizmus s nadšením revolucionára oprašoval ranokapitalistické modely. Okamžite k nemu priskočil jeho „druhovlnový“ pobratinec nacionalista so zle skrývanou fašistickou mentalitou. Ako dobre organizovaná prepadová akcia vymieňali  „lídri“ krok po kroku idey „tretej vlny“ za druhovlnové generiká. Nie je preto náhodné, že sa bývalým „revolucionárom“ dnes vynára na tvári portrét Doriana Graya.

Keďže pracovná realita softvérových firiem už negenerovala hlupákov ako stará mechanizovaná fabrika, bolo ich treba vyrobiť. Preto sa ešte aj verejnoprávna televízia začala „modernizovať“ na spôsob komerčných, ktoré masovo (keďže im skutočne ide o tvorbu bezforemnej masy) likvidujú ľudské duše a ich sakrálnu schopnosť inšpirácie.

To, že dnes pozorujeme po celom svete „nečakaný“ výskyt kríz, je zákonité. Tofler by asi povedal, že realita tretej vlny nasilu ovládaná modelmi tej druhej je zombi, a to zombi preoblečené do karnevalového kostýmu, imitujúcich život a veselosť, hoci už nedokáže žiť.

Zdá sa, že som na otázku, kto prehral v amerických prezidentských voľbách, celkom neadekvátne odpovedal našimi skúsenosťami. Boli sme však v epicentre toho čudesného prevratu revolúcie tretej vlny na jej opak, ktorý zodpovedá aj za situáciu v dnešnej Amerike. Preto by výdych na amerických a afrických uliciach by mal zaznieť aj na Slovensku. Lebo to sa len život snaží striasť škrtiaceho obojka.

Autor je esejista

Súvisiace články:

• Čo so slovenskými neokon?